Oneskorený Deň detí s bytosťou, ktorá im zmenila svet

Klára Jarunková 

28.4. 1922 Červená Skala – 11.7.2005 Bratislava


Ani sme sa nenazdali a máj sa prehupol do mesiaca jún.
Jún je teda zvláštny mesiac, to vám teda poviem! Polka ďalšieho roka pomaly ale isto za nami. Dni sú dlhé a noci krátke. Vonku je už poriadne cítiť horúčavu. Tá láka von na výlety ako ešte nikdy predtým. V školách sa tiež pomaly ale isto finišuje a deti už netrpezlivo vytúžene čakajú na začiatok letných prázdnin.
Tento mesiac je proste taký, patrí deťom.
Nečudo, že práve jeho prvý deň je im zasvätený. Prvý jún, medzinárodný deň detí. Slávi sa v škôlkach, školách, mestách, obciach, kde sa dejú pre deti rôzne podujatia. Vymýšľajú sa súťaže doslova na každom rohu a to všetko pre radosť v očkách tých najmenší. Malý darček sa im zaiste ujde aj doma. Darček zo všetkých najlepší. Darček z lásky od rodičov darovaný.
Že ho ešte nemáte vymyslený??? Tak to je najvyšší čas!
Inšpiráciou by vám mohla byť aj taká osobnosť, akou prozaička pre deti a mládež Klára Jarunková rozhodne je. Možno jej tvorbu vaše drobce ešte nepoznajú, no darovať im niečo z jej diela by až taký výstrel naslepo byť nemusel. Veď darovať knihu pred toľkými dňami voľna nie je len ako darovať záchranné koleso pred totálnou nudou, ale aj kúsok duše…
Pamätáte sa ešte na ňu, na dievčatko s ťažkým osudom už od mala?
Otca mala najskôr poštového úradníka, neskôr sa však stal chatárom v Nízkych Tatrách. Keď mala len osem rokov, zomrela jej matka. Ju a jej štyroch ďalších súrodencov vychovávala teda otcova sestra.
Na gymnázium v Banskej Bystrici v roku 1940 úspešne zmaturovala.

A stala sa učiteľkou. Do 1943 učila na detvianskych lazoch Korytárky, no v nasledujúcich rokoch už študuje slovenčinu a filozofiu na Slovenskej univerzite v Bratislave. Štúdium však nedokončila. Po vojne sa stáva úradníčkou bratislavskej radnice. Od roku 1954 do roku 1984 pôsobí v humoristickom časopise Roháč.

Patrí ku generácii autorov, ktorí v literatúre pre deti a mládež spôsobili hotový prevrat.

Bolo to začiatkom 60. rokov, kedy spolu s inými (Ďuríčková, Feldek, Válek) aj Klára Jarunková začína v tvorbe pre deti a mládež vychádzať z toho, čo by mohlo drobcov aj baviť. V tom čase to bol v tejto oblasti zásadný krok, aby sa mohla tvorba pre detského, či pubertalného čitateľa naplno rozvinúť aj u nás.

Jednoducho povedané, konečne bola v tejto tvorbe dôležitá estetika a konečne sa pre svojho čitateľa aj zaujímavou.

Čo sa týka Jarunkovej, tá knižne debutovala s Hrdinským zápisníkom z roku 1960, prózou pre mladšie deti. Ak sa vám to ešte do rúk nedostalo, tak vedzte, že sú to voľne pospájané príhody z každodenného života dvojice šiestakov Mira Fazuľku a Miša Jurana. I keď 50. roky tu ešte silno cítiť, chlapčenské huncútstva podané detskými očami, vášho šibala určite nenechajú chladným.

Román Jediná (1963) je prvou a čitateľsky najúspešnejšou prózou z jej pera.

V tejto realistickej próze sa mládež môže nájsť aj dnes. Jej mladí hrdinovia, vyvedení z miery svojimi často i rodinnými okolnosťami sa usilujú zvládnuť svet dospelých, na ktorého prahu stoja aj oni. Ani hlavná hrdinka, mestské dievča Oľga nie je výnimkou a naraz sa musí vyrovnať s celou radou problémov.

Dvaja bratia, nepríjemný pobyt v nemocnici, či útek od starkých a to ešte stále nie je všetko.

