Tam, kde sa možno aj Alchymista zrodil

Samba i futbal v jednom

Rok čo rok je to o tom istom a predsa nuda tam miesto nemá. V tomto kúte sveta vládne smiech a tanec, vážení. Jedna škola strieda druhú, ich žiaci predvádzajú nádherné kostýmy, no nielen to. V každom, kto sa príde čo i len na chvíľu podívať, rozprúdia krv svojím dravým i živelným, ale predsa nádherným tancom.
Slávna pláž, futbal veľkými menami preslávený, svetoznáme mesto, nad ktorým sa týči najvyššia socha Krista na svete. A možno práve tá obdarila túto krajinu na juhu Ameriky takým veľkým rodákom akým pápež František rozhodne je.
Brazília – krajina najslávnejšieho karnevalu na svete, krajina futbalu i domov letných olympijských hier 2016. O jej knihe našinec veľa nevie, jej autori sú u nás zväčša v menšine a ak už niekto prerazí, tak to už musí byť poriadna brazílska pecka.
Jej príbeh sa začína hneď po objavení tohto tanečného kúta Zeme. Už okolo roku 1500 tu vznikajú diela informatívne, náučné, historiografické i náboženské.
Najväčšmi sa tu v období baroka a klasicizmu prejavil vplyv portugalských literárnych zdrojov, z ktorých preniká nativístické cítenie a snaha o zobrazenie brazílskej reality.
Romantizmus, aj tu úzko spojení s počiatkami samostatného štátu, sa usiluje aj o vytvorenie národnej literatúry, ktorá by vlastným jazykom vyjadrovala národné témy. K slovu sa tu dostáva najmä literárny indianizmus (G. Diaz, J. Alencar). V jeho poslednej fáze išlo aj o vyslovenie ideí protiotrokárskeho a republikánskeho hnutia (C.Alves).

Portugalske vplyvy vystriedali tie francúzske, romantizmus na tróne nahradil realizmus s naturalizmom a v brazílskom Príbehu knihy sa začínajú diať veci. Začína sa tu čoraz viac dariť románu (A. Azevedo, M. Assis.)

No aj prvky symbolizmu a parnasizmu majú čo povedať. Veď sa im darí aj v prvých desaťročiach 20. storočia. Ale ešte skôr, niekde na prelome storočí, silnie národná orientácia, vracajúca sa k domácim koreňom.

Modernistické hnutie dvadsiatich rokov praje hlavne radikálnemu charakteru brazílskej tvorby, ktorý si prispôsobuje aj také európske avantgardné smery (M. Andrade, O. Andrade).

Aj politické či sociálne zmeny tridsiatich rokov narobili v brazílskom Príbehu knihu menšiu šarapatu. Do popredia sa totiž dostáva regionálny román, ktorý svoju pozornosť upriamuje na zaostalý severovýchod (J. Amado, G. Ramos). Avšak v päťdesiatich rokov sa regionálna próza kloní viac k univerzálnym témam (G. Rosa).

V psychologickej línii románovej a poviedkovej tvorby sa čoraz viac udomácňuje aj umelecké hľadačstvo (C. Lispectorová, O. Lins).

Najvýznamnejšie postavy brazílskej moderny a postmoderny sú Drummond de Andrade a Cabral de Melo Neto. Známa je tiež brazílska experimentálna konkrétna poézia.

Tematicky a formálne veľmi pestrá próza 2. polovice 20. storočia sa prejavuje v tých najrôznejších tendenciách od kritického pohľadu na politickú a spoločenskú situáciu, cez stvárnenie psychologických námetov zachytením života v rýchlo rastúcich veľkomestách i v amazonských pralesoch až po literatúru faktu a fantastiku.

Brazílsky Príbeh knihy a jeho hrdinovia – toto je on a toto sú oni, Že sú vám celkom neznámi? Nevadí, tento Veľký človek vám určite niečo napovie.

Brazília nie je len vlasťou nášho Svätého otca Františka, ale aj tvorcu svetoznámeho románu Alchymista, Paola Goelho. Myšlienky v jeho diele sú priam veľkolepé a jeho vlasť má byť na čo pyšná. A nielen naňho…

Navštívili sme domovinu jedného, nič sa nedá robiť, musíme navštíviť aj domovinu druhého, tú, ktorá je nám predsa len o čosi bližšia.

Vaša Juli

Karneval citov na ostrove čarodejníckeho učňa

Sivý ostrovček je tu opäť!

Anglicko, svetová veľmoc nielen vo svete politiky. Kedysi veľká krajina, čo mala pod palcom viaceré kúty Zeme. Na mape by ste asi ťažko hľadali miesto, kde by jej vplyv nesiahal. Nečudo, že si ho v nejednej krajine udržuje i dnes. Čo na tom, že už nie až tak celkom v politike?

I keď titul akejsi politickej kráľovnej sveta v posledných pár desiatok rokov strácala, ešte stále je svetová hviezda v kadečom inom. Jej futbal, tenis cyklistika. Jej hudba a hudobníci, ktorí si medzičasom stihli podmaniť vari celý svet. Jej Mr. Bean, smiešna postavička, ktorá tak neuveriteľne zasiahla do filmového sveta.

Alebo aj také knihy od anglických autorov, či autoriek. Neverili by ste, ale ešte stále majú čím prekvapiť a šokovať aj dnešných knihomoľov. Ak sa vám v mysli vybaví najslávnejší čarodejnícky učeň všetkých čias, pochopíte prečo. A to ešte ani zďaleka nie je všetko.

Kde tkvie sila anglického Príbehu knihy? Môže za to dávny romantizmus, ktorý prial práve tej viktoránskej poézii, ktorej atmosféru si môžeme vychutnávať aj dnes vo viacerých strašidelných dielkach? Svojho času sa o jej rozkvet postaral Tennyson, či Browning.

No darilo sa aj takzvaného estetickému hnutiu, ktoré vyúsťuje nielen do socialistických utópií, ale aj do teórií čistého umenia. Tá však ovplyvnila iba prózu, komédie Oscara Wilda ovplyvniť nemohla.

Slávnej anglickej knihe 19. storočia jedného krásneho dňa odzvoniť predsa len muselo a tým pomyselným zvoncom bola akurát spoločenskokritická dráma Shawa.

Prevratné 20. storočie na tomto plačlivom ostrove odštartovala modernistická experimentálna próza, či poézia, ktorých nástup vyvolal značný rozruch. Vznikali totiž pochybnosti o umeleckej hodnote sociálneho románu.

V ňom dochádzalo k rozsiahlym zmenám tematiky i postupov, čo ho zblížilo s modernizmom, na čo vtedajší anglickí knihomoli zvyknutí určite neboli.

Predstavte si, že aj napriek prvotnej nevôli to celé vyústilo do satirickej grotesky a neskôr aj do antiutópie, medzi ktorou nájdeme aj prevratné diela samotného Orwella.

