Nádherná snehová vločka v dňoch sivej depresie :-)

Bolo to škaredé ráno. Svetlo z okna izbu osvetľovalo len veľmi opatrne, i keď už dávno bolo po dni zimného slnovratu. Niečo na okne bubnovalo. No jasné, dážď akoby niečo ako sneh v januári bolo viac ako nevhodné.

Bol to deň, kedy sa skúpe zimné slnko ukázalo len na pár minút

Deň nebol ani o snehovú vločku, ktorej apropo nikde nebolo, iný. Pršalo takmer bez prestávky. Slnko, to skúpe zimné slnko, sa ukázalo len na obed aj to len na pár minút.

To aby sa naňho náhodou nezvyklo a ono na nás nemuselo vykúkať z tých ťažkých mrakov dlhšie ako musí. Nečudo, veď aj jemu musela byť po tom otravnom dáždi hrozná zima.

Muselo sa ísť makať. Dni pokoja, hojnosti a radosti boli už dávno za horami za dolami a človek musel už pekných pár týždňov žiť v sivej realite všedných dní. Ba ani na dovču sa teraz nik ani len pomyslieť neodváži, lebo je po sviatkoch a roboty je viac než dosť.

Teraz sa voľno jednoducho neberie, a keby ak áno, teraz sa voľno proste nedáva. Mal si sviatky, bol si doma, oddýchol si si a teraz makaj, povie ti v týchto dňoch každý jeden šéf na svete, ba i ten najlepší.

Jediné, na čo sa môžeš ako tak tešiť je oddych po práci. Vtedy, keď decká konečne zaspia a ty si konečne po tom depresívne šedom dni vydýchneš, príde konečne Tvoja chvíľa. Sadneš si do kresla a začneš uvažovať do akej knihy sa pustiť, aby aspoň ten večer stál za to 🙂

Skúste to s krásnym zapadnutým domčekom niekde v horách 🙂

Ak to chceš zobrať fakt že športovo, tak si vezmi knihu o Vianociach 🙂 Nie, nemá to byť čistá provokácia, ba ani len výsmech.  Ide len o starú dobrú vec s klinom, ktorý sa klinom vybíja.

Skús to v zmysle Kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie a skús to s Modrým domom od našej Táni Kelleovej-Vasilkovej (2006, 198 strán). Ber to  športovo, smej sa aj cez slzy a s touto romantickou spomienkou na tie magické dni ten nepríjemne sivý deň  konečne pošli kade ľahšie 🙂

Tento príbeh je vari o tom, čo máme všetci do jedného najradšej. Je o Vianociach, na ktoré sa už teší aj stará pani Zlatky. Má päť detí, ktoré aj so svojimi rodinami vyrazia zavčas ráno, len aby s ňou v jej modrom dome strávili najkrajšie sviatky v roku.

Zas ich bude plný dom, no starej pani to ani trochu sviatočnú náladu neskazí. Vypeká, vyvára, upratuje, aby všetkého bolo a aby nikomu nič pod jej strechou nechýbalo. Už teraz sa nevie dočkať svojich detí a vnúčat a bojí sa len toho, aby ich sneh, čo padať neprestáva, na ceste nezdržal.

Jej život ľahký nebol. Musela sa starať o babku i o rodičov. S milovaným mužom mali štyri deti a bolo sa treba veru poriadne obracať. Vychovala svoju malú sestričku Máriu a po jej náhle a nečakanej smrti si prisvojili i jej dcérku Janku. A akoby toho nebolo dosť, jej manžel ju pred dvoma rokmi odpustil práve na ich milované Vianoce.

Teší sa, že sa jej napriek všetkému darí rodinu držať pokope a že ich ohrieva spoločná láska, láska, ku ktorej ich so svojím Ľubošom vždy viedla. Alebo by si to len vrúcne želala? Lebo keď už konečne dorazia, všetko je zrazu hore nohami 🙂

Veľké rodinné tajomstvá vyjdu na povrch práve na Vianoce 🙂

Zlatka odhalí neveru svojho manžela. Lena je ešte zatrpknutejšia ako obyčajne a zase si  to odnáša len jej tehotná dcéra Silvia. Renátka s Jankou majú nehodu, čo navždy zmení Renátkin pohľad na svet. A Maroš, jediný syn a večný rebel, odmieta prebrať zodpovednosť za svoje ďalšie dieťa.

Ba ani vnúčence nie sú žiadne neviniatka a svojej babke dajú zabrať rovnako ako ich nie vždy poslušní rodičia. Jedna utajovaná láska a jeden utajovaný sobáš a veľké rodinné tajomstvá vyplávajú na povrch ako tie najväčšie snehové vločky….

Kedysi som Táňu Kelleovú-Vasilkovú čítala oveľa viac ako dnes. Niežeby už nepatrila k mojím obľúbeným spisovateľkám, ale asi ma teraz  baví trošku iný štýl. To však neznamená, že medzi jej príbehmi nemám svoje topky. Mám a Modrý dom určite je jedna z nich 🙂

Čítala som ho už druhý raz a opäť ma dostal. Jeho vianočný príbeh ma naladil viac ako sviatočne. Stačilo ho len otvoriť a skutočne som bola pri modrom domčeku zaviatom snehovými vločkami a cez maličké okienko som videla ako v rodinnom kozube horí oheň.

Jedna dokonalá spomienka a svet vidieť cez úplne inú snehovú vločku 🙂

Videla som lásku jednej veľkej rodiny, smiech detí, hundranie ich rodičov a starú pani, ktorá na všetko dohliada svojím láskavým okom.

Možno to bol ozaj ťažký deň, deň, kedy depresia dosiahla svoj najvyšší bod. No stačí jediná dokonalá spomienka na krásne dni prežité v kruhu svojich najbližších a všetko zrazu vidieť v úplne inej snehovej vločke…

 

V snehovej vločke lásky,

Vaša Juli 🙂

https://pixabay.com/sk/da%C5%BE%C4%8Fovej-kvapky-okno-d%C3%A1%C5%BE%C4%8F-sklo-2250739/

http://www.publicdomainpictures.net/view-image.php?image=129103&picture=&jazyk=CS

https://pixabay.com/sk/dom-chalupa-zimn%C3%A9-red-cottage-2151102/

https://pixabay.com/sk/rodina-family-rodina-harm%C3%B3nia-%C4%BEudia-1976162/

Ako nebyť večným rozhodcom medzi Tu a teraz a kedykoľvek?

Program od telky sa konečne zjaví.  Beriem ho do rúk a so zatajeným dychom čakám, čo sa v ňom objaví. Nájdem dnešný deň a schuti sa začítam, či sa v ňom vôbec čosi objaví? Mám po krk tej hroznej nudy a beriem len nejakú fakt, že dobrú lahôdku, čo ma v tento sivý deň poriadne nakopne 🙂

Dúfam, že v telke je niečo fakt dobré, o nudu nemám totiž záujem 🙂

Hm, nevyzerá to až tak zle, práve naopak! Na všedný deň je to celkom slušné a na nudu v momente zabúdam. Tak sa zdá, že dnes večer sa pri našom rodinnom kozube dlho neohreje a tak jej treba.

Ozaj si stačí len vybrať! Načo mám len chuť? Chcem romantiku, či si užijem exotiku? Chcem sa báť, alebo radšej poriadne zasmiať? Riešiť nejaký brutálny kriminálny prípad, či sa mi lepšie bude porážať zlo dobrom v rozprávkovej republike?

Staré známe klasiky mi kradnú srdce rok čo rok. Nepozerať ich, to jednoducho nejde. Starým známym klasikám sa košom proste nedáva, to je predsa jasné ako facka 🙂

No dobre, ale čo potom horúce filmové novinky, čo sa sypú ako tie lavíny v Tatrách? Aj oni lákajú na prvý pohľad a tá reklama je taká bomba, až si človek povie – Tak toto jednoducho musím vidieť. Ale kedy, keď konkurencia je silná a ja neviem poriadne ani čo skôr.

Vezmem knihu a basta!!! Ale čo ak je film fakt dobrý???

Veru pre starého milovníka príbehov sú to fakt dosť veľké dilemy. Niekedy je normálne až v pomykove, či by nebolo ozaj lepšie, keby v tej telke fakt nič nebolo a bolo by po probléme. Potom by len stačilo vziať do rúk dobrú knihu, utopiť horkosť z telky práve v nej a bol by svätý pokoj.

A ozaj, kniha. Ja mám ešte rozčítanú knihu. Dobre vedieť, či zle? Vraví sa, že kniha môže len a len potešiť, ale čo keď je v telke zrovna film number one a ja ho chcem vidieť stoj čo stoj? Jasné, jasné, knihu možno čítať hocikedy a film ide práve tu a práve teraz. Lenže tá kniha je fakt prefekná a napína až do špiku kostí…

A sme doma? Dilema ako lusk! Čo si vybrať? Film, čo beží Tu a teraz, či brutal knižný príbeh, čo napína do špiku kostí?

