Novodobá červená čiapočka pohľadom vlka

E L James: 

Grey

Túto celkom iste poznáte. Červená čiapočka si spokojne kráča lesom. Rada by čím skôr prišla k domčeku starej mamy, pretože les môže byť pre také malé dievčatko poriadne nebezpečný, ako jej neraz vravela mamička. Nespieva si, snaží sa byť nenápadná, no aj tak sa jej z ničoho nič do cesty postaví vlk, veľmi huňatý vlk.
Čo si teraz len má červená čiapočka počať? Drobce to vedia celkom presne. Jej osud poznajú do najmenších detailov. Len nám dospelým to akosi vŕta v hlave. Za normálnych okolností by mala červená čiapočka utiecť, niekde sa skryť a na vlka raz a navždy zabudnúť, len čo ak sa do toho zamotá niečo také ako zradné srdce?
Ja viem, je to riadne strelené, ale rozmýšľali ste už niekedy nad tým, čo by bolo keby dievča v červenom vlk priťahoval až tak šialene, že by sa do tohto netvora zamilovalo? Ale až tak, že by ho bolelo čo i len pomyslenie na to, že ho môže hocikedy stratiť?
A čo vlk? Uvedomuje si, že je netvor, ktorý nevinnému dievčaťu len a len ubližuje? Prečo to vôbec robí? Prečo vedie taký život, aký vedie? Čo ho k tomu núti? Je za tým jeho desivá minulosť? Ako jeho minulý život ovplyvňuje ten súčasný? A nakoniec, môže sa démon ako on zamilovať do čistého a nevinného dievčaťa ako je jeho červená čiapočka?

Že sa vám tieto otázky zdajú tak trochu povedomé? Možno ste si ich niekedy aj sami položili. Možno aj vtedy, keď i ja – keď som prečítala slávnu triológu od E L Jamesovej, ktorú hádam ani predstavovať netreba.

Najviac sa mi žiadalo odpovedí po Päťdesiatich odtieňov sivej. Ten príbeh ma dostal a napäto som čakala čo bude s mladou sivou myškou Anastasiou Steelovou a viac než svojským milionárom Christianom Greyom ďalej.

Vtedy nebolo isté vôbec nič a človek chtiac nechtiac jednoducho po Päťdesiatich odtieňov temnoty stiahnuť musel. Každý chcel vedieť, ako chce priam diabolský dominant svoju krásnu, no predsa len nanič subku získať späť a otázka, či jej dá ten vanilkový vzťah, po ktorom tak bytostne túži, vŕtala v hlave každému.

Prišlo Päťdesiat odtieňov slobody a zrazu bolo všetkým všetko jasné ako facka. Greya láska načisto zmenila a Anastasia sa stala jeho milovanou manželkou. Všetko je tak, ako má byť, ale predýcha Christian aj skutočnosť, že čoskoro budú traja?

Koniec dobrý, všetko dobré, hovorí sa. Erotická romanca milionára a malej sivej myšky sa skončila a napísať niečo naviac by to mohlo len pokaziť, povedali by ste. A tu si pre nás E L James chystá veľké prekvapenie.

S románom Grey, ktorý dostal podtitul Päťdesiat odtieňov sivej očami Christiana Greya (ang. Grey z roku 2015, u nás 2016, 555 strán) sa vracia tam, kde sa to všetko začalo – do kancelárie Christiana Greya, kde s ním krásna Anastasia Steelová príde urobiť rozhovor.

Ak chcete zažiť tento ich príbeh plný drsnej erotickej zábavy, nad ktorou má moc iba rodiaca sa láska ešte raz, potom prosím. Štvrtá časť to celé neskazila, práve naopak. Ešte viac odhaľuje dušu démonického človeka, na ktorú vari len láska pozná liek.

Nič v ňom nechýba na to, aby sa príbeh modernej červenej čiapočky, čo sa zamilovala do démonického a veľmi huňatého vlka, dokonale zavŕšil. A možno aj nie.  Veď uvidíme, čo si na nás vymyslí E L James najbližšie…