Nečudo, že sa stalo to, čo sa stalo a chudák povojnový román sa musel vyvíjať v súboji modernistického experimentu a tradičných postupov a hodnôt. Tí najlepší však vyšli z tohto súboja víťazne, keď sa im napokon podarilo dospieť k syntéze.

V polovici päťdesiatich rokov vstúpila do anglického Príbehu knihy skupina, ktorá si hovorila, že Rozhnevaní mladí muži. Ich tvorba zachytila stratu autentickosti v márnej revolte proti spoločenských konvenciám.

Robotnícky román a poviedka sa zasa zamerali na hľadanie autentickej životnej skúsenosti, no iných básnikov zase priťahovali primitívne mýty a napätie medzi históriou a súčasnosťou.

Divy sa diali aj v divokých rokoch šesťdesiatich. V próze napríklad silnie postmoderný dôraz na problematiku rozprávania. Pri hľadaní životných hodnôt sa rieši aj rozdiel medzi fikciou a realitou.

Svoje si zažili aj poézia a dráma. V tej prvej sa hľadá nová epickosť, tá druhá vychádza z absurdného divadla i drámy krutosti a pokúša sa o nové stvárnenie historickej i psychologickej tematiky.

Iste mi dáte za pravdu, že anglická kniha má čo povedať i dnes. Harry Potter a Pán prsteňov sa okamžite stali bestsellermi a dobyli srdcia fanúšikov na celom celučičkom svete. A to ešte ani nie je zďaleka všetko.

Baby, poznáte Alexandru Potterovú, či Jojo Moyesovú? Že nie? Skúste si ich prečítať a fakt pochopíte čaro anglickej literatúry. No to práve čaro nájdete len ak v knihách môžete trošku strachu. Odporúčam Vám meno Gerald Biss a hneď pochopíte, čo je to kvalitná anglická literatúra.

Vraj Angličania majú suchý humor. Nuž, zrovna túto vec posúdiť neviem, ale knihy, to je už celkom iná reč. Tie sú doslova špičkové! Všetka česť všetkým autorom a autorkám, ktorí vedia tak majstrovsky vyvolať skutočný karneval citov, teda aspoň v duši každého správneho knihomoľa.

Karneval citov v duši, celkom slušné na taký chladný plačlivý ostrovček, čo Vy na to? Ja viem, radšej by ste si na takom karnevale zatancovali. A možno sa vám to nabudúce aj podarí…

Nechajte sa prekvapiť
vaša Juli

Plačlivý ostrov s okom duše

Tak trochu sivý ostrovček

Krajina, akej niet  páru. Puding, známy na celom svete. Viacero krajín spojenú v jednu svetovú veľmoc. Súčasť kontinentu a predsa veľkolepý ostrovček. Slnka málo, oblakov a sivej oblohy kam len oko dovidí.

Malebný vidiek a veľkolepé mesto, ktorého oko dovidí doslova všade. Vláda rozdelená v dve komory a na tróne samá kráľovná, ktorú obdivoval aj jeden z najväčších majstrov pera všetkých čias…

Aj taká je Veľká Británia, aj také je Anglicko. Krajina na ostrove a predsa v Európe, teda aspoň zatiaľ. Jej vidiek je čarovný, starobylý. Mestá veľkolepé, moderné.

Skvelý futbal, skvelá muzika, ktorá má čo povedať aj do tej svetovej. Nad tým všetkým panuje nie kráľ, ale kráľovná, presne ako aj v čase slávneho autora Romea a Júlia.

Ak chcete vedieť aké to mala kniha v tejto svetovej krajine zvanej Veľká Británia, tak vedzte, že ak sa už povie anglická literatúra, nie je to len tak. Myslí sa tým tradičnej písomníctvo nielen Veľkej Británie a Írska, ale aj ďalších po anglicky hovoriacich krajín okrem USA, samozrejme. No dnes sa to skôr obmedzuje na Príbeh knihy v samotnom Anglicku.
Jej počiatky sú kdesi v 7. storočí v staroanglickej slovesnosti, s čím je spätý aj hrdinský epos Beowulf. Nemožno zabudnúť ani na lyriku či náboženskú poéziu Caedmonovej a Cynewulfovej školy, ale ani na náboženskú, náučnú a historickú prózu Anglosaskej kroniky. Aj jej špecifický jazykový a kultúrny vývoj narušil v roku 1066 vpád Normanov.
Zo stredovekej dvornej francúzskej literatúry, latinskej literatúry a domácich zdrojov vznikla stredoanglická literatúra, ktorá vrcholila v druhej polovici 14. storočia a to najmä v rytierskom románe. Ten čerpá rovno z keltskej artušovskej mytológie, najmä v diele G. Chaucera.

Je to práve jeho rámcová veršovaná skladba Canterburské poviedky, kde možno hľadať aj prvé náznaky anglickej renesancie. Vzniká okolo 16. storočia spolu s rozvojom humanistickej vedy.

Bolo to zaiste bohaté literárne obdobie. Rozvíjal sa sonet – celkom novinka v poézií, objavil sa tu dvorský epos, či romány a zábavné prózy, eseje Francisa Bacona, ale i také drámy.

Vážení a milí, tu vtedajší svet spoznal i Wiliama Shakespeara, ktorý budúcemu svetu zanechal toľko skvelých a výnimočných hier ako Kráľ Lear, Hamlet, či Othello.

Po pánkovi Shakespearovi prišiel iný pánko, pánko Jonson, ktorý žil v 17. storočí a ktorého básnická a dramatická tvorba v Anglicku pripravila pôdu klasicizmu. Ten sa rozvíja v Dyrdenových básniach, divadelných hrách, či v mravoučných komédiách. Jeho vrchol možno začiatkom 18. storočia spája so satirickou poéziou.

Niekedy v tomto období sa o slovo hlási aj barok. Jeho vplyvy pôsobili v takzvanom jakubkovskom divadle, neušiel mu moderný epos Miltona, a objavuje sa aj v náboženských či alegorických prózach.

Oné 18. storočie možno v Anglicku nazvať aj storočím románu. Nájdeme tu kopu jeho podôb a iste aj tú, na ktorú akurát dostaneme chuť. Či to už to bude utopistický román, alebo dobrodružný a pikareskný, sentimentálny, alebo taký riadne strašidelný.

Aj tu je historizmus a záujem o folklór natoľko silný, že sa aj na tomto šedom ostrovčeku rodí romantizmus. Jeho zakladateľom sa tu stal básnik a výtvarník W. Blake.

Otvorenosť a obrazotvornosť tu presadili takzvaní jazerní básnici, avšak až tvorba druhej generácie ukázala možnosti subjektívnej romantickej poézie.

