Tak trochu veselá príhoda na apríl

Veľký knižný hit a ja

Správny knihomoľ by mal mať oči na stopkách vždy a za každých okolností. Nič, čo sa deje v knižnom svete, by mu ujsť nemalo. Mal by sledovať knižný trh a vedieť o každej knihe, ktorá je vopred predurčená stať sa bestellerom. A ak už nie o každej, tak aspoň o takej, čo by mohla byť jeho šálka kávy.
Aj takto by mohol vyzerať správny knihomoľ, čo má nos večné strčený v knihe. Mal by sa riadiť celkom jednoduchým heslom: Nestačí len čítať jeden titul za druhým, ale knihy treba aj sledovať, aby sme nebodaj o nejaký ten knižný bombónik neprišli.
Mať oči na stopkách vyzerať síce jednoducho, no jednoduché to nie je. To by človek hádam už knihám musel venovať svoj profesijný život a hoci by to možno nejeden knihomoľ uvítal, nie každému sa to aj podarí a z času na čas mu nejaký ten knižný titul aj unikne. Tak ako sa to stalo aj mne.
Bola som ešte na výške, akurát v druhom ročníku. Nebol to veru ľahký ročník. Predmetov bolo viac ako dosť, na každom chceli seminárku a navyše jeden ťažký predmet zo zimy striedal ešte ťažší z leta. Naozaj toho bolo viac než dosť a každá z nás mala roboty vyše hlavy.
Na čítanie kníh som nemala ani pomyslenie. Aj to povinné, kedy sme mali na každý týždeň  zdolať jedného slovenského klasika, sa čítalo len tak, aby bolo. Mrzelo ma to síce, lebo našich majstrov pera fakt môžem, ale nedalo sa nič robiť. Jednoducho nebol čas.  

Najťažšia skúška sa blížila a ja som fakt sedela od rána do večera nad zadaniami. Večery som trávila väčšinou pri telke. Vtedy som konečne vypla a dokonale si oddýchla. A vtedy to prišlo.

Sobota večer, pol deviatej a televíznu premiéru mal film, nakrútený podľa svetového bestelleru posledných mesiacov. Už som o ňom niečo začula, no riešila som kopu iných vecí, tak som ho jednoducho prehliadla. Teraz prišla tá chvíľa, kedy som si mohla tento verím, že ešte dlho nesmrteľný príbeh naplno vychutnať.

Čo vám poviem, dostal ma. Jednoducho ma dostal presne tak, ako milióny knihomoľov po celom svete. Tento príbeh veľkej lásky sa mi dostal po prvých minútach hlboko pod kožu a ja som hltala doslova každú jednu scénku, čo sa mi zjavila pred očami.

Musela som ho pochváliť aj na facebooku, inak som nemohla. A tam ma kamoška podpichla, že kniha je ešte krajšia. Neváhala som ani chvíľu a už som si ju aj objednávala.

Prišla a hoci by bolo krásne pustiť sa do nej hneď, čakala som. Juli, až keď urobíš poslednú a najťažšiu skúšku, sľúbila som svojej knihomoľskej duši. Mala som skvelú motiváciu, učila som sa ostošesť.

Skúšku som zvládla a hneď na druhý deň som si sadla k knihe. Kamoška mala pravdu. Kniha bola oveľa krajšia ako film. V tie prázdniny som prečítala všetky tri jej pokračovania a nemohla som z toho príbehu. Bol úplne nádherný a doteraz mi spomienka naň vyčarí úsmev na tvári.

Nečudujte sa, bol to Twilight a nesmrteľná láska Belly a jej upíra Edwarda, ktorá mi takmer unikla. mi z toho leta spravila leto, na ktoré nezabudnem nikdy.

Súmrak, Nov, Zatmenie a Úsvit mám v knižnici ešte stále a upíria láska v nich mi raz a navždy ukázala, že aj magický svet nadprirodzených bytostí a ich ľúbostný život majú čosi do seba.

