Čo treba čítať najmenej dvakrát za život a prečo?

Antoine de Saint-Exupéry: 

Malý princ

Kto by ho len nepoznal? Ktoré dieťa a ktorý dospelák? Lieta si z planéty na planétu, na niektorých vidí veru poriadne čudesné veci a objavuje si nový svet, teda vesmír. Zo všetkého najviac túži po nových priateľov, lebo okrem na prvý pohľad trošku márnotratnej ružičky nikoho nemá.

No tak dobre, ja sa teda priznám celkom úprimne a bez nátlaku. Ja som tým dieťaťom a  ja som bola tým dospelákom, ktorému Malý princ z pera slávneho francúzskeho letca Antoina de Saint-Exupéryho (fr. Le Petit Prince z roku 1943) takpovediac unikol.

Ako dieťa som po ňom nesiahla (asi som sa bála rozprávky o vesmíre, sci-fi nebola totiž práve moja šálka kávy). Na zakládke ma to nik neprinútil čítať (hoci som to v čítanke našla). A teraz som sa k tomu akosi nedostala, ale ako sa vraví na všetko musí dospieť čas.

Môj čas dospel a bolo to úplne úžasné. Za všetko môže kamoška a jej príkaz, aby som si Malého princa určite prečítala. Jej slová boli vypočuté až o pár mesiacov neskôr, keď som si chcela doplniť knižnicu o pár knižných noviniek. A vtedy som si povedala prečo sa nezačítať do toho slávneho Malého princa?

Dostala sa mi do rúk krásna knižka so žltým obalom, kde si trónil práve malý princ s zlatými kučeravými vláskami a modrým priam princovským pláštikom. Knižôčka hlási rok  vydania 2009 a na jej žltej obálke nájdete aj túto krásnu, jednoduchú myšlienku:

Vydavateľstvo Gardenia pripravilo nový preklad Malého princa a vydáva ho v podobe prijateľnej pre dospelého čitateľa, aby si pripomenul jeho múdrosť, na ktorú vo víre životných udalostí zabudol.

O tom, že táto zlatá klasika svetovej literatúry je pre malých i veľkých, svedčia už aj prvé stránky tohto výnimočného dielka. Na nich rozprávač – letec, čo havaruje v púšti – celkom výstižne postrehne rozdiel medzi dospelými, čo rozumejú iba reči čísiel a deťmi, ktorým je vždy všetko na prvý pohlaď jasné.

Je vtipné a krásne zároveň ako deti povyšuje na dospelých, ktorým vraj nerozumie a sám sa niekedy správa ako typický dospelák, čo mu zavše vyčíta aj malý princ, ktorý hoc je aj z inej planéty až pridobre odhadne ako to v tomto svete chodí.

Letec sa teda stretne s veľmi múdrym chlapčekom z planétky, kde sú tri aktívne a jedna vyhasnutá sopka, ktoré ráno čo ráno sám vymetá. Najväčšou hrozbou sú baobaby, ktoré by mu mohli celý domov pohltiť a čaká ho tam jeho milovaná ruža, ktorá je preňho taká jedinečná ako len niečo jedinečné môže pre niekoho byť.

Svoju planétku však opúšťa a na svojej neuveriteľnej ceste vesmírom vidí všetky tie čudesné veci, o akých sa mu ani len nesnívalo. Skutočných priateľov, čo v ďalekom vesmíre tak zúfalo hľadá, však nájde iba na našej Zemi.

Líšku, letca i hada, čo sa ponúkne, že ho vezme domov za jeho milovanou ružou a kopec krásnych myšlienok, čo by ani v dnešnom modernom svete nemali byť iba prázdnymi frázami – to všetko a ešte oveľa viac dopĺňajú autorové ilustrácie, ktoré jednoducho treba len vidieť.

Malý princ, inak načítanejšia kniha 20. storočia vo Francúzsku, je vraj knihou, ktorú treba čítať dvakrát za život. Raz ako dieťa, raz ako dospelý. Ja som ju ako dieťa nestihla, mám veru čo robiť, nemyslíte?

A ešte čosi:

Je dojemné ako sa letec stará o malého princa, ktorého pozná len pár dní. Myslím že je to jeden nádherný príklad lásky k drobcom, z ktorého by sme si mali my dospelí brať príklad. Aj preto je slávny Malý princ nielen pre malých, ale aj pre veľkých, ktorí nič tak jasne nevidia a aj keď vidia, tak len očami.

Lebo akoby povedal šťastný malý princ – „Dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.

