Prvý slovenský prezident očami dievčiny s detskou dušou

Silvester Lavrík: 

Nedeľné šachy s Tisom

Je to jedinečný príbeh o tých najkrutších časoch, aké kedy táto krajina zažila.
Je to silný príbeh o človeku, ktorý veľkú lásku národa odplatil slzami a biedou.
Je to historický príbeh, historický román inšpirovaný historickými udalosťami a príbehmi ľudí, ktorí ich museli žiť – ako sa dočítate, len čo otvoríte jeho prvé stránky.

Je to krásny príbeh podaný očami jednoduchej dievčiny, ktorej osud nedoprial vysoké IQ.
Je to výnimočný príbeh o sile priateľstva dvoch sesterníc, slaboduchej kresťanke a silnej židovke, do ktorých životov zasiahne druhá svetová vojna.

Je to smutný príbeh o jednom malom slovenskom mestečku, ale aj o prostej dievčine, ktorá nechápe, čo sa deje.

Je to pravdivý príbeh o najväčšom zle v slovenských dejinách, príbeh, ktorý by mal spoznať každý Slovák, ktorému by sa chcelo súdiť našu minulosť, či miešať karty v budúcnosti.

Aj týchto pár viet si zaslúži príbeh slovenského autora Silvestra Lavríka, ktorý spracoval v románe Nedeľné šachy s Tisom (2016, 395 strán) situáciu v malom slovenskom mestečku v tridsiatych a štyridsiatych rokoch minulého storočia.

Nuž, nie je to práve najľahšia téma, ale keďže román vyšiel iba minulý rok vidno, že aj po mnohých rokoch je stále aktuálna a je potrebné, aby sa o nej hovorilo i dnes.

Vraví sa, že najúprimnejší sú detí a blázni. Oni neklamú. Nemôžu. Ich rozumček to nedokáže. Nielenže vidia veci aké sú, ale oni o nich hovoria a často nepovedia len to, čo sami nevedia. Svedectvá z ich úst neklamú a udalosti pravdivo vykreslia do najmenších detailov. Presne také, aké sú a presne také, aké boli.

Možno aj preto si Lavrík za rozprávačku svojho príbehu vybral dievčinu s vynikajúcou pamäťou, no predsa len s detskou dušou. Je ňou Anička Žitňanská, Icíková Anička, ktorú v rodnom mestečku Bánovciach nad Bebravou prezývali vystrkovská hviezdička.

Hoci jej dušička zostala detskou aj v dospelom veku, pani lekárniková, dobrá priateľka jej chladnej mamy jej vybaví miesto pisárky u miestneho farára Jozefa Tisa, ktorý sa v tých časoch ešte len vrhá do vĺn slovenskej politiky.

Práve ona má zapisovať jeho často kontroverzné prejavy, ktoré sa úbohému dievčaťu vryjú do pamäti až príliš hlboko.

V časoch, kedy sa jej príbeh začína, Židia ešte nie sú nepriateľmi Slovenského štátu číslo jeden a tak nič nebráni tomu, aby sa jej najlepšou priateľkou stala Alica, jedna z jej židovských sesterníc, ktoré už stihli stratiť mamu i otca a jediná, kto ich dokáže ako tak brániť je ich teta, Aničkina mama.

A práve Alica je tá, ktorá zamotá príbeh svojou nešťastnou ľúbostnou story. Je celkom iná ako jej uzavreté sestry, krajčírky. Po otcovi zdedila slobodného ducha a odvaha jej teda rozhodne nechýba. Zamiluje sa do nemeckého doktora, no jej romantické predstavy narazia na krutú realitu. Zosilnie, zocelí sa po drsných udalostiach a len teraz ukáže, čo sa v nej skrýva.

Nechýbajú ani nedeľné šachy s Tisom. Tie sa konajú u lekárnika, ktorý má Aničku veľmi rád a vždy jej všetko po lopate vysvetľuje. Tvrdý súboj sa však neodohráva len na šachovnici, ale aj v rečiach.

Lekárnik je totiž zarytým odporcom Tisových skutkov a neváha sa kvôli tomu pohádať aj s vlastnou ženou, ktorá prezidenta Tisa ako aj všetci navôkol priam zbožňuje.

Drsný súboj dvoch mužov, ktorých má rada, nepochopiteľný osud jej milovaných sesterníc, na ktorých priam visí, nemenej chápaný osud ostatných Židov, krutý rozpad jej vlastnej rodiny. To všetko má na našu rozprávačku neblahý vplyv.

Popletie ju ešte viac a skutočný význam Tisových slov, ktoré má dávno navždy vyryté v pamäti, začína chápať len teraz.

Vraví sa, že musíme spoznať minulosť, aby sme pochopili budúcnosť. Tento román je na to priam ako stvorený. Nie je to iba bohatá foto dokumentácia, čo zachytáva Bánovce v tridsiatich a štyridsiatich rokoch minulého storočia, ba ani bohaté prejavy prvého slovenského prezidenta, čo príbeh malého mestečka vhodné dopĺňajú.