Vaša Juli

Vyberavý pán vkus a kliatba nedočítanej knihy

Príbeh nedočítanej knihy

Kde bolo, tam bolo, nedávno sa to stalo, žilo raz jedno dievča, ktoré zo všetkého najradšej milovalo príbehy. Tie jej zväčša rozprávala stará mamka, ktorá vedela každý jeden tak dokonale oživiť a vytvoriť svet, v ktorom sa jej vnučka cítila tak bezpečne aj tak nádherne ako nejaká princezná. 
Raz keď sa dievka dožadovala nového príbehu, starká jej láskavým hlasom povedala: „Nech sa páči, dieťa moje, tam je knižnica. V nej je toľko príbehoch, ktoré ani ja sama neviem vyrozprávať tak dobre, ako ti ich rozpovedia knihy samotné. Ak chceš tie príbehy poznať, musíš sa len do kníh pustiť.“
Dievča nadšene poslúchlo starkú a pobralo sa ku knižnici. Nebolo jej ľúto, že starká už žiadny príbeh rozprávať nebude. Stará žena to myslela dobre. Chcela, aby aj jej vnučka spoznala to čaro, ktoré kniha ľudom ponúka už od nepamäti. Chcela, aby aj ona ocenila príbeh zo stránok kníh, ktorý do sveta jej fantázie nebudú púšťať jej uši, ale oči.

Dievčine sa to zapáčilo ešte viac ako počúvanie príbehov starej mamky. Za nejaký čas prečítala strašne veľa kníh, ktorých príbehy sa jej zarezali hlboko do srdca. Knihy si doslova zamilovala tak ako predtým príbehy starej mamy. No na jednu z nich sa predsa len krivo pozerala. Niežeby sa jej tá kniha nepáčila, ale nie a nie ju dočítať, takže ani len netušila, či sa jej páčiť bude alebo nebude…

Možno to aj vy poznáte. Snáď sa aj vo vaše domácej knižnici spoza skla kuká kniha s tou neobľúbenou nálepkou Nedočítaná. Nepochybujem, že ste po nej možno nie raz siahli, no stále s tým istým výsledkom.

Otvorili ste ju, prečítali ste z nej pár stránok a opäť ste ju odložili na miesto na neurčito. Možno ste sa už aj dostali do jej polovice, ak nie už ďalej a predsa to nevyšlo. Alebo ste ju už mali celkom dobre rozčítanú, no potom ste sa do jej stránok dlhší čas nepozreli až ste o jej príbeh stratili záujem a opäť raz ste ju odložili na policu, kde pomaly zapadá prachom.

Dobrému, vášnivému čitateľovi sa niečo také stať predsa nemôže, poviete si pri týchto vetách. No spomeňte si, že aj kôň má štyri nohy a predsa sa potkne. Ani ten najvášnivejší čitateľ na svete nie je najdokonalejší a hoci môže hltať jednu knihu za druhú, určite nie každú hlce s rovnakou vervou.

Jedna kniha sa mu páči viac, iná o čosi menej, presne tak, ako sa každá jedna kniha páči inak nám. Niektorá nás očarí, iná zaujme, tretia nás môže nudiť a tú poslednú, aj keď dobre napísanú knihu čítame len tak z dlhej chvíle a nie vždy ju aj dočítame.

Pozor, autor, ktorý usilovne pracuje, aby sme mohli my spokojne čítať príbeh jeho hrdinov, s tým nemá spoločné vôbec nič. Za všetko môže iba náš Pán vkus, ktorému sa niečo páči a niečo iné zase nemilosrdne odsúdi ako nudné, nezáživné. Aj to patrí k prirodzenej ľudskej povahe.

Presne to je aj koreň záhady nedočítaných kníh i za tú v našej knižnici môže jedine vyberavý Pán vkus. Tá kniha je nezaujímavá, povie si už už by nám ide radiť, aby sme ju navždy nechali  na polici zapadnutú prachom. Možno by sa mu tá lesť aj podarila, keby aj kniha nepoznala svoje fígle a neuvalila na nás kliatbu nedočítanej knihy.

Tá nepochybne postihla aj hrdinku nášho mini príbehu. Kniha, ktorú nie a nie dočítať, jej pokoj nedožičí. Irituje ju a vždy, keď si vyberá ďalšiu a ďalšiu knihu, vyškiera sa jej, že ju ešte nezdolala. Akoby ju po každý raz vyzývala na súboj. Dievčina si  ju zavše zoberie a pokúša sa prebojovať až ku koncu, no nejde to. Nech sa snaží, ako sa snaží, nejde to.