Brat mlčanlivého Vlka (1967), Pomstiteľ (1968), Tulák (1973), alebo aj neľahké obdobie po rozvode rodičov, ktoré prežíva mladá hrdinka v románe Nízka oblačnosť (1993), to je len zlomok z toho, čo ponúka Klára Jarunková deťom, no hlavne mládeži.

Možno to nie je to, čo na MDD pre svoje ratolesti hľadáte…

Ak ste chceli darovať nejakú peknú rozprávočku, tak u Kláry Jarunkovej hľadajte iba v Hrdinskom zápisníku. Jej mládežnícky hrdinovia sú predsa len iní. Riešia problémy, ktoré rieši aj dnešná mládež. V tom je jej literatúra pre deti a mládež niečím iná, niečim zaujímavejšia…

Ak teda chcete, aby aj vaša ratolesť poznala život svojich rovesníkov zo šesťdesiatich rokov, potom neváhajte!!!

Diela Jarunkovej sa na leto jednoducho vždy hodia.

Krásne MDD
praje vaša Juli

Nepoznaný slovenský William

Pavel Kyrmezer 

? Banská Štiavnica – 9.3.1589 Uherský Brod

Mohli to byť veru krásne časy, možno ťažké, ale predsa krásne. 
Po dlhšom období tmy sa na ich začiatkov zrodila myšlienka obnovy a zrodu. U nás sa niečo také objavilo vôbec po prvýkrát. Žiadne romány v našej ľúbeznej reči by ste tu však nenašli. Všetko sa to písalo ešte v dominantnej latinčine, čo toľké stáročia vládla nad svetom a všetko to boli mravoučné diela, na ktoré bol aj náš dvojlístok humanizmus a renesancia priam ako stvorený.
Medzi inými však dominovala dráma a kde tu sa našla aj nejaká tá komédia.
Tak ako Anglicko malo svojho slávneho Shakespeara, my sme mali pre zmenu Pavla Kyrmezera z Banskej Štiavnice. O tomto renesančnom dramatikovi a náboženskému spisovateľovi až do roku 1560 žiadne informácie nemáme.
Práve v tomto roku sa usadí na Morave, kde pôsobí ako učiteľ, rektor školy a mestský pisár v Strážnici.
Okolo roku 1566 bol ordinovaný za evanjelického kňaza a to v poľskom Krakove. Po návrate pôsobí vo viacerých českých mestách až nakoniec sa dostáva do Uherskeho Brodu. Tu istý čas vedie aj súkromnú dievčenskú školu.
Jeho snahy zjednotiť protestantské cirkvi sa stretli nielen s neúspechom, ale aj s negatívnym ohlasom.
Znepriatelil si Jednotu bratskú, priebeh tohto sporu podáva v diele Acta concordiae (1580, Rokovanie o zjednotení). Stal sa nepriateľom svetskej i cirkevnej vrchnosti a tak aj dopadol. Zomiera bez postavenia a v biede.
Ťažiskom Kyrmezerovej literárnej tvorby je ako inak dráma.
Môže sa hrdiť autorstvom troch renesančných veršovaných divadelných hier napísaných po český. Sám ich síce nazýva komédiami, no vo svojej žánrovej podstate ich skôr možno označiť za biblické drámy, v ktorých podiel zábavných komediálnych prvkov je rôzny. 
Prameňom sa mu stáva Starý i Nový zákon, pričom si vyberá dobovo obľúbené témy.

Známa je jeho Komédia česká o Boháči a Lazarovi (1566). Ide o príbeh z Nového zákona o bezcitnom boháčovi Cresovi a biednom Lazarovi. Po smrti ich oboch čaká odmena podľa ich pozemských zásluh. A tak Boháč skončí v pekle a Lázar si užíva raj nebeský. Nie je to hra len o otázke viery. Snaží sa na svojich poslucháčov vplývať aj morálne a polepšiť ich už za pozemského života.

Starý zákon ponúkol už tému druhej hre s názvom Komédia nová o vdove (1573).

