Vojnová dilema: Veľké objavy malého dievčatka či zrelé rozhodnutie mladej ženy?

Prišli naozaj kruté dni. Prišla vojna a celý svet sa zmietal v jednom hrozivom ohni. Muži odchádzali do boja, ženy za nimi zmáčali slzy nevediac, kedy a či vôbec si budú môcť padnú do náručia. Nevediac a ani netušiac, či si budú môcť ešte niekedy vyliať srdcia na pleciach svojich statočných mužských.

Ani srdce nemalo istoty, či sa ešte niekedy dočká víťazstvá lásky…

Nik nevedel, čo sa stane a čo nestane. Nevedelo sa, čo bude a ako bude. Netušilo sa, čo prinesie najbližší deň a ako bude svet vyzerať na jeho sklonku. Nik nemal istoty ďalšieho dňa, hodiny, či  minúty a srdcia mali iba chabú nádej vo víťazstvo lásky.

Lučenec a Amsterdam – dve mestá na kontinente, na ktorom zúrila vojna ani besný pes. Neboli k sebe ani o chlp bližšie ako sú dnes, a predsa! Čosi ich v tých v hrozných rokoch, kedy srdcia a lásky museli ísť bokom, spájalo. Nielen ich, ale hádam všetci mestá na horiacej planéte.

Boli len dievkami, keď sa k tomu už schyľovalo. Jedna dokonca ešte takmer dievčatkom, čo svet bralo tak naivné. Tá druhá, dievka zrelá na lásku, na vážny vzťah mala ešte kopec času, a predsa!

V tom čase neľúbili. Srdcia mali voľné ako tí vtáci a ktokoľvek si ich mohol do hrsti chytiť a nikdy viac nepustiť. Podarilo sa to len jednému pred tým dňom. Dňom, kedy sa do rodného kraja nasťahovalo zlo a všetko bolo zrazu úplne inak, všetko bolo zrazu hore nohami.

Len jedna z nich pocítila chuť lásky ešte pred tým, než vypuklo to peklo. Peklo, ktoré láske a zamilovaným srdciam nežičilo. Tá druhá sa zatiaľ tešila lichôtkam svojich nápadníkov a tou svojou nevinnou detskou márnivosťou ich sem tam trochu aj potrápila.

Vedela, že je a bude zle. Obe to veľmi dobre vedeli. Malý usmiaty anjelik so sladkou tváričkou mladej kokety a skromná deva s mladou láskou v srdci. Anna a Viola  – dve nešťastné ženy, ktoré nemali ani tú najmenšiu nádej uniknúť krutým časom druhej svetovej vojny.

Nikdy nie je tak zle, aby to láska nedala – o tom sú aj tieto dva vojnové príbehy

Čakala som čosi úplne iné. Neviem síce presne čo, ale čosi celkom iné, než mi ponúkol svetoznámy Denník Anny Frankovej (ang. Anne Frank: Het Achterhuis, 2015, 371), ktorý prvýkrát v roku 1947 vydal jej otec Otto Frank, jediný z rodiny, čo prežil nástrahy pobytu v koncentračnom tábore.

Desivé slovné spojenie koncentračný tábor  je priam kľúčové v príbehu Violy Stern Fischerovej s jednoznačným názvom Mengeleho dievča (2016, 367 strán), ktorý je skutočným príbeh Slovenky, čo prežila až štyri koncetráky.

Azda sa teraz pýtate, čo ma viedlo k tomu, aby som si na osude týchto dvoch mladých báb s nesmierne ťažkým osudom všimla akurát ich mladé srdiečka, horiace ťažko skúšanou láskou? Predsa v oboch story museli byť aj iné veci, ktoré zaujali, dojali, rozplakali.

Boli aj neboli. Áno, láska v časoch vojny je už dosť ošúchanou a dobre známou vecou aj pre skúsených majstrov pera. Zamysleli ste sa však už niekedy nad tým, prečo je to tak? Prečo sa píše o dvoch milujúcich srdciach, keď všade rinčia smrteľné zbrane a na stole sú oveľa dôležitejšie otázky ako taká veľká a osudová láska?

Tak napríklad, mladá Anna sa musí s rodinou skrývať pred nacistickou mocou. Je ešte veľmi mladučká a okrem veľkej vojny a neustále prítomného nebezpečenstvá sa musí vyrovnať s možno ešte dôležitejšími a zložitejšími problémami svojho dospievania.

Musela sa ukryť v meste bicyklov, aby našla samu seba

Nik jej nerozumie. Nikto ju nechápe. Vznikajú hádky, konflikty a všetko si to odnesie práve ona, najmladšia členka kolektívu ukrývajúcich sa. Stáva sa čiernou ovcou, odcudzuje sa vlastnej mame, každým dňom ju nenávidí čoraz viac a viac a je z toho vážne na nervy.