Ako to len dopadne? Kto z tohto súboja vyjde ako víťaz a kto ako porazený? Možno by naozaj vyhral udatný Pán vkus, keby dievčina nebola taká múdra a nepovedala: „Čo sa ja budem teraz trápiť? Počkám si pár rôčkov, môj Pán vkus sa umúdri a knihu raz dva zhltnem.“

A naozaj, prešlo pár rokov, dievča zobralo knihu do rúk a raz dva ju prečítalo. Samo sa čudovalo, že jej samotný príbeh pustiť knihu z rúk ani na chvíľu nedovolil. A Pán vkus? Ten sa vám z knihy tešil ako malé dieťa, ani samého konca sa dočkať ten huncút nevedel…

Preto nezúfajte, ak na vás spoza skla kuká nejaká tá nedočítaná kniha a sužuje vás jej kliatba. Doprajte tomu čas, kým váš Pán vkus na ňu nedorastie. Možno sa vám tak podarí zlomiť kliatbu nedočítanej knihy…

A príbeh mojej nedočítanej knihy? O tom až nabudúce…
vaša Juli 😊

Pohodlne sa usadiť, vziať si do rúk knihu, obrátiť tých pár stránok…

Úlet do neznáma

Kniha je naozaj taký malý zázrak. Stačí sa len pohodlne usadiť, vziať si do rúk knihu, obrátiť tých pár stránok a začnú sa diať priam úžasné veci. Rovno pred vašimi očami sa začne odvíjať ten najrozmanitejší príbeh, aký si len viete predstaviť. Naozaj stačí len tak málo a ste úplne v inom svete, kde vaše problémy všedných dní majú vstup prísne zakázaný.
Predstavte si, že keď sme spoznávali písmenká, spájali ich do slov a tie zase skladali do viet, ani sme len netušili, aké vzácne kúzlo sa učíme. Vtedy sme to vnímali len ako strašne otravnú povinnosť, ktorú sme samozrejme vinili, že sa nemôžeme ani poriadne zahrať, no len čo sme dospievali, všetko to nepríjemne čítanie sa ukazovalo úplne v novom svetle.
Možno za to môže naša prvá kniha. Okamih, kedy sme sa začítali do jej príbehu, možno práve ten okamih všetko zmenil a väčšina z nás zrazu zbadala, že aj to tak otravné čítanie môže mať krásne poslanie. Možno sme to nevedeli pomenovať, možno sme si to vtedy ani neuvedomovali, ale len čo sme sa zažrali do príbehu našej prvej knihy, použili sme vstupenku z prvého ročníka základnej školy a svetu všedných dní sme takpovediac drzo uleteli.
Vtedy sa stalo presne to isté, čo sa deje aj teraz, len čo si nájdeme čas pohodlne sa usadiť, vziať si do rúk knihu, obrátiť tých pár stránok a začítať sa do riadkov jej príbehu. Vtedy sa jednoducho stávame cestovateľmi a to aj vtedy, keď nevystrčíme ani päty z nášho domova. Neveríte? Tak sledujte…

Vlastne ani nemusíte, celkom stačí, ak si spomeniete na ten pocit, keď sa začítate do príbehu nejakého románu. Ani si neuvedomíte ako vaše myšlienky rýchlo balia kufre, veselo berú svoje nôžky na plecia a s bezstarostným úsmevom sa stávajú cestovateľkami nevšednými svetmi.

Určite sa vám úsmev na tvári vyčarí pred predstave, že tie vaše myšlienky vyplazia jazyk všetkým problémom, ktoré vás sužujú, drzo sa im vysmejú a nasadnú na prvé lietadlo do ďalekých krajín. Sú nedočkavé a dychtivé po tajomnom dobrodružstve, ktoré ich v cieľovej destinácii čaká. Sú plné napätia podobne ako aj my keď sa vyberieme na dovolenku za oddychom, za dobrodružstvom, za romantikou, či len za celkom obyčajným úletom do neznáma…

Čo tie naše zatúlané myšlienky v príbehu, do ktorého ich sami vyšleme, asi tak čaká? S akými ľuďmi sa tam stretnú? V akom historickom období sa s nimi ocitnú? V akej krajine? S akými príbehmi svojich hrdinov sa zoznámia? Budú sa smiať nad ich veselými príhodami? Budú po niekom alebo po niečom pátrať? Alebo budú musieť držať svoje malé palčeky, aby sa dvaja milenci nakoniec predsa len dočkali vytúženého šťastia?

A tie naše myšlienky sa veru majú čo čudovať. Raz sú v Amerike a riešia milostné problémy tamojších párov, inokedy v Francúzsku sa zase raz stávajú svedkami nejakého vážneho sporu medzi vznešenou šľachtou.

Z času na čas si zájdu na skusy aj do Starého sveta, alebo si ich na pomoc prizve nejaký vynaliezavý autor, aby mu opäť raz pomohli odhaliť závažný super zločin.

