Národný komplex: Šľachetný miláčik a obranca ľudu či prvý mafián spoločnosti???

Večná dilema nášho národa spod Tatier, na ktorú odpoveď pozná azda len história samotná. Dilema, ktorá dnes vedecky objektívneho riešenia asi ani nemá. Dilema, čo pomaly ale isto prerastá do obrovského komplexu a či chceme alebo nechceme dotýka sa každého jedného z nás…

Staré dobré legendy vravia že boli vysokí ani tie jedle 🙂

Na samom začiatku bol len jeden jediný chlap. Staré dobré legendy a mýty vravia, že bol vysoký ani jedla, silný ani buk, krásny, že naňho dievky išli ani osy na med. Statný chlap ani hora dobrého srdca a mocných rúk, to o ňom mnohí vravia.

Rozprávky, čo sme večer čo večer z úst starých mám počúvali, tiež o ňom kadečo popridávali. Bohatým, že bral a chudobným on dával. Noc bola jeho družkou vernou, vždy ho chránila aj s oddanou družinou. Hory, lesy vraj mal on rád taktiež, tu sa pred šibenicou skrýval, odtiaľto zlých pánov najradšej trestal 🙂

Kdesi medzi legendami a rozprávkami sa rozpráva jeho neľahký životný príbeh. Ako syn poddaných rodičov už od malého malička žije pod pánskym bičom. Ešte je len malým chlapcom, keď vidí všetku tú krivdu páchanú na slovenskom ľude, priam na vlastnej koži zažíva všetko to poníženie, čo musí dobrý a poctivý národ spod Tatier celé veky mlčky znášať.

Rodičov mu ubijú na smrť a v ešte mládencovi sa čosi zlomí. Ako nejaký pomstiteľ sveta sa vzbúri nielen proti pánskemu teroru, ale najmä aj proti osudu, ktorý má už vopred daný, proti osudu poddaného paholka.

Utečie pred kopytami pánskych koní hlboko do hôr a tu sa zrodí legenda, ktorá medzi ľudom prežije až do dnešných čias. Dovtedy úplne neznámy Juraj Jánošík, rodák z Terchovej. sa stáva kapitánom zbojníckej družiny a jeho hviezda rozžiari nebesá nad celým slovenským krajom 🙂

Ku kultu národného hrdinu rozhodne prispela aj mučenícka smrť na šibenici, či taký zelený hrášok

Len vďaka odvážnemu junákovi zbedačený ľud opatrne zdvíha hlavy od zeme a aspoň na malú chvíľku sa do jeho pŕs vlieva nádej na lepšie časy. Kult mladíka, čo vie aj zlých pánov potrápiť, je až taký silný, že jeho priam mučenícka smrť na šibenici je pohromou pre celý národ.

Jánošík umiera, no jeho duch a myšlienka pretrváva a žije naďalej. Nestáva sa len súčasťou histórie, pre ktorú sa stáva jedným veľkým otáznikom, ale preniká aj na stránky starej dobrej slovenskej literatúry, ktorá má v jeho otázke, zdá sa, už oveľa jasnejšie.

Netreba ani hovoriť, že kult národného hrdinu, ktorým sa junák z Terchovej medzičasom stáva, opisujú najmä štúrovci, no stretávame sa s ním aj u takého Joža Nižňanského. Ten nám napríklad vo svojich historických románov z minulého storočia ponúka dokonca aj vlastných zbojníkov.

A ja som ho možno ani nie že našla, ale skôr mi ho pripomenul dosť drsný román z pera Jozefa Kariku s názvom Čierny rok: Vojna mafie z roku 2017. Toto rozsiahle dielko má až 662 strán a je voľným pokračovaním autorovho bestselleru Čierna hra: Vláda mafie.

Pokiaľ ste čítali jeden alebo druhý diel ak nie už oba dva, teraz môžete byť trochu aj zmätení. Čo môžu mať štyria riadne drsní mafiáni deväťdesiatich rokoch spoločné s naším národným hrdinom, ktorý bohatým bral a chudobným dával, teda vraj?

Nik nevie aký bol naozaj…

No veď toto!  Juraj Jánošík, najslávnejší slovenský zbojník všetkých čias a toľko ospevovaný hrdina slovenskými poetmi, je pre historikov jednou veľkou záhadou dodnes.

Tí si neustále lámu hlavy nad tým, či skutočne bol tým výsostne kladným hrdinom slovenského národa, ako si ho v pamäti uchovala stará dobrá ľudová slovesnosť.

Keď sa to tak vezme aj Peter Štarch, jeho najlepší kamoš Ľuboš Ostrý, nenápadný cigánsky robotník Zolo Čonka, ale i vysokopostavený úradník Alexander Vokoš mohli byť v istom zmysle celkom kladnými hrdinami našej spoločnosti. Teda mohli, keby…

Karika ich necháva žiť v poriadne divokých rokoch deväťdesiatych. Je pár rokov po nežnej revolúcii, od pádu najjagavejšej politickej hviezdy na našom nebi nás delí celý rok a každý robí, čo môže, aby v tejto čiernej diere v samom srdci Európy prežil.

Celkom obyčajný človek si žije svojím životom ako len vie a na rozdiel od všelijakých podnikavcov sa na tom nesnaží nič meniť. Ich vysoká hra je mu buď ukradnutá, alebo nemá páky, aby ju riešil. Do jej hrnca nevidí a má dosť rozumu na to, aby do nej nestrkal svoje praobyčajné prsty.

Nie je ako Peter, ktorý vystupuje ako vážený podnikateľ a pritom sa v Ružomberku hrá na veľkého bossa. Má okolo seba celkom peknú družinu pešiakov, čo by za svojho veľkého ochrancu aj dýchali. Už len kvôli nim a svojej milovanej rodine sa musí držať, nech by ho postretlo čokoľvek.

Na tomto pieskovisku sa hrať iba tak nedá, inak sa o slovo prihlási fatálna chyba

Jeho kamoš Ľuboš je po zenite už veľmi dávno. Fabriku, ktorú chcel fakt zachrániť, vytunelovali a v očiach mesta je vinný jedine on. Opustí ho žena, syn, poháda sa so svojím najlepším kamošom a jediné, čo mu zostáva je starý dobrý alkohol.

Aj jedna maličká chybička krásy, môže znamenať v tomto biznise obrovskú pohromu. Zolo to má rozohrané dobre. Konečne sa púšťa do obrovského kšeftu, po ktorom bude za vodou. Len škoda, že jeho bratia ešte vôbec nič nepochopili a hrabú na svojom vlastnom piesočku.