Tu a teraz

Knihy milujem, ale proti vete Tu a teraz niekedy nemajú šancu ani u mňa. Najmä, ak je v hre fakt jedinečná filmová lahôdka, ktorú milujem a ktorú si pozriem rada aj po miliónty raz. O novinkách a o dobre vyzerajúcich novinkách ani nehovorím. Keď ide niečo zaujímavé, sedím v kresle ako päť peňazí 🙂

Pokiaľ ide o knihy, Tu a teraz v nich rolu nehrá. Možno je to oproti telke dosť veľký hendikep, aspoň sa to tak javí, ale je to presne naopak. Knihe to len a len nahráva. Nič nám neujde, ak ju na chvíľku odložíme nabok a vychutnáme si skvelý film.

Film sa pozerá Tu a teraz, no kniha sa číta Kedykoľvek 🙂

Obetovať nudu za vzrušenie 

Tu a teraz funguje ako hodinky,  ibaže ja sa tak trochu nudím? Žiadny problém! Namiesto nudného filmu je tu zábavná a vzrušujúca kniha.

Jednou z najväčší výhod knihy je sloboda. Sloboda čítať kedykoľvek sa nám zachce. Ak vás film nudí, stačí si ju len otvoriť  a pár stránok si z nej vychutnať. Možno sa aj ňou dajú prekryť nudné pasáže inak vzrušujúceho filmu. A ako sa hovorí, takto je aj ovca celá aj vlk sýty 🙂

Podceňovať reklamy sa neoplatí

Robí to dosť veľa ľudí, no ja nie. Väčšina ich kritizuje a z duše nenávidí, ja však nie. Je to čudo čudné prečudesné, ale ja ich normálne vítam. Niežeby som im sadla na lep vždy, keď ich vidím, ale mám na ne rokmi osvedčený recept.

Len čo príde reklama, ktorá trvá aj dobrých desať minút, neváham. Schytím knihu, otvorím si ju a celú milú reklamku prečítam. Hoci toho veľa nestihnem, dve tri strany môžu padnúť aj za tých obligátnych desať minútiek. Len potom bacha, aby ste to nepretiahli až do nasledujúcej reklamnej pauzy 🙂

Zvyk za zvyk

Okej, priznám to 🙂 Boli časy, keď u nás bedna bežala celý deň nonstop. Ráno som vstala a bežala ju hneď a zaraz zapnúť. Bola mojím večným sprievodcom a nech som už robila čokoľvek, vždy som ju aspoň jedným očkom sledovala a to až do večera, kedy sa konečne vypla.

Vymenila som ju za knihu a vôbec to nebola fuška 🙂

Časy sa však menia a teraz si už na svoju niekdajšiu „najlepšiu“ kamošku ani len nespomeniem. Jej miesto v mojom živote nahradila kniha. S ňou vstávam, s ňou aj veľakrát líham. Dokonca kvôli nej som si nastavila aj budík o niečo skôr 🙂

Kniha náhradou za seriáli

Milovala som seriály. Hlavne telenovely boli celé dlhé roky moje veľké lásky. Boli mojou závislosťou, drogou, ktorej som sa nevedela a hlavne nechcela zbaviť. No prišla kniha a zrazu sa všetko zmenilo.

Prišla som na to, že kým sa skončí jedna nekonečná telenovela, ja môžem prečítať celú hŕbu kníh. Jednoducho som vymenila jeden jediný príbeh á la Tu a teraz za desiatky príbehov s nálepkou Kedykoľvek.

Ako teda nebyť večným rozhodcom medzi Tu a teraz a Kedykoľvek?

Kto má rád príbehy, čas si nájde aj na jedno aj na druhé 🙂

Vychutnajte si film Tu a teraz, knihu si môžete vychutnať v hocijaký iný čas.

Nechajte si ju na nudné pasáže, či reklamy otravné , ktoré s knihou v ruke môžu byť vcelku zábavné.

Dvadsať štyri hodín má deň, zladiť knihu i film v ňom nie je sen len.

Aj táto veľká dilema sa riešiť dá…

Ak človek príbehy rád má

Vaša Juli 🙂

https://et.wikipedia.org/wiki/Televiisor#/media/File:Ambilight-1.jpg

https://pixabay.com/sk/nehnute%C4%BEnosti-interi%C3%A9r-ob%C3%BDva%C4%8Dka-2004370/

https://pixabay.com/sk/nehnute%C4%BEnosti-interi%C3%A9r-ob%C3%BDva%C4%8Dka-2004370/

https://pixabay.com/sk/diev%C4%8Da-%C5%BEena-%C4%8D%C3%ADtanie-kniha-lady-32813/

https://pixabay.com/sk/z%C3%A1pad-slnka-cloud-medit%C3%A1cie-473603/

 

Odkaz Demi Lovato: Nemusíš byť star, aby si bola silnou 365 dní do roka

Motivácia – strašne silné slovo pre každého jedného nás. Bez nej to nie je ono. Keď ju človek nemá, všetko vôkol zrazu stráca zmysel a už niet dôvodu žiť. Bez motivácie človek môže len prežívať a celkom úprimne, môže byť prežívanie životom?

Len keď niečo tvoríme a milujeme, má to zmyslel 🙂

Ráno vstať, umyť sa, obliecť sa, rozlúčiť sa s najbližšími a ísť do práce, ísť do roboty. Robiť niečo zmysluplné, namáhať si mozog a vymýšľať nové veci. Veci, ktoré potešia. Veci, čo uľahčia ľudom život. Veci, čo na duši človeka pohladia 🙂

Po dlhom a zmysluplnom dni prísť domov, objať si rodinu, urobiť večeru a vychutnať si ďalší krásny večer v kruhu milovaných. Uspať deti a užiť si trocha každodennej romantiky. S polovičkou si pozrieť pekný film, začítať sa do knihy a prežiť zaujímavý príbeh jej odvážnych hrdinov.

Na sklonku dňa sa do perín schúliť, srdce si na pár hodín utíšiť a zaspávať opäť raz s pocitom, že sme žili, nielen prežívali. Že uplynulý deň sme využili na plno a do poslednej sekundy, ktorá nám bola dopriata. Ani jednu jedinú sme nepremárnili a len teraz si uvedomíme, že takto chceme žiť aj ten deň nasledujúci.

Na to, aby ste mali skvelý život, nepotrebujete kopu motivačnej literatúry

Skvelá motivácia do najbližšieho dňa. A to aj bez kopy kníh, čo sa pyšne hrdia označením motivačná literatúra.

Chcú pomôcť čitateľom ku šťastiu. Stále sľubujú, že na ich stránku objavíme kľúč k bohatstvu, cestu k osobnému či pracovnému úspechu a čitatelia po nich siahajú ako po teplých rožkoch 🙂

Priznám sa celkom úprimne, nepatrím ku nim! Nie som dychtivá čitateľka tohto druhu literatúry. A predsa ma jedna s touto značkou tak trochu zaujala, teda aspoň na chvíľu.

Nie nekúpila som si ju sama, ale dostala som ju do daru a keďže jedno staré príslovie hovorí, že darovanému koňovi sa na zuby pozerať nemá, pustila som sa lúskať jej stránky 🙂

A musím uznať, nebola to úplne tak strata času. Síce ich nečítam, prehliadnuť sa ich nedá vôbec. Ich stránky sú zväčša plné múdrych, užitočných rád a aj táto bola, o tom sa nehádam. No kniha Demi Lovato, áno tej Demi Lovato Buď silná 365 dní v roku (po ang. Stayling Strong, 2014, 412 strán) je predsa len v čomsi iná.

Ani táto pop-star nemala jednoduchý život, nemyslite si

Možno to bol zaujímavý príbeh známej americkej speváčky, čo ma tak dostal. Jej životná cesta nebola taká, akú by ste americkej speváckej pop-star predpovedali. Prechádzka ružovým sadom to nebola ani zďaleka a osud sa s Demi už od malého malička nemaznal.

Detstvo nemala príliš hviezdne. Smiali sa jej, ponižovali ju, šikanovali a ona to niesla len veľmi ťažko. Mala depresie a bolo to s ňou zlé, ale že fakt dosť zlé. Myslím, že v tom boli aj nejaké tie drogy, no diéty a poruchy stravovania tam boli určite.

Teraz to znie ako stručný obsah nejakého smutného románu, no ono to román nie je. Je to iba smutná spoveď mladej baby, ktorá napriek všetkému svoj boj vyhrala. Vyhrala boj so sebou samou a do svojej knihy prepašovala myšlienky, s ktorými sa jej to podarilo.