Vaša Juli

Príbehy, čo posilnia srdce…

Knihy a láska

Marec – mesiac knihy je už tu a keďže sme si len pred chvíľkou pripomenuli svätého Valentína, ktorý daroval veno chudobným dievkam, aby sa mohli vydať, čo keby sme tieto dve takmer susediace udalosti spojili v jedno? Valentín je predsa sviatok všetkých zaľúbencov, ktorí v tento deň oslavujú svoju lásku a kniha? Nuž vedzte, že v každej jednej sa vždy nájde tá, či ona podobá lásky. Neveríte, veď uvidíte.
Láska k zemi
Jednoznačné Winnetou od Karla Maya. Boj Indiánov s bielymi mužmi o svoj kúsok zeme vždy dojíma a navyše dnes je z neho opäť zas hit. No možno vám príde na um aj Ján Chalupka s jeho Kocúrkovom, kde sa Maďari na našom území úsmevne snažia zachovať zvyky a tradície svojho kmeňa, alebo si radšej prečítate slávne Mor ho! od jeho brata Sama, ktoré chytí za srdce každého správneho Slováka.
Láska k domovu
Pamätáte si na Annu zo zeleného domu? Človek sa nemusí narodiť na mieste, ktoré si aj zamiluje a toto dielo je tomu jasným dôkazom. Tak ako sa indiáni naučili milovať svoju domovinu, tak sa aj náš Móric Beňovský naučil milovať nielen naše malé Slovensko, ale aj Madagaskar, kde určitý čas aj kraľoval. Rozhodne si však treba prečítať aj novelu od Timravy Ťapákovci, ktorá vám ukáže, že aj láska k domovu môže byť nezdravá.
Láska k prírode
Keď sa to tak vezme, príroda je nielen všade okolo nás, ale aj v nás. Strašne veľa literárnych, no aj tých filmových diel sú samy o sebe poctou prírody a dýchajú láskou k nej. Opäť si zoberiem na mušku domorodé kmene, lebo oni sú späté s prírodou tak ako nik. Znovu odporúčam Lietajúcu lekárku a Alchymistu, teda pokiaľ máte chuť na úplne iné podoby prírody. U nás je tých diel, kde možno cez vety krásnu prírodu hltať tiež viacero. Všetky povesti o našom Jánošíkovi, či také idylické selanky Hollého sú toho len dôkazom.
Láska k zvieratám
Ach, zvieratká! Bez nich to jednoducho vo svete lásky nejde. Len si spomeňte na také slávne tituly ako Leslie sa vracia, či Zachráňte Willyho. Sú to síce filmy, ale predsa len. Krásne spomienky na detstvo. Alebo aj taká Voda pre slony je krásny príbeh. No Bella a Sebastián je aj tak top. Kniha na mňa síce len čaká, ale nové filmové spracovanie je proste nádherné. Čo mi však nemohlo uniknúť, sú Tri gaštanové kone od Figuli.
Láska k šedinám
V dnešnej modernej dobe je ešte stále z času na čas dobré zastaviť sa, usadiť sa na stolček a rozkázať si: Starká, starký, rozprávajte. Hoci sme dnes tvrdé hlavy, ešte sa zídu ich múdre rady a dobrodružné príbehy. Tie sú samozrejme aj v knihách, ktoré vytvorila sťaby samá láska k šedinám. Máme rôzne mýty, legendy, báje, ktoré na stránkach týchto kníh priam ožívajú. A máme aj takú Babičku od Boženy Němcovej, keby ste dostali chuť na príbeh múdrej prostej starenky.
Láska k dieťaťu
Dalo by sa povedať, že tento druh lásky sa zrkadlí v každej jednej knihe napísanej pre deti. Veď ako by mohli byť tieto literárne počiny napísané, keby v srdci ich tvorcov nekvitla veľká láska k drobcom? Ale treba sa začítať aj do slávneho bestselleru spred vari ešte dvadsiatich rokov Bez dcéry neodídem, či do viacerých románov našej Táni Kelleyovej-Vasilkovej a jej príbehov naplnených láskou k rodine, k deťom.
Láska milencov
Od Rómea a Júlie milenci v knihe prešli veru dlhú cestu. Peter a Lucia prežívali strach, hrdinovia steeloviek sem tam aj romantiku pri mesiačiku. Telesnú lásku pred pár rokmi oslávili milenci z Päťdesiat odtieňov sivej, lásku na hranici až troch magických svetov zase upíri v Súmraku. U nás z hlbín dávnych čias vyťahuje ľúbostnej príbehy Jana Pronská, ale osudových milencov určite nájdete aj u ďalších autoriek či autorov. No rozhodne skúste aj Námestie svätej Alžbety od Rudolfa Jašíka. Príbeh slovenských milencov v čase, kde zlo vládne nad Slovenskom vás určite dostane…
Kniha je láska sama o sebe a láska je zakorenená hlboko v nás, to je stará známa vec. Možno si teraz hovoríte, prečo mám o láske čítať v nejakej knihe, keď ju cítim hlboko v svojom srdci. Možnože máte aj pravdu a možnože z času na čas sa oplatí spoznať aj iný príbeh lásky, ktorý ešte viac posilní tú v našom srdci.
Vaša Juli

