Dve klasiky a priam konská skúška osudu a pravej lásky

Danielle Steel – Palomino

Iste ich poznáte. Možno ste ich počuli, zavše aj videli a aj čítali. Dve klasiky, ktoré nájdeme nielen v románoch, ale napríklad aj v takých starých dobrých rozprávkach. Obe sú populárne a čas z nich spravil lákavé námety pre nejedného autora. No ak by ste čakali, že sa na seba budú ponášať ako vajce ku vajcu, odišli by ste veru s dlhým nosom.
Klasika číslo jedna – obyčajný láskyplný vzťah muža a ženy, dvoch manželov, sa z ničoho nič končí rozchodom. Muž si nájde inú a ženu táto zdrvujúca správa zasiahne ako blesk z jasného neba. I keď má ešte svoju prácu, ktorá ju predtým napĺňala, jej zničené srdce nevie utešiť ani tá a príliš sa to nedarí ani jej láskavým kolegom, ktorí jej pomôcť už nedokážu…
Pri klasike číslo dva je úplne jedno, či je chudobnou ONA alebo ON a či má vyššie postavenie ON alebo ONA. Vôbec nezáleží, či tomuto „nerovnému“ vzťahu bráni niekto tretí, alebo či len jeden z dvoch zaľúbencov sa rozhodol pokladať sociálne predsudky za dôležité a aj tej najhlbšej lásky sa v rámci ešte stále platiacich tradícii vzdáva.
Stret týchto dvoch klasik nie je až taký nezvyčajný, ako by sa zdalo. Príbeh, ktorý z toho vznikne má čaro, má potenciál a napokon má niečo do seba – povedala si aj populárna americká spisovateľka Danielle Steel a pustila sa do svojho ďalšieho bestselleru, tentoraz s názvom Palomino – príbeh ženy vzdorujúcej osudu z roku 1993 (ang. Palomino, 1981, 303 strán).

O tom, ako sa tieto dve klasiky dajú spojiť v jeden príbeh, vás majsterka pera presvedčí životným príbehom mladej Samanthy Taylorovej. Ide o krásnu a kreatívnu asistentku umeleckého šéfa reklamnej agentúry, ktorú nestretávame práve v najlepšom období jej života.

Akoby nestačilo, že sa ako žena musí vyrovnať azda s tým najhorším, čo nás môže postretnúť, a síce nemožnosťou mať vlastné deti. Teraz sa jej neplodnosť stala príčinou, pre ktorú ju jej milovaný manžel opúšťa a odchádza za kolegyňou, ktorá čaká jeho potomka.

Sam sa zožiera samotou, trápia ju spomienky na šťastné roky manželstva a večer čo večer si masochisticky zapína správy, ktoré nemoderuje nik iný ako jej bývalý so svojou novou tehotnou priateľkou.

Kolegovia a priatelia v jednom sa už na Samino trápenie nemôžu pozerať a hoci si svoju robotu odvádza na sto percent, cítia, že potrebuje zmeniť vzduch a aj myšlienky. Šéf jej preto doslova nanúti pár týždňov dovolenky, aby sa im ďalej nestrácala pred očami.

Sam teda na svoje povinné prázdniny odchádza do Los Angeles, no nie preto, aby sa vyvaľovala na kalifornských plážach a myslela na svoje nešťastie. Samina dovolenková destinácia je ranč tety jej zosnulej kamarátky z univerzity Barbary. Práve tá sa ju rozhodla v ťažkých chvíľach prichýliť.

A keďže teta Caroline, majiteľka ranču Lorn, dobre vie, že na zlomené srdce je najlepšia fyzická drina, zo Sam sa stáva jeden z jej kovbojov. Z tohto ťahu svojej šéfky jej chlapi práve nevyskakujú dva metre do výšky. Značné výhrady proti mestskej paničke v sedle divokého palomina má hlavne zástupca správcu Tate Jordan.