Pozor, do hry tu vstupujú aj historické romány W. Scotta, či J. Austinovej, ktoré sľubujú vývoj tak povestného viktoriánskeho románu 19. storočia. Ten vychádza z romantickej tradície, no tiež zaňho môže próza 18. storočia a vrcholí v sociálnych románoch (Dickens),

Krajina, akej páru na svete niet. Krajina, čo dala svetu naj dramatika všetkých čias a jej kniha. Kniha, ktorá v koliesku dejín svetovej literatúry neraz hrala prim. Aj takéto boli jej dávne slávne začiatky. Jej príbeh na konci nie je ani zďaleka. Je sotva v polke.

 Aká bude tá druhá? Ako sa to celé skončí? Ako sa to celé zavŕši?  To sa už nechajte prekvapiť…

Vaša Juli

Nikto nikdy nevie, čo si objaví na púšti…

Krajina ako z rozprávky Tisíc a jednej noci

Boli ste už niekedy v púšti? V púšti, kde oko nevidí nič iné len samý hnedý piesok, ktorý sa z času na čas vďaka priaznivému vetru dostane až na naše autá a my sa máme potom veru čo čudovať. A pritom poriadneho auta tam ani nevidieť. Najpohodlnejším dopravným prostriedkom je tam totiž ťava, ktorá vás na svojom hrbte pohodlne odvezie z jedného konca na druhý.
Cesta naprieč púšťou môže byť veru veľmi zaujímavou turistickou udalosťou. Veď kde inde by ste mohli vidieť tie nádherné pyramídy, ktoré tu po sebe zanechali pred tisíckami rokmi starobylé civilizácie? Alebo by vás mohla prepadnúť nejaká púštna búrka alebo na púšti tak povestná fatamorgána?
Žeby ste radšej boli v nejakej púštnej oáze, kde by vás nemusel trápiť hlad ani smäd? To by bolo iste oveľa bezpečnejšie, ako sa na ťave trmácať nástrahami starej dobrej púšte. Sadli by ste si pod palmy a cítili by ste sa ako hrdinovia z rozprávky Tisíc a jednej noci, pretože inak to ani nejde.

Pri pohľade na tie palmy, veľkolepé paláce, výškové mrakodrapy, brušné tance ale i širokánsku púšť v arabskom svete sa jednoducho musíte cítiť priam rozprávkovo.

A možno by ste nechceli dopriať len očiam, ale taktiež obohatiť ducha i srdce. Veď arabský svet nie je len bohatý na viaceré krásy tohto sveta, ale aj na také umelecké skvosty. Aký asi jeho Príbeh knihy bude? Ak si myslíte, že v ňom nájdete iba rozprávky, ste na omyle.

Literatúru v spisovnej arabčine pôvodne písali len Arabi, no neskôr sa k nim pridávali rôzne iné národy ako Iránci, Turci Berberi. A to, že si tu každý prišiel na svoje, je viac než isté.

Dokonca aj v čase pred Islamom, kde hrá prim poézia, ktorej najvyspelejším útvarom sa stála kasida. Nesmeli chýbať ani hrdinské činy, ktoré uchvacovali, aj tak prózu tu tvorili hlavne rôzne rozprávania o kmeňových bojoch.

Islam a korán vznikli na začiatku 7. storočia. Nečudo, že sa s ním rozvíja aj tradícia o skutkoch a výrokoch Mohamedových. A aby toho nebolo málo, od polovice tohto storočia sa rozvíjajú nielen politické, ale i milostné básne, ktoré iste zapaľovali srdcia mnohých milencov.

To, čo sa dialo počas dynastie Abbásovcov, dobre poznáme aj my.  Určite sa vám niečo také aspoň marí z obdobia klasicizmu. Aj v Arabskom svete sa literatúra delila na vysokú, ľudovú, kde má svoje miesto arabský folklór.

Vedcov, no nielen ich by mohlo zaujímať, že spojenie helenizmu a islamu tu prialo rozmachu vedy, avšak až do 13. storočia islamská dogmatika bojuje so starovekou kultúrou.

Aj poézia počas Abbasovej doby je veľmi rôznorodá. Je frivolná, mysliteľská, mystická, prírodná a napokon aj ľudová.

Rýmovanú prózu tu možno nájsť v rôznych poviedkach. Pre nižšie vrstvy vzniká vzdelávacia literatúra, tie vyššie iste zaujala literárna kritika, poetika, či rétorika. Z islamskej tradície vychádzajú právne i náboženské štúdie.

Preklady sa sústreďujú najmä na grécke spisy, ktoré rozširujú arabskí matematici, fyzici lekári, botanici a iní učenci. Pomedzi to sa rozvíja aj kartografia, či geografia s históriou.

No a 14. storočie v arabskom Príbehu knihy už patrí literatúre ľudovej a známej zbierke Tisíc a jedna noc, či obsiahlym románom, ktorými by možno niektorí z nás nepohrdli ani teraz.

Čuduj sa svetu, ale po vzore viacerých európskych krajín sa aj tu od 19. storočia objavujú snahy o literárne obrodenie, ale až po druhej svetovej vojne sa rodia samostatné arabské národné literatúry, ako napríklad marocká, alžírska, egyptská, iracká,sýrska, tuniská a iné.

Aj takto sa dá spoznávať púšť a život v arabských oázach, priamo cez jej Príbeh knihy. Nikto nikdy nevie, čo sa tam objaví. Skutočne krajina z Tisíc a jednej noci.

Jej Príbeh knihy je presne taký istý. Každý si tu nájde niečo. Raz je vážny a rozoberá svoju filozofiu. inokedy rozpráva príhody svojho ľudu, ktorý v púšti žije už od nepamäti. Sú to farbisté príbehy, ktoré poznáme a milujeme aj my.

Najbližšie to už také pestré nebude, ba ani také suché. Nakuknime na jeden ostrov, kde je suchý iba humor, no i tam majú krásnu prírodu. Prezident chýba ako aj hokej, no majú tam ešte čosi lepšie. Preslávil ich obyčajný puding a jeden smiešny profesor. A apropo, písali sa tam tie najlepšie divadelné hry, ktoré ešte i dnes vedia dojať celý svet.