Raz sú svedkami príbehu slovenských dev a ich šuhajov, aby hneď na to sa zapojili do odhaľovania nejakého záhadného tajomstvá, ktoré v románoch tak dramaticky mení osudy hlavných hrdinov.

Nech je ako už chce a nech sa už naše myšlienky zatúlajú kamkoľvek, na naše problémy si ani len nespomenú. Pri tých všelijakých záludných príbehoch im na ne jednoducho čas neostane. Márne by sme to vyčítali. Ony jednoducho majú pravdu. Pri obyčajnom výlete do neznámeho sveta knižných hrdinov získajú odstup a s odstupom sa rieši každý problém akosi jednoduchšie. To je predsa stará známa vec. Neveríte???

Tak skúste si nájsť čas pohodlne sa usadiť, vziať do rúk knihu, otvoriť ju, obrátiť pár stránok, začítať sa do riadkov a uletieť spolu s myšlienkami niekam do neznáma…

Vaša Juli 😊

Toto zničilo tamto a tamto zničí zase ono…

Priam začarovaný kruh

Asi pred dvoma rokmi som sa dostala k jednému z najznámejších románov svetovej literatúry, ktorý svetu daroval práve francúzsky romantizmus. Bol to román Victora Huga Chrám Matky Božej v Paríži z roku 1831 (franc. Notre-dame de Paris). Okrem krásneho príbehu hrbáča Quasimoda a krásnej cigánky Esmeraldy ma zaujala najmä jedna kapitola, ktorá mala názov niečo v zmysle ako Toto zabilo tamto.

Už ani neviem, ktorá postava o niečo takom uvažovala (najskôr to bol asi kňaz Claude Frollo, ktorý vychoval aj Quasimoda), ale poviem vám, trafil klinec po hlavičke. Dovtedy som si túto záludnosť sveta umenia nevšimla, ale na tejto úvahe, ktorá sa mi ani neviem prečo vryla do pamäti, je kus pravdy, ktorá platila nielen v čase románu, ale platí i v dnešnej technologickej dobe.

O čo tu vlastne ide a čo platilo kedysi i dnes? Je to veľmi jednoduché. Ide o architektúru, knihy a internet. Že si to nijako neviete spojiť? Tak uvažujte spolu so mnou a raz dva pochopíte, čo to nám chcel ten Victor Hugo ústami Claude Frolla odkázať.

Kedysi dávno, keď bol svet ešte len v plienkach, ľudstvo zázrak menom kniha nepoznalo. No myslelo aj na nás, budúce generácie, ktorým chcelo samozrejme zanechať nejaké dedičstvo. Knihy však nepoznali, a tak svoje posolstvo zamurovali do stien kamenných múrov a vytvorili niečo tak jedinečné, že je to priam neskutočné – nádherné stavby vari v každom kúte našej Matičky zeme.

Obdivujeme ich dodnes, stačí sa len pohnúť z pohodlia svojho domova a vyjsť si na výlete do sveta, alebo si len obuť túlavé topánky a túlať sa len tak po Slovensku. A vôbec nemusíme navštíviť Sedem divov sveta, aby sme sa mohli kochať obdivuhodnou prácou rúk našich predkov. Navštívte starobylý Rím, romantický Paríž, stovežatú Prahu, našu starú dobrú Bratislavu, či iné menšie – väčšie mestečká. Všade na vás historická architektúra dýchne, svoju precíznosťou očarí, do sŕdc sa vám hlboko zaryje.

Veru, architektúra minulých dôb vyráža dych aj dnešným obdivovateľom. V dnešnej dobe by už také niečo, čo by vydržalo dlhé veky, nepostavil nik, vravia si mnohí pri pohľade na úchvatné diela staviteľov minulých dôb. Márne by sme sa o to aj pokúšali. Žiaľ, časy dávnych majstrov staviteľov dávno pominuli a za všetko môže tak trochu aj vynález menom kniha…

Dôvod je opäť celkom jednoduchý. Steny starých kamenných múrov sa v tom čase naozaj mohli ponášať na listy starých kníh. Práve do nich sa mohlo vpísať dedičstvo toho či oného národa, tej či onej civilizácie, či kultúry. No a knihy so skutočnými listami a so skutočnými stránkami, do ktorých sa dali vpísať všetky tie múdrosti a skúsenosti našich predkov, všetko razom zničili.

Ľudia sa jedného krásneho dňa zobudili a bol tu vynález menom kniha. Kniha, ktorá im poskytovala oveľa väčšie možnosti než studené kamenné múry veľkolepých, ale aj náročných stavebných skvostov. Presne tá kniha naším predkom zrazu poskytla dovtedy nevídanú možnosť. Možnosť vyjadriť svoje myšlienky, pocity, či porozprávať svoje životné osudy jednoduchším spôsobom než namáhavo stavať mĺkve stavby.

