O husiacom pierku, ktoré sa nikomu nepodarilo zastaviť :-)

Niečo sa končí a niečo začína…

Priniesol jasný lúč do sveta temnoty

Aj on bol na konci i na začiatku. Stál na konci niečoho, aby mohol stáť na začiatku niečoho celkom iného. Bola to úplne iná doba ako dnes. I keď už nebola taká temná, svetla v nej nebolo ešte tak veľa, aby sme sa mohli priamo podívať do očí našej ešte celkom maličkej a nevinnej kultúry.

Prišiel, aby to zmenil.

Sviečka ozaj tlela ešte len veľmi slabo. Nedalo sa dívať pod nohy a on si musel každý kúsok zeme doslova vybojovať svojím čarovným husacím pierkom.  Presne tým pierkom, ktoré pobúrilo nie jedného, ale hneď dvoch vplyvných mužov vtedajšieho slovenského písomníctva 🙂

Ba ani jeho hrdina sa doma veľmi neohrial.

Musel sa narodiť mimo vlasti. Musel odísť na skusy do ďalekého orientálneho sveta, aby tam spoznal úklady i veľkú lásku. A až potom, keď sa šťastlivo vrátil k svojmu milujúceho otcovi, vybral sa do vlasti svojho pôvodcu, aby na vlastné oči videl, ako sa pod tými Tatrami vôbec žije.

Muž, ktorého pierko umlčať nemohli 🙂

Tak komplikovane si to celé vymyslel sám Jozef Ignác Bajza.

Známy osvietenský prozaik a básnik, autor prvého slovenského románu, sa narodil 5. 3.1755 v Predmieri. Jeho osudy sa dajú sledovať až od roku 1777, kedy študuje katolícku teológiu vo viedenskom Pázmáni. Kratší čas si pobudol v Ostrihome, či v Zbehoch, odkiaľ v roku 1783 odchádza do Dolného Dubového, kde sa stáva farárom.

Vytvára tu aj podstatnú časť svojej tvorby.

Usiluje sa pozdvihnúť náboženskú a mravnú výchovu ľudí zo svojej farnosti. Nechýba ani zaujímavý spor s Fandlym a Bernolákom známy ako bernolákovske polemiky, v ktorých však utŕži porážku. Výsledok je rovnaký aj pri jeho konfliktoch s cirkevnou cenzúrou, kedy sa musí vzdať aj svojej literárnej činnosti, či iných svetských aktivít.

Nečudo, že tieto neúspechy zanechali po sebe hotovú spúšť.

Proti prúdu sa večne ísť nedá

Bajza za to zaplatil stratou svojej literárnej a myšlienkovej energie. Rebel skrotne a drží sa cirkevných konvencií. Posledný klinec do rakvy mu zatĺka sám Fandly, keď verejne osočuje už i jozefínske osvietenstvo, z ktorého jeho sok vzišiel. Paradoxom je, že práve táto pokora mu na sklonku života vynáša kanonictvo. Táto búrlivá životná púť sa končí 1.2.1836 v Bratislave.

Bola to veru veľmi rozporuplná osobnosť.

Povesť svojich osvietenských a racionalistických rukopisov začína Bajza budovať už svojím debutom, knihou veršovaných epigramov Rozličních veršuv knižka prvňa. Pokúsil sa ju vydať už v roku 1782, zasiahla však vyššia moc, a to doslova. Na zásah cirkvi kniha nevyšla.

Hlási sa prvý slovenský román a otvára sa ďalšia komnata 🙂

Udialo sa to v nasledujúcom roku. Jozef Ignác Bajza dokončil totiž prvú časť svojho vrcholného diela René mládenca príhody a skúsenosti (1784). Druhý diel postihol však rovnaký osud ako epigramy. Cenzúra tlač stopla.

V prvom slovenskom románe láska nesmela chýbať 🙂

René pozornosť pútal i svojim jazykom 🙂

Huncút Bajza sa v ňom pokúsil o vytvorenie celkom novej spisovnej literárnej slovenčiny. Ide o zmes západoslovenského nárečia a toho česko-moravského. Prečo niečo také vôbec vytvoril a prečo akurát tento jazyk je ten správny, to už píše v úvodnom Predhovore k románu.

Jeho sen však zostal ozaj iba snom.

Hrdina sa volá René, čo znamená znovuzrodený, aby tak bolo každému jasné, že sa po všetkých tých skúsenostiach zo svojich ciest cíti ako iný človek. Mladík túži spoznávať svet, čomu podriadi aj svoj život. Jeho príbeh je označovaný ako dobrodružno-cestopisný román, v ktorom sú rôzne epizódy z tejto poznávačky pospájané iba osobou mladého Reného 🙂

Nechýba tu ani poriadna lovestory s krásnou orientálnou princeznou.

Vyskytuje sa v prvej časti románu, v ktorej sa nájde aj kus dobrodružstva. Druhá časť však už taká zábavná nie je. Práve v nej René po tom, čo svoju milovanú necháva v dome svojho otca, putuje po Slovensku a hľadí na tunajšie pomery viac ako kritickým okom.

Román v roku 1970 prepísal Jožo Nižňanský.

A opäť v slovenskom príbehu knihy máme jeden paradox, paradox spod Tatier. Je ním Jozef Ignác Bajza sám. Nie je to však žiadna nevýrazná osôbka, ktorú by sme bez jej prvého slovenského románu ani len nepoznali 🙂

Ak to máš raz v osude, nik ti to už nevezme 🙂

Jeho krik bolo počuť zo široko- zďaleka 🙂

Bol to burič, burič prvý z mnohých. Tak veľmi radi by ho umlčali, proti jeho husaciemu peru nemali však ani len tú najmenšiu šancu. Museli byť preraziť tmu väčšmi ako on a napísať prvý slovenský román skôr ako on. No nestihli. Platila totiž stará známa pravda:

Ak si  na niečo predurčený ty sám…

nik ťa nezastaví,

Vaša Juli 🙂

 

https://pixabay.com/sk/l%C3%BA%C4%8De-svetla-l%C3%BA%C4%8D-les-stromy-212113/

https://pixabay.com/sk/v%C3%BDchodn%C3%A1-diev%C4%8Da-orient%C3%A1lna-princezn%C3%A1-1741495/

https://pixabay.com/sk/schody-siluety-%C4%BEudia-up-dole-70509/

https://pixabay.com/sk/obloha-cloud-gu%C4%BEa-%C4%8Din%C3%AD-2827229/

https://pxhere.com/sk/photo/797248