Samé lahodné chute na fajnovom jazyku :-)

Rytieri z krajiny galského kohúta sa po dlhom a vyčerpávajúcom dni, kedy objavovali pochúťky z literárnej kuchyne svojej vlasti, zobudili do krásneho a jasného dňa. Ešte si nestihli ani poriadne údy pretiahnuť, keď opäť začuli zvučný hlas starej dámy.

Rytieri z krajiny galského kohúta sa opäť raz pustili do boja s famóznymi chuťami 🙂

„Moji milí, hoci ste už prešli hodný kus cesty, okúsili ste z nej ešte len polovicu. Na tej druhej Vás čakajú ešte slávnejšie pochutiny od ešte významnejších kuchárov – našich veľkých krajanov. Kto chce moju slobodu naveky pre svoje mestečko získať, musí veru všetky ich výtvory ochutnať. Inak to ani nejde.“

A opäť luskla prstami a všetci do jedného sa znovu ocitli na svojich bicykloch a čuduj sa svete presne tam, kde si včera pochutnávali na skvelých kráľovských syroch od Moliéra 🙂

Vôkol nich ľudia ešte stále žili v magickom a pre francúzsku literárnu kuchyňu v tak filozofickom 17. storočí. Tu na nich nečakali iba ratatouille psychologického románu madame de la Fayette, ale aj skvelé filozofické vínko Descarta, či Pascala.

Božský nápoj im vyjasnil mysle až natoľko, že sa mohli s čistou hlavou prebikovať do storočia 18., kde už vládla osvietenská kuchyňa so slávnou receptúrou Voltaia, ale i tiež Rousseaua. V jej makrónkach bolo cítiť vieru v rozum, pokrok, neobmedzené možnosti človeka, či citlivosť a spoločenskú kritiku sentimentalizmu.

Tá bola IN hlavne počas Veľkej francúzskej revolúcie, kedy práve jej výborná chuť podnietila vznik francúzskych piesní, rečníctva či žurnalizmu 🙂

Ťažké makrónky filozofie nahradili ľahšie románové palacinky

Od všetkej tej ťažkej osvietenskej kuchyne prišlo však viacerým rytierom akosi nevoľno a tak nečudo, že ich stará dáma Tour zaviedla práve na ľahučké palacinky.

Tvorili ich romány a prozaické komédie, ktoré boli odrazom realistických tendencií osvietenstvá a majú ich na svedomí takí kuchári ako Lesage, Marivaux i Beaumarchais.

A teraz veľký pozor! Naši rytieri na bikoch mali ochutnať čosi, čo chutí úplne celému svetu. Ozajstné lahodné žabie stehienka z kuchyne francúzskeho romantizmu a ozajstnú lahodnú kačaciu pečeň z kuchyne francúzskeho realizmu. Lahôdkam Huga, či Balzaca sa jednoducho nie nehovorí 🙂

Všetko zlé je na niečo dobré a ani taká kríza hodnôt v slávnej kuchyni nie je žiadnou výnimkou Tá sa v krajine galského kohúta ozýva najmä v druhej polovici 19. storočia a otvára cestu skutočne originálnej receptúre. Jedinečné croasanty vďaka nej pečie pekáreň Prekliatych básnikov, čo sa pýši pekármi ako Rimbaud, či Verlain.

Sladkým zákuskom či rôznym ľúbostným cukrovinkám odzvonilo v naturalistickej kuchyni Zolu, v ktorej sa už riadne experimentuje. Tam už jednoznačne vládne túžba po objektívnosti a svojim slávnym slimačím dezertom Nanou spôsobí v kuchyni francúzskej literatúry hotový víchor.

Poézia francúzskych symbolistov sa chuťou vyrovná aj lahodným palacinkám 🙂

Na plotňach sa kuchtia prvé socialistické a humanistické omáčky (Rolland), len o kus ďalej vrie polievka tradicionalistického románu Barresa.

Originálnu chuť prináša do tejto zmesí aj jedinečná palacinka symbolistickej poézie, či dezerty avantgardy, dadaizmu, chutné vínka surealizmu, kubizmu 🙂

Toľko chutí, toľko všelijakých vôní, toľko oku lahodiacich pokrmov dokonale zamotali naším rytierom na bikoch hlavy. Celkom privítali, keď ich stará dáma Tour zaviedla do čokoládovne, v ktorej sa po tých všetkých fantastických trubelenciách snažili nájsť východisko z krízy dvadsiatich a tridsiatich rokov 20. storočia.