Zato veľký prednosta Alexander sa môže pochváliť priam husárskym kúskom. Prezliekanie kabáta mu ide fakt výborne a svoj vytúžený cieľ má naozaj na dosah ruky. Horšie je to už s jeho synom Dominikom, ktorý o jeho hre nechce ani len počuť a otcovi sa postará o nejednu vrásku na tvári…

Štyria hrdinovia mi fakt prídu ako novodobí jánošíci. Aj na nich je každý pán prikrátky. Taktiež vzišli priamo z ľudu a vrchnosti sa pripomenuli síce trochu dosť svojským,  no i tak osvedčeným spôsobom. Zjavili sa na scéne z ničoho nič, aby zatočili s neprávosťou nad našou krajinou 🙂

Ktovie, aj slovenská kniha sa môže hlboko mýliť 🙂

Čo ich po tom, že mysleli iba na seba a na tých druhých, na svoj ľud, akosi pozabudli? Ba možno ani sám Jánošík nebol iný.  Možno práve on sa stal ich vzorom. Čo na tom, že si jeho činy interpretovali po svojom?

A možnože si ich interpretovali správne práve oni a slovenská kniha sa hlboko vo svojom junákovi mýli…

Na to však odpovie len história

Juli

https://pixabay.com/sk/jed%C4%BEov%C3%A9-lesy-les-jed%C4%BEa-ihli%C4%8Dnany-523372/

https://sk.wikipedia.org/wiki/S%C3%BAbor:Juraj-J%C3%A1no%C5%A1%C3%ADk-Smetanovy-sady-Ho%C5%99ice2011c.jpg

https://pixabay.com/sk/hr%C3%A1%C5%A1ok-pod-hr%C3%A1%C5%A1ok-pod-%C4%8Derstv%C3%A9-382285/

https://pxhere.com/cs/photo/1061100

https://pxhere.com/sk/photo/1213392

Ako zapojiť bláznivú matiku kníh do čítania a pritom sa neblázniť?

Miešať hrušky s jablkami a jablká s hruškami, načo mi to preboha bude, povzdychla si. Sedela za svojím písacím stolom a rátala ťažké príklady. Matiku z duše neznášala, dnes sa v nej však vyžívala. Zajtra je posledná písomka, po nej sa uzavrú známky a ona odíde s čistím svedomím na akademicky 🙂

Ani taká matika s knihou v ruke byť strašiakom v poli nemusí 🙂

Už len to sladké pomyslenie ju hrialo pri umeleckom srdci. Stačí len pár príkladov vyrátať a od toho strašiaka menom matematika bude mať pokoj na večné veky. Teda aspoň do času, kým nebude mať doma nejakého prváčika a nebude sa musieť nad tými hroznými príkladmi trápiť opäť.

Ale to ešte nejakú chvíľu potrvá, pomyslí si, keď sa do izby nahrnie jej malý brat a ona v momente pero odloží. Jej braček je na matiku riadna šikuľka. Keď vyrastie, určite ho nebudú trápiť ani tie najzložitejšie príklady sveta.

Lenže teraz čo nevidí? Líčka má červené od sĺz, od ktorých sa mu zahmlili už aj sklíčka na okuliarov. Ejha, mama ho zase raz trápi čitateľským denníkom. Tak je to u nich zakaždým. Len čo im pani učiteľka káže prečítať nejaký ten román, chalan sa nemá k tomu a robí všetko preto, aby nemusel prečítať ani len riadok 😀

I teraz príde k veľkej sestre a zamračene povie: „Nechcem tú blbosť čítať a nechcem. Chcem ti radšej pomôcť s tými príkladmi, nech som aspoň trošku užitočný a robím niečo zmysluplnejšie, než len čítať knihy.“

Vysadí si ho k sebe do lona. „Ale veď Indiáni a ich dobrodružstvá ťa vždy bavili. Zakaždým si ma prosíkal len o to, aby som ti o nich čítala dobre že nie donekonečna. Vari ťa to už nebaví?“

„Hej, no to bolo predsa len čosi iné,“ vyjednáva zúfalý drobec. „Vtedy si mi to čítala ty a teba čítanie strašne baví a mňa zase strašne bavilo počúvať ako čítaš. Ale teraz učka chce, aby som čítal ja sám, lenže ja ju prekabátim raz dva. Ty mi to teraz znova prečítaš a ja zatiaľ za teba vyrátam všetky príklady.“

Aj ty by ste chcel o nich len počúvať? Skús bláznivú matiku kníh a čítať o nich bude malima 🙂

„Všetky príklady?“ pozrie naňho pobavene.

„Všetky do jedného, prisahám.“

Čosi také by sa páčilo veru aj mne, pomyslela si. Len škoda, že to tak nefunguje a obaja by sme na to kruto doplatili. Ona zajtra a on bohviekedy. Vtom jej čosi napadne. Čosi, čím zabijú hneď dve muchy jednou ranou. „Naučím ťa bláznivú matiku kníh, chceš?

Malému to raz nešlo do tej šibalskej hlavičky – makovičky. Bolo to veľmi múdre chalanisko, ale o niečom takom ako bláznivá matika kníh jakživ nepočulo. Že ani ty? Nič to za to! Schovaj kalkulačku, vôbec ju nebudeš potrebovať a poď so mnou na tú bláznivú hodinu počítania v čítaní 😀

Začiatok je kdesi na konci

Aj ty to tak robíš??? Len čo sa Ti dostane nová kniha do rúk, už aj listuješ na jej poslednú stranu? To robíme asi všetci, i ja. Je veľmi ťažké odolať aspoň tej poslednej vete ešte skôr než sa vôbec začítame do prvých viet samotného príbehu. Mne sa to však celkom úspešne darí, teda aspoň väčšinou.

Skôr než o tú naozaj poslednú vetu mi ide o číslo na poslednej strane. Ak sa mám do nejakej knihy pustiť, chcem vedieť, koľko strán ma v nej čaká. Kto chce bojovať, musí predsa poznať to, s čím bojuje, to je predsa jasné ako facka. Ak vieš číslo poslednej strany, vieš aj do čoho ideš.

Vyrátaj si to

Ak máš matiku čo i len trošku rád, skús si to vyrátať

Na toto ti kalkulačka fakt netreba, teda ak ti tá matika neliezla už fakt aj na zuby. Vieš už číslo poslednej strany, do ktorej si sa práve pustil. Ľahko si teda vyrátaš za aký čas danú knihu svojím vlastným tempom asi tak prečítaš. Na minútu presne to síce nezistíš nikdy, ale aspoň sa vieš zariadiť.

Ja to zásadne vždy robím až po prvom dni s novou knihou v ruke. To preto, že knihy sa od seba líšia nielen obsahom, ale aj formou. Každá je inak napísaná, každá sa teda aj číta iným tempom. Preto si aj na bláznivú matiku kníh treba nechať viac času.