Prichádza však Peter. O čosi starší než ona. Syn rodiny, s ktorou sa delia o úkryt, ju berie pod ochranné krídla a dáva jej ovoňať arómu nežného citu. Anna sa po veľmi dlhom čase cíti silnou bytosťou, nie menejcenným deckom, ktoré každý len kritizuje.

Anna Frank je konečne tým dievčaťom, akým chcela byť už od samého začiatku. Je silná, sebaistá, rozvážna, rozumná. A hoci nie je to žiadna tá mega láska, o ktorej sníva každá jedna z nás, pomôže jej stať sa tou, ktorou chce byť a zmieriť sa so svetom vôkol seba…

Je koniec vojny. Mladá Viola Sternová konečne našla svoje šťastie. O ruku ju akurát požiadal jej kamarát z detstva, čo ju miloval vari celý život. Je to veľký hrdina z vojny, ktorý sa aj napriek svojmu židovskému pôvodu nebál a šiel do boja s jedinou myšlienkou – poraziť zlo z Nemecka.

Súčasťou jej príbehu je aj táto lučenská synagóga

Teraz sa vracia, stretáva svoju lásku a už neváha ani chvíľu. Už keď ju opúšťal vedel, že ho nesklame. Ako by aj mohla? Bola skvelým dievčaťom, mala silného ducha a vždy robila všetko preto, aby prežila. Nech sa deje, čo sa deje, musí iba prežiť – silou vôle, silou nezlomného ducha.

Vedel, že to bude mať dievča ťažké a nemýlil sa. Narodila sa ako židovka, jej kroky viedli teda do koncetraku. Prišla o milovaných rodičov a sama sa zachránila len v  poslednej chvíli a to iba úplnou náhodou.

Stala sa Mengelehovým dievčaťom, pokusným králikom, ktorý nemal prežiť. Prežila. Prežila a spoznala osud mnohých žien s nešťastným srdcom, do ktorého vojnové časy prileteli sťa ten uragán, čo po sebe nenecháva nič na svojom mieste.

Je po vojne. Priateľstva z nej strácajú svoju moc a život sa vracia do starých koľají. Rodiny sa schádzajú a snažia sa začať odznova. Violu nájde jej veľká láska z minulosti a chce aby s ním odišla do cudziny, aj napriek tomu, že je zasnúbená s iným.

Viola Sternová sa teraz musí rozhodnúť. Ktorý je ten pravý? Kto ju pochopí? Ten, čo sa skrýval v celkom pohodlnom úkryte, ktorý sa mu stáva nočnou morou? Či ten, ktorý bojoval za lepší svet a hoci veľmi trpel, vrátil sa do jej života ako hrdina?

Anna a Viola. Dve mladé dievčatá v časoch druhej svetovej vojny. Obe ľúbia a obe ľúbia úplne inak. Jedna s srdcom malého dievčatka začína spoznávať svoje telo, dušu i samu seba. Srdce mladej ženy v hrudi druhej sa musí rozhodnúť a urobiť všetko preto, aby mohla byť v živote konečne šťastná.

Viera ani láska neumierajú ani vo vojne

Je Zelený štvrtok, začína sa Veľká noc – ten najväčší kresťanský sviatok. Hovorí o smrti, no i o nádeji na vzkriesenie, lebo nádej zomiera posledná. Viera. Viera, však nezomiera nikdy…

Presne tak ako láska,

Vaša Juli

https://pixabay.com/sk/amsterdam-kan%C3%A1ly-bike-holandsko-1243233/

https://pixabay.com/sk/synag%C3%B3ga-lu%C4%8Denec-slovensko-chr%C3%A1m-2575781/

https://pxhere.com/sk/photo/1197982

https://pixabay.com/sk/l%C3%A1ska-hrad-srdce-drah%C3%A1-v-l%C3%A1ske-632144/ň

https://pixabay.com/sk/zajac-krokus-ve%C4%BEk%C3%A1-noc-hra%C4%8Dky-deko-2137741/

Najvyššia hora sveta sťa zlomový bod jedného vzťahu

Bájny Mont Everest. Šialenec je ten, kto túži vystúpiť na jeho samý vrchol. Rojko zase ten, kto o tom iba snívať, no pre svoj sen ani prstom nepohne. No hrdinom je iba ten, kto sa na svet aspoň raz pozrie z jeho úchvatnej výšky.

V deň, keď bola nevestou v bielom, ešte ani len netušila koho si berie

Ona sa za rojka nevydala a ani len o tom netušila. V deň, keď bola ešte len nevestou, vôbec netušila, komu to ide povedať to svoje osudné áno. Svojho milého si vysnívala celkom inak a po jeho boku čakala úplne iný život, aký je tento večný dobrodruh nakoniec doprial 🙂

Rozmýšľali ste už niekedy nad tým, ako sa dostať tam hore – na bájnu korunku sveta?  Nezúfajte, ani ona nie. Nikdy na niečo také pochabé ani len nepomyslela. Nikdy jej to ani len nenapadlo. Bolo jej to cudzie, bolo jej to na míle vzdialené a komu by len napadlo premýšľať o niečom cudzom, o niečom tak strašne vzdialenom?