Konečne si mohli dokonale odpočinúť pri lahodných bonbónoch románu psychologickej introspekcie Prousta, vynikajúcej čokoládky katolíckeho románu Mauriaca a jedinečného čokoládového Mikuláša de Saint-Exupéryho 🙂

Čokoládový Mikuláš Malého princa je ten NAJLEPŠÍ 🙂

V skvelom bistre na rohu si naši rytieri mohli pochutiť na skvelej aspoň dvojhodinovej večere. Odbojová poézia rokov tridsiatich bola skvelým predkrmom pred šťavnatým mäskom aké podáva šéfkuchár Sarte s hlavným čašníkom Camusom podľa originálnej receptúry existencionalizmu.

Prišiel posledný chod a posledný dezert v podobe absurdného divadla Becketta, ktorý akurát takto odpovedal na problematiku odosobenia sveta v päťdesiatych rokoch minulého storočia.

Naši rytieri na bikoch mali také plné bruchá, že už by ani omrvinku do úst nevopchali. Nech ich núkajú čím len chcú, už ani jeden nevládze bojovať o svoju vytúženú slobodu. Každý sa chcel akurát vzdať a pokoriť sa pred starou železnou dámou, keď sa z čista z jasna všetci do jedného ocitnú na jej samom vrchole 🙂

„Blahoželám Vám, rytieri, zdolali ste túto neľahkú cestu a pre svoje mestečká ste získali moju slobodu,“ riekla im. „Majte si ju teda, len nezabudnite, že môže ju mať iba ten, kto sa vyzná nielen v kuchyni svojej krajiny ale aj v jej kultúre, či dokonca v jej bohatom knižnom Príbehu.“

Sloboda – môže ju získať iba ten, kto pozná pravé hodnoty svojej vlasti 🙂

Tu zazvonil zvonec a ešte predtým než bol koniec našim šťastným rytierom z krajiny galského kohúta do nosa udreli akési podmanivé vône z ďalekej krajiny…

Uhádnete z ktorej???

Vaša Juli 🙂

 

 

https://en.wikipedia.org/wiki/Rooster#/media/File:Flag_of_Wallonia.svg

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Macarons,_French_made_mini_cakes.JPG

https://pixabay.com/sk/palacinky-dezert-ovocie-sladkosti-282240/

 

https://pixabay.com/sk/sloboda-silueta-%C5%BEena-gegenlicht-2053281/

https://get.pxhere.com/photo/red-holiday-chocolate-christmas-christmas-decoration-father-christmas-figure-santa-claus-nicholas-chocolate-santa-claus-1065745.jpg

Rytieri na bikoch a slávne pečivo :-)

Pod starou dámou sa už od skorého rána zhromažďovali rytieri z celej krajiny galského kohúta. Prichádzali z každého jedného kúta, každučkej malej dedinky krajiny, čo spájala sever a juh pevniny starého kontinentu. A hoci tam ich boli stovky, ba aj tisíce, typické rytierske brnenie nemal ani jeden jediný.

Pod starou dámou jednoducho musíte byť in 🙂

Mali na sebe len samé módne vychytávky, tie najsamlepšie veci z módneho móla. Všetci, bez výnimky. I zástupca tej najchudobnejšej dedinky v krajine sa obliekol podľa najnovšej módy, lebo byť oblečený podľa najnovšej módy a stáť pod starou dámou bolo otázkou cti.

Zišli sa pod jej štyrmi nohami, aby sa zúčastnili veľkolepého súboja. Každému išlo o ruku krásnej princeznej ich krajiny, čo už dlhé roky bývala na samom vrchu starej dámy. Dobre si ju strážila, veď to bola jej milená dcéra, ktorej nedala nijaké iné meno než sloboda.

Budú šplhať, mysleli si všetci do jedného. Stará dáma so svojou drahou sestrou to však vymysleli úplne inak. Každý dostal bicykel a mohol sa do slov starej dámy započúvať :

„Nie, nie, moji milí, nebudete sa bicyklovať priestorom, ale časom krajiny, z ktorej pochádzate. Je tam jeden príbeh. Príbeh, ktorý patrí nám všetkým. Až ho raz objavíte, vytúženú slobodu navždy získate. Nemajte strach, moja sestra Tour vás povedie.“

Rytieri nasadli na svoje bicykle. Ešte si aj svoje elegantné šatstvo stihli upraviť, keď stará dáma lúskla prstom a všetci do jedného sa rázom ocitli iba v úplne jednoduchých šatách, čo sa na francúzskom vidieku nosili v roku 842, kedy vznikla aj najstaršia písomka pamiatka krajina galského kohúta Štrasburské prísahy, inak prvý skutočne lahodný bochník tejto gurmánskej krajiny 🙂

Aj takto sa dajú objavovať malebné pekárničky 🙂

Prvé literárne pekárničky v tejto časti Zeme spravovali väčšinou duchovne založení pekári a tak aj prvé bochníky chleba tohto druhu, ktoré sa piekli už v 9. storočí, mali prevažne náboženskú príchuť.