Viete,  kde to je?
Vaša Juli

Tri prísady v jednom chili hrnci

Kniha z kraja nekonečných seriálov

Priznám sa celkom dobrovoľne, kedysi som bola domased, mojou najvernejšou spoločníčkou bola telka a v tom čase tak veľmi populárne telenovely. Bolo mi úplne jedno, že nemali konca kraja a človek musel pri nich presedieť celé hodiny, než si jeho milovaní hrdinovia povedali svoje vytúžené Áno. Videla som ich strašne veľa a len čo sa jedna konečne skončila, s chuťou som si zasadla pred ďalší nekonečný príbeh. Verte či nie, trvalo to roky.
Najradšej som mala tie z krajiny, kde sa príroda každým jedným príbehom menila. Raz sa príbeh odohrával v prašnom prostredí púšte, inokedy si ONA a ON vyznávali lásku v malebnej dedinke, kde sa to len tak hemžilo zeleňou a kde nechýbal ani typický veľkolepý ranč, na ktorom kraľoval ten najväčší zloduch.
Raz to bol príbeh z pobrežia mora a krásnych pláží, inokedy sa zamilované serenády spievali priamo v City, ktoré vždy na mňa pôsobilo tak moderne. No nech to bolo tak, či onak, krajina bola vždy tá istá. 
Veľkolepá, nádherná, čarovná – pretože také je aj samotné Mexiko, krajina, do ktorej dnes smerujeme, aby sme odhalili jej Príbeh knihy. Ten možno nie je až taký rozsiahly, akoby sme čakali, no ak si ho spojíme so starými civilizáciami, ktoré existovali na tomto území, určite to bude stáť za to.
Jazyk, v akom je napísaný mexický Príbeh knihy, musíme opäť raz hľadať na našom starom kontinente. Je ním španielčina, čo nie je až také divné, veď pre každého Mexičana je tento temperamentný južanský jazyk jeho rodnou rečou.

Niet sa čomu čudovať, ak sa taká aztécka slovesnosť dochovala práve u španielskych misionárov. Alebo že bohatú koloniálnu literatúru tu tvorili práve španielski conquistadori.

Čo sa týka barokovej literatúry 17. storočia, tu bol vrchol dielo Juanny Inés de la Cruz. Prvé romány vydal po dosiahnutí nezávislosti Mexika aj J. J. Fernández de Lizzardi.

Národná literatúra Mexika vznikala v ovzduší romantizmu v tridsiatich až osemdesiatych rokoch 19. storočia (M. Payno)

A sme v 20. storočí a aj tu ako všade inde na svete si poézia po období modernizmu hľadá oslobodený, modernejší výraz. Túto obrodu poézie dovŕšili autori zo skupiny Súčasníci (C. Pellicer), či súčasní básnici (O. Paz).

Nemožno zabudnúť ani na tvorbu esejistov, na ktorú nadväzujú aj súčasní myslitelia. Po „románoch mexickej revolúcie“ (M. Azuela), vývoj románu vyvrcholil v dielach Rufla, Yáneza, či Fuentesa. Od štyridsiatych rokoch minulého storočia sa tu darí aj takej dráme.

A keď sme už v tom telenovelami zakliatom, no predsa tajomnom Mexiku, patrí  sa čosi povedať aj o Mayoch, či Aztékoch, ktorí toto krásne územie kedysi obývali.

Mayská literatúra

Tu sa, predstavte si, zachovala posvätná knihu napísaní v jazyku quiche s názvom Popol Vuh. Knihy v mayskom jazyku, nazvané podľa proroka Chiliama Balama, obsahujú rôznorodé texty. Môžete tu nájsť mytologické dokumenty, nechýbajú ani historické, či kalendárne texty, ale aj epické spevy.
Dochovala sa a ešte stále si možno prečítať aj mayskú drámu s názvom Rabinal Achí o konflikte dvoch bojovníkoch, ktorá sa úspešne tradovala a bola zapísaná až v roku 1850. Z neskoršieho obdobia nám starí Mayovia zanechali aj svoju lyriku s názvom Kniha spevov z Dzitbalché.

Aztécka literatúra

Táto starobylá civilizácia svoj Príbeh knihy vytvárala v období predcortézovského Mexika, pričom zapísaný bol až v časoch conquisty, ba aj neskôr. Dominuje najmä poézia, ktorá je aj vrcholom predkolumbovských indiánskych literatúr. Bola vytvorená v jazyku náhuatél a je jediná indiánska, v ktorej sa zachovali aj mená samotných básnikov (Nezahualcóyotl a iní).

Nájdeme tu reflexnú lyriku na tému pominuteľnosti života, či epický cyklus o Quetzalcóaltovi. Menej známa je už próza, či  už historická alebo didaktická, no dramatické texty sa nám od Aztékov žiaľ nezachovali.

Tri v jednom – aj to je príbeh Mexika a jeho knihy, knihy, z krajiny nekonečných seriálov. A keď sme už pri nich, pri mojej dávnej vášni, musím si spomenúť aj na tú nedávnu. Rozprávky – niekto by mohol pokojne povedať, že sme z nich už vyrástli, ale je to naozaj tak?

Táto krajina je niečo ako ich rodiskom. Je to priam fantázia. Sultány tam majú ešte i dnes svoje povestné haréme priamo pod krásnymi palmami. Ťavy si tam vychutnávajú zaslúženú vodičku v bohatých oázach a netancuje sa tam nohami, ale bruchom. Neznie vám už i to ako jedna z rozprávok Tisíc a jednej noci?

Vaša Juli 

Neposlušná rebelka – pravá dcéra Alp

Alpský Príbeh knihy

Tatry, či Alpy – krása v lete, ale aj v bielej zime. Stačí len ísť diaľnicou, zdvihnúť svoj pohľad od cesty a už sa môžeme kochať nádherou ich vrchov, ktoré sa sťaby dotýkajú nebies.

Mnohí na ich svahy smerujú aj v týchto chvíľach. Láka ich tam snežná prikrývka aj s svojimi radovánkami. Veď čo môže byť v januári krajšie ako vyviezť sa vlekom na kopec a zísť si ho tak ako sa patrí, na lyžiach?

Tí, čo sa do Tatier nedostanú, alebo to majú ďaleko, neváhajú. Balia kufre a hybaj ich, do Alp, dosýtosti sa vyšantiť na lyžiach, na sánkach. Určite viete, kam to má našinec najbližšie. No predsa do Rakúska, čarovnej krajiny, ktorej čaro sme začali objavovať až v posledných rokoch. A keďže je január, ten perfektný čas na super lyžovačku, poďte sa kuknúť na zaujímavý Príbeh knihy v čarovnom Rakúsku. 
Uhádnuť jazyk, v akom originál rakúsku literatúru možno obdivovať, nie je vôbec ťažké. Keďže za hranicami sa hovorí po nemecký, aj literatúru tu píšu v tomto germánskom jazyku a teda sa nelíši od tej nemeckej, či po nemecky písanej švajčiarskej literatúry, teda aspoň čo sa týka jazyka. 
No inak si ide svojou vlastnou cestou. Má totiž svoj zvláštny, charakteristicky ráz, začo z veľkej časti môžeme aj my, Slovania. Okrem samostatného historického vývoja rakúskeho štátu, ich Príbeh knihy do veľkej miery ovplyvnila aj vzájomná blízkosť k slovanským národom bývalej monarchie, či náboženská rôznorodosť, aká tu kedysi panovala.