Stačilo im na to husiace pero a papier, ktorý sa mal stať na dlhé stáročia najvýkonnejším prejavom kultúry. Práve papier v čase vynálezu knihy vykročil na svoju dlhú životnú pút a stavby, tie krásne veľkolepé stavby pomaličky začínali strácať na význame. Tie stavby, ktoré kedysi zosobňovali kultúru svojich civilizácii, teraz len živorili. Ľudia ich už pre svoje účely nepotrebovali a staviteľstvo minulých dôb postupne upadalo do zabudnutia.

Umieralo na úkor knihy, ktorá si vo svete len upevňovala svoj význam. Práve ona zasadla na ten pomyslený trón kultúry a jej moc len vzrástla, keď sa vzdelanosť rozšírila do všetkých vrstiev spoločnosti a čítať vedeli už i tí najchudobnejší. Knižnice sa našli takmer v každom dome a spríjemňovali chvíle, keď už bolo všetko porobené a obyvateľom domu nič nebránilo nechať sa unášať svetom príbehov.

No nič netrvá večne a zdá sa, že ani vláda knihy nie je žiadnou výnimkou. Deje sa s ňou presne to, čo sa udialo pred rokmi aj so staviteľstvom. Kniha chorľavie a jej moc ochabuje. Začalo sa to telkou, keď sme si ju zapli, namiesto toho, aby sme sa začítali do knihy. No moderná doba ide dopredu a telka posilňuje.

Mobil, internet, počítačové hry a rôzne iné výdobytky modernej doby predbiehajú knihu neraz míľovými krokmi. Možno by teraz mala padnúť otázka – Nie je to škoda? No kniha je skutočná bojovníčka, preto s úsmevom na perách sa pýtam – Dá sa im poraziť a vzdá sa bez boja?

To je len a len na nás a na tom, či jej v tom boji trocha pomôžeme…

Vaša Juli

Záložky – verné sprievodkyne svetom kníh

Záložky, nielen pre prváčikov 😊

Iste si ešte všetci dobre pamätáme na naše školské začiatky, keď sme ako vystrašení prváčikovia sedeli v laviciach a pod vedením našej prvej pani učiteľky sa učili čítať, písať, počítať. Dostali sme nové šlabikáre s farebnými  obrázkami a textami, ktorými sme sa mali ten rok prelúskať. Aj vaša prvá pani učiteľka sa vám to snažila uľahčiť ako len mohla? Možno aj vám kázala priniesť si do šlabikárov také malé, no celkom užitočné pomocníčky, zvané záložky.
Pre tých, čo záložky volali inak, alebo sa nejakým zázrakom ich pomocníkmi nestali, rada vysvetlím. Záložky, to vám bola super vec. Úzky pas, či obdĺžnik z tvrdého papiera ste pichli medzi stránky šlabikára a to presne na tú stránku, ktorú ste práve študovali. 
Okrem toho, že ste vždy vedeli, kde sa nachádzate bez toho, aby ste museli pozrieť do zrkadielka, záložka vám pomáhala aj pri samotnom čítaní. Ukazovala vám, ktorý riadok máte práve čítať, takže aj keď ste už nevedeli obsedieť a chceli vybehnúť von za loptou, vďaka takej záložke ste sa nikdy nepomýlili.

Ak ste si práve nostalgicky zaspomínali na svoje nevinné prvácke časy, kedy záložka bola vernou sprievodkyňou stránkami šlabikára, nezúfajte. I keď sa tie časy vracajú už iba cez potomstvo, záložky môžete používať stále a bez hanby. Kto vraví, že medzi stránky dospeláckych kníh niečo také detinské nepatrí?

Záložka môže byť užitočnou, vernou sprievodkyňou svetom kníh aj keď vyrastiete zo šlabikára a ponoríte sa do sveta knihy aj dnes, keď už máte pár rôčkov navyše. I keď vám už nebude ukazovať riadok, či vetu, ktorú práve čítate, ešte vždy vám môže zlepšiť pôžitok zo samotnej chvíľky, kedy je váš nos strčený v knihe. Chceli by ste vedieť ako?

Je to veľmi jednoduché. Nepoznám krajší pocit, ako keď sa mi záložka v knihe hýbe ku koncu. Vždy si ju dávam tak, aby mi z nej trošku trčalo, nech sa môžem vytešovať z jej dobrodružnej cesty zo začiatku knihy na jej koniec.