Krásny zážitok
vaša Juli

Oneskorený Deň detí s bytosťou, ktorá im zmenila svet

Klára Jarunková 

28.4. 1922 Červená Skala – 11.7.2005 Bratislava


Ani sme sa nenazdali a máj sa prehupol do mesiaca jún.
Jún je teda zvláštny mesiac, to vám teda poviem! Polka ďalšieho roka pomaly ale isto za nami. Dni sú dlhé a noci krátke. Vonku je už poriadne cítiť horúčavu. Tá láka von na výlety ako ešte nikdy predtým. V školách sa tiež pomaly ale isto finišuje a deti už netrpezlivo vytúžene čakajú na začiatok letných prázdnin.
Tento mesiac je proste taký, patrí deťom.
Nečudo, že práve jeho prvý deň je im zasvätený. Prvý jún, medzinárodný deň detí. Slávi sa v škôlkach, školách, mestách, obciach, kde sa dejú pre deti rôzne podujatia. Vymýšľajú sa súťaže doslova na každom rohu a to všetko pre radosť v očkách tých najmenší. Malý darček sa im zaiste ujde aj doma. Darček zo všetkých najlepší. Darček z lásky od rodičov darovaný.
Že ho ešte nemáte vymyslený??? Tak to je najvyšší čas!
Inšpiráciou by vám mohla byť aj taká osobnosť, akou prozaička pre deti a mládež Klára Jarunková rozhodne je. Možno jej tvorbu vaše drobce ešte nepoznajú, no darovať im niečo z jej diela by až taký výstrel naslepo byť nemusel. Veď darovať knihu pred toľkými dňami voľna nie je len ako darovať záchranné koleso pred totálnou nudou, ale aj kúsok duše…
Pamätáte sa ešte na ňu, na dievčatko s ťažkým osudom už od mala?
Otca mala najskôr poštového úradníka, neskôr sa však stal chatárom v Nízkych Tatrách. Keď mala len osem rokov, zomrela jej matka. Ju a jej štyroch ďalších súrodencov vychovávala teda otcova sestra.
Na gymnázium v Banskej Bystrici v roku 1940 úspešne zmaturovala.

A stala sa učiteľkou. Do 1943 učila na detvianskych lazoch Korytárky, no v nasledujúcich rokoch už študuje slovenčinu a filozofiu na Slovenskej univerzite v Bratislave. Štúdium však nedokončila. Po vojne sa stáva úradníčkou bratislavskej radnice. Od roku 1954 do roku 1984 pôsobí v humoristickom časopise Roháč.

Patrí ku generácii autorov, ktorí v literatúre pre deti a mládež spôsobili hotový prevrat.

Bolo to začiatkom 60. rokov, kedy spolu s inými (Ďuríčková, Feldek, Válek) aj Klára Jarunková začína v tvorbe pre deti a mládež vychádzať z toho, čo by mohlo drobcov aj baviť. V tom čase to bol v tejto oblasti zásadný krok, aby sa mohla tvorba pre detského, či pubertalného čitateľa naplno rozvinúť aj u nás.

Jednoducho povedané, konečne bola v tejto tvorbe dôležitá estetika a konečne sa pre svojho čitateľa aj zaujímavou.

Čo sa týka Jarunkovej, tá knižne debutovala s Hrdinským zápisníkom z roku 1960, prózou pre mladšie deti. Ak sa vám to ešte do rúk nedostalo, tak vedzte, že sú to voľne pospájané príhody z každodenného života dvojice šiestakov Mira Fazuľku a Miša Jurana. I keď 50. roky tu ešte silno cítiť, chlapčenské huncútstva podané detskými očami, vášho šibala určite nenechajú chladným.

Román Jediná (1963) je prvou a čitateľsky najúspešnejšou prózou z jej pera.

V tejto realistickej próze sa mládež môže nájsť aj dnes. Jej mladí hrdinovia, vyvedení z miery svojimi často i rodinnými okolnosťami sa usilujú zvládnuť svet dospelých, na ktorého prahu stoja aj oni. Ani hlavná hrdinka, mestské dievča Oľga nie je výnimkou a naraz sa musí vyrovnať s celou radou problémov.

Dvaja bratia, nepríjemný pobyt v nemocnici, či útek od starkých a to ešte stále nie je všetko.

Brat mlčanlivého Vlka (1967), Pomstiteľ (1968), Tulák (1973), alebo aj neľahké obdobie po rozvode rodičov, ktoré prežíva mladá hrdinka v románe Nízka oblačnosť (1993), to je len zlomok z toho, čo ponúka Klára Jarunková deťom, no hlavne mládeži.

Možno to nie je to, čo na MDD pre svoje ratolesti hľadáte…

Ak ste chceli darovať nejakú peknú rozprávočku, tak u Kláry Jarunkovej hľadajte iba v Hrdinskom zápisníku. Jej mládežnícky hrdinovia sú predsa len iní. Riešia problémy, ktoré rieši aj dnešná mládež. V tom je jej literatúra pre deti a mládež niečím iná, niečim zaujímavejšia…

Ak teda chcete, aby aj vaša ratolesť poznala život svojich rovesníkov zo šesťdesiatich rokov, potom neváhajte!!!

Diela Jarunkovej sa na leto jednoducho vždy hodia.