Zabudnite na rady o bohatstve, šťastí, či úspechu. Demi Loveto vám neporadí ako vyšla na vrchol, či ako sa stala uznávanou a slávnou popovou star, miláčikom Ameriky. Ak chcete len napodobniť jej príbeh a preraziť vo svete šoubiznisu, tak si túto knižku radšej ani nekupujte.

Nestačí byť silnou len zvonka, ale treba byť silnou hlavne vo vnútri

Jej hodnota je niekde úplne ale, že úplne inde. Netreba ju hľadať na povrchu, ale pod povrchom, a to dosť hlboko pod ním. Star z vás táto knižka rozhodne neurobí, zato však vám čosi prezradí o našom najhlbšom vnútri.

Buď silná 365 dní v roku  je 365 rád, rád zo života celkom obyčajnej dievčiny. Vôbec sa tu nehrá na slávnu popovú divu, či populárnu spevácku hviezdičku, ale svoj lesk a slávu využíva na to, aby prehovorila do všetkých tých zúfalých ženských duší, čo pomaly ale isto zabúdajú na to, aký je život krásny 🙂

Na každý deň v roku tu nájdete jednu radu s nejakým tým citátom, vysvetlením a radou do života, či s cieľom dňa, ktorý nesmie chýbať. Život vám to možno nezmení, ale stojí to aspoň za zamyslenie.

Asi ste pochopili. Motivačná literatúra nie je veľmi moja šálka kávy. Oveľa radšej mám epiku a príbehy literárnych hrdinov. Tie ma inšpirujú oveľa viac ako hocijaký slávny motivátor, ktorého múdre myšlienky možno nájdu odozvu v rozume, ale v srdci ju nájsť nemusia.

Každé srdce je iné a na každé treba ísť inak 🙂

Srdce, to si ide svojou vlastnou cestou. Každé je iné, každé je jedinečné. Jedno poslúchne, druhé si robí, čo sa mu zachce a nenapraví to ani tá najlepšia motivačná literatúra na svete. A v tomto mi je práve táto deva sympatická 🙂

Lovato nikoho nenúti, aby sa jej rád držal. Vie že to, čo platilo na ňu, nemusí platiť na všetky ženy sveta. Ponúka len svoj vlastný recept, ktorý práve z nej spravil silnejšiu bytosť.

Recept, ako byť silnou,

Vaša Juli 🙂

 

 

 

https://pxhere.com/sk/photo/1381672

http://www.publicdomainpictures.net/view-image.php?image=133249&picture=pop-star

https://pixabay.com/sk/sentiment-cit%C3%A1t-znamenie-plag%C3%A1t-998340/

https://pxhere.com/sk/photo/1359520

https://pixabay.com/sk/srdce-st%C3%BApanie-abstrakcie-2001744/

O husiacom pierku, ktoré sa nikomu nepodarilo zastaviť :-)

Niečo sa končí a niečo začína…

Priniesol jasný lúč do sveta temnoty

Aj on bol na konci i na začiatku. Stál na konci niečoho, aby mohol stáť na začiatku niečoho celkom iného. Bola to úplne iná doba ako dnes. I keď už nebola taká temná, svetla v nej nebolo ešte tak veľa, aby sme sa mohli priamo podívať do očí našej ešte celkom maličkej a nevinnej kultúry.

Prišiel, aby to zmenil.

Sviečka ozaj tlela ešte len veľmi slabo. Nedalo sa dívať pod nohy a on si musel každý kúsok zeme doslova vybojovať svojím čarovným husacím pierkom.  Presne tým pierkom, ktoré pobúrilo nie jedného, ale hneď dvoch vplyvných mužov vtedajšieho slovenského písomníctva 🙂

Ba ani jeho hrdina sa doma veľmi neohrial.

Musel sa narodiť mimo vlasti. Musel odísť na skusy do ďalekého orientálneho sveta, aby tam spoznal úklady i veľkú lásku. A až potom, keď sa šťastlivo vrátil k svojmu milujúceho otcovi, vybral sa do vlasti svojho pôvodcu, aby na vlastné oči videl, ako sa pod tými Tatrami vôbec žije.

Muž, ktorého pierko umlčať nemohli 🙂

Tak komplikovane si to celé vymyslel sám Jozef Ignác Bajza.

Známy osvietenský prozaik a básnik, autor prvého slovenského románu, sa narodil 5. 3.1755 v Predmieri. Jeho osudy sa dajú sledovať až od roku 1777, kedy študuje katolícku teológiu vo viedenskom Pázmáni. Kratší čas si pobudol v Ostrihome, či v Zbehoch, odkiaľ v roku 1783 odchádza do Dolného Dubového, kde sa stáva farárom.

Vytvára tu aj podstatnú časť svojej tvorby.

Usiluje sa pozdvihnúť náboženskú a mravnú výchovu ľudí zo svojej farnosti. Nechýba ani zaujímavý spor s Fandlym a Bernolákom známy ako bernolákovske polemiky, v ktorých však utŕži porážku. Výsledok je rovnaký aj pri jeho konfliktoch s cirkevnou cenzúrou, kedy sa musí vzdať aj svojej literárnej činnosti, či iných svetských aktivít.

Nečudo, že tieto neúspechy zanechali po sebe hotovú spúšť.

Proti prúdu sa večne ísť nedá

Bajza za to zaplatil stratou svojej literárnej a myšlienkovej energie. Rebel skrotne a drží sa cirkevných konvencií. Posledný klinec do rakvy mu zatĺka sám Fandly, keď verejne osočuje už i jozefínske osvietenstvo, z ktorého jeho sok vzišiel. Paradoxom je, že práve táto pokora mu na sklonku života vynáša kanonictvo. Táto búrlivá životná púť sa končí 1.2.1836 v Bratislave.

Bola to veru veľmi rozporuplná osobnosť.

Povesť svojich osvietenských a racionalistických rukopisov začína Bajza budovať už svojím debutom, knihou veršovaných epigramov Rozličních veršuv knižka prvňa. Pokúsil sa ju vydať už v roku 1782, zasiahla však vyššia moc, a to doslova. Na zásah cirkvi kniha nevyšla.

Hlási sa prvý slovenský román a otvára sa ďalšia komnata 🙂

Udialo sa to v nasledujúcom roku. Jozef Ignác Bajza dokončil totiž prvú časť svojho vrcholného diela René mládenca príhody a skúsenosti (1784). Druhý diel postihol však rovnaký osud ako epigramy. Cenzúra tlač stopla.

V prvom slovenskom románe láska nesmela chýbať 🙂

René pozornosť pútal i svojim jazykom 🙂

Huncút Bajza sa v ňom pokúsil o vytvorenie celkom novej spisovnej literárnej slovenčiny. Ide o zmes západoslovenského nárečia a toho česko-moravského. Prečo niečo také vôbec vytvoril a prečo akurát tento jazyk je ten správny, to už píše v úvodnom Predhovore k románu.

Jeho sen však zostal ozaj iba snom.

Hrdina sa volá René, čo znamená znovuzrodený, aby tak bolo každému jasné, že sa po všetkých tých skúsenostiach zo svojich ciest cíti ako iný človek. Mladík túži spoznávať svet, čomu podriadi aj svoj život. Jeho príbeh je označovaný ako dobrodružno-cestopisný román, v ktorom sú rôzne epizódy z tejto poznávačky pospájané iba osobou mladého Reného 🙂

Nechýba tu ani poriadna lovestory s krásnou orientálnou princeznou.

Vyskytuje sa v prvej časti románu, v ktorej sa nájde aj kus dobrodružstva. Druhá časť však už taká zábavná nie je. Práve v nej René po tom, čo svoju milovanú necháva v dome svojho otca, putuje po Slovensku a hľadí na tunajšie pomery viac ako kritickým okom.

Román v roku 1970 prepísal Jožo Nižňanský.