Avšak Sam žiadna bábovka nie je a ráno čo ráno vstáva na svitaní a celé dni má nohy v konských strmeňoch, aby sa večer čo večer zvalila do postele celá mŕtva. Celkom dobrý spôsob, ako si získať úctu hrdého muža, čo poviete, milé dámy? Sam sa to očividne podarilo a Tate inú možnosť nemá ako jej odovzdať svoje šľachetné srdce…

Pozor, príde klasika číslo dva a hrdý Sam odmieta byť „len“ náhradou za populárneho a bohatšieho manžela. Ani za svet nechce pochopiť, že onen moderátor mu v očiach Sam nesiaha ani po prsty na nohách a z jej života odchádza.

Nuž, keby čo i len tušil, že jej sudičky určili vozíček, svieži vietor jej priveje detský rehabilitačný tábor, ktorý spraví z ranča Lorn a napokon ju čaká ešte aj tvrdý boj o chlapčeka s neľahkým životným osudom, iste by si svoj odchod dobre premyslel.

Neprečítala som všetky steelovky ani zďaleka. Možno som videla viac jej príbehov vo filmovej podobe než čítala v tej knižnej, ale nech rozmýšľam, ako rozmýšľam, príbeh palomina, ako Tate neraz nazval Sam, ma od autorky silných ľúbostných príbehov upútal rozhodne najviac.

Veď usúďte, čo môže s vami urobiť jedna baba, ktorú láska zocelí až tak, že ani ťažký úraz ju neskolí na zem, ale prinesie jej chuť a silu bojovať a nad všetkým víťaziť?

Táto silná žena by nám mohla byť aj celkom dobrým vzorom, ako aj napriek bariérám vzdorovať nepoddajnému osudu a hranice svojich možností míľovými krokmi posúvať.

Ako na to? To už vám povie Danielle Steel vo svojom Palomine.

Vaša Juli😍

Toto zničilo tamto a tamto zničí zase ono…

Priam začarovaný kruh

Asi pred dvoma rokmi som sa dostala k jednému z najznámejších románov svetovej literatúry, ktorý svetu daroval práve francúzsky romantizmus. Bol to román Victora Huga Chrám Matky Božej v Paríži z roku 1831 (franc. Notre-dame de Paris). Okrem krásneho príbehu hrbáča Quasimoda a krásnej cigánky Esmeraldy ma zaujala najmä jedna kapitola, ktorá mala názov niečo v zmysle ako Toto zabilo tamto.

Už ani neviem, ktorá postava o niečo takom uvažovala (najskôr to bol asi kňaz Claude Frollo, ktorý vychoval aj Quasimoda), ale poviem vám, trafil klinec po hlavičke. Dovtedy som si túto záludnosť sveta umenia nevšimla, ale na tejto úvahe, ktorá sa mi ani neviem prečo vryla do pamäti, je kus pravdy, ktorá platila nielen v čase románu, ale platí i v dnešnej technologickej dobe.

O čo tu vlastne ide a čo platilo kedysi i dnes? Je to veľmi jednoduché. Ide o architektúru, knihy a internet. Že si to nijako neviete spojiť? Tak uvažujte spolu so mnou a raz dva pochopíte, čo to nám chcel ten Victor Hugo ústami Claude Frolla odkázať.

Kedysi dávno, keď bol svet ešte len v plienkach, ľudstvo zázrak menom kniha nepoznalo. No myslelo aj na nás, budúce generácie, ktorým chcelo samozrejme zanechať nejaké dedičstvo. Knihy však nepoznali, a tak svoje posolstvo zamurovali do stien kamenných múrov a vytvorili niečo tak jedinečné, že je to priam neskutočné – nádherné stavby vari v každom kúte našej Matičky zeme.

Obdivujeme ich dodnes, stačí sa len pohnúť z pohodlia svojho domova a vyjsť si na výlete do sveta, alebo si len obuť túlavé topánky a túlať sa len tak po Slovensku. A vôbec nemusíme navštíviť Sedem divov sveta, aby sme sa mohli kochať obdivuhodnou prácou rúk našich predkov. Navštívte starobylý Rím, romantický Paríž, stovežatú Prahu, našu starú dobrú Bratislavu, či iné menšie – väčšie mestečká. Všade na vás historická architektúra dýchne, svoju precíznosťou očarí, do sŕdc sa vám hlboko zaryje.