Videla ho snáď iba v telke, možno čítala o ňom v novinách a brala ho tak ako kopec iných ľudí v jej okolí. Brala ho ako kopec iných vecí. Ako fakt, čo existuje, no jej život ovplyvniť nemôže – ani v dobrom, ani v tom zlom.

Čo však čert nechcel, ani nevedela, ako sa mýli. V deň, kedy bola ešte len nevestou v bielom, v ten deň sa spečatil jej osud nadobro…

Vydala sa za patológa. To morbídne povolanie ju ani trochu neodradilo, aby spojila svoj život s mužom, ktorý jej dal prezývkou Peach. Bola mladá. šťastná, zaľúbená a vôbec netušila do čoho ide. Na očiach mala nasadené ružové okuliare a možno preto mu nedokázala ani lepšie pomôcť.

Ten výstup im navždy zmenil živor

Aj jej príbeh môžeme sledovať na stránkach autobiografického románu jej manžela Becka Weathersa s názvom Napospas smrti: Zostup z Everestu (po ang. As Left for Dead: My Journey from Everest, 2000, u nás 2017, 318 strán).

Azda ste ten príbeh zachytili aj vy, hoci naša generácia si asi až tak presne nepamätá na podrobností z 10. mája 1996. Ja som napríklad o tejto tragédií na najvyššej hore sveta počula a zároveň čítala prvýkrát, aj to len preto, že som si už dlhšie chcela prečítať niečo o napínavých osudoch horolezcov 😀

Príbeh ma zaujal. Silou, hĺbkou, láskou, ale i pokorou aj odvahou začať vždy odznova a odznova. Tou nikdy nekončiacou túžbou človeka prekonávať sám seba,  ktorá drieme v každom jednom z nás. Túžime stúpať vyššie a vyššie, vidieť náš krásny svet z najvyšších miest našej planéty, no občas sa zabúdame spýtať samých seba – máme vôbec na to???

Expedícia začala ešte koncom marca. Vôbec ho nechcela pustiť, sťaby niečo tušila. No on i tak šiel, šiel a zanechal ju s dvoma deťmi v ich peknom dallaskom dome. Šiel, aby si dačo dokázal a nemusel riešiť ich vzťah, ktorý sa po rokoch manželstva rúti do priepasti. Tak ako to robieval stále.

Nádej umiera predsa len posledná: Vždy môže vzísť z popola ako bájny Fénix 🙂

Mal však smolu a musel sa pokoriť! O výstup na samotný vrchol bájnej hory ho pripravili zradné oči, o zdravie a takmer i život strašná snehová búrka. V jednej chvíli bol ako mŕtvy a ona sa na okamih musela zmieriť, že jej deti otca už nikdy mať nebudú.

Z popola sťa bájny Fenix vzišla nádej a  Peach sa dozvedá, že Beck svoju vlastnú smrť akoby zázrakom prežil. Zúfalá žena neváha, zúfalá žena koná. Zabúda na hnev i bolesť, ktoré roky nosí v srdci a robí všetko možné i nemožné, len aby nepodareného otca svojich detí priviedla späť domov…

Samotné dielko je urobené úplne inak, ako by ste možno čakali. Je to taká pyramída naruby. Ak ste aj Vy z mnohých románov zvyknutí, že to najlepšie alebo ak chcete vrchol príde na konci, zabudnite. Tu sa vrchol objaví už na samotnom začiatku 😀

Bola som sklamaná, ale len chvíľu. Strašne som bola zvedavá, čo naplní ďalšie strany. Vtedy som uvedomila, že klasický román nečítam. Bola to skôr spoveď, spoveď jedného horolezca, ktorý sa z depresii dostal len vďaka svojej vášnivej láske k horám.

Jednému pomohli, druhého ničili – také sú už hory

Hory, ktoré ho možno neskôr zradili, mu boli práve tým liekom, ktorým tíšil duševnú bolesť. Čo však jednému pomáhalo, druhého totálne ničilo. Práve hory sú totiž kameňom úrazu vzťahu Peach a Becka, kde práve Everest znamená bod zlomu. Môže ich to prevalcovať, ale i nakopnúť a nanovo spojiť.

Taký je už Mont Everest,

Vaša Juli

https://pixabay.com/sk/mount-everest-himal%C3%A1je-nep%C3%A1l-hora-413/

https://pixabay.com/sk/nevesta-svadba-kytice-svadobn%C3%A9-663204/

https://pixabay.com/sk/f%C3%A9nix-pal%C3%A1c-zviera-685820/

https://pixabay.com/sk/berggipfel-top-hora-zimn%C3%A9-1375015/

Ktorí múdri učitelia sveta sú najtichší a prečo?