Nie kalkulačka, ale záložka

Pamätáš si ešte na ne? Ja ich používam dodnes a vôbec sa za to nehanbím. Avšak okrem záložiek vždy pri knihe v maximálnej miere využívam aj inú pomôcku, a to vlastnú hlavu. Neslúži mi len na rozjímanie o príbehu, ale aj ako taká imaginárna záložka 🙂

Vždy je super vedieť koľko strán zostáva do konca. Pomáha to hlavne pri tých hrubých knižných Mont Everestov, ktoré priam lákajú zdolávať svoje stránky. No bláznivá matika kníh funguje aj pri takých tristovkách, ver či never. Keď už  nič iné, tak aspoň máš super zábavu z čísiel.

Cvič si mozog a kalkulačku nechaj kalkulačkou 😀

Cvič si mozog matikou kníh

Dnes sa už dá aj na takom dôchodku robiť čokoľvek a veľa našich starčekov a stareniek si cvičí práve mozgové závitky. Jedni lúštia krížovky, druhí riešia nie práve najľahšie matematické príklady. Vraví sa, že takto sa udržiava v starom unavenom tele mladý, vitálny duch.

Že ti už v mladosti na niečo také ako krížovky či matematické príklady nemáš vôbec čas? Nerieš to a čítaj knihy! Zapoj bláznivú matiku kníh a trénuj mozgové závity aspoň cez ňu, nech ťa ani v dôchodkovom veku nedobehnú. Práve takto si zvyšuješ šancu 🙂

Ruka v ruke???

Teraz to celkom iste vyzerá tak, že písmená a čísla v knihe ruka v ruke kráčajú na jednej a tej istej úrovni, lenže vôbec to nie je tak. Skôr než aplikuješ našu bláznivú matiku kníh, treba mať jasno v tom čo je čo.

Treba mať jasno, kde sa matika končí a kniha začína. Príbeh je najdôležitejší a čísla, ktoré nám pomáhajú sa ho tak trochu zmocniť, ho zatieniť nemôžu. Preto ak sa tak stane, s bláznivou matikou kníh pre vlastnú pohodu radšej raz dva skonči.

Ako teda zapojiť bláznivú matiku kníh do čítania a pritom sa neblázniť?

Aj matika má svoje čaro, hlavne ak sa snúbi s beletriou

Najprv poslednú stranu kukni, jej čísla sa letmým pohľadom dotkni.

Len čo ho naspamäť poznáš, ľahko si vlastné tempo vyrátaš.

Kalkulačku kalkulačkou nechaj pokojne, hlava to zvládne obstojne.

Ako taký v knihe hadík, cvič sa ako pravý…

Kníh učeník

Juli 🙂

https://pixabay.com/sk/stra%C5%A1iak-fig%C3%BAra-silueta-%C4%8Dlovek-939490/

https://pxhere.com/sk/photo/848663

https://pixabay.com/sk/o%C5%A1tep-ryb%C3%A1r%C4%8Denie-indian-kopije-60554/

https://pixabay.com/sk/abacus-matematika-pridanie-3288079/

https://pixabay.com/sk/geometria-matematika-kocka-1023846/

Sirôtka bez rodičov v drsnom Anglicku: Aká zložitá môže byť láska temného princa?

Klasika. Malé dievčatko bez rodičov. Tak skoro muselo vyletieť z ochranného hniezda lásky a bezpečia. Tak skoro sa muselo stavať na vlastné nohy, lebo nemalo už nikoho. Nikoho, kto by ju chytil za malú rúčku a viedol ju na ceste životom…

Dnes by plákať nemuselo, vtedy si však dievčatko bez rodičov zažilo svoje

Keby žilo dnes, malo by aspoň nádej. Nádej na rodinu a domov, Nádej, že si ju niekto zoberie, osvojí a dá jej lásku, nehu. Postarajú sa o ňu hoc cudzí, ale predsa len dobrí ľudia s náručou plnou lásky. Vychovajú z nej skvelú bytosť, o ktorú sa život už báť nemusí 🙂

Lenže ona takých ľudí nenájde a čo na tom? Dnes jej už ani v detskom domove nemusí byť zle. Bude si tam žiť ako v takej väčšej rodine. Veď je krásne mať kopu bratov a sestier, s ktorými sa dá pekne zahrať a dobré tety ju naučia všetko to, čo potrebuje, aby sa vyrovnala s osudom.

Dievčatko však v dnešných časoch nežije. Žila už dávno a keby sa jej osud odvíjal v našich dedinách, zaiste by bola na všetko sama. Sirôtka bez rodičov musí drieť od svitu do mrku. Robí slúžku v dome svojho „dobrodinca“ a má nárok akurát tak na suchú kôrku chleba a slamennú posteľ.

Nežila však v našich dedinách, ale v neľútostnom Anglicku. Londýnskych sirotiniec sa kedysi bálo každé jedno dieťa. Namiesto pohodia a bezpečia ich tam čakala iba tvrdá drina, lebo pobyt v decáku si bolo treba predsa odrobiť, no nie?

Ona však mala kúsok šťastia v nešťastí a do londýnskeho sirotinca nemusela. No šťastie v nešťastí, ako sa to vezme. Prichýli ju neľútostná teta, ktorá jej dáva patrične pocítiť kde je jej miesto. V zámožnej rodine ťahá dievčatko bez rodičov za kratší koniec a nakoniec aj tak končí ako slúžka.

Mala šťastie v nešťastí a teta sa jej radšej vzdala 🙂

Jana Eyrová v románe Charlotte Brontë z roku 1847 (ang. Jana Eyre,2011, 518 strán) má opäť raz to povestné šťastie v nešťastí. Teta ju už viac vo vlastnom dome nestrpí a posiela ju do veľmi zanedbanej katolíckej školy, kde po počiatočnom trápení konečné aj ona zažíva veselé študentské roky 🙂

A opäť raz klasika. Chudobná sirota má iba jednu jedinú možnosť ako sa pretĺcť životom. Jana sa stáva učiteľkou a hoci by si mohla spokojne nažívať vo svojom bývalom domove a učiť svoje bývalé spolužiačky, rozhodne sa inak a z tohto bezpečného prístavu navždy odchádza.

Určite to viete, ten inzerát jej mení život, raz a navždy. Nestáva sa len učiteľkou a vychovávateľkou, ale aj po prvý raz v živote milovanou bytosťou. Kapitolu, kde sa pán Rochester osudovo zamiluje do svojej zamestnankyne, som prvýkrát čítala len pred pár rokmi a hneď na to som si dopriala aj film 🙂

Príbeh najznámejšej popolušky v drsnom prostredí anglického vidieka mi však popolušku z našich dedín pripomína len povrchne. Neviem čím to je. Predsa dráha osudu je tá istá a ani jedna ani druhá na ružiach ustlané nemá. To je predsa jasné ako facka. Klasika nad klasiky.