Veru, architektúra minulých dôb vyráža dych aj dnešným obdivovateľom. V dnešnej dobe by už také niečo, čo by vydržalo dlhé veky, nepostavil nik, vravia si mnohí pri pohľade na úchvatné diela staviteľov minulých dôb. Márne by sme sa o to aj pokúšali. Žiaľ, časy dávnych majstrov staviteľov dávno pominuli a za všetko môže tak trochu aj vynález menom kniha…

Dôvod je opäť celkom jednoduchý. Steny starých kamenných múrov sa v tom čase naozaj mohli ponášať na listy starých kníh. Práve do nich sa mohlo vpísať dedičstvo toho či oného národa, tej či onej civilizácie, či kultúry. No a knihy so skutočnými listami a so skutočnými stránkami, do ktorých sa dali vpísať všetky tie múdrosti a skúsenosti našich predkov, všetko razom zničili.

Ľudia sa jedného krásneho dňa zobudili a bol tu vynález menom kniha. Kniha, ktorá im poskytovala oveľa väčšie možnosti než studené kamenné múry veľkolepých, ale aj náročných stavebných skvostov. Presne tá kniha naším predkom zrazu poskytla dovtedy nevídanú možnosť. Možnosť vyjadriť svoje myšlienky, pocity, či porozprávať svoje životné osudy jednoduchším spôsobom než namáhavo stavať mĺkve stavby.

Stačilo im na to husiace pero a papier, ktorý sa mal stať na dlhé stáročia najvýkonnejším prejavom kultúry. Práve papier v čase vynálezu knihy vykročil na svoju dlhú životnú pút a stavby, tie krásne veľkolepé stavby pomaličky začínali strácať na význame. Tie stavby, ktoré kedysi zosobňovali kultúru svojich civilizácii, teraz len živorili. Ľudia ich už pre svoje účely nepotrebovali a staviteľstvo minulých dôb postupne upadalo do zabudnutia.

Umieralo na úkor knihy, ktorá si vo svete len upevňovala svoj význam. Práve ona zasadla na ten pomyslený trón kultúry a jej moc len vzrástla, keď sa vzdelanosť rozšírila do všetkých vrstiev spoločnosti a čítať vedeli už i tí najchudobnejší. Knižnice sa našli takmer v každom dome a spríjemňovali chvíle, keď už bolo všetko porobené a obyvateľom domu nič nebránilo nechať sa unášať svetom príbehov.

No nič netrvá večne a zdá sa, že ani vláda knihy nie je žiadnou výnimkou. Deje sa s ňou presne to, čo sa udialo pred rokmi aj so staviteľstvom. Kniha chorľavie a jej moc ochabuje. Začalo sa to telkou, keď sme si ju zapli, namiesto toho, aby sme sa začítali do knihy. No moderná doba ide dopredu a telka posilňuje.

Mobil, internet, počítačové hry a rôzne iné výdobytky modernej doby predbiehajú knihu neraz míľovými krokmi. Možno by teraz mala padnúť otázka – Nie je to škoda? No kniha je skutočná bojovníčka, preto s úsmevom na perách sa pýtam – Dá sa im poraziť a vzdá sa bez boja?

To je len a len na nás a na tom, či jej v tom boji trocha pomôžeme…

Vaša Juli

Záložky – verné sprievodkyne svetom kníh

Záložky, nielen pre prváčikov 😊

Iste si ešte všetci dobre pamätáme na naše školské začiatky, keď sme ako vystrašení prváčikovia sedeli v laviciach a pod vedením našej prvej pani učiteľky sa učili čítať, písať, počítať. Dostali sme nové šlabikáre s farebnými  obrázkami a textami, ktorými sme sa mali ten rok prelúskať. Aj vaša prvá pani učiteľka sa vám to snažila uľahčiť ako len mohla? Možno aj vám kázala priniesť si do šlabikárov také malé, no celkom užitočné pomocníčky, zvané záložky.
Pre tých, čo záložky volali inak, alebo sa nejakým zázrakom ich pomocníkmi nestali, rada vysvetlím. Záložky, to vám bola super vec. Úzky pas, či obdĺžnik z tvrdého papiera ste pichli medzi stránky šlabikára a to presne na tú stránku, ktorú ste práve študovali. 
Okrem toho, že ste vždy vedeli, kde sa nachádzate bez toho, aby ste museli pozrieť do zrkadielka, záložka vám pomáhala aj pri samotnom čítaní. Ukazovala vám, ktorý riadok máte práve čítať, takže aj keď ste už nevedeli obsedieť a chceli vybehnúť von za loptou, vďaka takej záložke ste sa nikdy nepomýlili.