„Knihy sú nemí učitelia,“ vyslovil sa raz latinsky autor a gramatik Aulus Cellius a tieto štyri jeho prosté slová by sa mali napísať na nástenku v každej jednej triede aspoň na jeden celý školský rok 🙂

Na ich sviatok skoro zabúdam, no i tak ich mám hlboko v srdci 🙂

OK, úprimne a bez nátlaku, skoro som zabudla. Školské lavice už pár rôčkov nederiem, tak mi to totálne vyfučalo z hlavy. A to pochádzam z rodiny, z akej pochádzam. Až troch ich máme v rodine.

Deň čo deň stoja pred maličkými a trochu väčšími, odovzdávajú im svoje skúsenosti a snažia sa z nich vychovávať čo najlepšiu generáciu.

Šok prišiel len pred chvíľou! Išla som písať ďalší svoj príspevok a chcela som nájsť zase nejaký pekný citátik, z ktorého by sa dalo niečo pekné vytvoriť. Len čo som klikla na tú stránku, našla som ho a vtedy mi to dobilo. Bol to ako blesk z jasného neba a ja som už ďalej ani nehľadala. Bolo rozhodnuté 😀

Teraz mi to prišlo! Dumali ste už niekedy nad tým prečo akurát Marec? Prečo je mesiacom knihy a prečo je akurát v ňom aj Deň učiteľov? Prečo nie napríklad september, kedy si všetci žiaci musia na knihy opäť navyknúť? Prečo nie jún, keď všetci učiteľom ďakujú za všetko a tešia sa, že teraz bude na chvíľu pokoj?

Je to tak trochu proti logike. Na mesiac knihy by sa fakt viac hodil september. Bolo by to fakt že brutálne motivačné. Jún by mal zase patriť učiteľom, teda aspoň jeden deň v ňom. Ako vďaka za ďalší namáhavý rok pobytu za katedrou.

Aká škoda, že sa ten Komenský narodil akurát v marci, poviete si, alebo že by to bolo skôr chvalabohu…

Keď niekto v mojom okolí povie marec, automaticky si ho v duchu doplním marec – mesiac knihy. V mojej mysli je to už tak akosi zrastené od malého malička a asi si ťažko zvykám, kebyže sa na tom niečo mení. Veď uznajte! September – mesiac knihy je už fakt proti logike, aspoň proti tej mojej určite 😀

Už aj starí Rimania vedeli, že knihy sú nemí učitelia 😀

Aj to, že Deň učiteľov je v marci a nie práve v tom júni, mi už ako maličkej tĺkali do hlavy. Ale predsa len, prečo je akurát v mesiaci knihy je veľmi zaujímavá vec a naozaj vedie k faktu, že knihy sú fakt tí nemí učitelia, ako nám to už od čias starovekého Ríma tvrdí Cellius.

Knihy nehovoria. Knihy mlčia, no často krát sa od nich dozvieme viac ako od väčšine ľudí na tejto planéte. Knihy ukrývajú kopec múdrych slov, avšak na obdiv ich ani zďaleka nevystavujú tak ako ľudské bytosti. Majú nám čo povedať, no ani vo sne ich nenapadne nútiť nás sedieť v lavici a kŕmiť nás rečami, ktorým aj tak nerozumieme.

Knihy to robia presne naopak a presne to sa mi na nich páčiť. Do ničoho ťa netlačia, hoci by aj mali právo. Vedomosti na to majú, hlavne tie dobré, čo zavše dávajú chrobáky do hlavy 🙂

Veľká vďaka za knihy i za učiteľov, ktorí nás k nim vedú

Sme ich žiakmi, no v laviciach nás jakživ nútiť sedieť nebudú, načo aj? Tieto nemé učiteľky z nás otrokov ani jakživ robiť nebudú. Nepotrebujú to. Veľmi dobré vedia, že viac získajú, ak nám dožičia slobodu vybrať si čas, miesto, či tému prednášky. Ba i to tempo si určujeme my sami, bez výčitiek.

Azda aj v tom sú tak trochu nemé. Nehovoria, mlčia, nediktujú, dávajú slobodu. Slobodu zvoliť si o čom chceš čítať. Slobodu vybrať si, čo sa páči tebe a o čom si myslíš, že budeš potrebovať Ty sám 🙂

Presne v tomto sa odlišujú od svojich kolegov a kolegýň spoza katedry. Nesúdim ich, poznám slovo osnovy a viem, čo aj toto slovo znamená. Možno nie raz by to učili celkom inak, vybrali si celkom iné témy a urobili by tie hodiny podľa seba. Nedá sa, osnovy nepustia a nie je to pritom len hlúpa výhovorka.