A opäť v slovenskom príbehu knihy máme jeden paradox, paradox spod Tatier. Je ním Jozef Ignác Bajza sám. Nie je to však žiadna nevýrazná osôbka, ktorú by sme bez jej prvého slovenského románu ani len nepoznali 🙂

Ak to máš raz v osude, nik ti to už nevezme 🙂

Jeho krik bolo počuť zo široko- zďaleka 🙂

Bol to burič, burič prvý z mnohých. Tak veľmi radi by ho umlčali, proti jeho husaciemu peru nemali však ani len tú najmenšiu šancu. Museli byť preraziť tmu väčšmi ako on a napísať prvý slovenský román skôr ako on. No nestihli. Platila totiž stará známa pravda:

Ak si  na niečo predurčený ty sám…

nik ťa nezastaví,

Vaša Juli 🙂

 

https://pixabay.com/sk/l%C3%BA%C4%8De-svetla-l%C3%BA%C4%8D-les-stromy-212113/

https://pixabay.com/sk/v%C3%BDchodn%C3%A1-diev%C4%8Da-orient%C3%A1lna-princezn%C3%A1-1741495/

https://pixabay.com/sk/schody-siluety-%C4%BEudia-up-dole-70509/

https://pixabay.com/sk/obloha-cloud-gu%C4%BEa-%C4%8Din%C3%AD-2827229/

https://pxhere.com/sk/photo/797248

Mamy sťa ranné hmly

MAMA. Aké jednoduché prvé slovo. Jednoduché, no zároveň také nádherné. Akoby samo o sebe potvrdzovalo starú známu pravdu, že v jednoduchosti je tá najväčšia krása…

Nič je nič krajšie ako byť so svojou mamkou 🙂

Bolo to prvé slovo, čo väčšina z nás vyslovila a nevedomky tak spôsobila nemalú radosť. Práve bola pri nás. Mala nás na svojich starostlivých rukách a spievala tú svoju nežnú uspávanku, keď to z nás len tak vyletelo. Nádherne sa usmiala, len čo začula to svoje vytúžené MAMA 🙂

A vtedy sa to prihodilo. Šťastná ako ešte nikdy v živote si pritúlila svoje bábo, tváričku mu obsypala svojimi sladučkými bozkami a roztancovala sa s uzlíkom radosti po miestnosti. Neverila, že je to ešte možné a predsa sa to stalo. K svojmu dieťatku zahorela ešte väčšou láskou ako tomu bolo doposiaľ.

Ratolesť rástla ako z voda. Bola milovaná, chránená, pestovaná a vo svojom maličkom svete šťastná ani nijaká princezná. Mamičku s oteckom by nevymenila za nič na tom svete. Dávali je to najcennejšie bohatstvo, aké si len také malé dieťa môže priať. Dávali jej svoju lásku, tú najvrúcnejšou, tú najnežnejšiu, tú najkrajšiu lásku akú len v svojom srdci našli.

Ani šťastie nie je naveky a raz dva môže zmiznúť ako ranná hmla…

Čo sa však stane, ak sa na belasej oblohe nejeden škaredý mráčik objaví? Mama, ešte bližšia bytosť než otec, sa jedného dňa z ničoho nič vyparí ako ranná hmla. Zmizne a ju necháva samotnú na farme, ktorú obe tak milovali.

Zostáva jej už iba ocko. Ocko, ktorý trpí tak veľmi, že v starom domove, ktorý bol ich milovaným kráľovstvom, nevydrží už ani o deň dlhšie. Ratolesť sa teda musí odsťahovať, či sa jej už chce alebo nechce 🙂

Tak presne toto zažíva aj trinásťročná Sal, hrdinka románu Chuť malinového bozku od Sharon Greechovej (po ang. Walk Two Moons, 1994, u nás 2002, 189  strán).

Jej milovaná mamina, ktorá rozdávala tie najlepšie černicové bozky na celom celučičkom svete sa skutočne jedného dňa vyparí ako ranná hmla. Z výletu, na ktorom chcela popremýšľať sama o sebe, sa už viac nevráti a zronený otec sa rozhodne z rodného Bybanksu presťahovať do Ohia.

Tie najlepšie černicové bozky môže dávať iba mamka 🙂

Ťahá ho tam nová láska k sestričke Magaret, z ktorej má pubertiačka Sal des a hrôzu. Navyše keď spoznáva jej susedku a svoju rovesníčku Phoebe, ktorá verí konšpiračným teóriám azda najviac ako sa len dá a vytvára hrôzostrašné scenáre jedna radosť, strach o Salinho ocka sa len a len prehlbuje.

Z milej Magaret sa v dievčenských predstavách stáva brutálna vrahyňa, čo spolu s ich angličtinárom zavraždila svojho manžela, ktorého potom zakopali vo sestričkinej záhrade.

Dievčence ju chcú stoj čo stoj odhaliť, no záhadné odkazy, či mladý špehúň, ktorý im je v pätach, hrôzu v mladých srdciach len a len zväčšujú.

Bujná dievčenská fantázia pracuje na plné obrátky a podozrivý je každý, čo Phoebe nevonia. Zdá sa, že prípad už záhadnejší ani nemôže byť, keď v tom záhadne zmizne aj Phoebena mama, ktorá po sebe nezanechá ani len jedinú stopu.

Kam len mohla zmiznúť? Kto ju len mohol uniesť? Phoebe totiž neverí, že by ich mohla opustiť len tak, bez varovania. Prečo otec nejde na políciu, keď ona toľko nalieha? A hlavne, prečo jediný odkaz od jej milovanej mamy prináša akurát tá tajuplná Magaret???

Starká chce vidieť slávny gejzír, starký Indiána s fajkou 🙂

Toto všetko rozpráva Sal svojim pojašeným starkým, ktorí ju berú na šialenú cestu za jej stratenou indiánskou mamou. Cesta je dlhá. Vedie naprieč celou krajinou. Starkovci si ju užívajú a stoja pri každej pamätihodnosti, z čoho je Sal tak trochu nervózna.

Má len týždeň na to, aby našla svoju maminu a s černicovým bozkom na perách oslávila jej narodeniny, no tak trochu atypickí starkí jej v tom vôbec ale vôbec nepomáhajú…

Jedno indiánske príslovie hovorí: Neposudzuj človeka, kým si dva mesiace nechodil v jeho mokasínach 🙂

Greechová si práve túto múdru vetu vybrala za motto svojho románu a vôbec nie nadarmo. Nedá sa súdiť, ak nepoznáme okolnosti toho, čo súdime. Nedá sa chápať, kým nevieme nič o tom, čo máme chápať. A nedá sa odsudzovať, pokiaľ sme aspoň chvíľu nežili v koži človeka, ktorého odsúdiť máme.

Sal s Phoebe za toto poučenie zaplatili príliš draho. Ich bujná dievčenská fantázia obe priviedla takmer do šialenstva a v ich hlavách narobila ešte väčší zmätok než puberta samotná.

Viera v katastrofy, horory, tragédie a strach zo všetkého, čo nám nie je po vôli, je ako ten oheň. Ukazuje sa ako dobrý sluha, no mizerný pán. Kým na jednej strane nemôžeme vidieť vo všetkom len to zlé, na strane druhej nemôžeme čakať, že nás život bude prechádzkou ružovým sadom neustále.

Obuj si jeho mokasíny a až potom ho súď…

Pokiaľ sa nevžijeme do koži toho druhého, asi to tak ľahko nepôjde. Jedného dňa vstaneme a šťastie, v ktoré sme tak verili, nám naozaj zmizne ako ranná hmla.

A presne o tom je aj román Chuť malinového bozku. Román o jednom veľmi múdrom indiánskom prísloví…

Pamätajme naň v novom roku

Vaša Juli 🙂

 

https://pixabay.com/sk/mama-mami%C4%8Dka-matka-tehotenstvo-2360635/

https://pixabay.com/sk/%C4%8Dernice-ovocie-bush-pr%C3%ADroda-2683731/

https://pixabay.com/sk/arapaho-mokas%C3%ADny-top%C3%A1nky-ba%C5%A5a-883808/

https://pixabay.com/sk/island-sopky-gejz%C3%ADr-sope%C4%8Dn%C3%BD-pary-1762870/

https://pixabay.com/sk/%C4%8Doskoro-hmla-rann%C3%A1-hmla-1726502/

Dievčenské sukienky či ženské hĺbky duše?

Prečo sa meníme? Prečo dospievame a vďaka čomu? Ako je možné, že jedného dňa sme iba malé dievčatká, čo vidia len sami seba a na druhý deň sme už úplne iné? Vyzretejšie? Dospelejšie? Akési schopnejšie obetovať sa aj za druhých?

Príde rodina a ty sa raz a navždy zmeníš 🙂

Stretneš muža svojho života, zaľúbiš sa a automaticky ho zahrnieš do myšlienok o svojej budúcnosti. Už nie si TY, už ste VY a ani len netušíš ako sa to vôbec stalo. Jednoducho sa to stalo a ty si iná. 

Otehotnieš, budete traja a ty sa čochvíľa staneš matkou. To, čo bolo najdôležitejšie ešte včera, je dnes úplne pochabé a nepodstatné. Party, na ktoré si len včera tancovala jedna radosť, ti teraz príde len ako hlúpa a pochabá strata času. A už vôbec si nevieš predstaviť, že by si na tú divokú zábavu pustila vlastnú dcéru 🙂

Zmenila si sa, dospela si a tvoje zmýšľanie sa otočilo o stoosemdesiat stupňov. Vidí sa ti, že je z teba úplne iná bytosť, ktorá už nie je stredobodom vesmíru a ktorá sa už na celý jeho zvyšok nehnevá ako tomu bolo len včera.