Nepochybne aj Charlotte Brontëová vychádza zo starého známeho koloritu. Trpké detstvo plné ťažkej práce a odriekania. Zlá ženská, macocha, čo jej nedáva dýcha a namiesto toho, aby jej pomohla, hádže jej polená pod nohy kedy sa len dá.

So strachom prichádza do jeho sídla sťa popoluška na svoj veľký bál

Prakticky nulová štartovacia čiara do života, kde sa musí dievčina sama o seba postarať. Ba aj jej prvé slobodné rozhodnutie naznačuje vzburu a jej cesta je poznačená strachom. Strachom z toho, čo príde a bude nasledovať.

Stretáva však svojho princa, svojho záhadného a trošku aj temného princa. Princa, čo je opradený riadnym závojom tajomstvá. Sťa tá popoluška na bále vyhráva nad silnou konkurenciu a získava srdce svojho temného princa, ktorý sa rozhodol žiť iba pre ňu.

Avšak akási macochina moc zostáva silná aj tu a ani Janina láska nad ňou nevyhráva. Všade prítomný zlý duch sídla ju prinúti odísť a skry sa svojmu temnému princovi, ktorý ju pri sebe udržať nevie…

Je to zlá moc, čo je silnejšia než krehký ľúbostný cit menom láska? Alebo iba dobový kolorit, ktorý žiadne iné riešenie ani nepripustil?

Dočká sa svojho víťazstva lásky i ona???

V rozprávke dobro víťazí a zlo je potrestané. Táto prastará obyčaj platí aj v popoluške, v každej jednej na svete. Platí to však aj v tomto temnom príbehu, kde navonok niet šance na víťazstvo lásky? Možno, lebo aj tu Vám správna vec víťazí nad nesprávnou a je úplne fuk, či sa nám to páči alebo nie.

Toto je presne to, čím sa mi Jana Eyrová líši od sirôtky u nás na dedine. Ona nemusí prekonať len svoj trpký osud, vyhrať nad zlou macochou a koniec koncov zvíťaziť aj sama nad sebou. Ona musí ešte aj žiť s prísne zakázanou láskou v srdci…

A to je aj na sirôtku priveľa,

Vaša Juli

https://ro.wikipedia.org/wiki/List%C4%83_de_pictori_rom%C3%A2ni

https://pixabay.com/sk/ko%C4%8D-die%C5%A5a-princezn%C3%A1-novorodenca-1489822/ň

https://pxhere.com/cs/photo/476896

https://pixabay.com/sk/hr%C3%B4za-stra%C5%A1ideln%C3%A9-desiv%C3%BD-skladanie-2580597/

Zo semienka bylinka mladá, z byliny krík kvetmi obsypaný :-)

Kde bolo, tu bolo, bol jeden veľký slovanský národ. Celý východ takmer Vám jeho ľud zaberal. Okrem iného sa tu darilo i bylinám. Nepestovali sa iba, ale  rozprávali sa z pokolenia na pokolenie aj. Tu vznikla aj táto bylina krásna, ktorú vám hneď teraz rozpoviem 🙂

Jedno z nich privialo na ruskú step na prelome 10. a 11,. storočia 🙂

Stalo sa dávno pradávno, pred mnohými rokmi, ba pred mnohými stáročiami. Na ruskú step začal padať dážď priamo z nebies a vietor začal duť silným víchrom kresťanstva, keď ho na prelome 10. a 11. storočia sem vetry priviali.

Čuplo si do výživnej pôdy cirkevnej slovančiny a aby sa mu ešte lepšie darilo, doprialo si aj pôdu prajnej staroslovienčiny.

Hoci najskôr sa v jeho stopke klíčili aj preklady cudzokrajných rastlín, netrvalo dlho a mladá rastlinka si živiny brala aj z plodnej zeme Ruska. Z jej korienkov klíčili malé púčiky kázní, životopisoch svätých, ale aj veršovaných povestí, ako sú napríklad kroniky, či ruské byliny 🙂

Táto ešte stále maličká divorastúca bylina už teraz dáva svetu také významné plody ako je Letopis Nestorov, pravdepodobne z roku 1113, či významné životopisy Života Borisa a Gleba Život Feodosia Pečorského. Jej plodom z tohto divého obdobia, keď sa o ňu stará ešte len ušľachtilý ruský ľud, je aj Poučenie Vladimíra Monomacha.

Prvý veľký skutočne krásny kvietok, ktorý preslávil túto mladú bylinku, sa naplno rozkvitol až v 12. storočí. Skromný prvý kvietok dostal názov Slovo o pluku Igorovom, ktorý sa pasuje za ten najslávnejší plod staroruskej literatúry vôbec. Niet sa čomu čudovať, veď tento kvietok neobyčajne silno vyjadruje vlastenecké túžby ruského ľudu.

Ba ani kone Tatarov ju nedokázali pošliapať, na to bola v mladosti príliš silná

Aj ruská bylinka musí v mladosti veľkú silu ukázať, aby mohla potom v dospelosti a starobe ukázovať svoju veľkosť. Len čo do jej blízkosti prídu bojovní Tatári, pošliapu ju, teda takmer.

Rásť a rozkvet jej púčikov dupot tatarských koní však zastaviť nemohol. Cez všetky úskalia, ktoré zatienili jej rodiacu sa krásu, kvitne nejeden krásny a pre ňu drahý púčik, z ktorých vyrastá kvietok v podobe diela s názvom Slovo Daniila Zatočníka.

Tatari ako prišli tak aj odišli, rýchlo ani víchor, čo tak rád ohýna a ruská bylina sa mohla opäť nielen nadýchnuť, ale aj rásť a mohutnieť.  Bolo to v 15. storočí, kedy čerpá z svojho trápenia a svetu ukazuje celkom nové krásne kvetiny, vyrastené priamo z vlastnej bolesti 🙂

Ide o diela, ktoré rozprávajú o porážke tatárskych kmeňov, medzi ktorými nechýba ani Trojický letopis, ktorý vyzdvihuje úlohu Moskvy v boji, Povesť o boji na Kulikovskom poli, či azda najdôležitejší spis Zadonština.

Po veľkej bolesti to už tak väčšinou  býva, že sa človek postupne prestáva báť a začne sa otvárať svetu. Ba ani taká rastlinka sa z toho nevymyká, tobôž nie ruská bylina, ktorá sa čoraz väčšmi podobá kríčku 😀

Bola ešte len kríčkom maličkým, keď sa zapáčila mocnému cárovi

Svoje veľkolepé puky roztvára tak široko  ako ruská spoločnosť roztvára zvyšku sveta svoju slovanskú náruč. O semienka zo svojich už i tak bohatých kvetov sa ani táto dobrá mama nebojí. S radosťou ich vysiela do sveta, aby jej nazad priniesli krásne cestopisy, nech aj ona vie čo to o svete. Ten najznámejší je určite Putovanie kupca Afanisa Nikitina za tri moria, kde je opísaná cesta do Indie.