V triede kníh žiadne osnovy nenájdeš. Z ich stránok sa učíš kedy chceš a čo chceš. Nepočuješ tam ani krik, či to večné diktovanie vsugerovaných právd sveta, čo toľkokrát začuješ aj v telke. Nepoučujú ani nepovyšujú sa nad teba. Nešalia, keď dačo zabudneš, nedajú ti zlú známku, keď to celé popletieš.

Sú to naozaj len nemé učiteľky, čo ťa prevedú svetom fantázie

V ich triede sa nosí sloboda ducha, kecanie je dovolené, hoci ony sú ticho ani tie ryby v potoku. I keď naučia kopec užitoční vecí, stále mlčia. Sú to láskaví, milí, no predsa len nemí učitelia Tvojho života. Presne takí nemí učitelia ako to povedal Cellius ešte v starom Ríme.

Tak sa nechaj s nimi viesť,

Tvoja Juli 🙂

https://pxhere.com/sk/photo/511150

https://www.publicdomainpictures.net/view-image.php?image=56146&&jazyk=CS

https://pixabay.com/sk/mesiac-rozpr%C3%A1vky-svety-chlapec-1275774/

https://pixabay.com/sk/starovek%C3%BD-r%C3%ADm-zr%C3%BAcanina-2803839/

Dobre známa dedinská story z úplne iného kúta zeme :-)

Na dedine to bolo jednoducho vždy tak. Už od nepamäti tu panuje staré dobré príslovie – rovný rovného si hľadá, vrane k vrane si sadá. Tak sa naučení ľudia už od počiatku vekov a ten, kto túto zásadu nedajbože poruší, bude veru veľmi kruto potrestaný.

Cudzia krv čo i len v jednom domci, narobí šarapatu v celej ulici

Ozaj! Nežartujem! Ešte aj naša generácia si z rozprávania starých mám veľmi dobre pamätá, čo sa stane ak sa toto staré nikdy nemenné pravidlo opomenie. Všetku je zrazu hore nohami a cudzia krv v hociktorom domci zlú krv v ulici raz dva narobí…

Bol to vám šuhaj ako lusk. Krásny, pracovitý, urastený i šľachetný vám bol. Veru veru každá by zaň veľmi rada šla a každý otec by si ho veľmi rád vzal do domu nielen za pomocníka, ale i za zaťa, ba i budúceho gazdu svojej dedovizne by z neho veľmi rád urobil 🙂

Nik sa nedivil, že tá najkrajšia si robí naňho zálusk. Richtárovie dievča sa už dobre, že nie videlo pred oltárom po jeho boku. Richtárka si mädlila ruky a radovala sa zo zlosti svojich neprajných susediek. A richtár, ten sa tešil, že si dievku dobré vydá a v domci bude o dve robotné ruky viac.

Čo sa však nestalo? Taká čistá a úprimná láska je vám mocná čarodejka a je to s ňou podobné ako s pánom Bohom. Kto ju chce rozosmiať, veru sa nemusí veľmi namáhať. Celkom stačí jej povedať svoje plány a už je aj jeho misia naskutku splnená 😀

Tak nejako bolo s tým naším driečnym šuhajom. Srdce a azda aj rozum si zabudol v ktorejsi dedine za kopcami, za dolinami. Stráži mu ich tam dajaká chudobná sirôtka s takým veľkým srdiečkom aké má len on sám a už mu niet rady ani pomoci. Čoho tam po bohatstve, či po richtárskej krásavici, keď môže mať lásku dobrej a poctivej devy?

Čo z prachov a úcty, keď má verné a milujúce srdce?

Presne to si povedal aj Ward Gibson, farmár z Newcastlu, keď si priviedol do domu svojho maltézskeho anjela. Tanečnica z mesta mu ukradne srdce i dušu a už teraz sa nevie dočkať ich spoločného života 🙂

Catherine Cooksonova mu vo svojom románe Maltézsky anjel z roku 1992 (po ang. The Maltese Angel u nás 1994, 333 strán) však šťastný život so svojím milovaným anjelom nedopraje, práve naopak.

On sa nevie dočkať, dedina, v ktorej prežil celý život, však zúri ako ešte azda nikdy predtým. Všetci od neho čakali čosi úplne, ale že úplne iné a môže za to tak trochu aj on sám…

Každý mu chcel len a len dobre a každý mu dobre aj radil. Veď čo iné mu mohol každý aj poradiť ak nie to, k čomu sa celé dlhé roky mal aj sám? Zdalo sa to také logické a každému to prišlo také samozrejmé ako že ráno vyjde slnko. No a keď sa tak nestalo, každý si mohol akurát tak ťukať prstom po čele 😀

Radili mu dobre! Ožeň sa s tou našou krásavicou Daisy, bude ti dobrou ženou, s ňou budeš mať skvelý život. Čo na tom, že ju teraz  nemiluješ a hľadíš radšej do iného hrnca? Láska príde potom, s deťmi, po rokoch. Zvyk je predsa železná košeľa a tam, kde miluje jeden, priučí sa i ten druhý.