A že je to dobrodružná cesta, to vám poviem, hlavne keď cestuje slimačím tempom a potom zrazu zrýchli na rýchlosť rýchlika, hneď na to je zase korytnačkou, čo sa vzápätí necháva zajacom predbehnúť… Nuž aj taká môže byť cesta záložky…

Záložka láka k čítaniu aj oveľa dômyselnejším spôsobom ako je jej cesta knihou. Ak sa pani učiteľke sťažujete, že váš prváčik nechce doma čítavať, nečudujte sa, ak povie vymeňte záložku, možno sa malému tá jeho už nepáči.

Čuduj sa svetu, presne to isté funguje aj na vás. Preto ak sa už rozhodnete nechať vo vašej knihe putovať záložku, nech je na nej obrázok, do ktorého sa zamilujete na prvý pohľad a budete ho chcieť vidieť opäť a opäť. Zaslúžite si, aby vás záložka lákala, a to nielen obrázkom.

Moja je napríklad až z Monaka. Kúpila som si ju za 1 euro namiesto magnetky. Je na nej prístav, autá budovy, kopce. Dokonca sa na nej hrdo vyníma aj červená formula. Tento malý zázrak menom záložka zakaždým len čo si knihu otvorím spôsobí, že sa ocitám v slávnom francúzskom Monaku, hoci iba na maličký okamih. To sa mi potom aj dobre dostávať do príbehu, keď dobrú náladu vyčari už len samotná záložka, že?

No super záložku nenájdete len v Monaku. Môžte si ju vyrobiť aj doma, v kuchyni. Ak máte malých pomocníkov tým lepšie. Vezmite si tvrdý papier, aby sa vám záložka nekrčila, vystrihnite z neho požadovaný tvar (nemusí byť symetrický) a popusťte uzdu svojej fantázii. Môžete kresliť, lepiť, maľovať, vystrihovať, alebo potiahnuť záložku nejakou zaujímavou látkou. A ak si k tomu pustíte ešte aj nejakú hudbu, práca vám pôjde naozaj od ruky…

Záložky sú naozaj super vec. Vrátia vás opäť do detstva svojou dobrodružnou cestou medzi stránkami knihy, ktorú čítate. Pozor, lákajú vás tiež svojím krásnym obrázkom, či si ich už kúpite, alebo vlastnoručne vyrobíte, čo môže byť ešte krajšie, hlavne ak sa do výroby zapojí celá rodinka 😊 a navyše vám spríjemňujú pôžitok z knižky.

Skúste prísť na ich čaro
vaša Juli

Príbeh sladkého víťazstva – skutočnej čerešničky na torte…

Začať nie je ľahké…

…viem to aj podľa seba, takže je mi dôverne známe, keď sa niekto ku knihe niet a niet nijako prinútiť. Hoci som svoju prvú knihu prečítala už pred rokmi, cesta ku nej nebola vôbec jahoda, ani malina, no čerešnička na torte to rozhodne bola. Veď posúďte sami…

Odmalička som žila medzi knihami. Doma – v detskej, i v ostatných izbách – ich bolo viac než dosť, podľa čoho usudzujem, že lásku ku knihám mi dali do vienka rodičia. No a s knižkami som sa stretávala aj u jednej, či druhej starkej. Obe mali také veľké knihovníčky (nie zasa až také veľké miestnosti plné kníh od dlážky až po strop, ale také normálne skrinky, ktoré asi kedysi dávno boli v móde) a v nich toľko kníh, že som sa nestačila ani len čudovať.

A tak mi vôbec nič nebránilo, aby som sa začítala do tej hŕby kníh vôkol seba, len čo som poznala všetky písmenká abecedy, vedela ich spájať v slová a z nich zase vyčariť akýmsi zázrakom vety. Mohla, a predsa som sa do našich knižných pokladov nezahryzla.

Áno, áno, vo svojich ôsmich rokoch by som asi ťažko pochopila taký Chrám Matky Božej v Paríži od Victora Huga, poviete si. No predsa len, mala som poruke množstvo kníh, ktoré by môj rozum v naivnom závoji mohol chápať, a predsa. Desiatky detských kníh zostalo u nás na polici a hľadeli na mňa smutne, vyčítavo, ja som však za to nemohla, naozaj…

Chcela som, no nemohla. Neveríte? Tak čo poviete na to, že vždy, keď som si nejakú knihu vzala do svojich detských rúk a strčila som do nej svoj zvedavý detský nos, nedočítala som ju. Alebo aspoň sa mi to z nejakých príčin nepodarilo…