Zjednoteniu po nemecky písanej literatúry príliš nepomohlo ani 18. storočie, kedy sa tá rakúska ešte zreteľnejšie vydala vlastnou cestou. Tentoraz za to môžu Voltaire a Rousseau, ktorých myšlienky sa aplikujú na domáce rakúske podmienky a rozvíjajú sa v dielach takých mien ako J. von Sonnenfelsa.

Rozdiely medzi nemeckou a rakúskou kultúrou, a tým pádom aj medzi nemeckou a rakúskou literatúrou pokračovali aj o storočie neskôr, keď na rozdiel od toho nemeckého mal rakúsky romantizmus kritickejší a odbojnejší ráz.

Krásna ukážka reakcie na drsnú metternichovskou politiku na seba nenechala dlho čakať a v dielach sa prejavila typickou rebéliou, svetu kníh tak vlastnou. Buď to alebo odchod niektorých poetov z krajiny – i to je realita rakúskeho Príbehu kníh tohto obdobia.

Asi tak v polovici 19. storočia vplyv Slovanov na rakúsku kultúru ešte zosilnel. Deje sa tak v čase realizmu a môže za to hlavne I. S. Turgenev. Realizmus tu siaha až do polovice tridsiatich rokov 19. storočia.

Jeho hlavnou predstaviteľkou sa stala M. von Ebner-Eschenbachová, ktorá dej svojich románov a poviedok často situovala na moravský vidiek. Presne tak ako jej mladší krajan J. J. David, ktorý sa radí už skôr k naturalizmu, podobne ako aj L. Anzengruber, či P. Langmann.

Typická zmes literárnych smerov z prelomu 19. a 20. storočia sa naplno prejavila aj tu. Rodili sa nové umelecké smery, neraz ovplyvnené aj nietzscheovským pesimizmom

Keby sme sa hrabali v rakúskej národnej knižnici a hľadali nejaké knihy z tohto obdobia, našli by sme diela impresionizmu, symbolizmu, novoromantizmu, či expresionizmu. Taký Franz Kafka je napríklad priamym dôkazom, že kvalitná rakúska literatúra sa vydávala aj v Prahe.

Rozpad monarchie s väčšou či menšou nostalgiou zachytili majstri pera ako  S. Zweig, K. Kraus, J. Roth a iní. Po vojne vyniká hlavne H. von Dodeter.

V čase nástupu fašizmu sa tu nájdu aj spisovatelia, ktorí prejavujú sympatie k novému režimu, no iní to riešia odchodom za hranice, kde pôsobia v antifašistickom exile.

Hoci po druhej svetovej vojne sa niektorí autori do vlasti vracajú, nastupuje už nová, mladšia generácia (I. Bachmannová).

I tu sa dostáva k slovu odklon od tradícii a šokujúca provokácia, na ktorej založila svoj program takzvaná viedenská skupina. Mladí autori s avantgardnými tendenciami sa sústreďujú okolo časopisu Manuskripte. Od formalizmu k realistickej metóde si našli cestu aj mnohí ďalší spisovatelia.

Rakúsky Príbeh knihy je tak trochu zjav. Ani náhodou si nejde po vydláždenej nemeckej ceste a radšej nasleduje naše slovanské Príbehy kníh.

Aj vám sa zdá, ako keby ste celý čas čítali o nejakej neposlušnej rebelke – pravej dcére Alp, ktorá tak trochu šípe? Tak vedzte, bude to šípať aj naďalej.

No už nie mráz na pokožke, ale štipľavé chili v ústach. Meníme zimu za teplo a svahy za more. Je to stred známy romantickými telenovelami. Hlavné mesto je krásne, no vidiek a maličké mestečká ešte krajšie. Nečudo, že sa tu páči aj banditom. Pláže sú tam fantastické a poznali ich už aj tie najstaršie civilizácie sveta….

Viete, kde to je?

Vaša Juli

Od pohanských nadpisov až po búranie mýtov o blahobyte

Tam, kde má aj Santa blízko

A už je to tu! Ešte sa jedenkrát vyspíme a budú tu najkrajšie sviatky v roku. Pár hodín pred tým veľkým okamihom treba urobiť ešte tak veľa vecí. Doupartovať to, čo sa nestihlo. Upiecť ten posledný plech koláčov, ktorý v komore ešte chýba. Spraviť stromček i miesto pre štedrovečerný stôl. Ten prestrieť, slávnostne ho vyzdobiť, no a v neposlednom rade uvariť tradičnú večeru, ktorá sa na ňom bude krásne a lákavo vynímať. 
Veru, treba toho urobiť tak veľa, že možno tieto riadky čítate až po sviatkoch. No aj tak si vás z toho zhonu dovolím uniesť do krajiny, ktorá to k severnému pólu ďaleko nemá. Vládne tam kráľ so svojou kráľovnou, no v srdciach ich poddaných panuje aj hokej. Krásnu prírodu onej krajiny môže celkom ľahko spoznať aj našinec, i keď tam nikdy nevycestuje. 
Oko kamery totiž upiera svoj pohľad aj na úchvatné prírodné úkazy, ktoré tak neuveriteľne dopĺňajú ľúbostné osudy románových hrdinov. No pozor, nájdu sa tu aj kvalitné škadinavské kriminálky, ktoré sú hitom aj u nás.
Ak ste z týchto pár riadkov spoznali Švédsko, na ktorom území sa tiež rozprestiera Laponsko – domovina Santa Clausa, trafili ste presne do čierneho. Práve do tejto nádhernej severskej krajiny nás tentoraz vedie Príbeh knihy.
Tie úplne najstaršie pramene švédskeho Príbehu knihy by sme mohli nájsť v pohanských runových nadpisoch, ktoré sa nám uchovali najmä z 10. storočia. V katolíckej literatúre sa preslávila najmä vizionárka svätá Brigita, z tvorby na ľudovú nôtu sa zase zachovali tanečné balady, ktoré vynikajú svojbytným umeleckým prejavom.

Mamkou švédskej poézie sa stala prekladová rytierska epika (Eufemiine piesne), ale ku jej vývoju tiež prispela aj rýmovaná Erikova kronika. Zaujalo taktiež dielo O. Rudbecka, v ktorom vyvrcholilo nacionalistické dejepisectvo.

Ani obdobie luteránskej reformy nezostalo na hanbu, kedy najväčším hrdinom sa stáva humanistický učenec a spoluprekladateľ Biblie Olaus Petri.

Švédsko sa svojho označenia Veľmoc dočkalo v 17. storočí, kedy si môže blahoželať aj švédska kultúra, pretože nastáva aj jej rozkvet. No a tam, kde sa darí kultúre, sa zvykne dariť aj literatúre. Na scénu sa tu dostávajú práve renesanční básnici Lars Wivalius a Georg Stiernhielm, ktorí domácu poéziu dostatočne obohatili.