Zvyk je železná košeľa, aj keď sa rád pozeráš do druhého hrnca

Dobre mu radili. Lenže komu niet rady, tomu niet pomoci a hlas dediny zostáva nevypočutý. Mladý farmár ide radšej za hlasom srdca a jeho gazdinou sa stáva tanečnica z mesta. Anjel do domu však nebo neprináša…

Ako rozprávajú staré mamy, nebolo tomu tak dávno, keď sa hľadelo na cudziu krv v dedine krivým okom. Dievky si ani za ten svet nechceli dať svojich parobkov a tí? Tiež striehli na každého podozrivého cudzinca ako na nepriateľa číslo jeden a cerili naňho zuby 🙂

Cooksonová náš kraj  sotva dakedy navštívila a predsa jeho starodávne nepísané pravidlo vystihla priam dokonale. Jej ohrdnutá dedinská krásavica, ktorá sa už naozaj cítila gazdinou na Gibsonovie farme, to nechať tak rozhodne nemieni a pripravuje ozaj krutú pomstu.

Pomstu, čo nezasiahne iba šťastných novomanželov. Maltézsky anjel je vlastne celý rad tragický udalostí. čo ako výhony vychádzajú z koreňa aktu hrozivej pomsty. Na rodinu sa valí pohroma za pohromou a vlečie sa to s nimi celé desaťročia až do času prvej svetovej vojny…

Tých 333 strán som čítala už pred niekoľkými rokmi, no pamätám si to akoby to bolo len včera. Bol máj a bolo veľmi horúco. Mne však behal po chrbte mráz. Mráz z veľkej lásky, ale i mráz z tej ničivej pomsty, čo je sťa koreň, siahajúci kam sa mu len zachce. Trestajúci koho sa mu len zachce, ba i tých najnevinnejších.

Pahýle pomsty zasiahnu naozaj celú rodinu

Bola to hotová kliatba. Kliatba ohrdnutej nevesty a život s anjelom sa na celé desaťročia stal peklom, píliš horúcim peklom na život. Zostala len jedna jediná nádej:

Premôže pomstu nová láska???

Vaša Juli

https://pixabay.com/sk/vidiek-dedina-dreven%C3%BD-plot-dom-972314/

https://pixabay.com/sk/v%C3%BD%C5%A1ivka-ro%C4%8Dn%C3%ADk-%C5%A1i%C5%A5-design-retro-2787008/

https://pixabay.com/sk/kore%C5%88-strom-wurzelwerk-kore%C5%88-stromu-1945173/

https://pxhere.com/sk/photo/1368741

Potulky malej snehovej vločky po najkrajších plážach starého kontinentu :-)

Ako to už v našich končinách býva po dlhej a riadne mrazivej zime prichádza z ničoho nič teplá jar. Slnce vyhrieva zamrznutú zem a topí čoraz poddanejší sneh. Deň čo deň je silnejšie a silnejšie a netrvá ani dlho a po snehu niet ani stopy, teda takmer.

Sneh síce mizne, no jedna malá vločka sa rozhodne vyčkať leto 🙂

Zostane akurát len malá snehová vločka, ktorá sa pred teplým slnkom kamsi skryla. Zaumienila si, že tú jar už nejako vo svojom úkryte vydrží a prečká do leta. Ešte nikdy ho nezažila, počula však, že leto je čímsi výnimočné a ona je strašne zvedavá čím 🙂

Lenže trvá to akosi pridlho, aspoň tak sa našej malej snehovej vločke zdá. Raz odkiaľsi začuje, že na lete sú najkrajšie pláže, široké biele pláže na brehu mora, ktorého vlnky obmývajú zlatistý piesok a obohacujú ho krásnymi mušľami od výmyslu sveta.

Všetko by to bolo priam nádherné, keby to všetko bolo rovno tu u nás a nemuselo by sa toľko cestovať, pomyslela si snehová vločka. Keď to však už musí byť,  zaletí si rovno na pláže, o ktorých ľudia vravia, že sú v Európe tie najkrajšie 😀

Cesta na juh starého kontinentu vôbec nebola malina. Slnce pražilo čoraz viac a viac a vločka musela letieť iba v noci. Avšak ani vtedy nebolo až tak chladno, aby jej odvážne putovanie bolo príjemným zážitkom.

