Rozprávka o láske, ktorej sa muž bojí a srdce ženy po nej neprestane túžiť :-)

Taká láska má kopu podôb…

… a zázrak menom kniha je toho jasným dôkazom. Či chceme, alebo nie, každá jedna na svojich stránkach ukrýva príbeh, z ktorého práve tento cit trčí. Niekedy viac, inokedy menej, ale vždy je tam v niektorej zo svojich mnohých fascinujúcich podôb 🙂

Láska má kopu podôb, len ich treba medzi riadkami hľadať 🙂

A pritom to nemusí byť len o žene a mužovi.

Kedysi, keď som knihám na chuť ešte len prichádzala, sa mi román bez romantickej lásky ani nerátal. V tom čase som bola rojkom, ktorý sníval o večnej láske a stále som chcela čítať večne zamilovaný príbeh, čo vrcholí jednou nádhernou lovestory.

Bez toho to u mňa ani len nešlo 😀

Záver bol najdôležitejší. Vždy musel príbeh končiť nejakou brutálne zamilovanou vetou typu: Žili šťastne až kým nepomreli. A to som už pekných pár rokov nečítala len rozprávky, prosím pekne. No čo už? Na svoju obranu len toľko: bola som v puberte, kde väčšina z nás ozaj sníva o veľkej večnej láske.

Konečne prišiel obrat o stoosemdesiat stupňov 🙂

Puberta pominula, sen o veľkej láske sa kdesi vytratil a ja som prišla na to, že kniha môže byť fajn aj bez dvoch bláznov, ktorí sa tak neskonale milujú. Predsa láska môže byť v knihe aj tak, len je skrytá v úplne inej podobe, ako som ju predtým hľadala ja…

Možno to tak trochu spôsobil aj ON.

Volal sa Štefan Ferdinand Selecký, žil na prelome 16. a 17. storočia v okolí Trnavy a literatúra si ho pamätá ako barokového básnika. Ten kto by chcel pochopiť jeho tvorbu, musel by najprv pochopiť dobu, v ktorej tento hospodársky úradník žil a tvoril.

Nedajte sa oklamať… aj taká univerzita môže byť hodná ľúbostných veršov

Ten názov ma zmiatol teda dokonale 😀

Veď uznajte Obraz panej krásnej perem maľovaný, která má v Trnave své prebývání už sám o sebe odkazuje na nejakú ľúbostnú romancu. Keď som ho počula úplne prvý raz, moja rojčivá myseľ začala pracovať na plné obrátky.

Hneď som si vytvorila svoju vlastnú romancu.

Autorom by bol chudobný študent, ktorý by sa zamiloval do krásnej, ale vydatej dámy. Nemusela by byť ani veľmi bohatá. Má za muža niekoho iného a to je už teda riadna prekážka stojaca v ceste láske. Veľkej a čistej, ako inak. Úbohý mladík vyspieva svoju láskou do sveta, aby sa mohol rozlúčil s tou, ktorú tak miluje a predsa nemôže mať.

Lenže ono je to tak trochu inak, vážení.

354 veršov básnickej skladby neospevuje totiž ženu, ale je vrúcnym prejavom lásky a úcty voči trnavskej univerzite. Môžeme ju vnímať cez také tri časti, kde v úvode je jasne stanovený cieľ celej skladby. Jadro detailne opisuje fyzickú krásu, či duševné cnosti krásnej panej, no a záver patrí už samotnému obdivu voči tejto inštitúcii.

Práve tu sa dá ľahko dočítať  o čo vlastne ide .-)

Neviem čím to je, že Selecký si volí za ideál svojej lásky práve túto dámu a nie nejakú inú devu zo svojho okolia. Vždy som si myslela, že ide o vplyv doby, v ktorej sám žil a ktorá nie každému dovolila študovať. Ibaže teraz nie som si s tým už taká istá…

Taká láska môže narobiť riadnu šarapatu – jedného teší, druhého desí

Selecký bol predsa len muž.

A ak sa mu dostal do rúk ten kódex, o čom by som ani tak nepochybovala, možno sa lásky, tej romantickej lásky medzi mužom a ženou, tak trochu aj zľakol. Ba hej zľakol sa jej a nemal chuť ani náladu venovať žiadnej deve ani len verš, nie to ešte veľkolepú básnickú skladbu, ktorú napísal okolo roku 1701 🙂

Keď tak nad tým uvažujem, naozaj to mohlo byť aj tak.

Teda čisto teoreticky, muži sa lásky neboja tak trochu len dnes. Tak trochu ich musela strašiť aj v dávnych dobách a ten nešťastník, ktorému sa čistou náhodou dostal do rúk Fanchaliho kódex z rokov 1595 až 1608, mal mierne povedané po chlebe 😀

Zaujímavé je, že za všetko môže akurát muž.

Tento unikátny zápis ôsmich slovenských renesančných piesní sa totiž pripisuje liptovskému zemanovi menom Ján Fanchali-Jób. Hoci prevažujú skôr maďarské texty, tie slovenské pochádzajú z rokov 1603 až 04. Ich  autorstvo sa však dodnes neobjasnilo.

Tvoria vcelku jednotný celok.

No i tak sú poriadnou zmeskou európskej poézie, ktorá sa prelína s našou domácou tradíciou slovenských piesní. A ak hovoríme o stredoveku je jasné, že môže ísť iba o kurtoáznu, galantnú subjektívnu lyriku, v ktorej sa zaľúbenec obvykle vyznáva zo svojich citov v podobe lamentu.

Čoho sa však jeden desí, druhého teší 🙂

Nikdy nie je na škodu si o nej prečítať aspoň tých pár slov 🙂

Poučila som sa. Muži sa lásky boja a tá romantická už v každej jednej knižke byť ozaj nemusí, no aspoň v každej tretej zase byť môže. Hoc iba ako chválospev na to, čo je nám na tom svete najmilšie. Niekedy však srdcu pomôže ohliadnutie sa za časmi dávnej minulosti, kde verše nám odkrývajú krásne chvíle galantnej lásky milencov.

Krásny Máj – lásky čas,

Vaša Juli

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Trnava_old_university.jpg

https://pixabay.com/sk/symbol-l%C3%A1ska-oslava-bright-3120319/

https://pixabay.com/sk/srdce-plamene-l%C3%A1ska-divine-ve%C4%8Dn%C3%BD-1882957/

https://pixabay.com/sk/diev%C4%8Da-chlapec-mlad%C3%BD-l%C3%A1ska-2818847/