Svoj rozkvet si užilo aj švédske divadlo a teda aj švédska dráma. Vo veľkej miere za to možno vďačiť francúzskemu vplyvu za čias klasicizmu, kedy svoju slávu zažíva aj samotná veda. Nedáva sa však zahanbiť ani tradícia ľahkej príležitostnej poézie, a to v rokokových piesňach Bellmama.

Aj škadinávske Švédsko má svoje národné hnutie, ktorý v tomto momente Príbehu knihy dostáva svoj výraz hlavne v tvorbe romantických básnikov v Gótskom spolku. To boli jedni a tých druhých, tzv. fosforistov, ovplyvňuje romantická poézia až z Nemecká.

Niekde okolo roku 1830 sa na poli švédskeho knižného príbehu o slovo pomaličky, ale isto hlási kritický realizmus. Jeho prvým signálom sa stáva román Strindberga Červená izba, považovaný aj za akýsi predvoj diel skupiny prozaikov v osemdesiatich rokoch.

Avšak už v deväťdesiatich rokoch prišla reakcia v podobe historizujúceho novoromantizmu. Realizmus sa znovu uplatňuje po roku 1910 v podaní autorov meštianskych diel. Čosi podobné sa s týmto literárnym smerom porobilo aj u nás, kedy práve v tomto období prebieha jeho tretia vlna.

Výmena šatníka v prospech modernejších šiat sa na rad dostáva po prvej svetovej vojne, kedy do Švédska prichádza modernistická lyrika. Tridsiate roky sú však už v réžii proletárskych autorov, ktorým sa darí hlavne po druhej svetovej vojne, kedy väčšina z nich významne rozvíja svoju tvorbu.

V tomto období, teda po druhej svetovej vojne sa na poli švédskej literatúry darí aj existencializmu, ale nesmieme zabúdať ani na formálne experimenty (Johson, Dagerman).

V šesťdesiatych rokoch sa podstatná časť literatúry zamerala na kritickú spoločnosť. Darilo sa dokumentom, či románovým cyklom, ktoré prehodnocovali dejiny moderného Švédska. Populárnymi boli tiež aj diela boriace mýty o dokonalej blahobytnej spoločnosti. Avšak osemdesiate roky sú už rokmi všeľudských tém a fantázie.

Od pohanských runových nadpisov po búranie mýtov o blahobytu spoločnosti – aj to je cesta, cesta, na ktorú nastúpila švédska literatúra pred vyše tisíc rokmi, možno práve v tom čase kedy sa začína písať aj ten náš Príbeh knihy.

Príbeh knihy, ktorý je tak trochu spätý s knižným príbehom jednej z alpských krajín. Jej čarovná príroda uchvacuje a jej hudba omamuje. Jej melódiu je totiž počuť až do našej Bratislavy. Aj z jej vychýrených vianočných trhoch by som mohla napísať tieto riadky:

Zo srdca, z jeho najhlbšieho kúta, Vám prajem krásne sviatky v kruhu milovaných, pohodu a pokoj pri vianočnom stromčeku, lásku a šťastie vo Vašom srdiečku 😍

Vaša Juli

Spiaca šikmooká krásavica

Rozprávka z krajiny, kde je ryža nad zlato… 

Vôbec nepochybujem, že sa tak ako ja už tešíte na vianočné rozprávky. Možno práve aj na tú, kde sa hovorí, že soľ je nad zlato. No je jedna krajina, kde je nad zlato ryža. Hrdinkou tejto rozprávky by možno ani nebola princezná, ale gejša a jej milým by bol švárny samuraj, ktorý by ju svojím mečom mal ochrániť pred ohnivým drakom. 
Ak by chceli pozorovať romantické východy slnka a pritom popíjať svoje saké, museli by vstávať veru veľmi skoro, lebo slnko na svojej púti nečaká ani na oneskorených milencov. Nečaká na ne ani v krajine, kde samo vstávať, aby sa svojimi rannými zorami pokochalo krásnymi záhradami tajuplnej krajiny. Krajiny, do ktorej smerujeme dnes aj my, aby sme objavili síce trošku inou, no zaujímavou rozprávkou knižného príbehu Japonska, krajiny vychádzajúceho slnka.

Čakali by ste, že magická fomulka – kde bolo, tam bolo – v tejto rozprávke bola povedaná až v 8. storočí nášho letopočtu, kedy najstaršie japonské literárne pamiatky vznikali pod čínskym kultúrnym vplyvom? Teda len o jedno storočie skôr, ako ku nám prišli Cyril a Metód a začal sa písať náš príbeh knihy? Verte, či nie, ale naozaj tomu bolo tak.

Práve z 8. storočia sa dochovali aj dve kroniky Kodžiky a Nihonšoky, no nevytratila sa ani básnická zbierka Man´jošú, ktorá dala aj základy pre životnú púť japonskej poézie.

V tejto rozprávke hrá podstatnú rolu aj obdobie od 8. do 12. storočia, obdobie zvané Heian, kedy sa vytvorilo aj japonské slabičné písmo, či kodifikoval sa literárny jazyk. V poézii boli v tom čase v móde tridsaťjedenslabičné básne zvané tanka. Túto básnickú formu môžeme obdivovať aj v prvej cisárskej zbierke z roku 905 s názvom Kokinwašú.

Samozrejme, bez prózy sa to nezaobíde ani v krajine gejší a samurajov. Tá svoj čas využila na prelome 9. a 10. storočia. Jej vtedajší názov monogatari by sme mohli preložiť ako rozprávanie. K jej vrcholom patrí aj Gendži monogatari, čiže Príbeh princa Gendžiho od Šikibu Murasakiovej zo začiatku 11. storočia.

Tak ako každej správnej mladej hrdinke nielen rozprávky, aj japonskej literatúre učarovali zápisky i denníky, ktoré sa stali také obľúbené. No a ako japonská literatúra rástla, sťa v srdci mladej devy ani v nej nesmeli chýbať hrdinovia a hrdinská epika.

Tá zobrazovala boje medzi mocnými rodmi (Heike monogatari), či ľudové rozprávania v ilustrovaných zošitoch, niektoré dokonca boli aj s erotickou tematikou. Toto všetko sa v živote našej dnešnej hrdinky odohralo v 11. až 17. storočí.

Zošity boli v Japonsku populárne aj v 18. storočí. Respektívne bola populárna zošitová forma, v ktorej sa vydávali milostné, fantastické a satirické príbehy.

Žiadali sa aj preklady diel spoza hraníc, ktoré vyplávali na povrch zemský v období Meidži (1868 – 1912), kedy sa aj japonská hrdinka menom kniha otvára knižným vetrom zo západu, a to hlavne realizmu a naturalizmu a jej starý klasický jazyk čoraz viac nahradzuje ten obyčajný hovorový.