Hra rozpráva príbeh o chudobnej vdove Ráchel, ktorá sa vymaní z ťažkej pozície dlžníčky voči krutému kupcovi pomocou proroka Elizea, čo tak  zázračne rozmnoží vdovin olej. Náboženská téma je tu zosvetštená a nechýba ani monológ sociálno-kritického ladenia. Hra je vrcholným Kyrmezerovým dielom nielen z myšlienkového hľadiska, ale jednotlivé postavy sa mu tu darí rozlíšiť aj jazykovo.

Tretiu hru Komédia o Tobiášovi (1581) napísal Kyrmezer už na sklonku života.

V tomto čase prežíva ľudskú i profesionálnu krízu a motivuje ho predovšetkým snaha vrátiť sa do priazne svojho dlhoročného patróna Jetřicha z Kunovic. Predlohou mu boli Apokryfy, kde do dramatickej formy prepisuje celý epický príbeh starého a mladého Tobiáša. Tu má za cieľ poukázať na manželstvo ako na božiu ustanovizeň. Hra však umeleckú úroveň dvoch predchádzajúcich nedosahuje.

Shakespear, majster drámy renesančného sveta, ktorého meno dobre pozná takmer každé jedno dieťa na svete i dnes. 

No náš renesančný dramatik je v našich končinách nepoznaný. Jeho meno pozná hádam iba maturant a keď odchádza od zeleného stola, zabúda naňho i on. Necháva ho zapadnúť prachom a po rokoch si na meno Pavel Kyrmezer ani len nespomenie. Prečo je to tak?

Jeho hry sa v našich divadlách nehrávajú.

A ak náhodou, tak na ne príliš nechodíme. Radšej si volíme modernejšieho svetového dramatika, než aby sme na javisku mali spoznávať život našich predkov, pretože aj toto je naša minulosť a tieto tri hry sa snažia niečo povedať aj nám.

Nebojme sa toho a spoznajme aj dielo nášho slovenského Shakespeara.

Vaša Juli

Človek, čo svoje prvotiny zničil a potom vytvoril slávnu romancu…

Rudolf Jašík 

2.12.1919 Turzovka – 30.7.1960 Bratislava

Boli to veru smutné časy, o ktorých tento skvelý majster pera píše. 
Smutné pre našich starých či prastarých rodičov. Smutné pre katolíkov a ešte smutnejšie pre židov. Muži odchádzali do boja, ženy a deti za nimi preplakali nejednu noc a židia? Židia putovali do táborov, z ktorých nebolo ani návratu.
V tomto krutom čase, čase kedy neslobodno ani ľúbiť, sa zrodila veľká láska.
Stalo sa to v meste pod viničným vrchom. Mladý chudobný chlapec Igor je katolík, no ani kruté časy druhej svetovej vojny jeho srdcu nezabránia milovať židovskú dievčinu Evu. No beda! Židov prenasledujú čoraz viac a viac. Môže ju zachrániť, no zohnať peniaze nebude v krutých časoch, ktoré láske neprajú, také jednoduché…

Za túto trpkú ľúbostnú romancu môže prozaik, básnik, publicista Rudolf Jašík a jeho román Námestie svätej Alžbety.
Jašík začínal v Baťových závodoch v Zlíne a od roku 1938 žil v rodnej Turzovke. Dva roky nato narukoval do slovenskej armády. V septembri 1941 bol odvelený na východný front, kde ho za sabotáž odsúdili na smrť, dostal však milosť. I keď sa pokúšal dostať do sovietského zajatia, nepodarilo sa. Zúčastnil sa na SNP a v 1945 vstúpil do KSČ. Po vojne teda mohol pracovať v rozličných straníckych a verejných funkciách.

Jeho vstup do literatúry sa odohral v 40. rokoch minulého storočia.

Ako správny básnik začína najskôr s poéziou, neskôr prechádza aj na prózu, kde využíva ako byvalý vojak vlastné vojnové skúsenosti. Avšak väčšinu rukopisných prvotín sám zničil.

Knižne debutoval románom Na brehu priezračnej rieky z roku 1956.

Príbeh tohto románového debutu sa odohráva na Kysuciach v čase vrcholiacej hospodárskej krízy. Odkaz je jasný a potrebná sociálnej premeny viac než nutná. Ak chce byť človek skutočne šťastný, musí sa najprv „odkliať“. K tejto myšlienke výrazne prispieva aj Jašíkova lyrizácia či mýtizmus, ktoré sa mu podarili v románe uplatniť.