Je to predovšetkým osud dospelého dieťaťa, čo len pomaly začína chápať. Tak pomaly, ako len rodáci Jozefa Tisa začínajú chápať neblahé dôsledky činov tohto posluhovača Tretej Ríše

Iste aj pre krutý osud Icíkovej Aničky, vystrkovskej hviezdičky sa román Nedeľné šachy s Tisom stal jedným z finalistov tohto ročníka Anasoft Litery. A poviem vám skutočne za to stojí…

Vaša Juli

Tak trochu veselá príhoda na apríl

Veľký knižný hit a ja

Správny knihomoľ by mal mať oči na stopkách vždy a za každých okolností. Nič, čo sa deje v knižnom svete, by mu ujsť nemalo. Mal by sledovať knižný trh a vedieť o každej knihe, ktorá je vopred predurčená stať sa bestellerom. A ak už nie o každej, tak aspoň o takej, čo by mohla byť jeho šálka kávy.
Aj takto by mohol vyzerať správny knihomoľ, čo má nos večné strčený v knihe. Mal by sa riadiť celkom jednoduchým heslom: Nestačí len čítať jeden titul za druhým, ale knihy treba aj sledovať, aby sme nebodaj o nejaký ten knižný bombónik neprišli.
Mať oči na stopkách vyzerať síce jednoducho, no jednoduché to nie je. To by človek hádam už knihám musel venovať svoj profesijný život a hoci by to možno nejeden knihomoľ uvítal, nie každému sa to aj podarí a z času na čas mu nejaký ten knižný titul aj unikne. Tak ako sa to stalo aj mne.
Bola som ešte na výške, akurát v druhom ročníku. Nebol to veru ľahký ročník. Predmetov bolo viac ako dosť, na každom chceli seminárku a navyše jeden ťažký predmet zo zimy striedal ešte ťažší z leta. Naozaj toho bolo viac než dosť a každá z nás mala roboty vyše hlavy.
Na čítanie kníh som nemala ani pomyslenie. Aj to povinné, kedy sme mali na každý týždeň  zdolať jedného slovenského klasika, sa čítalo len tak, aby bolo. Mrzelo ma to síce, lebo našich majstrov pera fakt môžem, ale nedalo sa nič robiť. Jednoducho nebol čas.  

Najťažšia skúška sa blížila a ja som fakt sedela od rána do večera nad zadaniami. Večery som trávila väčšinou pri telke. Vtedy som konečne vypla a dokonale si oddýchla. A vtedy to prišlo.

Sobota večer, pol deviatej a televíznu premiéru mal film, nakrútený podľa svetového bestelleru posledných mesiacov. Už som o ňom niečo začula, no riešila som kopu iných vecí, tak som ho jednoducho prehliadla. Teraz prišla tá chvíľa, kedy som si mohla tento verím, že ešte dlho nesmrteľný príbeh naplno vychutnať.

Čo vám poviem, dostal ma. Jednoducho ma dostal presne tak, ako milióny knihomoľov po celom svete. Tento príbeh veľkej lásky sa mi dostal po prvých minútach hlboko pod kožu a ja som hltala doslova každú jednu scénku, čo sa mi zjavila pred očami.

Musela som ho pochváliť aj na facebooku, inak som nemohla. A tam ma kamoška podpichla, že kniha je ešte krajšia. Neváhala som ani chvíľu a už som si ju aj objednávala.

Prišla a hoci by bolo krásne pustiť sa do nej hneď, čakala som. Juli, až keď urobíš poslednú a najťažšiu skúšku, sľúbila som svojej knihomoľskej duši. Mala som skvelú motiváciu, učila som sa ostošesť.

Skúšku som zvládla a hneď na druhý deň som si sadla k knihe. Kamoška mala pravdu. Kniha bola oveľa krajšia ako film. V tie prázdniny som prečítala všetky tri jej pokračovania a nemohla som z toho príbehu. Bol úplne nádherný a doteraz mi spomienka naň vyčarí úsmev na tvári.

Nečudujte sa, bol to Twilight a nesmrteľná láska Belly a jej upíra Edwarda, ktorá mi takmer unikla. mi z toho leta spravila leto, na ktoré nezabudnem nikdy.

Súmrak, Nov, Zatmenie a Úsvit mám v knižnici ešte stále a upíria láska v nich mi raz a navždy ukázala, že aj magický svet nadprirodzených bytostí a ich ľúbostný život majú čosi do seba.

Vaša Juli

Ako chutí slávny Hollywood?

Herečky a ich ťažké začiatky

Hollywood, dokonalá továreň na sny. Ak Amerika je už raz tou krajnou neobmedzených možností, tak Hollywood tou dokonalou továrňou na sny jednoducho musí byť. Presne na toto magické miesto dennodenne prichádzajú stovky mladých dievčat a chlapcov, ktorí sa túžia stať zo dňa na deň miláčikmi celej Ameriky.
Avšak presadiť sa v tvrdej konkurencii jednoduché vôbec nebude. Bude to oveľa tvrdší boj, akoby tí chlapci a tie dievčatá čakali. Byť hercom, či herečkou nie je len tak. Je to drina, ktorú nedá len tak hocikto a ten, kto utrpí porážkou, sa veľmi rád uspokojí aj s miestom v nejakom bare, len aby v Hollywoode mohol ostať.
Týmto trom dámam sa to akýmsi zázrakom podarilo. No ani jedna to nemala len tak zadarmo a miláčikom Ameriky sa z večera do rána nestala ľavou zadnou. Mali šťastie? Neviem. No je šťastím prinášať tie najkrutejšie obete, len aby sme slávili úspech? 