Povedz mi čo čítaš…

… ja ti poviem, kto si

Dnes som si pre vás pripravila toto prastaré a prazvyčajné príslovie, aby som sa s vami podelila s jednou svojou skúsenosťou. Ale pekne po poriadku! Neviem prečo, ale teraz mi chodia po rozume aj ďalšie notoricky známe slová, ktoré dávajú na známosť, že šaty robia človeka. Dosť sa mi totiž na seba ponášajú.
Šaty a knihy, človek by nepovedal, že sú z rovnakého cesta a predsa. Nejaký most medzi nimi predsa len bude. Aj keď to bude možno trochu uletené.
Ráno čo ráno si každý z nás oblieka šaty (a je úplne jedno, či nohavice alebo sukňu), aby sa mohol ukázať svetu na oči. Robíme to tak automaticky, ako sa už kedysi praveký človek obliekal ráno čo ráno do kožušiny. 
Možno sa hanbil, možno to robil, pretože tak konali všetci vôkol neho a patrí sa ísť s davom a možno cítil, že ukazovať svoju prirodzenú nahotu úplne každému nie je práve ten najlepší nápad na svete.
Na začiatku to bola možno len bezvýznamná strapatá kožušina na ľudskej koži, no časy sa menia a šaty sa stali jedným z najznámejších znakom ľudstva, ktorý možno aj najviac charakterizuje tú či onú ľudskú bytosť.
Už od základky je nám jasné, že každý sme iný, každý sme jedinečný. Na svete niet dvoch úplne identických ľudských bytostí. Ba ani dvojičky, ktoré sa obliekajú úplne rovnako, nehovoriac už o výzore, nie sú žiadnou výnimkou. 
Časom si aj oni hľadajú svoj vlastný štýl v obliekaní a práve šaty sú to, čo ich odlišuje. Aj šaty z nich robia individuálne ľudské bytosti.

Či už chceme alebo nie, móda nás charakterizuje. Aj keď z dvojičiek nie sme, každý máme predsa svoj štýl obliekania, ktorý najlepšie vystihuje čo za ľudskú bytosť vlastné sme. Šaty naozaj robia človeka.

V tomto sú zajedno aj s knihami. Ani tu sa nie nadarmo hovorí Povedz mi čo čítaš, ja ti poviem, kto si. Ak sú šaty obalom tela, podľa ktorého zistíme, čo sa len dá, tak knihy sú potravou samotnej duše. A vari nie je pravda, že sme to, čo jeme a konzumujeme?

Vidíte, ako to všetko na seba pekne nadväzuje? Ako keby sme skladali nejakú detskú skladačku. A teraz mi dovoľte podeliť sa s niečím, čo som okúsila na vlastnej koži.

Kedysi, keď sa knihy ešte len stávali mojou láskou, som milovala a snažila sa čítať len tie sladké zamilované romány, ktoré hltala asi každá z nás. Bez toho, aby sa ona a on nenašli, nevyznali si hlbokú lásku a príbeh by neskončili sladkým bozkom sa mi kniha ani nerátala.

Samá som vtedy bola mladé romanticky založené dievča, čo nesnívalo o ničom inom než o veľkej a nikdy sa nekončiacej láske. Dosť naivné, čo? Nuž, taká som bola a asi aj prečo som chcela čítať príbehy, v ktorých sa deje niečo také krásne, čo sa v skutočnom živote udeje iba niekomu.

Tie príbehy milujem dodnes a veľká láska dvoch hrdinov ma poteší ešte aj teraz. No už ich nemusím mať v každej knihe, ktorú chytím do rúk, naozaj. Som otvorená všetkým možným témam, ktoré mi len dobre a kvalitne napísaná kniha poskytne.