Bylina sa kríčkom stala, ktorý bol obsypaný samými kvetmi a samozrejme, hneď sa aj našiel majetný, silný pán, čo ju chcel ma len a len pre seba. Ani sa nebudete veľmi čudovať, že sa kríček zapáčil akurát mocnému cárovi Ivanovi Hroznému.

Ak si myslíte, že kríček sa musel v tej dobe venovať iba jemu, nemýlite sa. Ivan Hrozný sa však ku kríčku hrozne nesprával. Naplno sa mu venoval a dbal na to, aby sa v 16. storočí rozvíjal do krásy ešte viac. A tak popri Nikonovskému letopisu, ktorý ospevuje kult mocného cára, mohli vzniknúť aj právno-spoločenské spisy ako napríklad Domobrana, čo Stoglav 😀

Z byliny sa stal krík samý kvet a sám bol zvedavý, čo sa stane a čo nestane…

V domácom prostredí sa kríček cítil ozaj pohodlne. Páčilo sa mu tam, lebo sa mu darilo. Keď na prelome 18. a 19. storočia jeho nový pán ruský klasicizmus povolal do služby nových záhradníkov, čo sa mali oň starať, sám bol zvedavý, čo sa stane…

a čo nestane 🙂

Vaša Juli

https://pixabay.com/sk/semienko-grain-rastlina-945877/

https://pxhere.com/sk/photo/873359

https://pixabay.com/sk/kvety-biele-kvety-rastlina-kr%C3%ADk-2394665/

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Polygala_tatarinowii_s5.jpg

Čo sa medzi ovcami na salašoch povráva o páde nepremožiteľného Babylonu?

Ubehli roky, storočia, ba i tisícročia sa preliali tým naším dedinským potokom. Ľudia už dávno zabudli, mladí nevedia, starší si nepamätajú a starci rozprávajú úplne iné báchorky, oveľa veselšie story svojho ľudu.

Už celé tisícročia sa preliali naším potokom, že sa naň jednoducho zabudlo

Zabudlo sa už i na školách. Dnes sa už iba máločo z toho príbehu vypráva v triedach. Nik od teba nechce, aby si sa postavil pred tabuľu a rozpovedal si ho celý celučičký do poslednej bodky. Nik sa z neho nechce poučiť. Nik sa z neho nepotrebuje poučiť, načo aj?

Aj jej to mohli rozpovedať len a len ovce. Len ony si ho veľmi dobre pamätajú, na počudovanie sveta až príliš dobre. Traduje sa z pokolenie na pokolenie, z generácie na generáciu. Tak ako sa u ľudských bytostí tradujú z pokolenia na pokolenie poučné ľudové rozprávky dávnych vekov 🙂

Ten príbeh nemá nohy a predsa pochodil kus sveta. Vedia o ňom na každom jednom salaši a je úplne jedno, či na slovenskom, ale na tom americkom. Na našej Zemi niet ani kúska trávy, kam by ten príbeh bez nôh nezašiel.

Ovce nezabúdajú tak ako ľudia a ona to dobre vedela. Žila už veľmi dávno pradávno a predsa sa postarala, aby prežil. Prežil celé nasledujúce generácie a čakal. Nie na princeznú, čo by ju mal prebudiť bozkom svojej večnej lásky ako v nejakej rozprávke.

Chodil od ovečky k ovečke, pchal sa im do uší, dral do sŕdc a zarýval do hĺbky duší. To všetko ticho a nenútene. sťaby bol ozaj tým tichým, nenápadným poslom pravdy. A čakal na svoju veľkú chvíľu. Chvíľu, keď tým čudným, ľudským tvorom otvorí oči a oni sa konečne spamätajú.

Poznajú ho len ovečky, len ony ho smú vyzradiť ľudom, čo chcú počúvať…

Múdra ovečka, čo ho do sveta vyslala, vedela, že to nič ľahké a jednoduché nebude. Bolo jej jasné ako facka, že ľudia zvieratkám nerozumejú, teda aspoň im nevedia rozumieť, lebo voči prírode a zveri bývajú nielen slepí, ale často aj hluchí.

Tušila však, že raz si jej tiché posolstvo svetu vypočuje dobré, šľachetné ľudské srdce, čo ho bude šíriť ďalej a ďalej do všetkých končín sveta, hoci to žiadna ľudová rozprávka nie je. Je to skutočný príbeh, príbeh z ďalekých krajov, príbeh zo starodávnych čias…

Príbeh driečnej pastierky oviec Nanai, čo celý život obdivuje a celým svojím dievčenským srdcom miluje veľkého muža, staviteľa veľkej armády. Deva, čo pochádza zo starého urodzeného váženého rodu, ktorý pred rokmi upadol do nemilosti mocných, sa teraz stáva objektom lásky až dvoch šľachetných mužov, z ktorých vybrať si je priam nemožné

Nebuzadar a jeho neľahký osud v službách kráľa, čo v ňom vidí iba ak soka v moci. Je jediným, kto vidí obrovské nebezpečenstvo, čo hrozí jeho milovanej domovine. Vo svojom boji zostáva však osamotený a aj od svojej zákonitej manželky sa dočká len hlúpeho výsmechu. Stáva veľkú armádu a robí, čo len môže, aby zabránil tomu najhoršiemu a v tom obrovskom chaose stretáva lásku svojho života 🙂

Aj on je slimákom, čo pokrok smie hlásiť len pomaly, zrýchli to aspoň láska?

A napokon knieža Ursiga. Muž, čo vstúpi do cudzej zeme, aby jej ľud raz a navždy zbavil otrokárskych praktík jeho panovníka. So svojou suitou chodí tento dobrý muž po dedinách a zúboženým ľudom rozpráva o inom, krajšom, slobodnom svete za hranicami nepremožiteľnej krajiny. Jeho misia je odmenená a on vo svete otrokárskeho kraja spoznáva čistú a slobodnú dušu.

O týchto troch hrdinov, no aj o iných, čo im hádzali polená pod nohy rozpráva ovečka našej Margite Figuli, ktorá jej rozprávanie okamžite využíva. Výsledkom je hneď dvojzväzkové dielo Babylon (1964, 436 + 404 strán), kde tak majstrovsky zobrazila úpadok jednej slávnej ríše sveta.

Zaiste jej k tomu dopomohlo aj zakomponovanie milostného trojuholníka troch najušľachtilejších postáv románu do veľkolepého príbehu. Presne pre lásku sa nemohli spojiť a bojovať v mene dobra o záchranu. Aj preto bola katastrofa, ktorá sa len pomaličky ako slimák blížila k hraniciam večného mesta, neodvratná.