Ak ste si práve nostalgicky zaspomínali na svoje nevinné prvácke časy, kedy záložka bola vernou sprievodkyňou stránkami šlabikára, nezúfajte. I keď sa tie časy vracajú už iba cez potomstvo, záložky môžete používať stále a bez hanby. Kto vraví, že medzi stránky dospeláckych kníh niečo také detinské nepatrí?

Záložka môže byť užitočnou, vernou sprievodkyňou svetom kníh aj keď vyrastiete zo šlabikára a ponoríte sa do sveta knihy aj dnes, keď už máte pár rôčkov navyše. I keď vám už nebude ukazovať riadok, či vetu, ktorú práve čítate, ešte vždy vám môže zlepšiť pôžitok zo samotnej chvíľky, kedy je váš nos strčený v knihe. Chceli by ste vedieť ako?

Je to veľmi jednoduché. Nepoznám krajší pocit, ako keď sa mi záložka v knihe hýbe ku koncu. Vždy si ju dávam tak, aby mi z nej trošku trčalo, nech sa môžem vytešovať z jej dobrodružnej cesty zo začiatku knihy na jej koniec.

A že je to dobrodružná cesta, to vám poviem, hlavne keď cestuje slimačím tempom a potom zrazu zrýchli na rýchlosť rýchlika, hneď na to je zase korytnačkou, čo sa vzápätí necháva zajacom predbehnúť… Nuž aj taká môže byť cesta záložky…

Záložka láka k čítaniu aj oveľa dômyselnejším spôsobom ako je jej cesta knihou. Ak sa pani učiteľke sťažujete, že váš prváčik nechce doma čítavať, nečudujte sa, ak povie vymeňte záložku, možno sa malému tá jeho už nepáči.

Čuduj sa svetu, presne to isté funguje aj na vás. Preto ak sa už rozhodnete nechať vo vašej knihe putovať záložku, nech je na nej obrázok, do ktorého sa zamilujete na prvý pohľad a budete ho chcieť vidieť opäť a opäť. Zaslúžite si, aby vás záložka lákala, a to nielen obrázkom.

Moja je napríklad až z Monaka. Kúpila som si ju za 1 euro namiesto magnetky. Je na nej prístav, autá budovy, kopce. Dokonca sa na nej hrdo vyníma aj červená formula. Tento malý zázrak menom záložka zakaždým len čo si knihu otvorím spôsobí, že sa ocitám v slávnom francúzskom Monaku, hoci iba na maličký okamih. To sa mi potom aj dobre dostávať do príbehu, keď dobrú náladu vyčari už len samotná záložka, že?

No super záložku nenájdete len v Monaku. Môžte si ju vyrobiť aj doma, v kuchyni. Ak máte malých pomocníkov tým lepšie. Vezmite si tvrdý papier, aby sa vám záložka nekrčila, vystrihnite z neho požadovaný tvar (nemusí byť symetrický) a popusťte uzdu svojej fantázii. Môžete kresliť, lepiť, maľovať, vystrihovať, alebo potiahnuť záložku nejakou zaujímavou látkou. A ak si k tomu pustíte ešte aj nejakú hudbu, práca vám pôjde naozaj od ruky…

Záložky sú naozaj super vec. Vrátia vás opäť do detstva svojou dobrodružnou cestou medzi stránkami knihy, ktorú čítate. Pozor, lákajú vás tiež svojím krásnym obrázkom, či si ich už kúpite, alebo vlastnoručne vyrobíte, čo môže byť ešte krajšie, hlavne ak sa do výroby zapojí celá rodinka 😊 a navyše vám spríjemňujú pôžitok z knižky.