Keď dorazila do Portugalska,  krajinky na samom juhozápade Pyrenejí, mlela už z posledného. Takmer už ľutuje, že sa dala na tú strastiplnú cestu, keď vtom zbadá čosi nádherné. Čosi čo ju nabudí a raz dva uistí, že táto odysea bude nakoniec stať za to…

Niekde v diaľke zbadá pláž v trubadúrskom štýle. Neváha a hneď a zaraz je malá vločka na nej. Sladké tušenie ju nesklamalo. Trubadúrska poézia, písaná ešte jednotným galícijsko-portugalským jazykom je jednoducho očarujúca 😀

Nielen mušle, ale aj balvany prózy plné objavila 😀

Bolo to už dávno, ešte v 12. storočí, keď more na breh vyplavilo tri mušle jej spevov. A tak sa snehová vločka mohla kochať Ajudským spevníkom, či tým Vatikánskym.

Len čo sa nadýchala trubadúrskeho vzduchu dosýtosti, zaletela si o kúsok ďalej a zrazu ich zazrela. Tie balvany boli na trochu strohej pláži poukladané sťa vojaci. Niet sa čomu diviť. Próza v nich ukrytá predstavovala preklady už od konca 13. storočia. Našli sa tu dokonca aj didaktické spisy, hlavne tie dejepisné Fernãa Lopesa.

Samozrejme, to, čím je Portugalsko azda najviac známe, na jeho literárnych plážach chýbať nesmie a naša vločka hneď v najbližšej zátoke narazila na ozaj majstrovské mušle.

Nespočetné zámorské objavy ovplyvnili aj portugalskú literatúru. Veď čím by boli jej pláže bez bohatých cestopisov, v ktorých vynikal najmä Fernāo Mendesa Pinta?

Na portugalských plážach ležia ukryté všelijaké literárne skvosty

Hoci cestopisy boli na juhozápade starého kontinentu IN, objavovali sa i mušle a kamienky rytierskeho či pastierskeho románu. Žičilo im hlavne podnebie 15. a 16. storočia. Tu aj more v roku 1554 vyplavilo po španielsky napísaný román Jorgeho de Montemora Diana.

Tam, kde stredoveké pláže odovzdávajú moc svojim renesančným kolegyniam, prichádza ON so svojou drámou. Jeho meno je Gilo Vicent a robí predskokana Mirandovi. Ten do tohto kraja privádza samotnú renesanciu, ktorej vrcholným predstaviteľom sa stáva najväčší básnik Portugalska de Camöes 🙂

Fancisco Manuel de Melo je už najvýznamnejších tvorcom mnohých útvarov na barokovej pláži. Ani tej nemohla naša malá snehová vločka odolať. Uchvátila ju tu aj napríklad taká náboženská mušľa, dobre chraniaca predovšetkým kázne Vieiru.

Zaujímavá pláž ju čakala aj o kúsok ďalej. Čo domáci volajú arkadizmus, všade inde na svete volajú neoklasicizmom. Vytvoril sa v druhej polovici 18. storočia a kraľuje tu mušľa diela Bocagea už s výraznými prvkami romantizmu 🙂

Zaujímavá je napríklad pláž romantizmu

O ďalší kúsok sa už rovno skvie pláž tohto smeru. Snehová vločka si z tabuľky na jej samom okraji mohla prečítať, že jej vznik sa datuje rokom 1825, že obrodila národnú literatúru a že k novému rozkvetu priviedla práve román. Je známa mušľami od Almeidu Garreta, či Castela Branca.

V piesku realizmu, ktorý sa do tohto kúta zeme dostáva až v sedemdesiatych rokoch 19. storočia snehová vločka zase objavuje stopy nielen po dielach Quentala, Braga, ale i tiež románopisca Queirósa.

Jej kedysi chladné telíčko sa čoraz viac na pekelne pražiacom slnku topilo a ozaj už z posledných síl stihla objaviť rozmanitú pláž zo samého začiatku 20. storočia. Všeličo možné tam veru objavila. Parnasizmus sa prelínal s orfizmom, symbolizmus zasa dláždil cestu neskoršieho modernizmu.

Márne prechádzala plážami neorealizmu, čo vznikli na sklonku dvadsiatich rokov minulého storočia, skvostné perly Castra, či Comesa už vnímať nedokázala. Ba dokonca ju neoživili ani nové prúdy literárnych portugalských pláží z pera de Mela.

Na aké potulky sa vydá ďalej???

Cítila,  že je koniec. Bola stále teplejšia a teplejšia. Už nie je ani o nič studenšia od piesku na brehu mora. Ledva sa stihla doplaziť na miesto, kde sa voda so zemou stretá. Kvapkou morskej peny sa stala naozaj v poslednej chvíli.

Ďalej sa však už na juh nevydala. Tentoraz sa radšej vydala do veľkej, oveľa chladnejšej, krajiny na východe.