Ako v každej dobrej rozprávke, ani tu nechýba malý či väčší súboj na okorenie príbehu. Do Japonska teda prichádza západný naturalizmus a prináša so sebou aj stotožnenie sa s postavou i špecifický subjektívny štýl. Tieto novoty sa samozrejme nie vždy stretávajú s pozitívnym ohlasom a najmä autorom, ktoré volia tradičné estetické postupy, sa to ktovieako nepáči.

No v dvadsiatich rokoch sa do hry silne mieša aj ľavicový prúd japonskej literatúry. Práve tej japonskej literatúry, ktorá počas druhej svetovej vojne takmer prestáva existovať a na pár rokov akoby zaspáva.

Mohlo by sa zdať, že dnešnej hrdinke, tak trochu spiacej šikmookej krásavici sudičky určili spánok aspoň na sto rokov, avšak po veľkej vojne ju humanistickí autori zo Spoločnosti novej japonskej literatúry opäť prebudia k životu. Ide o autorov povojnovej školy, ktorých prózy sa vyrovnávajú s neľahkými vojnovými zážitkami.

V súčastnosti sa na japonskej literárnej scéne objavujú originálny autori ako napríklad Abe Kóbó či Óe Kenzaburó.

Dobro víťazí a zlo je nakoniec porazené – tak je to aj v rozprávke, kde je hrdinkou literatúra krajiny, ktorej názov sa až nápadne podoba názvu domoviny najmilovanejšieho deduška na celom celučičkom svete. Čochvíľa opäť raz príde jeho čas a jeho večer, no ešte skôr, než ten slávnostný čas nadíde, je jedna úžasná krajina v blízkosti severného pólu.

Nájdete tam kráľa a kráľovnú, opäť raz skvelý hokej, krásnu prírodu a pár nepár koruniek, na ktorý je každý krajan hrdý. Je to aj zmeska romantiky a trošku drsnejšej krimi, ktorú však aj nejeden našinec miluje. Kde to len môže byť?

Hádajte, kde sa aj Santa môže cítiť tak dobre, že to pokladá za svoj domov 😍
vaša Juli

Dve rozdielne krajiny v jednom…

Je možné, aby sa upršané kráľovstvo a krajina galského kohúta v jednom príbehu stretli?

Keď sa tam povie slovo šport, hneď sa všetci poberú na ľad, aby ukázali, aké čary vedia porobiť s pukom. Hlavu štátu na svojom území nemajú, tá je až za oceánom v chladnom a upršanom Anglicku. Majú tam však obľúbený sirup a ich národným symbolom je strom, ktorý máme napríklad aj u nás, na Slovensku. A hoci ich literatúra nie je žiadnou starou tetou, veď jej príbeh sa datuje len od 19. storočia, malebným zeleným domčekom stihla urobiť mnohým dievčatám na celom svete obrovskú radosť.
Kanada – štát na sever od Spojených Štátov Amerických, krajina výborných hokejistov, i svetoznámych kanadských lesov, či radšej žartíkov? Dnes vám tam trochu unesiem, aby sme sa nadýchali nielen krásnej zimnej kanadskej atmosféry, ale aj spoznali príbeh knihy v tomto kráľovskom kraji.

Literatúra v Kanade naozaj nemá veľmi dlhú tradíciu. Jej príbeh, či skôr príbehy, lebo sú naozaj až dva, sa začínajú písať až niekedy v 19. storočí, a to nielen v anglickom jazyku, ako by sme čakali. O slovo sa tu totiž hlási aj francúzština.

Kráľovský príbeh knihy

Tými naozajstnými priekopníkmi po anglicky písanej kanadskej literatúry sa stali satirické príbehy T. Ch. Haliburtona, ale tiež mala k tomu čo povedať aj taká poézia a historické romány Johna Richardsona, či prózy Sussany Moodielovej o živote v divokej prírode.

Predstava celokanadskej literatúry vznikla až v roku 1869. Niekedy v tomto období sa čoraz častejšie dostávajú do styku autori z rôznych provincií. Máme tu napríklad aj skupinu nazvanú Básnici Konfederácie (Ch. Robert, Isabella Grawfordová a iní), ktorá píše poéziu s prírodnou a vlasteneckú tematikou, ktorú ovplyvnili najmä anglickí a americkí romantici.

Prírodná ako aj spoločenská tematika v poézii prevládala ešte aj v prvej polovici 20. storočia. No a téma prírody vyniká aj v próze ako čitateľmi veľmi obľúbená.

Vyniká najmä satirik S. B. Leacoch a románopisci M. Callaghan, M. de la Rocheová a H. MacLennan, ktorí vyjadrili problém kanadskej kultúrnej identity. Ten je mimochodom aj jednou z tém najväčšej kanadskej autorky dneška M. Atwoodovej.

Aj v zemi kanadského javora sa snažia hľadať nové postupy v poézii, či próze. Je to Ondaatje, Findley. Davis, ktorí razia cestičky literárnym novinkám. Titulom najprekladanejšieho autora v súčasnej dobe sa môže pýšiť F. Mowat.

Kanadský príbeh knihy vo francúzskom štýle

Kto by to povedal, že taká kanadská literatúra nemá jeden príbeh, ale hneď príbehy dva? Kým ten prvý je zasvätený Anglicku, a teda ide o anglicky písanú literatúru, ten druhý patrí krajine galského kohúta a nazýva sa po francúzsky písaná kanadská literatúra.

Tá sa datuje od šesťdesiatych rokoch 19. storočia, za čo môže takzvaná québecká škola. Rozvíjala sa na prelome storočí, kedy aj tunajšia poézia nadväzuje na francúzsky symbolizmus.

Okrem toho sa rozvíja aj škola Rodnej hrude, v ktorej je cítiť náboženský nádych v poézii i próze (Hémon).

Zlom nastal po druhej svetovej vojne kedy sa do popredia dostáva téma mesta, sociálne i filozofické problémy. Silný národný podtext sa tu odráža i v jazyku (Y. Thériauld). Ohlas vyvoláva aj kanadská poézia, ktorá už nepodlieha francúzskym vplyvom. Zaujímavé sú aj historické romány A. Mailletovej, kde sa odráža aj ľudová tradícia, či psychologické romány M. C. Blaisovej.

Dve rozdielne krajiny v jednom – aj takto by sa dal nazvať príbeh krajiny, v ktorej slnko svoju každodennú púť pomaličky končí. Viete, kde sa na tú púť vydáva? Ak viete ktorej v ktorej krajine, táto hádanka bude malinou? Kde namiesto soli nad zlato je ryža a samuraji, či gejše sa tešia veľkej úcte? Kde to tak asi môže byť?

Viete? No predsa tam, kam budú smerovať naše kroky nabudúce
vaša Juli 😊

Kto je stará dáma v moderných šatách???