Život sa zmenil. Muž, dieťa a láska ku nim ti ho obrátili hore naruby a ty si rázom dospela. Úplne prirodzene, bez najmenšieho nátlaku, ba i bez toho, aby si si to stihla uvedomiť. Presne tak ako si sa stala manželkou a matkou, stala si sa dospelou ženou, ženou, čo samu seba odsunula na vedľajšiu koľaj…

Je kopec možností, ako z nich vyrásť, treba len čakať, ktorú ti život prihrá 🙂

Tvoj príbeh je však len jeden z mnohých. Každá jedna z nás musí jedného dňa dospieť a každá jedna musí nejako dospieť. Je milión spôsobov, milión verzií ako vyrásť z dievčenských sukienok a ty len čakáš, ktorú z nich ti prihrá život, aby ťa z tej dospelosti preskúšal 🙂

Presne tak ako aj dve baby, dve literárne hrdinky, ktorým osud prihral poriadne životné skúšky. Mali krásny život bez starostí a z malérov, ktorých nikdy nie je dosť, si nerobili vôbec nič. Život im však uštedril poriadne kopance, aby im raz a navždy z očí strhol ružové okuliare.

Uhádla si hádanku svätého Mikuláša? Nepochybnej si v nej spoznala starú známu Annu zo zeleného domu od Lucy Maud Montgomeyrovej a hoci možno ti neunikla ani jedna z jej ôsmich častí, skús si len spomenúť na tú úplne poslednú 🙂

Viem, Annina dcéra Rilla (po ang. Rilla of Ingleside, 2016, 289 strán) nie je na svete až taká populárna ako príbehy jej zbožňovanej matky a milujúceho otca, ale ver či nie, rozhodne stojí za to.

Rilla je najmladšie dieťa Anny a Gilberta a je to celkom presne tak, akoby sa vrátila mladá Anna. Dcéra je riadne roztržitá, márnotratná, pochabá, rojčivá. Vidí len samú seba a to čo, sa jej netýka, ju vonkoncom nezaujíma. Dôležité je iba to, že môže ísť na bál a tancovať s Kenom, svojou tajnou láskou.

Zábava je akurát v plnom prúde, keď na Ostrov princa Eduarda priletí tá hrozná správa

Všetko je také krásne a všetko by mohlo byť také krásne aj naďalej, keby sa akurát nepísal rok 1914. Zábava je v plnom prúde, keď na Ostrov princa Eduarda dôjde správa, že na starom  kontinente práve vypukla veľká vojna.

Pre všetkých nastanú trpké časy a mladá deva, ktorá dovtedy poznala len radosť a smiech, sa pomaly ale isto mení.

Spolu s matkou trpí, keď jej bratia odchádzajú jeden za druhým na front. Vidí ako jej otec zo dňa na deň starne. Čuje neblahé správy z vojnových oblastí, ktoré ju vrhajú do čoraz väčšieho zúfalstvá. Učí sa mať rada svoje vojnové dieťatko, čo si jedného dňa priniesla na Ingleside v polievkovej miske.

Nezloží sa, ani keď za oceán odchádza aj jej milovaný Ken a ona sa stáva jeho snúbenicou. Práve naopak. Ešte viac drie od rána do večera, len aby sa kanadskí chlapi a chlapci bojujúci na európskych frontoch cítili podľa možností čo najpohodlnejšie…

Celé roky či krátky okamih, zrazu je z rebelky žena ako lusk

Trvá to síce až štyri roky, no niekedy na zmenu stačí oveľa menej. Bol to len jeden jediný príbeh, ktorý v tom má prsty. O časoch, ktoré Rilla žila, ona len čítala, či počúvala a predsa ho bola schopná odhaliť.

Reč je o mladej hrdinke románu Jean E. Pendziwolovej Dcéry strážcu majáka (po ang. The Lightkeeper´s Daughters, 2017, 315 strán). Opäť sme v Kanade, tentoraz však v súčasnosti a do minulosti si len odskakujeme, aby sme zažili jednu brutálnu story na ostrove Porphyry 🙂

Morgan je sirota vyrastajúca v náhradnej rodine. Všetko má v paží a najlepšie si rozumie so svojím frajerom, ktorý sa pohybuje na hrane zákona. Užíva si život plnými dúškami a pláva si ním ako totálna rebelka. Mráz na psa príde, len čo sprejuje na plot domova dôchodcov svoje obľúbené vážky.

Chytia ju a má po chlebe. Milovanú kresbu svojho starého otca musí z plota jednoducho odstrániť a to i napriek jej umeleckej dokonalosti. Príliš nadšená tým nie je a svoj trest pokladá iba za hlúpu stratu času, ktorá ju aj tak nezmení.

Boli ako tie dve vážky a jej život totálne prevrátili naruby 🙂

A vtedy ich spoznáva. Málovravnú Emilly, o ktorú sa treba neustále starať a nevidomú Elizabeth, s ktorou ju spája nielen láska k umeniu, ale aj denníky, ktoré náhle všetko zmenia. Číta jej ich, aby odhalila najväčšie tajomstvo životov dcér strážcu majáka…

Maják. Kanada a jej dva ostrovy. Trpké časy a osudy dvoch mladých dievčat, ktoré majú jednu a tú istú úlohu. Dospieť a byť užitočné pre svoje okolie. Na obe čakajú najväčšie skúšky života. Tie skúšky života, počas ktorých navždy dávajú zbohom dievčenským sukienkam, aby sa mohli ponoriť do hĺbok ženskej duše.

Rok sa s rokom stretá a s oslavami príchodu Nového roka ruka v ruke prichádza čas bilancovania. Sme dospelejšie? Múdrejšie? Vo svojich životoch istejšie?

Možno aj tu je inšpirácia. Statočná a nebojácna Annina dcéra a Morgan, sirota, čo hľadá svoje miesto pod slnkom. Málo známa famózna klasika a bombastická novinka s povahou sopky, čo svojou lavínou strhne každé jedno srdce vášnivého knihomoľa 🙂

Nech Vám jasné svetlo majáka svieti aj v roku 2018 🙂

A presne to ti prajem do roku 2018. Inšpiráciu objavenú nielen  v  starých klasických príbehoch, ale i v nových, lahodných novinkách.

Staré či nové, nech nás famózne knihy vždy inšpirujú byť zo dňa na deň lepšie 🙂

Krásny Nový rok

Tvoja Juli

https://pixabay.com/sk/pobre%C5%BEie-bet%C3%B3n-maj%C3%A1k-oce%C3%A1n-skaly-1838593/

https://pixabay.com/sk/v%C3%A1%C5%BEky-hmyz-rybn%C3%ADk-jazero-srdce-195806/

https://pixabay.com/sk/rodina-zdravie-srdce-%C4%BEudia-skupina-2073602/

https://pixabay.com/sk/diev%C4%8Da-sukne-ve%C5%A1iak-%C4%8Dierne-vlasy-1045930/

https://pxhere.com/cs/photo/922457

https://en.wikipedia.org/wiki/Panmure_Island_(Prince_Edward_Island)#/media/File:Sunset_Panmure_Island.JPG

Vianočný most dnešných a voľakedajších deciek

Vianoce sú už skutočne predo dvermi a na nás čakajú naozaj už len posledné prípravy, aby sme ich urobili dokonalými. Bude to naozaj rušný, ale i tiež magický víkend, na konci ktorého rodiny zasadnú za spoločný stôl, zazvoní zvonec a príde ten, na ktorého všetci tak túžobne čakáme.

Sú tu už celé veky a predsa ich miluje úplne  každý 🙂

Vianoce sú veľmi starý zvyk. Zdá sa, že sa slávia už večné veky. Ich veľkolepá myšlienka sa traduje z pokolenia na pokolenie, z generácie na generáciu. A hoci sa ich podoba z času na čas jemne obmieňa, ten povestný vianočný duch je stále ten istý.

Vianoce miluje doslova každý. Milujú ich malí i veľkí, starí aj mladí. A práve my, mladí na okamih zabúdame, že sme zjedli všetku múdrosť sveta a aspoň v jeden deň v roku sa necháme viesť múdrosťou tých starších.