Nech už čítate čokoľvek, komiksy, romány, krimy, životopisy, či riadne brutálne krváky, vedzte, že vnímavému človeku dáte šancu odhaliť vás.

No nezúfajte a čítajte aj ďalej literatúru blízku vášmu srdcu, lebo nie je nič lepšie ako zostať verný tomu, čo nás baví, A to, čo nás baví, je verným zrkadlom našej duše.

Vaša Juli

Vyberavý pán vkus a kliatba nedočítanej knihy

Príbeh nedočítanej knihy

Kde bolo, tam bolo, nedávno sa to stalo, žilo raz jedno dievča, ktoré zo všetkého najradšej milovalo príbehy. Tie jej zväčša rozprávala stará mamka, ktorá vedela každý jeden tak dokonale oživiť a vytvoriť svet, v ktorom sa jej vnučka cítila tak bezpečne aj tak nádherne ako nejaká princezná. 
Raz keď sa dievka dožadovala nového príbehu, starká jej láskavým hlasom povedala: „Nech sa páči, dieťa moje, tam je knižnica. V nej je toľko príbehoch, ktoré ani ja sama neviem vyrozprávať tak dobre, ako ti ich rozpovedia knihy samotné. Ak chceš tie príbehy poznať, musíš sa len do kníh pustiť.“
Dievča nadšene poslúchlo starkú a pobralo sa ku knižnici. Nebolo jej ľúto, že starká už žiadny príbeh rozprávať nebude. Stará žena to myslela dobre. Chcela, aby aj jej vnučka spoznala to čaro, ktoré kniha ľudom ponúka už od nepamäti. Chcela, aby aj ona ocenila príbeh zo stránok kníh, ktorý do sveta jej fantázie nebudú púšťať jej uši, ale oči.

Dievčine sa to zapáčilo ešte viac ako počúvanie príbehov starej mamky. Za nejaký čas prečítala strašne veľa kníh, ktorých príbehy sa jej zarezali hlboko do srdca. Knihy si doslova zamilovala tak ako predtým príbehy starej mamy. No na jednu z nich sa predsa len krivo pozerala. Niežeby sa jej tá kniha nepáčila, ale nie a nie ju dočítať, takže ani len netušila, či sa jej páčiť bude alebo nebude…

Možno to aj vy poznáte. Snáď sa aj vo vaše domácej knižnici spoza skla kuká kniha s tou neobľúbenou nálepkou Nedočítaná. Nepochybujem, že ste po nej možno nie raz siahli, no stále s tým istým výsledkom.

Otvorili ste ju, prečítali ste z nej pár stránok a opäť ste ju odložili na miesto na neurčito. Možno ste sa už aj dostali do jej polovice, ak nie už ďalej a predsa to nevyšlo. Alebo ste ju už mali celkom dobre rozčítanú, no potom ste sa do jej stránok dlhší čas nepozreli až ste o jej príbeh stratili záujem a opäť raz ste ju odložili na policu, kde pomaly zapadá prachom.

Dobrému, vášnivému čitateľovi sa niečo také stať predsa nemôže, poviete si pri týchto vetách. No spomeňte si, že aj kôň má štyri nohy a predsa sa potkne. Ani ten najvášnivejší čitateľ na svete nie je najdokonalejší a hoci môže hltať jednu knihu za druhú, určite nie každú hlce s rovnakou vervou.

Jedna kniha sa mu páči viac, iná o čosi menej, presne tak, ako sa každá jedna kniha páči inak nám. Niektorá nás očarí, iná zaujme, tretia nás môže nudiť a tú poslednú, aj keď dobre napísanú knihu čítame len tak z dlhej chvíle a nie vždy ju aj dočítame.

Pozor, autor, ktorý usilovne pracuje, aby sme mohli my spokojne čítať príbeh jeho hrdinov, s tým nemá spoločné vôbec nič. Za všetko môže iba náš Pán vkus, ktorému sa niečo páči a niečo iné zase nemilosrdne odsúdi ako nudné, nezáživné. Aj to patrí k prirodzenej ľudskej povahe.

Presne to je aj koreň záhady nedočítaných kníh i za tú v našej knižnici môže jedine vyberavý Pán vkus. Tá kniha je nezaujímavá, povie si už už by nám ide radiť, aby sme ju navždy nechali  na polici zapadnutú prachom. Možno by sa mu tá lesť aj podarila, keby aj kniha nepoznala svoje fígle a neuvalila na nás kliatbu nedočítanej knihy.