Chod dejín sa nezastavil a pýche prechádzal pád aj v starom „dobrom“ Babylone. A pritom stačilo len veľmi málo a všetko mohlo byť úplne inak. Stačilo len aby panovník aspoň na chvíľu prestal fantazírovať o fiktívnej hrozbe jeho možnej výmeny na tróne.

Keby sa radšej zamyslel na  tou príliš reálnou hrozbou. čo visí nad krajinou, ako to urobil jeho mladý veľmož, no on nie. Kvôli svojej márnomyseľnosti doviedol si vlasť do vojny a vystavil ju záhube, v ktorej ani posolstvo od susedov nie je zárukou šťastnej slobody a spokojného života.

Babylon – na jeho skazu sme síce zabudli, jeho posolstvo je tu však na veky vekov

Príbeh plný zrady, kde najviac trpí nevinná láska troch šľachtených ľudí sa dnes rozpráva iba na salašoch. Čo už ľudia dávno zabudli, to im ovce zo stáda dávnej pastierky vždy vďačne pripomenú…

Aby sa nezabudlo už nikdy viac,

Vaša Juli

 

https://pxhere.com/sk/photo/1162199

https://pixabay.com/sk/ovce-st%C3%A1do-pfrech-st%C3%A1do-oviec-2859011/

https://pixabay.com/sk/slim%C3%A1k-pr%C3%ADroda-pomalos%C5%A5-predn%C3%A9-1599016/

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:The_walls_of_Babylon_and_the_temple_of_Bel.png

Celkom obyčajný človiečik s neobyčajným uhlím v hlave :-)

Bol to veru pozoruhodný človek, to je jasné ako facka. Takých veru na svete len tak ľahko nenájdeš. Sú vzácni ani drahokamy, čo sa dolujú spod zeme, či soľ, ktorú hľadá najmladšia kráľovská dcéra, lebo len ona vie, že soľ je nad zlato.

Najvzácnejšie drahokamy života si nosíme v sebe

Takých veru na svete len tak ľahko nenájdeš. Žijú v horách sťa tiene života. Ak chceš od nich dobrú radu získať, musíš veru dlhú a namáhavú cestu do tých hôr merať. Inak to ani nejde. Pomáhajú radi, no len a len vtedy keď vidia, že sa namáhaš, usiluješ a zbytočne nemárniš čas 🙂

Ich múdrosť sťaby vyvierala priamo zo zeme. Nie, nie je krvavým diamantom, pre ktorých mrú duše živých. Nie je zlatom, čo sťa také sliepky hrabeme pod seba. Nie je dokonca ani čiernym zlatom, čo z slobodného človeka otroka prachov raz dva urobí. Je iba uhlím.

Uhlím, čo sa tak ťažko ťaží v hlbinách baní. Špinavá, náročná práca je to a predsa tá najväčšia radosť. Radosť z tepla, radosť z ľudského dotyku, preveľká radosť z obyčajnej sedliackej múdrosti.

Netreba jej ani tak veľa. Nepotrebuje hromadu kníh, zošitov, učebníc. Drahí profesori či univerzity, ba i tie najlepšie z najlepších, sú jej celkom nanič. Nechce ani tri zázračné vlasy deda vševeda. Ani keby jej ich ponúkali rovno sto, nevzala by ich. Načo by jej aj boli?

Sú a žijú ďaleko v horách. Obkolesení tichom Matky prírody brúsia všetkých svojich päť zmyslov. Ťažká drina, čo je ich vernou družkou neraz po celý život, brúsi zasa ich zdravý sedliacky um. Práve ten ich robí tým, čím aj sú. Múdrymi radcami na ceste životom.

Samota je priateľom človeka, on by ju však sotva zniesol 🙂

V malých mestečkách je ich ako šafranu. V mestách o nich nevedia takmer nič. Veľkomestá a metropoly o ich existencie nemajú ani len poňatia. Spokojne si nažívajú na miestach, kde ich cudzí svet vôbec neotravuje. Čakajú si tam na toho, komu sa bude za nimi chcieť unúvať.

On je však výnimkou, ktorá potvrdzuje pravidlo. Hoci ešte stále žije vo svojom vlastnom svete, žiť niekde v samote lesa by asi nedokázal. Má rád ľudí a rád im pomáha. A nadovšetko miluje komplikované prípady, kde na prvý pohľad nič nie je také, ako by malo byť 🙂

Dámy a páni to je ON – nejedného detektíva srdca šampión. Simon Ift. Hrdina skvelého Aleistra Growleya, ktorý ho tak majstrovský vyobrazil vo svojich „detektívnych poviedkach z pera najskazenejšieho muža sveta“ s názvom Prípady skromného Simona (po ang. The Simon Iff Stories, 2018, 185 strán).

Simon Iff nie je žiadny mladý sexi poliš, čo ako mladé ucho rieši celkom obyčajné prípady, ktoré by v pohode zvládol aj škôlkár. Simon Ift je presným opakom. Ide o pána v rokoch a dosť v rokoch. Nik presne nevie koľko ich má na krku a je dosť otázne, či to vie aspoň autor sám 😀

Práve na stránkach tejto knihy, tak ako nikde inde platí, že vek je iba úbohé číslo. Skromnému Simonovi roky škodu nerobia a niečo ako demencia tomuto pánovi v rokoch rozhodne nehrozí. Ba práve naopak.

Čiperný starček s mladým neviazaným duchom – To ja presne on!!!

Roky neponúkajú len skúsenosti, ale aj dávajú možnosť cvičiť si um a to tento vášnivý starček využíva na tisíc percent. Hrá golf, šachy, cvičí jogu, stále čosi študuje, venuje sa psychológii, je členom zaujímavého klubu a v neposlednom rade aj pozoruhodným spoločníkom v každej jednej spoločnosti.

Už teraz sa Vám tento mimoriadny starček, ktorému nuda určite nehrozí, zdá ako celkom sympatický pán? No len počkajte! Jeho najväčší koníček práve prichádza.

Korením už i tak búrlivého života je mu práve riešenie záhadných a tajomných prípadov, o ktorých v temnom Anglicku nie je nikdy núdza. I keď by si už celkom v pohode mohol užívať svoj zaslúžený dôchodok, niektoré veci mu pokoja jednoducho nedajú a nedajú 😀

Prichádzajú za ním starí priatelia zo sveta, kde sa stále niečo deje a stačí iba jedno jediné slovko. Slovko o divnej príhode, ktorá momentálne hýbe ich spoločnosťou. Šibalský starček sa chytá ako ryba na háčik a už aj rozmýšľa o logike svojho nového prípadu.