Marlene Diertichová: Berte len môj život

Túto knihu som dočítala len pred nedávnom. Dovtedy som o tejto slávnej herečke minulého storočia veľa nevedela, ba ani zďaleka som jej filmy nepoznala a ešte stále ich nepoznám. Ale jej životopis ma predsa len niečím dostal. Píše si ho sama, svojou vlastnou rukou a to z veľmi jednoduchého dôvodu: jej životopisci ju podľa vlastných slov sklamali, keď si o nej vymýšľali len samé klamstvá a nepravdivosti.

Šťastím jej kariéry možno bolo, že nezačínala v Hollywoode ako jej slávne kolegyne, ale v rodnom Nemecku. Avšak ani tu nemá mladá herečka na ružiach ustlané. V divadle sa neujme a kým nepríde film, čo ju vystrelí do nebies, nakrúca jeden film za druhým. Príde však Hollywood, kde začína svoju slávnu púť, ale musí sa zaobísť bez svojej dcérky, ktorá matke veľmi chýba.

Sidney Sheldon: Cudzia tvár v zrkadle

A teraz pozor, pretože prichádza strhujúci príbeh dvoch mladých ľudí, ktorí sa rozhodnú slávnu továreň na sny dobyť stoj čo stoj, hlavne ona. Komik Toby Temple, ktorému sa to podarí a preslávi sa v celej Amerike a jeho žena Jill, ktorá sa až takému úspechu tešiť nemôže.

Jej sny o kariére slávnej hereckej ikony sa rozplývajú, len čo vstúpi do Hollywoodu. Je nútená začínať s filmom nie práve najvhodnejším pre detského diváka a na vrchol sa dostáva len postupne. Tobby ju spoznáva ako malú hviezdičku, ktorá vstúpila do jeho programu, ona ho však berie jednoducho ako šancu, ktorú dosiaľ nikdy nemala.

Danielle Stell: Hviezda – tŕnistá cesta za šťastie

Opäť sa dostávame k knihe, ktorú sme tu už mali, ale nedá mi a jednoducho ju musím spomenúť aj teraz. Jej hrdinka Crystal má v Hollywoode na málo. Namiesto splneného sna, ktorý by si za svoj neľahký osud celkom iste zaslúžila, ju čaká len ďalšie peklo a ďalšia tvrdá skúška ohňom, ktorou si musí nežné dievčatko prejsť, aby sa dočkalo vytúženého šťastia.

Crystal sa v továrni na sny stane doslova otrokyňou jedného chlípneho a veru aj dosť pochybného producenta. Sladké rečičky plné nesplnených sľubov sa čoskoro menia na krutú reťaz, ktorá môže raz a navždy spútať láskavú dušu mladého dievčaťa.

Viem, viem, vzala som vám ilúzie o americkej továrne na sny. No tieto tri príbehy sú ako život sám. Byť hercom nie je ľahké a stať sa ním je o to ťažšie. Možno aj preto je toto povolanie také sladké. Lebo je za ním tvrdá drina, ktorá je napokon za každým jedným snom, čo sa nám rodí v duši. Nebojme sa ísť za ním..

Vaša Juli

Ach, tie deti…

Monika Kompaníková: Piata loď

Pokojne si zavrite oči a preneste sa trošku do vašich detských čias, keď ste sa mohli hrať od rána do večera a nik vás neotravoval nijakými hlúposťami tak ako dnes. Spomeniete si ešte ako ste sa hrali a s čím? Na školu? Na kuchárky? Na šoférov veľkých aut? Alebo azda len na mamičku a otecka?
Možno ste sa dohrali len pred malou chvíľkou. Tesne pred tým, ako ste zapli počítač a klikli na tento príspevok. A možno sa takto hráte deň čo deň, keď si prinesiete ratolesti z škôlky či školy. Stavím sa, že Vám nedajú pokoja, kým si s nimi niečo nezahráte. 
Ustúpite, pretože ste rodič a možno aj starý rodič a svojím potomkom sa chcete venovať čo možno najviac.
Mama desaťročnej Jarky sa s ňou zahrať nevedela. Poviete si, desaťročná slečna je už dosť veľká nato, aby sa vedela zahrať aj sama, lenže ona sa s ňou nehrala ani v útlom detstve, keď to malé dieťa tak bytostne potrebuje.
Bola veľmi mladá, keď ju mala. Veď nemala ani šestnásť. Otec jej zdrhol za hranice a mama riadna sekera sa za mladú tehuľku tak hanbila, že nemohla vystrčiť ani nos z domu. Svoju lásku však najviac dokázala, len čo sa malá narodila. Vyhodila ich z bytu a od tých čias sa jej dieťa muselo starať o svoje dieťa celkom samo.
Aj o týchto smutných udalostiach rozmýšľa len desaťročná Jarka, hrdinka románu Moniky Kompaníkovej  Piata loď (1. vydanie 2010, 2. vydanie 2017, 194 strán), na konci jedných prázdnin v svojej záhradnej chatke, ktorú jedinú jej tu zanechal starý otec.