Námestie svätej Alžbety z roku 1958 je Jašíkovo umelecky najvydarenejšie dielo.

Aspoň je zaňho tento príbeh tragickej lásky považovaný. Nečudo, veď je v ňom stvárnená tragédia rasovo prenasledovaného židovského obyvateľstva počas druhej svetovej vojny na Slovensku. Je tu vytvorená celá galéria rôznorodých postáv, ktoré sa v konfrontácií s drsnou skutočnosťou nielen individuálne prejavujú, ale stávajú sa typmi, reprezentujúcimi vyhranené postoje.

Jeho najepickejšia a najvecnejšia próza je zase román Mŕtvy nespievajú (1961).

Práve vďaka nemu i my vieme do akej rozporuplnosti sa naši vojaci zväčša dostávali, keď museli bojovať na strane fašistického Nemecka. Román však zostal nedokončený a spolu s zbierkou noviel Čierne a biele kruhy a s torzom básnickej novely Povesť o bielych kameňoch, vyšiel až po autorovej smrti.

Komunista, čistý komunista, poviete si.

Rudolf Jašík možno nepatrí medzi tých najznámejších majstrov pera, akými sa na Slovensku pýšime. Počas svojho krátkeho života nestihol toho veľa, no aj tak sa stihol do slovenskej literatúry zapísať zlatým písmom, Jeho tragický príbeh lásky dvoch mladých ľudí, do ktorého zasiahne vojna tým najkrutejším spôsobom, má určite čo povedať aj v dnešných časoch.

Aj vďaka nemu by správny slovenský knihomoľ nemal na meno Rudolf Jašík nikdy zabudnúť.

Vaša Juli

Ten najväčší burič všetkých čias…

Janko Kráľ 

(24.4.1822 Liptovský Mikuláš – 23.5.1876 Zlaté Moravce)

Kde bolo, tam bolo, žil si raz mladý pán Kráľ a čuduj sa svetu bol to ten najväčší burič všetkých čias. Tak veľmi chcel, aby sa mal jeho rodný ľud aspoň o čosi lepšie. Že je to číry nezmysel a že keď už bol raz ten pán Kráľ, nemal sa búriť, aby sa mal jeho ľud dobre, ale rovno niečo preto spraviť?
Lenže nie je pán Kráľ ako pán Kráľ, na našom malom Slovensku teda určite nie…
Možno si ho ešte zo školských čias pamätáte veľmi dobre. Tento básnik z Liptova bol kedysi tá najvýraznejšia osobnosť slovenského romantizmu. A o tom, že v štúrovskom hnutí nebol len tak do počtu, svedči aj dnes dobre známa skutočnosť, že bol jeden z najradikálnejších predstaviteľov tohto hnutia. 
Nečudo, že si vyslúžil prezývku najväčší burič všetkých čias…
Janko Kráľ študoval na lýceu v Kežmarku a v Levoči, v roku 1842 prichádza študovať aj do Bratislavy, kde sa zoznamuje aj s Ľudovítom Štúrom a je to! Od tých čias sa aktívne zapája do jeho hnutia. Samozrejme, keď otec spisovnej slovenčiny prichádza o miesto, je jeden z tých, ktorí na protest odchádzajú študovať do Levoče. Na túto neprávosť reagoval aj básňou Duma bratislavská.

Avšak on sám v štúdiu nepokračuje.
Zrejme sa nejaký čas zdržiava v rodisku, neskôr sa stáva praktikantom v advokátskej kancelárii. V tomto čase pochodil kus sveta a revolúciu v 1848 privítal s nadšením ako svedok jej vypuknutia v Pešti.
Ako správny revolucionár a burič, no hlavne ako správny Slovák sa vyberie do vlasti aktivizovať slovenský ľud.
Každému sa napokon dostane to, o čo si koleduje a presne to si na vlastnej koži zažil aj sám burič Janko Kráľ. Keď ho zatkli, nič iné ani nemohol čakať. Najprv ho na výstrahu opakovane vyhostili, ale kdeže by sa povestný burič tak ľahko vzdával? Nedalo sa teda nič robiť. Janka Kráľa uväznili Šahy a tu vznikla aj jeho báseň Šahy.