Skúste prísť na ich čaro
vaša Juli

Príbeh sladkého víťazstva – skutočnej čerešničky na torte…

Začať nie je ľahké…

…viem to aj podľa seba, takže je mi dôverne známe, keď sa niekto ku knihe niet a niet nijako prinútiť. Hoci som svoju prvú knihu prečítala už pred rokmi, cesta ku nej nebola vôbec jahoda, ani malina, no čerešnička na torte to rozhodne bola. Veď posúďte sami…

Odmalička som žila medzi knihami. Doma – v detskej, i v ostatných izbách – ich bolo viac než dosť, podľa čoho usudzujem, že lásku ku knihám mi dali do vienka rodičia. No a s knižkami som sa stretávala aj u jednej, či druhej starkej. Obe mali také veľké knihovníčky (nie zasa až také veľké miestnosti plné kníh od dlážky až po strop, ale také normálne skrinky, ktoré asi kedysi dávno boli v móde) a v nich toľko kníh, že som sa nestačila ani len čudovať.

A tak mi vôbec nič nebránilo, aby som sa začítala do tej hŕby kníh vôkol seba, len čo som poznala všetky písmenká abecedy, vedela ich spájať v slová a z nich zase vyčariť akýmsi zázrakom vety. Mohla, a predsa som sa do našich knižných pokladov nezahryzla.

Áno, áno, vo svojich ôsmich rokoch by som asi ťažko pochopila taký Chrám Matky Božej v Paríži od Victora Huga, poviete si. No predsa len, mala som poruke množstvo kníh, ktoré by môj rozum v naivnom závoji mohol chápať, a predsa. Desiatky detských kníh zostalo u nás na polici a hľadeli na mňa smutne, vyčítavo, ja som však za to nemohla, naozaj…

Chcela som, no nemohla. Neveríte? Tak čo poviete na to, že vždy, keď som si nejakú knihu vzala do svojich detských rúk a strčila som do nej svoj zvedavý detský nos, nedočítala som ju. Alebo aspoň sa mi to z nejakých príčin nepodarilo…

Možno ma nebavila, možno ma nezaujal jej dej, alebo sa mi nepáčili jej postavy, či skôr ich konanie, alebo, alebo… alebo som nebola len dosť vytrvalá, že som nevyčkala ani na jej koniec a odložila som ju späť, na poličku. Na môj vtedajší čitateľský vkus to trvalo príliš dlho a každá kniha mala príliš veľa strán, že som si radšej zapla telku a pozrela si svoju rozprávku, či svoj seriál. A kniha zostala na poličke, nie jedna, ale vari hneď aj desať…

Až raz, mohla som mať asi tak trinásť či štrnásť, na mňa z police kuká výnimočná kniha. Bola už staršieho dáta, čo mi bol hneď jasné z jej ošumelého obalu. Bola dosť hrubá (pamätám si, že mala vyše 400 strán, alebo ich bolo až vyše 600? Neviem). Meno tureckého autora s zvláštnym menom Resat Nuri Guntekin mi síce nič nehovorilo, ale o to viac moje romantické srdce zaujal jej názov Krutá láska.

Zobrala som si ju teba, hoci som nevedela, či sa dopracujem až ku koncu. Dopracovala som sa a prvý raz v živote som knihu, ktorú som začala čítať, aj dočítala. Bol to skvelý pocit, sladké víťazstvo nad mojou lenivosťou – skutočná čerešnička na torte.

Môžete to skúsiť aj vy! Stačí len prekonať nechuť a pustiť sa do knihy, ktorá vás záujme svojím názvom a získa si vaše srdce na prvý pohľad…

A vy knihomoli viete presne o čom hovorím, ak poviem, že prvá dočítaná kniha je láska na celý život, láska, čo vás privádza k ďalším a ďalším skvelým príbehom.,..