Jarka nie je ako iné decká zo sídliska. Ba ani tie staršie sa jej vo voľnosti nevyrovnajú. Hoci je odkázaná viac menej sama na seba a je vychovaná v zmysle pomôž si, ako vieš, predsa len! Mnohí jej majú čo zavidieť. Napríklad keď ju ešte aj o ôsmej večer vidia behať po vonku, zatiaľ čo oni už musia byť o takom čase doma.

Jej kamarát Kristián je pravý opak. Mama si svojho jedináčika chráni ako oko v hlave. Neslobodno mu ublížiť. Nedajbože aby sa mu niečo stalo, mamina by mu asi na mieste skolabovala. Nečudo, že chalan musí chodiť k psychologičke, aby sa z toho nezbláznil. Katastrofe a úteku z domu sa však nezabráni ani tak.

Na konci prázdnin je už nuda a Jarka sa už zamýšľa nad školou. Už si robí zálusk na teplé obedy zo školskej jedálne, keď na vlakovej stanici zbadá ženu s kočíkom, ktorá si potrebuje na chvíľu odskočiť. Jarka neváha ani okamih a ponúkne jej pomoc. Veď aj tak nemá čo na práci, tak prečo nie?

Sú to päťmesačné dvojičky. Chlapček a dievčatko. Spinkajú pokojne, no Jarka má o ne aj tak strach. Slnko im praží do kočíka a dievčina sa bojí, že dostanú nejaký úpal. Nedočkavo čaká ich mamičku, ktorá akosi neprichádza a tak sa rozhodne konať na vlastnú päsť.

Vezme ich do chalúpky a začne sa o Jakubka a Adelku starať ako ich mamina. Vôbec to nie je také ľahké, ako si predstavovala. No keď sa na scéne objaví sedemročný Kristián, čo akurát ušiel z svojho bezpečného domova, hra na otecka a mamičku sa môže začať…

Teraz si možno lamete hlavu, či to náhodou nie je ten príbeh, ktorého filmová podoba len pred nedávnom získala nejaké ocenenie?Áno je! Bol to berlínsky Krištáľový medveď 2017 za Najlepší film sekcie Generation KPlus, prosím pekne. A verte či nie, ten príbeh je napísaný tak famózne, že si toto vzácne ocenenie fakt zaslúži.

Ach, tie deti, čo len všetko dokážu vymyslieť, poviete si po prečítaní príbehu, ktorý sa skutočne aj stal. No nie je to tak trochu aj vinou nás dospelých čo vyvádzajú? Román Piata loď je len jeden príklad za všetkých.

Nie je dobre, keď sa o ne nestaráme vôbec, no na druhej strane zase nie je ani dobre, keď sa o ne staráme príliš. Deti nám to všetko jedného pekného dňa zrátajú, možno aj preto nám Monika Kompaníková predostrela príbeh, ktorý ani nie je pre deti. Je to príbeh skôr pre nás dospelých. Príbeh, kde sa obyčajná detská hra stáva neobyčajnou.

Vaša Juli

Vytopenie, opička, utopenec a piatok večer nuda nehrozí…

Dominik Dán: 

Smrť na druhom brehu

Je tmavá noc. Piatok sa pomaličky blíži k sobote a vy akurát nie ste na nejakej bláznivej oslave, kde sa skvelo bavíte. To môže byť len nuda, hovoríte si, teda ak na vás niekde vo vzdialenom kúte vašej mysle nestriehnu poriadne bujaré sny. 
No to ešte ani sami nevedia, že na ne akosi nezostane čas, lebo čírou náhodou vás vytopí, budete musieť letieť k jednej opici a nakoniec vás prekvapí ešte aj jeden takmer utopenec, ktorý vám poriadne zamotá hlavu.

Keby ste čo i len tušili, že je to len začiatok bláznivých udalostí, veru by ste si čo možno najrýchlejšie zbalili kufre a odišli niekam na dovolenku.

Že neexistuje, aby vás jedna piatková noc takto vykoľajila? Nuž, ak práve nerobíte na oddelení vrážd a za trest vás nenechajú slúžiť práve z piatka na sobotu, nemusíte sa veľmi čoho báť.

Ak vás náhodou nevytopí suseda, či neohrozuje nejaká tá opička, ste z toho vonku, iba ak by ste si dali pár chutných utopencov…

Detektívi z oddelenia vrážd Richard Krauz a Chosé Fischer také šťastie nemajú. Za jednu po papuli väčšiemu zvieraťu než títo dvaja pešiaci schytali nočnú v tom najneobľúbenejšom čas. A tak kým sa ich usilovní kolegovia venujú v piatok večer svojím partnerom a užívajú si pohodlie domova, oni dvaja riešia nie jeden, ale až tri nemalé problémy.

Všetko sa to deje v najnovšom krimi románe Dominika Dána Smrť na druhom brehu, ktorý vyšiel len pár dní pred Vianocami 2016. Román má 319 strán a v marci 1994, kedy sa tento príbeh odohráva, sa v Našom mieste objasňuje až päť nie veľmi poctivých praktík…

To vytopenie kancelárii oddelenia vrážd by sa dalo vydržať, teda pokiaľ chalani dostanú dáždniky alebo pršiplášte, aby ani náhodou nezmokli.