Ani po prepustení si nedáva pokoj, pridáva sa k slovenským dobrovoľníkom a stáva sa ich kapitánom.
Po neúspechu revolúcie zastáva miesto vládneho komisára a vláde pomáha pri identifikácii povstalcov z maďarskej strany. Ako štátny úradník pôsobí vo viacerých slovenských mestách. Avšak po rakúsko-uhorskom vyrovnaní bol slovenský vlastenec zo štátnej služby prepustený. Po zložení skúšok pôsobí v advokátskych kanceláriách a po vypuknutí týfusu v Zlatých Moravciach zomiera.

Jeho literárne začiatky sú späté s českými lyrickými i epickými básňami ako napríklad Smrť Světopolka, krále Velkomoravského.

Osem uverejnených básní v almanachu Nitra ho rázom pasujú za najsľubnejší talent generácie. Nadväzuje v nich na slovenskú ľudovú slovesnosť, no do básní vznáša aj výrazný tón osobného nepokoja.

Jeho búrlivej a večnej nepokojnej náture však so svojou tragickou víziou najviac vyhovujú balady.

Možno si ešte aj vy spomeniete na baladu Zakliata panna vo Váhu a divný Janko, čo sme povinne čítali ešte za našich školských čias. No možno vám niečo hovoria aj ďalšie ako Zabitý, Zverbovaný, či Bezbožné dievky, alebo balada s názvom Kríž a čiapka, aj tá jeho. V niektorých čerpá z folklóru viac, v niektorých menej.

Rozhodne treba spomenúť aj jeho veršované romantické poviedky, či alegorické rozprávky.

Práve z nich najviac vynikajú Výlomky z Jánošíka. V tom čase bol tento najslávnejší zbojník totiž veľmi ospevovaným romantickým hrdinom a ako by to už len bolo, keby ho akurát Janko Kráľ vo svojej tvorbe vynechal? No a nemožno opomenúť ani jeho Drámu sveta, kde ide o rozsiahly cyklus básní, ktorý zrekonštruoval a usporiadal editor a znalec jeho tvorby Milán Pišút.

Samozrejme, tých diel Janka Kráľa je viac.

Ba mnohé z nich by si celkom iste zaslúžili osobitný príspevok a ani zďaleka nie sú jediné. Je tu jeho buričská práca nielen pre našich pradedov a prababky, ale aj pre nás, ich potomkov.

Aj za ňu by sme mali byť nášmu Pánovi Kráľovi s dušou rebela navždy vďační…

Vaša Juli

Mystika, fantázia, mesto a prekrásna vždy tajomná príroda

Droboslav Chrobák 

(16.2.1907 Hybe – 16.5.1951 Bratislava)

Kto by ho nepoznal? Je záhadný, tajomný a je to jednoducho čudák. Spokojne si žije na kraji dediny, pre ktorú je čosi ako zlý zloduch, vyrába si svoje hrnčeky v starej vyhni svojho otca a jediný, kto ho ešte ako tak chápe je pravé ONA, jeho životná láska, ktorú práve teraz už po druhý raz stráca. A to po veľmi hrdinskom čine, prosím pekne.
Spoznali ste ho? Alebo jeho rúškom tajomstva zahalený príbeh Vám vôbec nič nehovorí? No vedzte, tento literárny hrdina, ktorý má dôvod skôr na slzy ako úsmev, kráčal práve po slovenskej literárnej zemi. Jeho tvorca je z slávnych Hýb, no pozor. Nie je to autor generačnej Tisícročnej včely.
Napínať vás ďalej nebudem a prezradím, že tento smutne-krásny čudák je známy pod prezývkou Drak a môžete ho spoznať v jednej výnimočnej poviedke s príznačným názvom Drak sa vracia
Tú ešte v roku 1943 z pera vykúzlil Dobroslav Chrobák, známa to postavička na poli slovenskej literatúry. Že si ho už zo školských lavíc tak dobre nepamätáte a neviete ho nikam zaradiť? Tak potom ste na správnej adrese, lebo výprava za naším slovenským Chrobákom sa práve začína.