Tá nepochybne postihla aj hrdinku nášho mini príbehu. Kniha, ktorú nie a nie dočítať, jej pokoj nedožičí. Irituje ju a vždy, keď si vyberá ďalšiu a ďalšiu knihu, vyškiera sa jej, že ju ešte nezdolala. Akoby ju po každý raz vyzývala na súboj. Dievčina si  ju zavše zoberie a pokúša sa prebojovať až ku koncu, no nejde to. Nech sa snaží, ako sa snaží, nejde to.

Ako to len dopadne? Kto z tohto súboja vyjde ako víťaz a kto ako porazený? Možno by naozaj vyhral udatný Pán vkus, keby dievčina nebola taká múdra a nepovedala: „Čo sa ja budem teraz trápiť? Počkám si pár rôčkov, môj Pán vkus sa umúdri a knihu raz dva zhltnem.“

A naozaj, prešlo pár rokov, dievča zobralo knihu do rúk a raz dva ju prečítalo. Samo sa čudovalo, že jej samotný príbeh pustiť knihu z rúk ani na chvíľu nedovolil. A Pán vkus? Ten sa vám z knihy tešil ako malé dieťa, ani samého konca sa dočkať ten huncút nevedel…

Preto nezúfajte, ak na vás spoza skla kuká nejaká tá nedočítaná kniha a sužuje vás jej kliatba. Doprajte tomu čas, kým váš Pán vkus na ňu nedorastie. Možno sa vám tak podarí zlomiť kliatbu nedočítanej knihy…

A príbeh mojej nedočítanej knihy? O tom až nabudúce…
vaša Juli 😊

Pohodlne sa usadiť, vziať si do rúk knihu, obrátiť tých pár stránok…

Úlet do neznáma

Kniha je naozaj taký malý zázrak. Stačí sa len pohodlne usadiť, vziať si do rúk knihu, obrátiť tých pár stránok a začnú sa diať priam úžasné veci. Rovno pred vašimi očami sa začne odvíjať ten najrozmanitejší príbeh, aký si len viete predstaviť. Naozaj stačí len tak málo a ste úplne v inom svete, kde vaše problémy všedných dní majú vstup prísne zakázaný.
Predstavte si, že keď sme spoznávali písmenká, spájali ich do slov a tie zase skladali do viet, ani sme len netušili, aké vzácne kúzlo sa učíme. Vtedy sme to vnímali len ako strašne otravnú povinnosť, ktorú sme samozrejme vinili, že sa nemôžeme ani poriadne zahrať, no len čo sme dospievali, všetko to nepríjemne čítanie sa ukazovalo úplne v novom svetle.
Možno za to môže naša prvá kniha. Okamih, kedy sme sa začítali do jej príbehu, možno práve ten okamih všetko zmenil a väčšina z nás zrazu zbadala, že aj to tak otravné čítanie môže mať krásne poslanie. Možno sme to nevedeli pomenovať, možno sme si to vtedy ani neuvedomovali, ale len čo sme sa zažrali do príbehu našej prvej knihy, použili sme vstupenku z prvého ročníka základnej školy a svetu všedných dní sme takpovediac drzo uleteli.
Vtedy sa stalo presne to isté, čo sa deje aj teraz, len čo si nájdeme čas pohodlne sa usadiť, vziať si do rúk knihu, obrátiť tých pár stránok a začítať sa do riadkov jej príbehu. Vtedy sa jednoducho stávame cestovateľmi a to aj vtedy, keď nevystrčíme ani päty z nášho domova. Neveríte? Tak sledujte…

Vlastne ani nemusíte, celkom stačí, ak si spomeniete na ten pocit, keď sa začítate do príbehu nejakého románu. Ani si neuvedomíte ako vaše myšlienky rýchlo balia kufre, veselo berú svoje nôžky na plecia a s bezstarostným úsmevom sa stávajú cestovateľkami nevšednými svetmi.