Nepriečime sa a bez slova sa prizeráme tak dôverne známym tradíciám, ktoré v našich rodinách pretrvali celé roky. My, čo inokedy by sme najradšej zmenili celý svet, v ten deň nechceme zmeniť absolútne nič. Túžime len po tom jednom, jedinom 🙂

Aby to zostalo tak aj naďalej. Všetko, bez výnimky. Aby sa nezmenil ani ten najmenší detail a my by sme mohli vždy zdobiť vianočný stromček, vypekať kapra, robiť šalát, spievať vianočné koledy v kruhu svojich najbližších. A zo všetkého najviac si prajeme, aby to tak zostalo aj pre naše deti, vnúčatá a ich ratolesti 🙂

Nezmenili by sme na nich ani jedinú guľu a predsa ich kúzlo sa cez rok stráca

Prečo to dokážeme len na Vianoce? Prečo zabúdame na náš mladícky odpor voči všetkému starému len v jeden deň roku a jeho zvyšok sa zavše priečime radám našich rodičov, či starých rodičov?

Fakt sa nám zdajú až také zastarané, že si ich môžeme vypočuť len v období okolo vianočných dní?

O čo všetko prichádzame, keď nepočúvame tých starších a zostávame hluchí voči ich príbehom, som pochopila až keď som prečítala túto knihu. Nie je zo slovenského kraja, viem. Avšak Chyže pod horami a iné poviedky od Boženy Němcovej (1962, 501 strán), Vám príhody aj zo slovenského vidieka spred storočia nepochybne priblíži 🙂

Viete napríklad čo je to domáca choroba? Alebo aké osudné mohli byť také celkom obyčajné priadky? Či ako bolo mladým devám ťažko, keď ich nútili  ísť za bohatých, no úplne nemožných chlapov? Ako sa žilo na zámku a ako v podzámku a čo všetko si museli nevinné deti v cudzom svete vytrpieť?

Viete či neviete?

Tak pekne po poriadku! Staré tradície v období fašiangov považujete za zastarané a tak trošku divné? Omyl, vážení! Aj také priadky majú svoje čaro, ba dokonca romantické čaro. Mládež v nich kedysi mala skvelú zámienku, aby sa popárila a odokryla svoje najtajnejšie city. Niečo také by sa veru zišlo aj dnes 🙂

Ak v cudzine často s nostalgiou myslíte na svoj domov, zaručene ju máte

Domáca choroba je veľký smútok za domovom. Mávali ju aj statní chlapi, čo sa museli rozlúčiť s milovaným rodným krajom. Len kvôli nej sa takmer zničilo šťastie dvoch mladých ľudí. Ba ani dnes to nie je iné a domáca choroba vypukne zavše na Vianoce, keď každý z nás túži len po tých svojich.

Teraz sa muži majú. Celkom stačí, ak majú prachy a už majú babu, ktorú len chcú. Niektoré sú až také povrchné, že s ľahkým svedomím vymenia prachy za láskyplné srdce. Ale niekde sa ešte stále prelievajú horké slzy, pretože byť milovaný je predsa len byť milovaný a za peniaze si lásku nikto nikdy nekúpi. Potom Vám stačí mať len vernú kamošku, čo vám aj z tejto kaše pomôže.

Veľa deciek odchádza za robotou do ďalekého sveta. Nejedna mamina, nejeden otec si pre túto najsmutnejšiu bolesť sveta neraz poplače. Kedysi však to bolo úplne inak a sami rodičia svoje ratolesti do sveta posielali. Celkom sami si tam potom mali službu nájsť, nech ich už viac doma nik živiť nemusí.

Našťastie to neplatí v chyži pod horami, kam jeden túlavý mladík zablúdi počas jednej nočnej búrky a stratí tam nielen hlavu, ale i srdce pre devu, ktorá sa už od prvej chvíle stáva jeho vyvolenou 🙂

A presne v tom nie tak dávnom svete tradícií a zvykov opisuje jedna mladá žena dnes tak komplikovaný vzťah učiteľ a žiak. Verte či nie, dnes by si túto poviedku mal  povinne prečítať každý jeden študent pedagogiky a hneď by vedel ako na svojich budúcich zverencov.

Chyža pod horami a iné poviedky sú vianočným mostom do minulosti 🙂

Je mi to jasné, tá kniha má svoje roky a možno nie je ani taká zaujímavá ako iné dielka z tohto obdobia. No Božena Němcová má čosi v sebe aj po toľkých rokoch. Jej poviedky sú akousi paralelou k dnešným neľahkým časom.

Sú mostom, čo je Vianociam taký podobný. Mostom, čo spája minulosť, prítomnosť i budúcnosť a to nielen cez magický Vianoc čas…

Šťastné a veselé

Vaša Juli 🙂

https://pixabay.com/sk/zimn%C3%A9-zimn%C3%A1-krajina-diev%C4%8Da-%C5%BEena-1964361/

https://pxhere.com/sk/photo/627495

https://pixabay.com/sk/deti-myslia-%C5%BEe-%C4%8Dakanie-na-vianoce-2951787/

https://pxhere.com/cs/photo/755139

Samé lahodné chute na fajnovom jazyku :-)

Rytieri z krajiny galského kohúta sa po dlhom a vyčerpávajúcom dni, kedy objavovali pochúťky z literárnej kuchyne svojej vlasti, zobudili do krásneho a jasného dňa. Ešte si nestihli ani poriadne údy pretiahnuť, keď opäť začuli zvučný hlas starej dámy.

Rytieri z krajiny galského kohúta sa opäť raz pustili do boja s famóznymi chuťami 🙂

„Moji milí, hoci ste už prešli hodný kus cesty, okúsili ste z nej ešte len polovicu. Na tej druhej Vás čakajú ešte slávnejšie pochutiny od ešte významnejších kuchárov – našich veľkých krajanov. Kto chce moju slobodu naveky pre svoje mestečko získať, musí veru všetky ich výtvory ochutnať. Inak to ani nejde.“

A opäť luskla prstami a všetci do jedného sa znovu ocitli na svojich bicykloch a čuduj sa svete presne tam, kde si včera pochutnávali na skvelých kráľovských syroch od Moliéra 🙂

Vôkol nich ľudia ešte stále žili v magickom a pre francúzsku literárnu kuchyňu v tak filozofickom 17. storočí. Tu na nich nečakali iba ratatouille psychologického románu madame de la Fayette, ale aj skvelé filozofické vínko Descarta, či Pascala.

Božský nápoj im vyjasnil mysle až natoľko, že sa mohli s čistou hlavou prebikovať do storočia 18., kde už vládla osvietenská kuchyňa so slávnou receptúrou Voltaia, ale i tiež Rousseaua. V jej makrónkach bolo cítiť vieru v rozum, pokrok, neobmedzené možnosti človeka, či citlivosť a spoločenskú kritiku sentimentalizmu.

Tá bola IN hlavne počas Veľkej francúzskej revolúcie, kedy práve jej výborná chuť podnietila vznik francúzskych piesní, rečníctva či žurnalizmu 🙂

Ťažké makrónky filozofie nahradili ľahšie románové palacinky

Od všetkej tej ťažkej osvietenskej kuchyne prišlo však viacerým rytierom akosi nevoľno a tak nečudo, že ich stará dáma Tour zaviedla práve na ľahučké palacinky.

Tvorili ich romány a prozaické komédie, ktoré boli odrazom realistických tendencií osvietenstvá a majú ich na svedomí takí kuchári ako Lesage, Marivaux i Beaumarchais.

A teraz veľký pozor! Naši rytieri na bikoch mali ochutnať čosi, čo chutí úplne celému svetu. Ozajstné lahodné žabie stehienka z kuchyne francúzskeho romantizmu a ozajstnú lahodnú kačaciu pečeň z kuchyne francúzskeho realizmu. Lahôdkam Huga, či Balzaca sa jednoducho nie nehovorí 🙂

Všetko zlé je na niečo dobré a ani taká kríza hodnôt v slávnej kuchyni nie je žiadnou výnimkou Tá sa v krajine galského kohúta ozýva najmä v druhej polovici 19. storočia a otvára cestu skutočne originálnej receptúre. Jedinečné croasanty vďaka nej pečie pekáreň Prekliatych básnikov, čo sa pýši pekármi ako Rimbaud, či Verlain.

Sladkým zákuskom či rôznym ľúbostným cukrovinkám odzvonilo v naturalistickej kuchyni Zolu, v ktorej sa už riadne experimentuje. Tam už jednoznačne vládne túžba po objektívnosti a svojim slávnym slimačím dezertom Nanou spôsobí v kuchyni francúzskej literatúry hotový víchor.

Poézia francúzskych symbolistov sa chuťou vyrovná aj lahodným palacinkám 🙂

Na plotňach sa kuchtia prvé socialistické a humanistické omáčky (Rolland), len o kus ďalej vrie polievka tradicionalistického románu Barresa.