Tento prozaik, esejista a publicista v jednej osobe nevyštudoval literatúru ani nič podobné, ako by sme čakali. Po gympli v Rožňave, či v Liptovskom Mikuláši si to namieril priamo na České vysoké učení Technické v Prahe, kde získal titul inžiniera.

Po návrate na Slovensko pracoval v rozhlase, kde posledných päť rokov až do svojej smrti pôsobil ako riaditeľ Československého rozhlasu na Slovensku.

Jeho prvotinou sa stala poviedka Les, ktorú napísal ešte ako len 17-ročný. Už tu sa prejavujú vtedajšie dobové literárne tendencie, ktorým heslo sa stalo – preč od realizmu.

Do typického sveta realistickej slovenskej dediny už vo svojej prvotine Chrobák vnáša prvky mystiky. Prim tu hrá tajomná príroda, ako naznačuje už aj samotný názov poviedky Les.

Kým v dedinskom prostredí je to hlavne naturizmus, v ktorom sa Chrobák vždy vie vyžiť, v jeho mestských mikropríbehoch je to najmä expresionizmus. A pritom čuduj sa svetu mesto má na Chrobákové postavy ten istý silný vplyv ako tajomná príroda.

Čo sa týka jeho raných diel, tu má Chrobák chuť experimentovať a hľadať nové výrazové možnosti, čo vrcholí v jeho knižnom debute Kamarát Jašek z roku 1937 aj so svojimi ôsmimi poviedkami. Každá je iná a pokiaľ sa do nich začítate, každá je hotový umelecký zážitok.

A tu malý bonbónik 🙂 Ide o samotný pôvod poviedok z Kamaráta Jaška, ktorý až do dnešných čias nie je celkom objasnený. Za všetko môže známy slovenský literárny kritik Jozef Felix, ktorý Chrobáka obvinil zo závislosti na dielach francúzskych regionalistov, či severskej modernej.

Jednu z týchto poviedok pretavil aj do svojho možno aj najkrajšieho diela Drak sa vracia, ktoré sa hrdo pýši titulom – typický prejav slovenskej naturistickej prózy. Skúste si ho niekedy opäť raz prečítať a uvidíte, v čom je také výnimočné.

Spolu so Švatnerom, Margitou Figuli a Hanou Zelinovou Chrobák našej malej krajine ponúkol jeden úžasný smer. Bol úplne iný než to, čo sa v našich knižniciach objavilo už predtým a nikdy potom už mýty, legendy, či tajomný svet fantázie v našej tvorbe neboli tak majstrovsky napísané ako práve v ich lyricky tvarovanej próze.

Ak ste ešte nič z tejto tajomnej, na prírodu bohatej skupinky diel nečítali, je najvyšší čas, lebo tu si naozaj každý môže nájsť to svoje.

A nakoniec pridám ešte aj tajomnú hádanku: Nože, či si pamätáte, kto bol najbúrlivejším básnikom všetkých čias?

Vaša Juli

Zakliaty slovenský klenot u mňa na polici

Peter Jaroš – Tisícročná včela

Sú knihy, ktoré prečítate doslova za pár dní. Zaujmú vás svojím príbehom a niet tej sily, ktorá by vás dokázala od nich odtrhnúť. Potom sú knihy, do ktorých sa možno dostávate trošku ťažšie, no len čo príde ten moment, ktorý vás chytí za srdce, neľutujete, že ste sa do nich vôbec začítali.

A potom sú knihy, do ktorých sa pustíte možno aj viac ráz a ani raz sa vám nepodarí prečítať sa až na koniec. Presne tak to bolo aj v mojom príbehu s knihou Tisícročná včela od Petra Jaroša z roku 1979, ktorá mi pekných pár rokov poriadne žrala nervy.

Toto dielo zlatej slovenskej klasiky ani netreba nijako zvlášť predstavovať. Je to známy príbeh z Hýb, malebnej dedinky pod Tatrami. Ešte zo školských lavíc si ho môžeme spájať so slovným spojením generačný román, pretože príbeh Tisícročnej včely je síce príbehom jednej rodiny, ale až troch generácii. S našimi hrdinami sa stretávame na prelome 19. a 20. storočia, v čase tak významnom pre našu malú krajinu.