Určite sa vám úsmev na tvári vyčarí pred predstave, že tie vaše myšlienky vyplazia jazyk všetkým problémom, ktoré vás sužujú, drzo sa im vysmejú a nasadnú na prvé lietadlo do ďalekých krajín. Sú nedočkavé a dychtivé po tajomnom dobrodružstve, ktoré ich v cieľovej destinácii čaká. Sú plné napätia podobne ako aj my keď sa vyberieme na dovolenku za oddychom, za dobrodružstvom, za romantikou, či len za celkom obyčajným úletom do neznáma…

Čo tie naše zatúlané myšlienky v príbehu, do ktorého ich sami vyšleme, asi tak čaká? S akými ľuďmi sa tam stretnú? V akom historickom období sa s nimi ocitnú? V akej krajine? S akými príbehmi svojich hrdinov sa zoznámia? Budú sa smiať nad ich veselými príhodami? Budú po niekom alebo po niečom pátrať? Alebo budú musieť držať svoje malé palčeky, aby sa dvaja milenci nakoniec predsa len dočkali vytúženého šťastia?

A tie naše myšlienky sa veru majú čo čudovať. Raz sú v Amerike a riešia milostné problémy tamojších párov, inokedy v Francúzsku sa zase raz stávajú svedkami nejakého vážneho sporu medzi vznešenou šľachtou.

Z času na čas si zájdu na skusy aj do Starého sveta, alebo si ich na pomoc prizve nejaký vynaliezavý autor, aby mu opäť raz pomohli odhaliť závažný super zločin.

Raz sú svedkami príbehu slovenských dev a ich šuhajov, aby hneď na to sa zapojili do odhaľovania nejakého záhadného tajomstvá, ktoré v románoch tak dramaticky mení osudy hlavných hrdinov.

Nech je ako už chce a nech sa už naše myšlienky zatúlajú kamkoľvek, na naše problémy si ani len nespomenú. Pri tých všelijakých záludných príbehoch im na ne jednoducho čas neostane. Márne by sme to vyčítali. Ony jednoducho majú pravdu. Pri obyčajnom výlete do neznámeho sveta knižných hrdinov získajú odstup a s odstupom sa rieši každý problém akosi jednoduchšie. To je predsa stará známa vec. Neveríte???

Tak skúste si nájsť čas pohodlne sa usadiť, vziať do rúk knihu, otvoriť ju, obrátiť pár stránok, začítať sa do riadkov a uletieť spolu s myšlienkami niekam do neznáma…

Vaša Juli 😊

Toto zničilo tamto a tamto zničí zase ono…

Priam začarovaný kruh

Asi pred dvoma rokmi som sa dostala k jednému z najznámejších románov svetovej literatúry, ktorý svetu daroval práve francúzsky romantizmus. Bol to román Victora Huga Chrám Matky Božej v Paríži z roku 1831 (franc. Notre-dame de Paris). Okrem krásneho príbehu hrbáča Quasimoda a krásnej cigánky Esmeraldy ma zaujala najmä jedna kapitola, ktorá mala názov niečo v zmysle ako Toto zabilo tamto.

Už ani neviem, ktorá postava o niečo takom uvažovala (najskôr to bol asi kňaz Claude Frollo, ktorý vychoval aj Quasimoda), ale poviem vám, trafil klinec po hlavičke. Dovtedy som si túto záludnosť sveta umenia nevšimla, ale na tejto úvahe, ktorá sa mi ani neviem prečo vryla do pamäti, je kus pravdy, ktorá platila nielen v čase románu, ale platí i v dnešnej technologickej dobe.

O čo tu vlastne ide a čo platilo kedysi i dnes? Je to veľmi jednoduché. Ide o architektúru, knihy a internet. Že si to nijako neviete spojiť? Tak uvažujte spolu so mnou a raz dva pochopíte, čo to nám chcel ten Victor Hugo ústami Claude Frolla odkázať.

Kedysi dávno, keď bol svet ešte len v plienkach, ľudstvo zázrak menom kniha nepoznalo. No myslelo aj na nás, budúce generácie, ktorým chcelo samozrejme zanechať nejaké dedičstvo. Knihy však nepoznali, a tak svoje posolstvo zamurovali do stien kamenných múrov a vytvorili niečo tak jedinečné, že je to priam neskutočné – nádherné stavby vari v každom kúte našej Matičky zeme.