Originálnu chuť prináša do tejto zmesí aj jedinečná palacinka symbolistickej poézie, či dezerty avantgardy, dadaizmu, chutné vínka surealizmu, kubizmu 🙂

Toľko chutí, toľko všelijakých vôní, toľko oku lahodiacich pokrmov dokonale zamotali naším rytierom na bikoch hlavy. Celkom privítali, keď ich stará dáma Tour zaviedla do čokoládovne, v ktorej sa po tých všetkých fantastických trubelenciách snažili nájsť východisko z krízy dvadsiatich a tridsiatich rokov 20. storočia.

Konečne si mohli dokonale odpočinúť pri lahodných bonbónoch románu psychologickej introspekcie Prousta, vynikajúcej čokoládky katolíckeho románu Mauriaca a jedinečného čokoládového Mikuláša de Saint-Exupéryho 🙂

Čokoládový Mikuláš Malého princa je ten NAJLEPŠÍ 🙂

V skvelom bistre na rohu si naši rytieri mohli pochutiť na skvelej aspoň dvojhodinovej večere. Odbojová poézia rokov tridsiatich bola skvelým predkrmom pred šťavnatým mäskom aké podáva šéfkuchár Sarte s hlavným čašníkom Camusom podľa originálnej receptúry existencionalizmu.

Prišiel posledný chod a posledný dezert v podobe absurdného divadla Becketta, ktorý akurát takto odpovedal na problematiku odosobenia sveta v päťdesiatych rokoch minulého storočia.

Naši rytieri na bikoch mali také plné bruchá, že už by ani omrvinku do úst nevopchali. Nech ich núkajú čím len chcú, už ani jeden nevládze bojovať o svoju vytúženú slobodu. Každý sa chcel akurát vzdať a pokoriť sa pred starou železnou dámou, keď sa z čista z jasna všetci do jedného ocitnú na jej samom vrchole 🙂

„Blahoželám Vám, rytieri, zdolali ste túto neľahkú cestu a pre svoje mestečká ste získali moju slobodu,“ riekla im. „Majte si ju teda, len nezabudnite, že môže ju mať iba ten, kto sa vyzná nielen v kuchyni svojej krajiny ale aj v jej kultúre, či dokonca v jej bohatom knižnom Príbehu.“

Sloboda – môže ju získať iba ten, kto pozná pravé hodnoty svojej vlasti 🙂

Tu zazvonil zvonec a ešte predtým než bol koniec našim šťastným rytierom z krajiny galského kohúta do nosa udreli akési podmanivé vône z ďalekej krajiny…

Uhádnete z ktorej???

Vaša Juli 🙂

 

 

https://en.wikipedia.org/wiki/Rooster#/media/File:Flag_of_Wallonia.svg

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Macarons,_French_made_mini_cakes.JPG

https://pixabay.com/sk/palacinky-dezert-ovocie-sladkosti-282240/

 

https://pixabay.com/sk/sloboda-silueta-%C5%BEena-gegenlicht-2053281/

https://get.pxhere.com/photo/red-holiday-chocolate-christmas-christmas-decoration-father-christmas-figure-santa-claus-nicholas-chocolate-santa-claus-1065745.jpg

Ako zakázať vstup do knižnej svätyne totálnemu chaosu?

Vstúpil do malej izby plnej kníh. Tie boli doslova všade. Boli na zemi, na okne, na stole. Zakrývali biele steny, zapĺňali staré drevené skrine. Ležali na posteli i na starom potrhanom diváne si svoje miesto našli.

Všade samé knihy a v izbe sa niet kam pohnúť? Nič to! Riešenie je také ľahké

Akoby tu ani neplatilo, že kniha sa žaluje v kúte. Vo všetkých štyroch sa kopili sťa štyri veže, čo miestnosť ochraňujú pred zlými duchmi. Vyrastajú do výšky sťaby veže  Babylonu. Už sú pomaly vyššie ako on, zanedbaný knihomoľ, čo má nos večne strčený v knihe 🙂

Len čo sa ho spýtal, prečo je tu taký neporiadok, pozrel naňho, jednoducho pokrčil plecami a bezstarostne akoby sa ho to ani netýkalo odvetil: „Nemám kam dávať knihy.“

Tak tento obrázok pozná až príliš dôverne zrejme každý jeden správny knihomoľ na svete. A to nielenže nás z času na čas prekvapí na stránkach nejakej knihy, kde nás nejaký totálny šialený kockáč pozve do svojej vedomosťami nabitej svätyne 🙂

Ale žiaľ, niekedy sa s tou šialenou a chaotickou story stretneme aj u nás doma, v našich knižných svätyniach. Chaos, totálny chaos si spokojne v nich vládne ako dajaký staroveký despotický tyran, čo sa nám smeje do ksichtu, len tak, úplne beztrestne.

Aby sa vám totálny chaos do očí nevysmial, dajte mu totálnu stopku

No počkajte, Vianoce sú tu čo nevidieť. Ježiško prinesie darčeky a vy dostanete celkom nové, novučičké knihy. Raz dva ich prečítajte a potom ich odložíte do môjho krásneho totálneho chaosu. Inú možnosť totiž ani nemáte, moji milí 🙂

Pravda pravdúca, pomyslíte si zúfalo, fakt už nemám kde dávať ďalšie knihy tak, aby z toho nebol ešte väčší chaos než je. A vtedy si prajete celkom iný obraz, ktorý tiež tak dobre poznáme z mnohých knižných príbehov.

Krásna, priestranná miestnosť s veľkým oknom kamsi do záhrady a inak samé knihy. Už nie sú porozhadzované kade tade po zemi, okne, stole, či aj po tom starom  diváne.

Sú pekné poukladané po drevených poličkách vysokých skríň, kde každý jeden lahodný knižný titul má svoje presné miesto. V strede je veľký okrúhly stôl, za ktorý sa zmestí celá rodina, ktorá rada večery trávieva pri dobrej knihe. A v samom rohu je staré ošúchané kreslo pre tých najstarších knihomoľov z rodiny 🙂

Predstava je to nádhera, či to je pravda, lenže realita je realita. V malom byte, kde sa každá miestnosť zíde ako soľ, taká románová knižnica fakt môže zostať iba snom. No žiadny strach!!! Totálny chaos vo vašich knižných svätyniach zvíťazí nemusí, a to ani vtedy, ak sa mu malý bytík rozhodol nadŕžať.

Len si to treba šikovne zorganizovať a tu ja pár rád ako na to:

Staré novým ustúpia

Ak vaše knihy posuniete ďalej, potom i vaša izba môže vyzerať takto 🙂

Ja to robím presne tak. Hoci to nik tak celkom nechápe, ak sa už raz za čas k upratovaniu knihovníčky dostanem, pobalím nejaké tie staré kúsky do kufra a darujem ich do knižnice. Tá naša sa vždy čerstvým titulom len poteší a mne sa uvoľní kopa nového miesta pre nové knihy 🙂

I keď je fakt dosť ťažké z našich kníh nejaké vybrať a zaniesť ich do knižnice, pričom srdce ma bolí pre každú jednu, robím to pre druhých. Hreje ma pri uslzenom srdci len čo si pomyslím na chvíle, ktoré pri nich prežijú druhých a verím, že im počaria tak, ako pred časom počarili aj mne 🙂

Poriadok miesto urobí

Viem, do upratovania sa väčšinou nechce nikomu, ale keď už, tak už. Tak ako všetko ostatné, ani knihy nestačí len vyhádzať, rýchlo utrieť prach a nahádzať ich späť do políc.

Kľúčom ku poriadku v knižnej svätyni je poukladať ich čo možno najúspornejšie. Je veľmi pravdepodobné, že knihy vám budú len a len pribúdať, tak na to myslite už keď ich ukladáte do políc a urobte im miesto.

Vyrobte si knihovníčku

Každá kniha si zaslúži svoje vlastné miesto 🙂

Nedá sa myslieť dopredu a vytvoriť priestor pre nové knihy v starej knihovníčke? Nič to! Vyrobte si ju sami. Pomôže starý dobrý internet, na ktorom isto iste nájdete hromadu rád ako na to 🙂

Ak ste tak trochu ľavý a obávate sa, či taká knihovníčka bude z vašich rúk ozaj tip top, žiaden strach. Vždy sa dá tá správna knihovníčka kúpiť, celkom stačí jej nájsť len to správne miesto, kde nikomu nebude zavadzať a vám sa odtiaľ budú knižky brať jedna radosť 🙂

Takú nemá nik 🙂

Knihy nemusia byť odložené len na dreve, či inom tradičnom a nudnom materiáli. Originalita sa cení aj tu! Bytový architekt nie som, ale tak trochu netradičné riešenie tejto knižnej dilemy by mohlo šetriť nielen peniaze, ale hlavne miesto 🙂

Opäť na internete je kopu nápadov ako na to. Tu sa fantázie medze ozaj nekladú. Môžete na to použiť všetko, čo vám len napadne, či to už bude látka, vlna, alebo čosi úplne od veci. Trebárs ani tie štyri knižné veže v kútoch miestnosti nemusia byť zlý nápad. Možno by ich bolo treba len niečím spevniť a je to.