Stará dáma

Viete v ktorom kúte starého kontinentu by sa dala nájsť  najstaršia literatúra? Nie je ťažké ju nájsť, hlavne ak napoviem, že ide o prímorskú krajinu a hoci tam nemáme naše slovenské more, pre našinca je ešte vždy krajinou sladkého oddychu na piesočnatých plážach. Kedysi cesta tam i späť bola síce utrpením, no len čo si dnes sadnete do lietadla, ste tam doslova za chvíľu a môžete sa kochať nádhernou starobylou kultúrou o čosi dlhšie.
Tak uhádli by ste, o ktorej krajine to tu tak trošku básnim? Ak hádate Grécko, krajinu antického Sofokla či Ezopa, trafili ste klinec po hlavičke. Dnes sa vás totiž pokúsim upútať príbehom tohto starého písomníctva, no aby to nebolo len také, čo už všetci dobre poznáme, pozrieme sa aj na zúbok gréckej novodobej literatúry, o ktorej sa v našich končinách predsa len nehovorí.
Grécka literatúra je naozaj tá najstaršia, ktorú na starom kontinente máme. Jej antický príbeh sa začína písať niekde v 8. storočí pred Kristom a končí sa rokom 529 nášho letopočtu. Keďže je to obdobie dosť rozsiahle, literárni historici si ho rozdelili až na štyri obdobia – archaické, klasické, helenistické a rímske.
Známe hrdinské eposy Ilias a Odysea od slepého majstra Homéra, či ranú grécku lyriku nájdeme v archaickom období. S rozvojom racionálneho chápania sveta v Malej Ázii prichádza na rad i náučná próza a to filozofická, historická a zemepisná rozprava.
Ak si zo školských lavíc pamätáte slávnu grécku drámu a tragédiu v podaní Sofokla, či Aischyla a Euripida, tak jej rozkvet nastal práve v druhom období a práve klasickému Grécku vďačíme za tieto skvosty európskej drámy. No čo si z klasického obdobia môžeme ešte pamätať je určite filozofická a historická próza v podaní Aristotela, už menej rétorické práce Demostena.

Azda najznámejšie z gréckej antickej literatúry je práve helenistické obdobie. Práve v tomto čase vzniklo významné kultúrne stredisko v Alexandrii. So zmenou spoločenských pomerov sa zmenila aj literatúra, ktorá sa týmto novým podmienkam antického Grécka samozrejme musela prispôsobiť. Rozvíjali sa nové žánre, či literárne smery ako napríklad alexandrijská poézia (Kallimachos), ale i taktiež zábavná próza, z ktorej spomeniem novú antickú komédiu (Melandros).

Rímska obdobie to je návrat ku klasickým vzorom. Na vrchole nebola len historická próza, ale aj tá zábavná s niečím takým ako eroticko-dobrodružným románom.

Uzatvorením filozofickým škôl v Aténach sa začína obdobie byzantskej literatúry, no nesmieme zabúdať, že práve grécka antická literatúra položila základy básnickým a prozaickým žánrom európskej literatúry.

Moderné šaty

Tam, kde sa niečo končí, obyčajne niečo nové začína. Žiaľ, o gréckej literatúre to tak celkom neplatí. Muselo prejsť vyše 900 rokov, aby sa v roku 1453 mohol začať písať príbeh novodobého písomníctva tejto starobylej krajiny. Za všetko môže opäť byzantská literatúra písaná ľudovým jazykom, ale i tiež krétskej písomníctvo (16. – prvá polovica 17. storočia), kde rozkvitá renesančná dráma, komédia a idyla.
Len čo sa Kréta dostáva do rúk Turkov, na vývoj gréckej literatúry majú vplyv Iónske ostrovy – hlavne Kerkyra a Zakyntos, kde sa spájajú talianske kultúrne vplyvy s gréckymi folklórnymi prvkami.
Samozrejme ani tento grécky príbeh sa nezaobíde bez ľudovej tvorby, v ktorej dominujú najmä ľudové piesne. Sú to napríklad zbojnícke piesne z obdobia gréckeho odboja proti tureckej nadvláde.
Rok 1830 prináša vznik gréckeho štátu a na literárnom poli sa udomácnil archaizujúci smer aténskej romantickej školy, podľa Konštatínpolskej štvrti nazvaný fanariotský. Vyznačuje sa konzervativizmom, obľúbený bol najmä historický román podľa vzoru W. Scotta (Rangavis, Sutsos).
Jablkom sváru sa aj v Grécku stala jazyková otázka. Jedni by radi písali v archaickej novogrétčine. Druhým sa páčil radšej jednoduchší jazyk ľudu. O kompromis sa usiloval napríklad aj A. Korais. No hrdinami tohto sporu sú tiež J. Psycharis, ktorý svoju prózu píše v ľudovom jazyku. No a v poézii jazyk ľudu presadzuje zasa K. Palamas, na ktorého tvorbu vplýva aj parnasizmus a symbolizmus.
Koniec 19. storočia patrí národopisnej žánrovej poviedke (J. Dorsinis), zakladateľom meštianskeho románu sa stáva G. Xenopulos. Modernizáciu signalizovala reflexná lyrika K. Kavafisa a mystickým tendenciám podliehal zase A. Sikelianos.  Do prvej svetovej vojny však próza ani dráma úroveň poézie nedosiahli.

O tom, aký vplyv môže mať politika na knižný príbeh jednej krajiny svedčí aj vznik tzv. maloázijskej školy, ktorý po prvej svetovej vojne podnietilo práve vysťahovanie Grékov z Turecka do Grécka. Z tejto školy možno spomenúť napríklad prozaika S. Mirivilisa, či básnika J. Seferisa, po ktorom pôsobení grécka poézia hľadá nové možnosti v surrealizme (A. Embirikos).

Počas druhej svetovej vojny sa aj tu stáva literatúra bojovníčkou proti talianskej i nemeckej okupácii (A. Sikelianos).

Z povojnových autorov sa až do radov svetovej literatúry prebojovala tvorba N. Kazantzakisa. Grécka literatúra dala svetu aj iných majstrov pera. Nečudo, že až dvaja z nich – J. Seferis a O. Elytis sa môžu pýšiť nobelovou cenou za literatúru.

Príbeh najstaršej literatúre na starom kontinente je taký rozsiahli, že sa musí odohráva až vo dvoch časových obdobiach – antickom, ale i novodobom Grécku. Kým ten prvý mal pre európskych autorov zásadný význam, ten druhý sa stal celkom obyčajným príbehom národnej literatúry jednej úžasnej krajiny, ktorá dala svetu napríklad aj také olympijské hry.

A keď sme už pri tej olympiáde, poďme najbližšie do krajiny, ktorá je zasvätená najmä jednému zo slávnych športov. Je to krajina, ktorú by ste na starom kontinente hľadali síce veľmi ťažko, našli by ste tu však hlavu jej štátu – Jej veličenstvo kráľovnú. Napoviem len, že možno v nej nájsť aj ten najznámejší zelený domček 😊

Viete, kam máme namierené nabudúce?
vaša Juli