Lahodný pôžitok z knihy, nielen z tej prvej
praje Juli 🙂

Veľké americké dobrodružstvo potomka milovníka všetkých čias…

Eric Linklater – Juan v Amerike

Keď som brala túto knihu do rúk, rátala som s hrdinom Mexičanom, ktorý si z svojej vlasti len tak odskočil vybaviť nejaké účty na divoký Západ, ktorým Amerika minulých storočí v mysli aj dnešných knihomoľov, či filmových nadšencov ešte stále je. Aspoň tak mi napovedal jej prostý názov Juan v Amerike (angl. Juan in America). No nie všetko je na prvý pohľad také jasné, ako sa zdá a tak je to aj s týmto románom, ktorý ma nie raz prekvapil…
Aj toto je jedna z mnohých kníh, ktoré na polici starkej ležali veľmi dlho a aj s ostatnými titulmi čakala na to, kým sa opäť raz nájde niekto, kto opäť otvorí jej stránky a nanovo prežije jej príbeh z roku 1932, (u nás 2. vydanie z roku 1971) z pera škótskeho spisovateľa Erica Linklatera. No ako každá dobrá kniha, každý jeden román má svoj čas, aj Juan – jeho hrdina sa dočkal a mohol opäť raz odhaliť svoje veľké americké dobrodružstvo…

Žiadneho Mexičana na divokom  Západe na 419 stranách románu však nehľadajte. Juan nie je ani len Španiel, či iný Latino, ale veľkým prekvapeným románu je práve jeho anglická národnosť. Za svoje meno vďačí matke, ktorá mala už plné zuby anglickej suchej rezervovanosti a dala mu menom po dávnom predkovi, slávnom Donovi Juanovi. Ak chcela, aby jej syn nebol len ďalším suchopárnym Angličanom, tak sa jej to podarilo dokonale…

Za svoju povahu, ktorú zdedil po svojom praprapradedovi – najväčšiemu milovníkovi žien všetkých čias – no aj za milostné „zločiny“, ktoré vyviedol na starom kontinente ho otec posiela najskôr do austrálskeho vyhnanstvá a potom aj do Ameriky, kde má študovať na univerzite. Nuž, to aký z neho bude študent uvidíte už počas plavby do Nového sveta, kde sa jeho veľké americké dobrodružstvo začína…

Samozrejme, Juan na tej univerzite, kde bol aj tak viac na ihrisku ako na prednáškach, dlho nevydrží. Čoskoro víťazí jeho neposedná, dobrodružná duša a radšej sa túla po celých Spojených Štátov Amerických. Ak si vezmete jeho príbeh do rúk, bez toho, aby ste si obuli túlavé topánky, náš cestovateľ vás prevedie Amerikou 20. rokoch 20. storočia a zavedie vás do tých najrôznejších kútov krajiny, kde je možné i nemožné, ako sa veľakrát presvedčí na vlastnej koži…

Juan v Amerike nie je iba cestopis o geografických a prírodných možností Ameriky minulého storočia. Situovaný do času, keď sa USA aj pre mnohých našincov stávajú krajinou neobmedzených možnosti, odkrýva všetky možné kultúrne i spoločenské okamihy tejto vysnenej krajiny.

Spolu s Juanom nielen prežívame všetky jeho americké milostné dobrodružstva s viacerými ženami, ale aj sa stretávame s rôznymi ľuďmi, ktorí nie vždy hrajú fér. Spoznávame Ameriku v čase prohibície, či celkom obyčajný život bohatých, či tých chudobných, bielych ale i čiernych Američanov. Dosť veľa sa dozvedáme tiež o americkom umení, ktorého plusy vyvažujú ako všade inde na svete  jeho mínusy…

A čím dostal sympatický mladý Juan s dobráckym srdcom mňa? Práve tou svojou neposednou dušou rebela, prítomnej nielen v anglickej, ale aj v americkej spoločnosti, ktorá mu ani na konci príbehu nedáva pokoj a predsa mu nedovolí ešte usadiť sa.

Možno aj vo vás drieme presne taká duša rebela a ako aj šibalský Angličan, čo prežíva v Amerike poriadne krušné chvíle, aj vy túžite prekročiť hranice vášho bytia a vyskúšať niečo nové, niečo vzrušujúce…

Nebojte sa a dajte sa do toho tak ako náš hrdina s veľkým srdcom a širokou búrlivou dušou. Možno to bude práve on so svojím veselým príbehom, kto vás motivuje k činom…

Veselú cestu naprieč Amerikou
praje Juli 🙂