Staré je IN

Aj prerobená má svoje čaro, hlavne ak na nej robia štyri ruky 🙂

Vždy sa nájde nejaká stará skriňa alebo kredenc, čo sa nepoužíva už roky. Máte niečo  také aj vy? Skvelé, tak sa pusťte do roboty a vyrobte si z toho vášho starobylého čuda krásnu a jedinečnú knihovníčku 🙂

Buďte kreatívny a pretvorte si ju na svoj obraz. Je to práca pre dvoch a teda zavolajte si svoju drahú polovičku na pomoc, nech sa činí aj ona a urobí čosi pre vás na  Vianoce. Jej názoru skúste dať tiež zelenú, možno pravé to urobí vašu novú knižnú svätyňu dokonalou.

Ako ich nemiešať

Hoci každý dobre vie, čo už čítal a čo ešte nie, je pekné mať poriadok aj v tomto. Ak nemáte dve poličky, z ktorých by ste na jednej mali knihy prečítané, na druhej knihy ešte neprečítané a len by ste  ich prekladali, skúste to ako aj ja.

Práve prečítanú knihu dávam vždy na koniec radu, iné delenie moja knižná svätyňa nepozná…

Ako teda zakázať vstup do knižnej svätyne totálnemu chaosu?

Aj takáto knižná stena je skvelý nápad 🙂

Vymeňte staré za nové, druhých to len a len poteší. Knihy zasa poteší, ak ich poukladáte pekne do políc a urobíte miesto pre ďalšie. Doprajte si novú knižnú svätyňu a buďte kreatívny. Vo dvojici si ju prerobte zo starobylej skrinky, ktorá sa vždy kdesi nájde.

 

Spoločná robota ju spraví

neobyčajne krásnou

Vaša Juli 🙂

https://pixabay.com/sk/kni%C5%BEnica-knihy-tv-multimedi%C3%A1lne-849797/

https://pxhere.com/sk/photo/813657

https://pixabay.com/sk/kni%C5%BEnica-knihy-montessori-police-982689/

https://pxhere.com/cs/photo/487795

https://pixabay.com/sk/chaos-objednávka-teória-chaosu-485496/

https://pixabay.com/sk/knihy-kni%C5%BEnica-organiz%C3%A1cie-izba-1643106/

Úplne obyčajný princ na bielom koni a jeho tajomstvo

Určite to nevyzerá na otázku, ktorú by niektorí z nás chceli počuť akurát v týchto dňoch, ale ako by malo vyzerať vaše dokonalé rande? A vôbec máte svoju vysnívanú polovičku? Možno práve teraz sedí pri vás v kresle a pozerá sa na telku a možno to s vami dopadlo úplne, ale že úplne inak 🙂

Nech sú aj vaše Vianoce romanticky čarovné 🙂

Nespomínam to len tak pre nič za nič. Hovorí sa, že je tu čas, kedy sa aj zázraky dejú a romantické duše neprestavajú veriť, že sa práve v tento čas stane niečo nádherné. Rojčia o princovi na bielom koni, čo ich deň čo deň bude unášať do krajiny snov.

Prečo by aj nie??? Vianoce sú predo dvermi a vtedy sa môže udiať naozaj čokoľvek. Už celé stáročia veríme v magické čaro týchto sviatočných dní. Neprikladáme im zázračný význam iba v hospodárstve, či v domácnosti, ale aj v láske samotnej…

Každý ju máme vybájenú. Veľmi dobre vieme, ako by mala vyzerať práve tá naša a okom duše jasne vidíme tú našu naveky spriaznenú dušu, hoci ju ešte ani len nepoznáme.

Už teraz vieme, ako by mala naša budúca polovička vyzerať, ako by sa mala správať, čo by mala cítiť, ako by mala konať, či na koho sa podobať. Pevne veríme, že nikdy sa nebudeme môcť zamilovať do niekoho, kto naše kritéria spĺňať nebude. Ten bude automaticky z kola von 🙂

Lenže bacha!!! Takto vianočné kúzlo skutočnej lásky nefunguje. Takto nefunguje žiadne kúzlo nijakej lásky. Láska na princípe vyberiem si toho, koho ja chcem a iného či inú mi za nič na svete nedávajte, nepracuje.

Autorka svoju hrdinku vyšle do Anglicka, aby pochopila o čom to celé je…

Aj Emily z New Yorku sa v láske kruto mýlila. Od osudu si želala iba takého muža, čo by sa podobal na jej milovaného pána Darcyho, hrdinu jej obľúbeného románu od Jane Austenovej Pýcha a predsudok.

Iná autorka Alexandra Potterová, ktorá dýchla život práve jej, ju však v svojom románe Dokonalé rande (po ang. Me and Mr. Darcy, 2013, u nás 2013, 342 strán) z tohto strašného omylu raz dva vyvedie.

Po viacerých vzťahových pohromách svoju hrdinku vysiela až do samotného Anglicka, aby tam kráčala po stopách svojej milovanej spisovateľky. Emilly sa totiž rozhodne  zúčastniť zájazdu po anglickom vidieku, na ktorom kedysi slávna Jane Austenová nielen žila, ale aj tvorila 🙂

Ba ani mexický lov na mužov, na ktorú ju volala kamoška, by pre ňu iste nebol takým šokom ako autobus plný starších dám, ktoré majú len jedného jediného hrdinu. Ako inak je ním zrovna charizmatický a vždy šarmantný pán Darcy, ktorého osudy všetky dobre poznajú len zo svetoznámeho románu.

Emilly je z nich rozhodne najmladšia, no s úsmevom si v Londýne sadá do autobusu a s oveľa staršími dámami sa vydáva za svojím milovaným papierovým hrdinom. Veď ak sa už jedná o jedinú možnú lásku jej života, čo tam  po niečom takom nepodstatnom ako je vek?

V autobuse sa musí len a len rozčuľovať 🙂

Započúva sa do slov enegrickej sprievodkyne, ktorá jej niekoho strašne, ale strašne pripomína. Spolu s pani na vedľajšom sedadle prežíva jej milú malú romancu, keď jej roztomile dvorí ich šofér a každú chvíľu sa len a len rozčuľuje 🙂

Kto preboha na tento nádherný výlet, ktorý ju má priviesť na miesta blízke jej  srdcu, pustil toho človeka? Je arogantný, bezohľadný, schopný zničiť krátke šťastie jej novej priateľky a je to chlap, poriadne odporný chlap.

Presný opak romantického a šľachetného pána Darcyho, o ktorom akurát tento cynický novinár píše článok. Len preto sa mu ušlo miesto v autobuse, kde našej Emilly riadne lezie na nervy už od prvej chvíle.

Sú ako oheň a voda. Zdá sa, že cynický novinár Spike v živote nemôže byť životnou láskou takej romantickej duše akou je Emilly. Jej vyvoleným by mal byť rozhodne niekto ako slávny literárny hrdina, ktorý je snom minimálne každej druhej ženy. Len s ním si vie predstaviť svoje dokonalé rande 🙂

Ibaže jedno super dokonalé rande je jedna vec a celý život po boku drahej a milovanej bytosti vec druhá. Načo Emilly prichádza len krok za krokom, to už Alexandra Potterová veľmi dobre vie.

Jej odkaz však neznie, že niečo ako princ na bielom koni či princezná so zlatou hviezdou na čele neexistuje. Existuje, no možno to nie je práve ten, o kom toľkokrát snívame, a to nielen vo vianočnom čase.

Princ na bielom koni je ten, kto babu miluje bez výhrad 🙂

Princ na bielom koni, či princezná so zlatou hviezdou na čele je predsa iba celkom obyčajný človek, čo stojí po našom boku v dobrom i v zlom a miluje nás presne takých, akí sme. A presne toto je to pravé…

….vianočné kúzlo lásky

Vaša Juli 🙂

 

https://pixabay.com/sk/k%C3%B4%C5%88-zviera-konsk%C3%BD-biely-k%C3%B4%C5%88-2495578/

https://pixabay.com/sk/vianoce-sneh-tapety-zimn%C3%A9-viano%C4%8Dn%C3%A9-2894445/

https://de.wikipedia.org/wiki/Lyme_Park#/media/File:The_Cage,_Lyme_Park,_Cheshire,_September_2013.jpg

https://pixabay.com/sk/lond%C3%BDn-brit%C3%A1nia-autobus-%C4%8Derven%C3%A1-2084138/