Ale keď ich zavolajú k prípadu jedného opilca, ktorý bol taký láskavý k svojmu otcovi a celého dobitého ho vyhodil z bytu, nech si ho berie sanitka, začína ísť naozaj do tuhého. Vzorný synček sa v byte zamkne a je na dvoch parťákov z mord partie, aby ho odtiaľ vytiahli…

Ešte sa z toho ani poriadne nespamätajú a už ich aj volajú k utopencovi na druhom brehu Moravy. Vyzerá to celkom jednoducho, ale také jednoduché to nie je ani zďaleka. Ten utopenec totiž vôbec nevyzerá ako utopenec a hoci je tam pekných pár mesiacov, zdá sa, že vôbec nikomu nechýba…

Ľahké to nemajú ani Hanzel s Burgerom, za ktorým prichádza susedka. Má strach o dcéru, ktorá sa začala správať fakt divne. Dala výpoveď v práci a začala robiť v kasíne krupierku. Keď príde domov opitá, starostlivá matka jej prehrabe kabelku a čo tam nájde? Pištoľ a slušný obnos peňazí, ktoré dievča poctivou prácou zarobí nemohlo…

Problémy sú aj doma. Ktosi im totiž kazí jednu akciu za druhou. O tom, že to je niekto z ich vlastných radov, niet pochýb a opäť je na našich detektívov, aby odhalili, kto je taký milý a podsvetiu odkrýva policajné karty.

Môže mať toto všetko jedného spoločného menovateľa? Ak si raz Richard Krauz zráta dve a dve a spojí si to s bývalými kamošmi, ktorí sa ocitli na druhom brehu, všetko je možné. Aj to, že sa tu pečie niečo poriadne veľké…

Bojím sa, ľudkovia moji, bojím sa, že som v tých dánovkách až po uši. Túto som fakt kúpila pre maminu, ale po pár stránok dostala aj mňa. Ide z toho napätie a dychtivo čakáte, čo na vás vyskočí z ďalšej stránky.

A ešte niečo, v marci 1994 som mala štyri a pol aj niečo. Neviem, čo sa dialo, ale ak skutočne to, čo sa deje v najnovšom krimi románe Dominika Dána Smrť na druhom brehu, muselo to byť teda v Našom meste, čiže v Bratislave poriadne divoké.

Dychtivé pátranie 
praje Juli

Povedz mi čo čítaš…

… ja ti poviem, kto si

Dnes som si pre vás pripravila toto prastaré a prazvyčajné príslovie, aby som sa s vami podelila s jednou svojou skúsenosťou. Ale pekne po poriadku! Neviem prečo, ale teraz mi chodia po rozume aj ďalšie notoricky známe slová, ktoré dávajú na známosť, že šaty robia človeka. Dosť sa mi totiž na seba ponášajú.
Šaty a knihy, človek by nepovedal, že sú z rovnakého cesta a predsa. Nejaký most medzi nimi predsa len bude. Aj keď to bude možno trochu uletené.
Ráno čo ráno si každý z nás oblieka šaty (a je úplne jedno, či nohavice alebo sukňu), aby sa mohol ukázať svetu na oči. Robíme to tak automaticky, ako sa už kedysi praveký človek obliekal ráno čo ráno do kožušiny. 
Možno sa hanbil, možno to robil, pretože tak konali všetci vôkol neho a patrí sa ísť s davom a možno cítil, že ukazovať svoju prirodzenú nahotu úplne každému nie je práve ten najlepší nápad na svete.
Na začiatku to bola možno len bezvýznamná strapatá kožušina na ľudskej koži, no časy sa menia a šaty sa stali jedným z najznámejších znakom ľudstva, ktorý možno aj najviac charakterizuje tú či onú ľudskú bytosť.
Už od základky je nám jasné, že každý sme iný, každý sme jedinečný. Na svete niet dvoch úplne identických ľudských bytostí. Ba ani dvojičky, ktoré sa obliekajú úplne rovnako, nehovoriac už o výzore, nie sú žiadnou výnimkou. 
Časom si aj oni hľadajú svoj vlastný štýl v obliekaní a práve šaty sú to, čo ich odlišuje. Aj šaty z nich robia individuálne ľudské bytosti.

Či už chceme alebo nie, móda nás charakterizuje. Aj keď z dvojičiek nie sme, každý máme predsa svoj štýl obliekania, ktorý najlepšie vystihuje čo za ľudskú bytosť vlastné sme. Šaty naozaj robia človeka.

V tomto sú zajedno aj s knihami. Ani tu sa nie nadarmo hovorí Povedz mi čo čítaš, ja ti poviem, kto si. Ak sú šaty obalom tela, podľa ktorého zistíme, čo sa len dá, tak knihy sú potravou samotnej duše. A vari nie je pravda, že sme to, čo jeme a konzumujeme?

Vidíte, ako to všetko na seba pekne nadväzuje? Ako keby sme skladali nejakú detskú skladačku. A teraz mi dovoľte podeliť sa s niečím, čo som okúsila na vlastnej koži.

Kedysi, keď sa knihy ešte len stávali mojou láskou, som milovala a snažila sa čítať len tie sladké zamilované romány, ktoré hltala asi každá z nás. Bez toho, aby sa ona a on nenašli, nevyznali si hlbokú lásku a príbeh by neskončili sladkým bozkom sa mi kniha ani nerátala.