Obdivujeme ich dodnes, stačí sa len pohnúť z pohodlia svojho domova a vyjsť si na výlete do sveta, alebo si len obuť túlavé topánky a túlať sa len tak po Slovensku. A vôbec nemusíme navštíviť Sedem divov sveta, aby sme sa mohli kochať obdivuhodnou prácou rúk našich predkov. Navštívte starobylý Rím, romantický Paríž, stovežatú Prahu, našu starú dobrú Bratislavu, či iné menšie – väčšie mestečká. Všade na vás historická architektúra dýchne, svoju precíznosťou očarí, do sŕdc sa vám hlboko zaryje.

Veru, architektúra minulých dôb vyráža dych aj dnešným obdivovateľom. V dnešnej dobe by už také niečo, čo by vydržalo dlhé veky, nepostavil nik, vravia si mnohí pri pohľade na úchvatné diela staviteľov minulých dôb. Márne by sme sa o to aj pokúšali. Žiaľ, časy dávnych majstrov staviteľov dávno pominuli a za všetko môže tak trochu aj vynález menom kniha…

Dôvod je opäť celkom jednoduchý. Steny starých kamenných múrov sa v tom čase naozaj mohli ponášať na listy starých kníh. Práve do nich sa mohlo vpísať dedičstvo toho či oného národa, tej či onej civilizácie, či kultúry. No a knihy so skutočnými listami a so skutočnými stránkami, do ktorých sa dali vpísať všetky tie múdrosti a skúsenosti našich predkov, všetko razom zničili.

Ľudia sa jedného krásneho dňa zobudili a bol tu vynález menom kniha. Kniha, ktorá im poskytovala oveľa väčšie možnosti než studené kamenné múry veľkolepých, ale aj náročných stavebných skvostov. Presne tá kniha naším predkom zrazu poskytla dovtedy nevídanú možnosť. Možnosť vyjadriť svoje myšlienky, pocity, či porozprávať svoje životné osudy jednoduchším spôsobom než namáhavo stavať mĺkve stavby.

Stačilo im na to husiace pero a papier, ktorý sa mal stať na dlhé stáročia najvýkonnejším prejavom kultúry. Práve papier v čase vynálezu knihy vykročil na svoju dlhú životnú pút a stavby, tie krásne veľkolepé stavby pomaličky začínali strácať na význame. Tie stavby, ktoré kedysi zosobňovali kultúru svojich civilizácii, teraz len živorili. Ľudia ich už pre svoje účely nepotrebovali a staviteľstvo minulých dôb postupne upadalo do zabudnutia.

Umieralo na úkor knihy, ktorá si vo svete len upevňovala svoj význam. Práve ona zasadla na ten pomyslený trón kultúry a jej moc len vzrástla, keď sa vzdelanosť rozšírila do všetkých vrstiev spoločnosti a čítať vedeli už i tí najchudobnejší. Knižnice sa našli takmer v každom dome a spríjemňovali chvíle, keď už bolo všetko porobené a obyvateľom domu nič nebránilo nechať sa unášať svetom príbehov.

No nič netrvá večne a zdá sa, že ani vláda knihy nie je žiadnou výnimkou. Deje sa s ňou presne to, čo sa udialo pred rokmi aj so staviteľstvom. Kniha chorľavie a jej moc ochabuje. Začalo sa to telkou, keď sme si ju zapli, namiesto toho, aby sme sa začítali do knihy. No moderná doba ide dopredu a telka posilňuje.

Mobil, internet, počítačové hry a rôzne iné výdobytky modernej doby predbiehajú knihu neraz míľovými krokmi. Možno by teraz mala padnúť otázka – Nie je to škoda? No kniha je skutočná bojovníčka, preto s úsmevom na perách sa pýtam – Dá sa im poraziť a vzdá sa bez boja?

To je len a len na nás a na tom, či jej v tom boji trocha pomôžeme…

Vaša Juli

Záložky – verné sprievodkyne svetom kníh

Záložky, nielen pre prváčikov 😊

Iste si ešte všetci dobre pamätáme na naše školské začiatky, keď sme ako vystrašení prváčikovia sedeli v laviciach a pod vedením našej prvej pani učiteľky sa učili čítať, písať, počítať. Dostali sme nové šlabikáre s farebnými  obrázkami a textami, ktorými sme sa mali ten rok prelúskať. Aj vaša prvá pani učiteľka sa vám to snažila uľahčiť ako len mohla? Možno aj vám kázala priniesť si do šlabikárov také malé, no celkom užitočné pomocníčky, zvané záložky.
Pre tých, čo záložky volali inak, alebo sa nejakým zázrakom ich pomocníkmi nestali, rada vysvetlím. Záložky, to vám bola super vec. Úzky pas, či obdĺžnik z tvrdého papiera ste pichli medzi stránky šlabikára a to presne na tú stránku, ktorú ste práve študovali. 
Okrem toho, že ste vždy vedeli, kde sa nachádzate bez toho, aby ste museli pozrieť do zrkadielka, záložka vám pomáhala aj pri samotnom čítaní. Ukazovala vám, ktorý riadok máte práve čítať, takže aj keď ste už nevedeli obsedieť a chceli vybehnúť von za loptou, vďaka takej záložke ste sa nikdy nepomýlili.