Možno ma nebavila, možno ma nezaujal jej dej, alebo sa mi nepáčili jej postavy, či skôr ich konanie, alebo, alebo… alebo som nebola len dosť vytrvalá, že som nevyčkala ani na jej koniec a odložila som ju späť, na poličku. Na môj vtedajší čitateľský vkus to trvalo príliš dlho a každá kniha mala príliš veľa strán, že som si radšej zapla telku a pozrela si svoju rozprávku, či svoj seriál. A kniha zostala na poličke, nie jedna, ale vari hneď aj desať…

Až raz, mohla som mať asi tak trinásť či štrnásť, na mňa z police kuká výnimočná kniha. Bola už staršieho dáta, čo mi bol hneď jasné z jej ošumelého obalu. Bola dosť hrubá (pamätám si, že mala vyše 400 strán, alebo ich bolo až vyše 600? Neviem). Meno tureckého autora s zvláštnym menom Resat Nuri Guntekin mi síce nič nehovorilo, ale o to viac moje romantické srdce zaujal jej názov Krutá láska.

Zobrala som si ju teba, hoci som nevedela, či sa dopracujem až ku koncu. Dopracovala som sa a prvý raz v živote som knihu, ktorú som začala čítať, aj dočítala. Bol to skvelý pocit, sladké víťazstvo nad mojou lenivosťou – skutočná čerešnička na torte.

Môžete to skúsiť aj vy! Stačí len prekonať nechuť a pustiť sa do knihy, ktorá vás záujme svojím názvom a získa si vaše srdce na prvý pohľad…

A vy knihomoli viete presne o čom hovorím, ak poviem, že prvá dočítaná kniha je láska na celý život, láska, čo vás privádza k ďalším a ďalším skvelým príbehom.,..

Lahodný pôžitok z knihy, nielen z tej prvej
praje Juli 🙂

Práve vďaka čítaniu si v srdci budujeme lásku… (Od Ivky Szászovej)

Chytila som do rúk knižku
Nie,nebola som prinútená, ani ma nikto nemusel prehovárať, a už vonkoncom nie rodičia, či starí rodičia. Žiadne donucovacie prostriedky mi teda doma, či v škole nehrozili. Jednoducho to prišlo samé od seba. Aj tak sa vám to môže zdať divné, lebo žiadny akt tohto druhu sa neudeje len tak pre nič za nič. Vždy niečomu takému musí niečo predchádzať.

Je to možno farebný obrázok knihy, či jej zaujímavý názov, ktorý vás upúta. Alebo taký rozhovor o knihe, čo si vypočujete v autobuse, v škole, či v práci. Možno je to len kniha, ktorá na vás žmúri z výkladu obchodu…

Prečo som vzala do rúk svoju prvú knihu ja?

Možno to nebol len farebný obrázok na obale knihy, čí rozhovor o nej s mojimi známymi, ale objavená schopnosť, či lepšie povedané získaná znalosť čítať literatúru vo všeobecnosti. No spomienky z ranného čitateľského veku preskočím, ale budem sa orientovať na obdobie, kedy som knižku začala vnímať inak…

Stala sa pre mňa únikom z reálneho diania, tajným úkrytom pred reálnym svetom, akési pomyselným miestom niekde ďaleko v lese, ktoré mi možno ani tak únik od toho sveta neposkytlo, ba práve naopak – vďaka knihe som mohla vidieť a vnímať viac.

Práve celkom obyčajná kniha mi poskytla nachádzať skryté súvislosti, či vidieť farebné spektrum skrz čierno-biely obraz, ktorým sa spoločnosť dennodenne prezentovala. Medzi riadkami pustej a často nudnej reality nachádzať niečo čím si je v podstate svet a ľudia v ňom špecifickí a jedineční.

Cez takú celkom obyčajnú činnosť, akou je čítanie kníh je teda možné prikladať svetu celkom nový význam vidieť za oponu všednosti a tým spoznávať nové charaktery, spracovávať udalosti, emócie, vzťahy…

Práve vďaka čítaniu si v srdci budujeme lásku, ako aj toleranciu k ľudom s odlišným osudom bez toho, aby sme si s nimi podali ruku, empatiu voči rozmanitým životným príbehom.

Čítanie si teda dovolím nazvať činnosťou, ktorá by vďaka svojej povahe, vlastnostiam a prínosom mala byť chápaná ako jedna z najdôležitejších cností človeka a taktiež by sme ju aj v dnešných časoch mohli vnímať aj ako nenahraditeľnú súčasť výchovy ľudských jedincov.