Samá som vtedy bola mladé romanticky založené dievča, čo nesnívalo o ničom inom než o veľkej a nikdy sa nekončiacej láske. Dosť naivné, čo? Nuž, taká som bola a asi aj prečo som chcela čítať príbehy, v ktorých sa deje niečo také krásne, čo sa v skutočnom živote udeje iba niekomu.

Tie príbehy milujem dodnes a veľká láska dvoch hrdinov ma poteší ešte aj teraz. No už ich nemusím mať v každej knihe, ktorú chytím do rúk, naozaj. Som otvorená všetkým možným témam, ktoré mi len dobre a kvalitne napísaná kniha poskytne.

Nech už čítate čokoľvek, komiksy, romány, krimy, životopisy, či riadne brutálne krváky, vedzte, že vnímavému človeku dáte šancu odhaliť vás.

No nezúfajte a čítajte aj ďalej literatúru blízku vášmu srdcu, lebo nie je nič lepšie ako zostať verný tomu, čo nás baví, A to, čo nás baví, je verným zrkadlom našej duše.

Vaša Juli

Zakliaty slovenský klenot u mňa na polici

Peter Jaroš – Tisícročná včela

Sú knihy, ktoré prečítate doslova za pár dní. Zaujmú vás svojím príbehom a niet tej sily, ktorá by vás dokázala od nich odtrhnúť. Potom sú knihy, do ktorých sa možno dostávate trošku ťažšie, no len čo príde ten moment, ktorý vás chytí za srdce, neľutujete, že ste sa do nich vôbec začítali.

A potom sú knihy, do ktorých sa pustíte možno aj viac ráz a ani raz sa vám nepodarí prečítať sa až na koniec. Presne tak to bolo aj v mojom príbehu s knihou Tisícročná včela od Petra Jaroša z roku 1979, ktorá mi pekných pár rokov poriadne žrala nervy.

Toto dielo zlatej slovenskej klasiky ani netreba nijako zvlášť predstavovať. Je to známy príbeh z Hýb, malebnej dedinky pod Tatrami. Ešte zo školských lavíc si ho môžeme spájať so slovným spojením generačný román, pretože príbeh Tisícročnej včely je síce príbehom jednej rodiny, ale až troch generácii. S našimi hrdinami sa stretávame na prelome 19. a 20. storočia, v čase tak významnom pre našu malú krajinu.

Každý maturant už iste počul meno Martina Pichandu, meno hlavy rodiny, členov ktorej Jaroš urobil hrdinov svojho veľkého románu. Je to veľmi múdry, už starší človek, ktorý v malej dedinke vychoval svoje tri deti – Sama, Kristínu a Valenta. Práve oni a ich deti sa budú musieť popasovať s obdobím plným veľkých zmien.

Najstarší Samo, zvaný Včela je členom murárskej partie, ktorá chodí za robotou po celej krajine. Ako otec mnohopočetnej rodiny sa musí poriadne obracať a aj do politiky sa chytať, ak chce, aby sa jeho deti mali o čosi lepšie, ako ich rojčivý ocko.

Jeho sestra Kristína sa po desiatich rokoch šťastného manželstva stáva vdovou, no smrťou jej drahého muža sa život mladej ženy ešte nekončí a jej srdce svoje posledné slovo ešte ani zďaleka nepovie…

Mladučký študent Valent, ktorému to páli z rodiny najviac, sa jednoducho musí rozhodnúť. Buď pôjde za hlasom svojho srdca a prepasie tak jedinečnú príležitosť dostať sa medzi elitou, alebo sa ožení s bohatou devou, zradí svoju lásku a nechá ju na milosť a nemilosť neľahkému osudu.

Všetko toto sa deje od deväťdesiatich rokoch 19. storočia až po koniec prvej svetovej vojny, a teda až do prvých dní Československej republiky. Máme to aj s politickými komentármi dedinských komentátorov, no nechýbajú ani obrázky neľahkého života slovenskej dedinky z tohto obdobia.

No nie je to len tragické, pretože smiech je soľou života aj v Jarošových Hybach, a teda veselých príhôd je viac než dosť. Možno aj preto Tisícročná včela patrí nielen k výkvetu slovenskej literatúry, ale aj sme sa o nej dosť napočúvali na hodinách sloviny a mali sme o nej čo to vedieť povedať aj na mature.

Priznám sa, so mnou si toto zlaté románové čudo robilo, čo chcelo. Už viac krát som sa začítala do časti, kde Samovi zabehla rybia kosti, no prečítať si poslednú vetu na 443. strane sa mi podarilo až prednedávnom. Nie, nebolo to na mňa príliš, veď je aj viac strán a žiadny ani ten najmenší problém na obzore.

A tak úctyhodný počet strán za to rozhodne nemôže, Keby sa mi ho zachcelo viniť ho za to, že Jarošov román bol pre mňa dlhý čas akoby zakliaty, vyhovárala by som sa. A to si žiadna kniha nezaslúži, tobôž nie zlatý bonbón národného dezertu.

Skôr si myslím, že som ho vždy začala čítať v tom nesprávnom čase, lebo keď som naposledy naň dostala chuť, prišlo to celkom samé od seba. Raz mi len tak napadlo, čo keby som to skúsila opäť.