Ak ste si práve nostalgicky zaspomínali na svoje nevinné prvácke časy, kedy záložka bola vernou sprievodkyňou stránkami šlabikára, nezúfajte. I keď sa tie časy vracajú už iba cez potomstvo, záložky môžete používať stále a bez hanby. Kto vraví, že medzi stránky dospeláckych kníh niečo také detinské nepatrí?

Záložka môže byť užitočnou, vernou sprievodkyňou svetom kníh aj keď vyrastiete zo šlabikára a ponoríte sa do sveta knihy aj dnes, keď už máte pár rôčkov navyše. I keď vám už nebude ukazovať riadok, či vetu, ktorú práve čítate, ešte vždy vám môže zlepšiť pôžitok zo samotnej chvíľky, kedy je váš nos strčený v knihe. Chceli by ste vedieť ako?

Je to veľmi jednoduché. Nepoznám krajší pocit, ako keď sa mi záložka v knihe hýbe ku koncu. Vždy si ju dávam tak, aby mi z nej trošku trčalo, nech sa môžem vytešovať z jej dobrodružnej cesty zo začiatku knihy na jej koniec.

A že je to dobrodružná cesta, to vám poviem, hlavne keď cestuje slimačím tempom a potom zrazu zrýchli na rýchlosť rýchlika, hneď na to je zase korytnačkou, čo sa vzápätí necháva zajacom predbehnúť… Nuž aj taká môže byť cesta záložky…

Záložka láka k čítaniu aj oveľa dômyselnejším spôsobom ako je jej cesta knihou. Ak sa pani učiteľke sťažujete, že váš prváčik nechce doma čítavať, nečudujte sa, ak povie vymeňte záložku, možno sa malému tá jeho už nepáči.

Čuduj sa svetu, presne to isté funguje aj na vás. Preto ak sa už rozhodnete nechať vo vašej knihe putovať záložku, nech je na nej obrázok, do ktorého sa zamilujete na prvý pohľad a budete ho chcieť vidieť opäť a opäť. Zaslúžite si, aby vás záložka lákala, a to nielen obrázkom.

Moja je napríklad až z Monaka. Kúpila som si ju za 1 euro namiesto magnetky. Je na nej prístav, autá budovy, kopce. Dokonca sa na nej hrdo vyníma aj červená formula. Tento malý zázrak menom záložka zakaždým len čo si knihu otvorím spôsobí, že sa ocitám v slávnom francúzskom Monaku, hoci iba na maličký okamih. To sa mi potom aj dobre dostávať do príbehu, keď dobrú náladu vyčari už len samotná záložka, že?

No super záložku nenájdete len v Monaku. Môžte si ju vyrobiť aj doma, v kuchyni. Ak máte malých pomocníkov tým lepšie. Vezmite si tvrdý papier, aby sa vám záložka nekrčila, vystrihnite z neho požadovaný tvar (nemusí byť symetrický) a popusťte uzdu svojej fantázii. Môžete kresliť, lepiť, maľovať, vystrihovať, alebo potiahnuť záložku nejakou zaujímavou látkou. A ak si k tomu pustíte ešte aj nejakú hudbu, práca vám pôjde naozaj od ruky…

Záložky sú naozaj super vec. Vrátia vás opäť do detstva svojou dobrodružnou cestou medzi stránkami knihy, ktorú čítate. Pozor, lákajú vás tiež svojím krásnym obrázkom, či si ich už kúpite, alebo vlastnoručne vyrobíte, čo môže byť ešte krajšie, hlavne ak sa do výroby zapojí celá rodinka 😊 a navyše vám spríjemňujú pôžitok z knižky.

Skúste prísť na ich čaro
vaša Juli