Ale ako sa naši statoční cyklisti stihli presvedčiť, už o dve storočia neskôr sa starým duchovným literárnym pekárničkám do obchodu začali pliesť tie svetské a čoraz viac sa na trhu rozťahovať.

Vypekali samé lahodné pochutiny a bodovali najmä s epickými hrdinskými eposmi, známymi ako chanson de geste. Tie  boli dokonalým odrazom ideálov feudálnej spoločnosti. Kuchtíci do cesta primiešavali oddanosť k panovníkovi, či vernosť k Bohu. Presne tak sa im podarilo upiecť aj slávnu roládu Pieseň o Rolandovi.

Najväčšie umenie akejkoľvek kuchyne je to cukrárske. To francúzske mali naši cyklisti prvý raz ochutnať v 12. a 13. storočí, kedy sa na šľachtických dvoroch vo veľkom vypeká aristokratická ľúbostná lyrika.

Bez sladkých ľúbostných cukroviniek to v tejto krajine nejde 🙂

Jej cesto je sladučké od ideálov galantnej lásky, ktorú do francúzskej cukrárne ako prví priniesli provensalskí trubadúri a neskôr aj truvéri zo severných končín krajiny galského kohúta 🙂

Vypekali sa aj galantné a rytierske romány a naši cyklisti mali teraz možnosť ochutnať skutočnú lahôdku v podobe Tristana a Izoldy.

To bolo pekáreň panská, možno pre niektorých našich hrdinov aj prisladká. A keďže ani jeden sa nechcel vzdať kvôli cukrovke, vynaliezavá Tour im kázala odložiť si svoje biky a zaviedla ich do meštianskej pekárne, kde sa každý jeden z chuti zasmial. Čakali im tam totiž realisticko-satirické koláče ako napríklad Román o lišiakovi 🙂

Avšak meštianska pekáreň najviac láka na skutočnú didakticko-alegorickú lahôdku Román o ruži. Upiekli ju v 13 storočí a o storočie neskôr sa na pultoch objavujú aj bagetky prvých divadelných hier, kroník, či polemík o vzdelávaní a morálke.

Naši hrdinovia opäť raz nasadli na bicykle a opäť cestovali v čase. Tentoraz sa ocitli na prelome 14. a 15. storočia, kde zastali pred veľmi noblesnou pekárňou s delikatesami samých francúzskych Veľkých  rétorikov. Do svojich zákuskov však nepridávali toľko lyriky, aby im lepšie držala forma.

Prišli skutočný literárni pekári a mohli sa vypekať všetky tie chrumkavé dobroty 🙂

A potom to prišlo. Ľudových pekárov z trhu vytlačili skutoční majstri literárnych zákuskov, ktorým sa ich pečenie stalo celoživotným bochníkom. Na ňom si pochutili aj naši cyklisti.

S nesmiernou chuťou sa pustili do slávnych bagiet Villona, čo už v 15. storočí ohlasovali nástup receptúry humanizmu a renesancie. Z nej piekla ešte aj skupina Plejáda na čele s Rabelaisom.

Bochníky z kuchárskej knihy, pod ktorú sa podpísala nejedna tragická vojna, by našim rytierom na bicykloch chutiť ani nemali. Montaigne ich ochutil poriadne pikantnou dávkou skepticizmu.

Našťastie sa objavuje nová kniha receptov, čo tak trochu začína experimentovať. Klasicistické pečivo sa francúzskej literatúre máli a tak sa popri nej púšťa do výroby syrov z kráľovského absolutizmu.

Tých, ktorí sa do toho púšťajú ako prví, by bolo dnes dobré aj zlatom vyvážiť. Cornielle, či Moliére za kvalitu kráľovských literárnych syrov jednoducho ručia aj po štyroch storočia 🙂

Veľmi ochotne to uznali aj naši rytieri na bicyklov, ktorí sa tých fantastických kráľovských syrov ani nasýtiť nevedeli. Práve si na tých slávnych slaných skvostov pochutnávali, keď sa ocitli znovu na starej dáme, a to rovno na jej druhom poschodí.

Stará dáma sa uložila na spánok, no svoj príbeh neskončila…

Zablikala a odela sa do krásnych farieb, aby si uctila udatných bojovníkov. „Milí moji, máte za sebou hodný kus cestu, no ešte dobrý kúsok vás čaká. Oddýchnite si a načerpajte veľa síl. Budete ju veru potrebovať,“ riekla im stará dáma, zavrela svoje láskavé oči a uložila sa na spánok.

Zvoncom však neodzvonila

Vaša Juli 🙂