Možno som predtým na taký veľký príbeh nebola dosť dospelá, aby som ho prekusla. Alebo nemala som vtedy toľko času, koľko som potrebovala. Akoby som ho teraz mala, veď sme o pár dní zase niekam odchádzali 😀

No i napriek tomu som si opäť prečítala epizódu s veľrybou v Hyboch, či o Jožkovej nešťastnej láske k židovskej krčmárovej dcére Marte. Nie, tentoraz ma od príbehu obyvateľov dedinky pod Tatrami v pohnutých časoch nik nedostal a ja som ho prečítala doslova na jeden šup,

Sama som sa čudovala, aký krásny a zaujímavý príbeh sa ukrýval v našej knižnici a dnes je jedným naj, aké som kedy čítala. Tak ma dostalo čaro príbehu, ktorý dostal aj širokú slovenskú verejnosť, i tú odbornú.

Tam kde som predtým videla len nudu, objavila som len pred nedávnom priam magický príbeh, ktorý mi dal riadnu príučku, to vám teda poviem, milí moji. Naučil ma, že žiadnu knihu netreba odsúdiť za nudnú, len preto, že nie a nie ju dočítať. V každej jednej sa môže skrývať nielen magický realizmus, ale aj nejaké iné podmanivé čaro…

Vaša Juli 😊

Vyberavý pán vkus a kliatba nedočítanej knihy

Príbeh nedočítanej knihy

Kde bolo, tam bolo, nedávno sa to stalo, žilo raz jedno dievča, ktoré zo všetkého najradšej milovalo príbehy. Tie jej zväčša rozprávala stará mamka, ktorá vedela každý jeden tak dokonale oživiť a vytvoriť svet, v ktorom sa jej vnučka cítila tak bezpečne aj tak nádherne ako nejaká princezná. 
Raz keď sa dievka dožadovala nového príbehu, starká jej láskavým hlasom povedala: „Nech sa páči, dieťa moje, tam je knižnica. V nej je toľko príbehoch, ktoré ani ja sama neviem vyrozprávať tak dobre, ako ti ich rozpovedia knihy samotné. Ak chceš tie príbehy poznať, musíš sa len do kníh pustiť.“
Dievča nadšene poslúchlo starkú a pobralo sa ku knižnici. Nebolo jej ľúto, že starká už žiadny príbeh rozprávať nebude. Stará žena to myslela dobre. Chcela, aby aj jej vnučka spoznala to čaro, ktoré kniha ľudom ponúka už od nepamäti. Chcela, aby aj ona ocenila príbeh zo stránok kníh, ktorý do sveta jej fantázie nebudú púšťať jej uši, ale oči.

Dievčine sa to zapáčilo ešte viac ako počúvanie príbehov starej mamky. Za nejaký čas prečítala strašne veľa kníh, ktorých príbehy sa jej zarezali hlboko do srdca. Knihy si doslova zamilovala tak ako predtým príbehy starej mamy. No na jednu z nich sa predsa len krivo pozerala. Niežeby sa jej tá kniha nepáčila, ale nie a nie ju dočítať, takže ani len netušila, či sa jej páčiť bude alebo nebude…

Možno to aj vy poznáte. Snáď sa aj vo vaše domácej knižnici spoza skla kuká kniha s tou neobľúbenou nálepkou Nedočítaná. Nepochybujem, že ste po nej možno nie raz siahli, no stále s tým istým výsledkom.

Otvorili ste ju, prečítali ste z nej pár stránok a opäť ste ju odložili na miesto na neurčito. Možno ste sa už aj dostali do jej polovice, ak nie už ďalej a predsa to nevyšlo. Alebo ste ju už mali celkom dobre rozčítanú, no potom ste sa do jej stránok dlhší čas nepozreli až ste o jej príbeh stratili záujem a opäť raz ste ju odložili na policu, kde pomaly zapadá prachom.

Dobrému, vášnivému čitateľovi sa niečo také stať predsa nemôže, poviete si pri týchto vetách. No spomeňte si, že aj kôň má štyri nohy a predsa sa potkne. Ani ten najvášnivejší čitateľ na svete nie je najdokonalejší a hoci môže hltať jednu knihu za druhú, určite nie každú hlce s rovnakou vervou.

Jedna kniha sa mu páči viac, iná o čosi menej, presne tak, ako sa každá jedna kniha páči inak nám. Niektorá nás očarí, iná zaujme, tretia nás môže nudiť a tú poslednú, aj keď dobre napísanú knihu čítame len tak z dlhej chvíle a nie vždy ju aj dočítame.

Pozor, autor, ktorý usilovne pracuje, aby sme mohli my spokojne čítať príbeh jeho hrdinov, s tým nemá spoločné vôbec nič. Za všetko môže iba náš Pán vkus, ktorému sa niečo páči a niečo iné zase nemilosrdne odsúdi ako nudné, nezáživné. Aj to patrí k prirodzenej ľudskej povahe.

Presne to je aj koreň záhady nedočítaných kníh i za tú v našej knižnici môže jedine vyberavý Pán vkus. Tá kniha je nezaujímavá, povie si už už by nám ide radiť, aby sme ju navždy nechali  na polici zapadnutú prachom. Možno by sa mu tá lesť aj podarila, keby aj kniha nepoznala svoje fígle a neuvalila na nás kliatbu nedočítanej knihy.