Prajem radosť z čítania
vaša Ivka Szászová 🙂

Radosť z kníh

Kto som? Ako je to s Radosťou z kníh?

Dobrý deň, moje meno je Juliána Pallerová a mám vyštudovaný odbor slovenský jazyk a literatúru na UKF v Nitre. Pokúšam sa tvoriť vlastné diela, ale mojou veľkou vášňou sú knihy a čítanie každého kusu beletrie, čo mi príde pod ruku…

Prečo som založila blog Radosť z kníh? 

To, že milujem knihy, známe či neznáme, staršie, ale i tie novšie je len jeden z mnohých dôvodov, prečo som sa i ja odhodlala na tento čoraz populárnejší zázrak internetovej komunikácie. Pokladám sa za človeka, čo knihy doslova miluje, no srdce mi plače, keď vidím ako sa prostá kniha vzďaľuje nielen naším a mladším generáciám, ale čoraz viac aj generáciám tým starším…
Možno to poznáte, doba je hektická a rýchla, robíme od nevidím do nevidím, aby sme zabezpečili našich drahých a keď už máme to vysnívané voľno, radšej sa zhovárame s našimi priateľmi aspoň cez sociálne siete, keďže inak už niet času. 21. storočie knihe ako takej prosto veľmi nežičí, a pritom ešte pred takými sto rokmi bola kniha jednou z najobľúbenejších činností, pri ktorých sa vždy v kruhu rodiny oddychovalo po ťažkom dni v robote.
Vziať knihu do rúk, strčiť do nej svoj často unavený nos a začítať sa do jej krásneho príbehu môže byť relaxom a uvoľnením po dlhom dni v robote aj dnes, keď sa už rok 2016 pomaličky, ale isto chýli ku koncu. A pritom k tomu stačí len tak málo – nájsť si čas, urobiť si pohodlie, na okamih zabudnúť na svoje problémy, ktoré sa väčšinou stratia len čo otvoríme prvé stránky knihy. Knihy, ktorá nás unesie do celkom iného sveta, kde sa naše aj veľké problémy stavajú malichernými a nepodstatnými. 
Otvoriť knihu, ktorá nás svojím obalom záujme, upúta svojím názvom, je hotový zázrak. Bez toho, aby sme použiť čarovný prútik, či kúzlo s klobúkom sa dostaneme do celkom iného sveta, sveta nepoznaných možností, sveta, v ktorom sa môže naša fantázia naplno prejaviť a naše predstavy sa zrazu stávajú slobodné, voľné, neviazané… 
Je to svet našich hrdinov, ktorých môžeme slobodne milovať a niekedy aj nenávidieť, možno ich súdiť i obdivovať bez obáv, že niekoho urazíme. Smieme byť svedkami ich životného šťastia, či trápenia, sme ich priateľmi v dobrom i zlom, spoločníkmi na ich ceste nie vždy ľahkým životom…
Veru, kniha je ešte vždy fajn, je ešte vždy živá, žiaľ v poslednom čase ju opúšťame práve my, korým má slúžiť. Preto je tu blog Radosť z kníh, kde vám aj spolu s inými celkom fajn babami budeme odhaľovať čaro kníh, čaro ich čítania, ktoré ani v dnešnej dobe nie je vôbec mizivé, ako by sa mohlo zdať. 
Okrem článkov o knihám, ktoré čítame a z ktorých dva mini články si už môžete prečítať, tu nájdete tiež príspevky o literatúre a jej autoroch, o beletrii pre každého, o čítaní ako takom, kde sa vás budeme snažiť navnadiť prečo je super si nos vnoriť do knihy, ale i o detskej knižnici, či ako dieťa priviesť k čítaniu. Budeme sa snažiť písať pútavo, zakaždým vás niečím pobaviť, sem tam dojať, o niečom neznámom vždy poučiť.
Naším cieľom je urobiť z obyčajného čítania zážitok, ktorým si spríjemníte svoj oddych aj vy. Aj vo vašich srdiečkach chceme oživiť radosť z kníh, tú radosť, ktorú živili aj naši starí i prastarí rodičia. Vyčariť úsmev na tvári z dobrej knihy, nechať sa vtiahnuť do sveta literárnych hrdinov a pritom uniknúť z občas dosť fádnej reality, nikdy nie je na škodu, tak prečo to neskúsiť? 
Poďte teda spolu s nami odhaliť čaro knihy, radosť z  jej príbehu, nepochybujem, že sa vám to bude aj s naším novým blogom páčiť…
Prajem radosť z čítania 🙂
Vaša Juli