Každý maturant už iste počul meno Martina Pichandu, meno hlavy rodiny, členov ktorej Jaroš urobil hrdinov svojho veľkého románu. Je to veľmi múdry, už starší človek, ktorý v malej dedinke vychoval svoje tri deti – Sama, Kristínu a Valenta. Práve oni a ich deti sa budú musieť popasovať s obdobím plným veľkých zmien.

Najstarší Samo, zvaný Včela je členom murárskej partie, ktorá chodí za robotou po celej krajine. Ako otec mnohopočetnej rodiny sa musí poriadne obracať a aj do politiky sa chytať, ak chce, aby sa jeho deti mali o čosi lepšie, ako ich rojčivý ocko.

Jeho sestra Kristína sa po desiatich rokoch šťastného manželstva stáva vdovou, no smrťou jej drahého muža sa život mladej ženy ešte nekončí a jej srdce svoje posledné slovo ešte ani zďaleka nepovie…

Mladučký študent Valent, ktorému to páli z rodiny najviac, sa jednoducho musí rozhodnúť. Buď pôjde za hlasom svojho srdca a prepasie tak jedinečnú príležitosť dostať sa medzi elitou, alebo sa ožení s bohatou devou, zradí svoju lásku a nechá ju na milosť a nemilosť neľahkému osudu.

Všetko toto sa deje od deväťdesiatich rokoch 19. storočia až po koniec prvej svetovej vojny, a teda až do prvých dní Československej republiky. Máme to aj s politickými komentármi dedinských komentátorov, no nechýbajú ani obrázky neľahkého života slovenskej dedinky z tohto obdobia.

No nie je to len tragické, pretože smiech je soľou života aj v Jarošových Hybach, a teda veselých príhôd je viac než dosť. Možno aj preto Tisícročná včela patrí nielen k výkvetu slovenskej literatúry, ale aj sme sa o nej dosť napočúvali na hodinách sloviny a mali sme o nej čo to vedieť povedať aj na mature.

Priznám sa, so mnou si toto zlaté románové čudo robilo, čo chcelo. Už viac krát som sa začítala do časti, kde Samovi zabehla rybia kosti, no prečítať si poslednú vetu na 443. strane sa mi podarilo až prednedávnom. Nie, nebolo to na mňa príliš, veď je aj viac strán a žiadny ani ten najmenší problém na obzore.

A tak úctyhodný počet strán za to rozhodne nemôže, Keby sa mi ho zachcelo viniť ho za to, že Jarošov román bol pre mňa dlhý čas akoby zakliaty, vyhovárala by som sa. A to si žiadna kniha nezaslúži, tobôž nie zlatý bonbón národného dezertu.

Skôr si myslím, že som ho vždy začala čítať v tom nesprávnom čase, lebo keď som naposledy naň dostala chuť, prišlo to celkom samé od seba. Raz mi len tak napadlo, čo keby som to skúsila opäť.

Možno som predtým na taký veľký príbeh nebola dosť dospelá, aby som ho prekusla. Alebo nemala som vtedy toľko času, koľko som potrebovala. Akoby som ho teraz mala, veď sme o pár dní zase niekam odchádzali 😀

No i napriek tomu som si opäť prečítala epizódu s veľrybou v Hyboch, či o Jožkovej nešťastnej láske k židovskej krčmárovej dcére Marte. Nie, tentoraz ma od príbehu obyvateľov dedinky pod Tatrami v pohnutých časoch nik nedostal a ja som ho prečítala doslova na jeden šup,

Sama som sa čudovala, aký krásny a zaujímavý príbeh sa ukrýval v našej knižnici a dnes je jedným naj, aké som kedy čítala. Tak ma dostalo čaro príbehu, ktorý dostal aj širokú slovenskú verejnosť, i tú odbornú.

Tam kde som predtým videla len nudu, objavila som len pred nedávnom priam magický príbeh, ktorý mi dal riadnu príučku, to vám teda poviem, milí moji. Naučil ma, že žiadnu knihu netreba odsúdiť za nudnú, len preto, že nie a nie ju dočítať. V každej jednej sa môže skrývať nielen magický realizmus, ale aj nejaké iné podmanivé čaro…

Vaša Juli 😊