Tá nepochybne postihla aj hrdinku nášho mini príbehu. Kniha, ktorú nie a nie dočítať, jej pokoj nedožičí. Irituje ju a vždy, keď si vyberá ďalšiu a ďalšiu knihu, vyškiera sa jej, že ju ešte nezdolala. Akoby ju po každý raz vyzývala na súboj. Dievčina si  ju zavše zoberie a pokúša sa prebojovať až ku koncu, no nejde to. Nech sa snaží, ako sa snaží, nejde to.

Ako to len dopadne? Kto z tohto súboja vyjde ako víťaz a kto ako porazený? Možno by naozaj vyhral udatný Pán vkus, keby dievčina nebola taká múdra a nepovedala: „Čo sa ja budem teraz trápiť? Počkám si pár rôčkov, môj Pán vkus sa umúdri a knihu raz dva zhltnem.“

A naozaj, prešlo pár rokov, dievča zobralo knihu do rúk a raz dva ju prečítalo. Samo sa čudovalo, že jej samotný príbeh pustiť knihu z rúk ani na chvíľu nedovolil. A Pán vkus? Ten sa vám z knihy tešil ako malé dieťa, ani samého konca sa dočkať ten huncút nevedel…

Preto nezúfajte, ak na vás spoza skla kuká nejaká tá nedočítaná kniha a sužuje vás jej kliatba. Doprajte tomu čas, kým váš Pán vkus na ňu nedorastie. Možno sa vám tak podarí zlomiť kliatbu nedočítanej knihy…

A príbeh mojej nedočítanej knihy? O tom až nabudúce…
vaša Juli 😊

Príbeh sladkého víťazstva – skutočnej čerešničky na torte…

Začať nie je ľahké…

…viem to aj podľa seba, takže je mi dôverne známe, keď sa niekto ku knihe niet a niet nijako prinútiť. Hoci som svoju prvú knihu prečítala už pred rokmi, cesta ku nej nebola vôbec jahoda, ani malina, no čerešnička na torte to rozhodne bola. Veď posúďte sami…

Odmalička som žila medzi knihami. Doma – v detskej, i v ostatných izbách – ich bolo viac než dosť, podľa čoho usudzujem, že lásku ku knihám mi dali do vienka rodičia. No a s knižkami som sa stretávala aj u jednej, či druhej starkej. Obe mali také veľké knihovníčky (nie zasa až také veľké miestnosti plné kníh od dlážky až po strop, ale také normálne skrinky, ktoré asi kedysi dávno boli v móde) a v nich toľko kníh, že som sa nestačila ani len čudovať.

A tak mi vôbec nič nebránilo, aby som sa začítala do tej hŕby kníh vôkol seba, len čo som poznala všetky písmenká abecedy, vedela ich spájať v slová a z nich zase vyčariť akýmsi zázrakom vety. Mohla, a predsa som sa do našich knižných pokladov nezahryzla.

Áno, áno, vo svojich ôsmich rokoch by som asi ťažko pochopila taký Chrám Matky Božej v Paríži od Victora Huga, poviete si. No predsa len, mala som poruke množstvo kníh, ktoré by môj rozum v naivnom závoji mohol chápať, a predsa. Desiatky detských kníh zostalo u nás na polici a hľadeli na mňa smutne, vyčítavo, ja som však za to nemohla, naozaj…

Chcela som, no nemohla. Neveríte? Tak čo poviete na to, že vždy, keď som si nejakú knihu vzala do svojich detských rúk a strčila som do nej svoj zvedavý detský nos, nedočítala som ju. Alebo aspoň sa mi to z nejakých príčin nepodarilo…

Možno ma nebavila, možno ma nezaujal jej dej, alebo sa mi nepáčili jej postavy, či skôr ich konanie, alebo, alebo… alebo som nebola len dosť vytrvalá, že som nevyčkala ani na jej koniec a odložila som ju späť, na poličku. Na môj vtedajší čitateľský vkus to trvalo príliš dlho a každá kniha mala príliš veľa strán, že som si radšej zapla telku a pozrela si svoju rozprávku, či svoj seriál. A kniha zostala na poličke, nie jedna, ale vari hneď aj desať…

Až raz, mohla som mať asi tak trinásť či štrnásť, na mňa z police kuká výnimočná kniha. Bola už staršieho dáta, čo mi bol hneď jasné z jej ošumelého obalu. Bola dosť hrubá (pamätám si, že mala vyše 400 strán, alebo ich bolo až vyše 600? Neviem). Meno tureckého autora s zvláštnym menom Resat Nuri Guntekin mi síce nič nehovorilo, ale o to viac moje romantické srdce zaujal jej názov Krutá láska.

Zobrala som si ju teba, hoci som nevedela, či sa dopracujem až ku koncu. Dopracovala som sa a prvý raz v živote som knihu, ktorú som začala čítať, aj dočítala. Bol to skvelý pocit, sladké víťazstvo nad mojou lenivosťou – skutočná čerešnička na torte.

Môžete to skúsiť aj vy! Stačí len prekonať nechuť a pustiť sa do knihy, ktorá vás záujme svojím názvom a získa si vaše srdce na prvý pohľad…

A vy knihomoli viete presne o čom hovorím, ak poviem, že prvá dočítaná kniha je láska na celý život, láska, čo vás privádza k ďalším a ďalším skvelým príbehom.,..

Lahodný pôžitok z knihy, nielen z tej prvej
praje Juli 🙂