Nie je iba jeden, do zbierky sa ich Crowleyovi zmestilo viac. Každý je z úplnej inej oblasti a sem tam sa mení aj doba, v ktorej sa ten či onen príbeh odohráva. Každý je inej povahy a na každý jeden musí ísť starček úplne inak a úplne odlišným spôsobom ako na tie prechádzajúce.

Fakt má čo robiť a musí neraz zapojiť všetky svoje zázračné vedomosti, geniálne zručnosti, inštinkt, či vždy správny šiesty zmysel a dôvtip, aby odhalil pravdu, ktorá ho nikdy nenechá na pokoj. A humor, jeho vlastný humor, mu pritom nikdy nesmie chýbať 🙂

Zdravý sedliacky um sa ti stane uhlím života 🙂

Múdrosť, čo vyviera zo zeme. Nik ju neseje, na poli, lúke nerastie, diamantom krvavým nie je, ba ani čiernym zlatom nikdy nebude. Je oveľa cennejšie ako zlato. Je drahokamom uhlím zvaným. Tak ťažko ju nájsť a ešte ťažšie ju získať. Jej meno je um…

 

Zdravý sedliacky um,

Vaša Juli

https://pixabay.com/sk/drahokamy-kamene-crystal-drahokam-836763/

https://pixabay.com/sk/uhlie-drahokam-kry%C5%A1t%C3%A1ly-%C4%8Dierna-2595710/

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Obraz-hanacek-starec.jpg

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Samota_Pilka_-_b%C3%BDval%C3%A1_vodn%C3%AD_pila,_%C5%A0ebetov,_okres_Blansko.jpg

O madam záhrade trojlístkov a jednej prekrásnej ruže z tŕňa kliatby pestovanej :-D

Kde bolo, tu bolo.

Pripomínajú trojružu, čo ani jeden koreň spoločný nemá…

Bol raz jeden kaštieľ. Prosto dvorom ho nazvali. Učupený v slovenských krajoch celým generáciám sa domovom stal. Nielen radosť a láska, ale aj smútok s bolesťou v ňom prebývali. Niekto krvavé slzy roní, iný zase strašné tajomstvo života odhaliť túži.

Bolo, nebolo.

Partizán sa v lesoch skrýva a lekár doma v kresle seba rieši. Ženu jeho pri sebe si drží, nevediac, že pod srdcom plod veľkej lásky nosí. Bratia dvaja nevlastní ako jeden. Podobní si a predsa celkom iní. Blízki celkom, no i tak  na míle vzdialení.

Tam, kde sa piesok leje…

Tam sa sudkyňa jedna k svojim koreňom vracia. Je zima, v príbehu sú záveje. Po chrbte behá mráz z pravdy, čo sa núka ako na zlatom podnose. Má odhaliť a hlavne súdiť toho, kto si ju k sebe privinul a sirôtke bez rodičov pocítiť pravú chuť lásky i nenávisti dal.

Tri rozlične príbehy, tri odlišné deje 🙂

A len jedna spisovateľka za ne môže, verte či neverte. Toto si pamätám inak úplne presne. Mali sme akurát lyrizovanú prózu – jednu z mojich naj, čo môže v slovenskej litike byť. Nič ťažké, ak máte aspoň trocha zmysel pre systém. Mne to skôr pripomínalo detskú hru – priraď veci k sebe 🙂

A tak sme sa hrali.

Švanter, Figuli, Chrobák a Hana Zelinová, na ktorú vyšla akurát sága. Dôvod bol jasný ako facka. Jej slávny Alžbetin dvor sme poznali z telky. Všetci dobre vedeli aj o jeho potomkoch Volanie vetra a Kvet hrôzy. My sme tú trilógiu mali dokonca aj doma v knižnici.

Hanka Zelinová – toto je jej verný priateľ 🙂

Zostávalo sa iba tak trochu zoznámiť s pani Zelinovou…

Vedeli ste, že táto prozaička, dramatička, autorka literatúry pre deti a mládež sa narodila 20.7.1914 vo Vrútkach? Naozaj!

Z domoviny putuje do hlavného mesta, aby sa stala učiteľkou.

Stáva sa však redaktorkou v Prešove a Košiciach, to už boli roky 1937 až 1941. O pár rôčkov neskôr pôsobí aj v košickom Svojvete, či v redakcii detského časopisu Zornička. To je už opäť v Bratislave, kde 16.1.2004 aj zomiera.

Jej prvotinou je Zrkadlový most  z roku 1941.

Kto čítal vie, že ide o zbierku poviedok s témou medziľudských vzťahov. Nájdeme u nej však aj  generačný román o kliatbe osudu z roku 1944 s názvom Prístav Pokoja. Už tu sa ukázalo, kam ďalej bude smerovať jej spisovateľská dráha 🙂

Jasne ide smerom naturizmu.

Doménou sú nielen romantické príbehy s rozprávkovou štylizáciou, ale inšpiruje sa aj severskými prózami. Krásne to vidieť v Anjelskej zemi z roku 1947. Fantastickosť a harmónia, ktorá je tak na míle vzdialená od reality povojnovej doby, vyvoláva Felixom dokonca aj kritickú polemiku ohľadne dobovej slovenskej prózy.

A aj z nej sa stala v roku 1948 trilógia 😀

Postarala sa o to s titulmi  Hora pokušenia Dievočka vstaň. Nič nezostáva dlžná ani košickej rodine Simonidesovcov, ktorej úpadok zobrazila v dielke s názvom Diablov čardáš (1958)

Jej tvorbu by sme mohli nazvať aj tvorba trojlístkov – ten najslávnejší nesmie chýbať

Známy trojlístok uzrel svetlo sveta s rokom 1977.

Zelinovej dramatický obraz rodovej kliatby turčianskej zemianskej rodiny sa vinie od konca 18. storočia až po 70. roky storočia toho minulého. Dobre známy seriál prezrádza osudy iba prvej časti, no ostatné dve sú rovnakou ak nie ešte väčšou lahôdkou 🙂

Skúste sa do nich začítať a pochopíte.

Jej próza sa neobíde ani bez osudov liptovských garbiarov a opäť je z toho trilógia, tentoraz s názvami Hodvábna cesta, Smäď, Kľukatý let motýľa. Aj tu sa podriaďuje čitateľovi, vyniká rozprávačskou zručnosťou, či dramatickým romanticky podfarbeným dejom.

Každý sa s ňou stretol aspoň raz v živote.

Náš úplne prvý kontakt nebol tentoraz v škole, ale v obývačke, keď som sa po prvý raz pustila do sledovania Alžbetinho dvora. Okrem skvelých výkonov starých slovenských hercov ma uchvátil aj dej. Spletitý dej lásky, nenávisti, kliatby ma totálne dostal 😀

Čítala som ho len pred pár rokmi.