Krásne MDD
praje vaša Juli

Ach, tie deti…

Monika Kompaníková: Piata loď

Pokojne si zavrite oči a preneste sa trošku do vašich detských čias, keď ste sa mohli hrať od rána do večera a nik vás neotravoval nijakými hlúposťami tak ako dnes. Spomeniete si ešte ako ste sa hrali a s čím? Na školu? Na kuchárky? Na šoférov veľkých aut? Alebo azda len na mamičku a otecka?
Možno ste sa dohrali len pred malou chvíľkou. Tesne pred tým, ako ste zapli počítač a klikli na tento príspevok. A možno sa takto hráte deň čo deň, keď si prinesiete ratolesti z škôlky či školy. Stavím sa, že Vám nedajú pokoja, kým si s nimi niečo nezahráte. 
Ustúpite, pretože ste rodič a možno aj starý rodič a svojím potomkom sa chcete venovať čo možno najviac.
Mama desaťročnej Jarky sa s ňou zahrať nevedela. Poviete si, desaťročná slečna je už dosť veľká nato, aby sa vedela zahrať aj sama, lenže ona sa s ňou nehrala ani v útlom detstve, keď to malé dieťa tak bytostne potrebuje.
Bola veľmi mladá, keď ju mala. Veď nemala ani šestnásť. Otec jej zdrhol za hranice a mama riadna sekera sa za mladú tehuľku tak hanbila, že nemohla vystrčiť ani nos z domu. Svoju lásku však najviac dokázala, len čo sa malá narodila. Vyhodila ich z bytu a od tých čias sa jej dieťa muselo starať o svoje dieťa celkom samo.
Aj o týchto smutných udalostiach rozmýšľa len desaťročná Jarka, hrdinka románu Moniky Kompaníkovej  Piata loď (1. vydanie 2010, 2. vydanie 2017, 194 strán), na konci jedných prázdnin v svojej záhradnej chatke, ktorú jedinú jej tu zanechal starý otec.

Jarka nie je ako iné decká zo sídliska. Ba ani tie staršie sa jej vo voľnosti nevyrovnajú. Hoci je odkázaná viac menej sama na seba a je vychovaná v zmysle pomôž si, ako vieš, predsa len! Mnohí jej majú čo zavidieť. Napríklad keď ju ešte aj o ôsmej večer vidia behať po vonku, zatiaľ čo oni už musia byť o takom čase doma.

Jej kamarát Kristián je pravý opak. Mama si svojho jedináčika chráni ako oko v hlave. Neslobodno mu ublížiť. Nedajbože aby sa mu niečo stalo, mamina by mu asi na mieste skolabovala. Nečudo, že chalan musí chodiť k psychologičke, aby sa z toho nezbláznil. Katastrofe a úteku z domu sa však nezabráni ani tak.

Na konci prázdnin je už nuda a Jarka sa už zamýšľa nad školou. Už si robí zálusk na teplé obedy zo školskej jedálne, keď na vlakovej stanici zbadá ženu s kočíkom, ktorá si potrebuje na chvíľu odskočiť. Jarka neváha ani okamih a ponúkne jej pomoc. Veď aj tak nemá čo na práci, tak prečo nie?

Sú to päťmesačné dvojičky. Chlapček a dievčatko. Spinkajú pokojne, no Jarka má o ne aj tak strach. Slnko im praží do kočíka a dievčina sa bojí, že dostanú nejaký úpal. Nedočkavo čaká ich mamičku, ktorá akosi neprichádza a tak sa rozhodne konať na vlastnú päsť.

Vezme ich do chalúpky a začne sa o Jakubka a Adelku starať ako ich mamina. Vôbec to nie je také ľahké, ako si predstavovala. No keď sa na scéne objaví sedemročný Kristián, čo akurát ušiel z svojho bezpečného domova, hra na otecka a mamičku sa môže začať…

Teraz si možno lamete hlavu, či to náhodou nie je ten príbeh, ktorého filmová podoba len pred nedávnom získala nejaké ocenenie?Áno je! Bol to berlínsky Krištáľový medveď 2017 za Najlepší film sekcie Generation KPlus, prosím pekne. A verte či nie, ten príbeh je napísaný tak famózne, že si toto vzácne ocenenie fakt zaslúži.

Ach, tie deti, čo len všetko dokážu vymyslieť, poviete si po prečítaní príbehu, ktorý sa skutočne aj stal. No nie je to tak trochu aj vinou nás dospelých čo vyvádzajú? Román Piata loď je len jeden príklad za všetkých.

Nie je dobre, keď sa o ne nestaráme vôbec, no na druhej strane zase nie je ani dobre, keď sa o ne staráme príliš. Deti nám to všetko jedného pekného dňa zrátajú, možno aj preto nám Monika Kompaníková predostrela príbeh, ktorý ani nie je pre deti. Je to príbeh skôr pre nás dospelých. Príbeh, kde sa obyčajná detská hra stáva neobyčajnou.

Vaša Juli