Je to ozaj voňavá ruža prózy medzi trojlístkami 🙂

A potom, asi rok na to aj jeho dve časti – Volanie vetra Kvet hrôzy. Šokovali, tak málo a tak veľmi. Presne tak veľmi ako málo spolu súvisia. Tak málo, ako veľmi môžu baviť bystrého ducha, čo v románe nehľadá iba povrchný sentimentálny príbeh.

Toto je ruža medzi trojlístkami!

Toto je madam Zelinová,

Vaša Juli  🙂

https://pxhere.com/sk/photo/500632

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Rosa_arvensis_-_poljska_ru%C5%BEa.jpg

https://pxhere.com/sk/photo/1364608

https://pixabay.com/sk/%C4%8Fatelina-zelen%C3%A1-pr%C3%ADrodn%C3%A9-%C5%A1%C5%A5astie-189151/

Záhada slobodného dieťaťa Matky prírody: Uhádneš kto som, knihomoľ?

A tak začal sa ich mesiac. Prišiel nenápadne, čakane, no predsa len tak trochu nečakane. Tentoraz vo veľkonočnom vajíčku v zajačom košíku slávi novú jar. Víta jej príchod, obdivuje jej nový šat, spieva jej zelené piesne a tancuje jej radostný zelený tanec plný novej nádeje.

Tak ako slávny spisovateľ aj on zdraví lesy, hory 🙂

Zdraví ich. Pozdravuje lesy, hory, z tej duše pozdravuje Ich, ani čo by bol Hviezdoslavom a šiel písať svoju slávnu Hájnikovu ženu. Pera v jeho rukách však niet. Má len lásku k tým krásnym veľhorám našej planéty.

Jeho radosti, čistej a úprimnej, sa chytil i on. Ten, čo má nos večne strčený v knihu, teraz dvíha pohľad od jej stránok a hľadí do diaľky. Ani si neuvedomí ako knihu, svoju vernú spoločníčku, zatvorí. Srdce mu uchváti úplne iný obraz. Srdce mu uchvátia ONI – zelené hory, tmavé lesy 🙂

Do jeho večného ticha sa vkráda dilema. Čítať či ísť? Čítať o tak veľmi vzdialených kútov našej Zeme, či ísť po stopách minulosti svojich predkov, ktorej ho vedú až kamsi do zelenej hory?

Rozhodne sa. Knihu odloží do batoha a rázne vykročí. Srdce ho vedie cestou – necestou, po známych i neznámych chodníčkov. Kráča už veľmi dlho, nohy však necítia ani únavu ani námahu. Sťa by kráčal chodníkom času, čo ho vedie do minulosti k svojim predkom, k svojím koreňom.

Tu hľa, stretne dobrého človeka. Muža, ba nie muža, iba chlapca, čo iba prednedávnom z chlapčenských nohavíc vyrásť stihol. Mladíkove šibalské oči sa usmiali. Odľahne mu. Je mu jasné, že sa práve stretol s dobrým mladým človiečikom.

Kráčajte lesom a objavte dieťa prírody i Vy

„Uhádneš kto som, ty vášnivý knihomoľ?“ spytuje sa toto šľachetné ľudské mláďa. „Dám ti len tri stopy a hneď budeš vedieť moje meno, brat môj, určite si o mne už svojho času čítal.“

„Ty si Maťko, Klingáčik, však áno?“ potešil sa, že mu čarovný mužíček splní tri želania a hádam mu ani nezoberie to najcennejšie, čo má 😀

On sa však iba usmeje a hodí rukou. „To by bolo pre teba príliš ľahké, môj milý knihomoľ, no neboj. Ak si o mne čítal, celkom iste ma uhádneš. Len ma sleduj a čoskoro ti bude všetko jasné.“

Stopa číslo 1

Bývam ďaleko od ľudí i miest. Mojím domovom sú lesy, hory. Žijem s mamou, sestrou a malým bračekom. Okolo seba mám vždy kopu  zvierat a v každom ročnom období prekrásnu prírodu, ktorú by som za nič na svete nevymenil.

Iný svet som nepoznal, no keď som začal chodievať do dediny, všetkých som tam prekvapil. Svoju silou, šikovnosťou, odvahou i pracovitosťou. Chalani len tak zazerali čo som zač, no svojím dobrým srdcom som si ich všetkých získal 😀

Stopa číslo 2

Rád pomáham, vždy to tak bolo. Mamke bolo treba pomôcť s kadečím. Otca nebolo, tak som sa musel priprieť i ja. Ale ja som nedbal a nepriečil sa žiadnej robote, ktorú mi dali, aspoň som mamke uľahčil.

Vôkol seba som mak vždy kopu zvieratiek, ale i roboty čo nesmrdela 🙂

Pomáhal som rád i krstnej mamke a jej trom synom. Vtedy som sa naozaj cítil ako skutočný robotný šuhaj. Dobre padlo, keď chválili a chválili veľmi často, najviac ma však bavilo, že som aj pri robote býval slobodný ani ten vták u nás na oblohe.

Stopa číslo 3

Dvanásť mesiacov má rok, štyri ročné obdobia sa striedajú v ňom. Presne toľko si mohol sledovať môj príbeh, toľko sa vošlo do jeho 141 strán. Srdce som ti tešil krásnymi kresbami prírody, či dediny. Dušu som ti hladil svojimi šibalstvami, či čarovnými opismi malebného, no i ťažkého života posledného roku svojho ľúbezného detstvá.

Otec mi bol zbojník. Ja som ho vôbec nepoznal. Za mamkou prichádzal len vtedy, keď ho stará dobrá tma kryla pred svetom. Teraz nemám už ani jeho ani to svoje ľúbezné detstvo. Po horách kolujú o mne rôzne povesti a ja sa musím pretĺkať životom ako len viem, aby ma náhodou nezlapali.

Vieš, kto som??? Pomôžem ti, dobrý človek.

Tri vety ma prezradia načisto:

Som dieťa Matky prírody, kto som???

Som pravé slovenské dieťa Matky prírody.

Som i nie som zbojník svojej domoviny.

Som dieťaťom dokonalého umelca, ktorý mi vytvoril tú naj domovinu na celom svete…

Tak už vieš kto som, knihomoľ?

https://pixabay.com/sk/hory-leto-zelen%C3%A9-stromy-na-%C5%A1%C3%ADrku-1578181/

https://pixabay.com/sk/rozpr%C3%A1vka-heg-zelen%C3%A1-jeden%C3%A1stka-3029063/

https://pixabay.com/sk/sova-sneh-sneh-sova-vt%C3%A1k-les-o%C4%8Di-3184032/

https://pxhere.com/sk/photo/1382111