Do kraja slávnych bylín,

Vaša Juli 🙂

 

https://pxhere.com/sk/photo/1373601

https://pixabay.com/sk/topiaci-sa-sneh-poh%C4%BEad-z-lys%C3%A9-hory-1783063/

https://pixabay.com/sk/faro-portugalsko-algarve-na-pl%C3%A1%C5%BEi-2909391/

https://pixabay.com/sk/portugalsko-algarve-more-skaly-2046351/

https://pixabay.com/sk/more-shell-mu%C5%A1le-oce%C3%A1n-mu%C5%A1%C4%BEami-1162806/

 

Nechápavý lekár v cudzom svete tajomnej Cookovej Sfingy

Všetko je uhol pohľadu a v literárnom svete to platí snáď ako nikde inde. Na každú maličkosť sa dá pozerať tak i tak. Nie je to ako matika, či nejaká iná prírodná veda, v ktorej sú zákony prísne dané a ísť za prísne vymedzenú hranicu býva často riskantné.

Umenie je ako horská dráha. Môžeš sa na ňom dosýtosti vyšantiť 🙂

Príbehy ako také sú skôr umenie. Milujem ich aj preto, že si na ne smie človek urobiť akýkoľvek názor bez strachu, že by vyzeral ako taký blázon. Tu už neexistujú presne stanovené hranice. Nie je iba jediná nemenná pravda tvorcu, ktorú nemožno nikdy spochybniť 🙂

Umenie ako také je otvorené slobode ducha. Je to taká horská dráha, na ktorej sa môžno dosýtosti vyblázniť. Nik Vás nesiahne dolu, naopak! Každý Vás bude chcieť vidieť a sledovať. Lebo jeden pohľad na umenie je nijaký pohľad na umenie a to platí aj v takej litike.

Toto som sa inak dozvedela už na škole, keď som mala urobiť svoju prvú interpretáciu. Mala som z toho strach. Vôbec som netušila, čo to tam odo mňa chcú. Až keď som ju odovzdala, pochopila som, o čo tam vlastne kráča. Je to hra s textu, uhoľ pohľadu, ktorý má priniesť čosi nové, nič viac, nič menej.

Rovnice v literatúre neexistujú a od matiky je hádam taká odlišná ako archeológia od medicíny. Možno jedna od druhej tak trochu aj zavisí, no striktná veda sotva môže niekedy pochopiť odbor, ktorý je založený na tvorbe príbehov 🙂

Krásne o tom hovorí aj Robin Cook, ktorý sa v jednom svojom románe rozhodol postaviť medicínu a archeológiu tak trochu do protikladu. Autor, ktorý je známy skôr príbehmi z lekárskeho prostredia, si jediný raz prezliekol kabát a hneď je z toho dokonalá púštna odysea 😀

Namiesto strohých nemocničných chodieb dokonalá egyptská odysea 🙂

Román Sfinga z roku 1979 (ang. Sphinx, u nás 1994, 200 strán) je azda jediný román známeho autora, čo sa neodohráva na nemocničných chodbách. Cook nás tentoraz vytrháva z prostredia veľkej Ameriky, aby nás uniesol až do ďalekého, exotického Egypta.

A opäť! Uhol pohľadu! Na tých dvesto stranách sa dejú také divy, že by sme to mohli zobrať z ktorejkoľvek stránky a s príbehom sa dokonale pohrať. Skúsme to však tak trochu netradične…

Sme v byte mladého lekára Richarda z Bostonu. Najlepšie sa však práve v týchto dňoch nemá. Jeho priateľka Erika mu práve odletela do ďalekého Egypta a on vôbec nevie pochopiť prečo. Jediné čo vie a z čoho má aj trošku zlé tušenie je, že na typickú letnú dovolenku nešla ani náhodou 🙂

Mal totiž smolu a zamiloval sa do síce krásnej, ale zanovitej archeologičky, ktorá sa špecializuje akurát na staroveký Egypt. Nikdy však na miesta, čo ju tak fascinujú už od malého malička, nebola. Tak prečo nie akurát teraz, keď si už túto finančne dosť nákladnú cestu môže dovoliť?

Richard sa o ňu nielenže bojí, ale ženu, ktorú len pred časom požiadal o ruku, nechápe. Je na tom asi tak ako jeho budúca svokra, ktorá nikdy nevedela prísť dcérinej egyptskej záľube na chuť. A ani trochu sa jej nepáči, kde sa jej akurát teraz túla…

Ešte šťastie, že je tu jej budúci zať. Ten jej vždy dá za pravdu a zdá sa, že vždy bude stáť na jej strane. Je to práve ona, ktorá ho nahovorí, aby preletel pol zemegule a priviedol ich milovanú rebelku domov.

Ani len netušia čo všetko sa môže diať medzi pyramídami

Ani len netuší, že je neskoro. Jej milovaná dcérenka sa už stihla zapliesť do veľmi vážnych vecí a teraz je na stope veľkého objavu v dejinách ľudstvá. Šanca odhaliť tajomstvá okolo hrobky faraóna Setiho I. je jednoducho priveľká, aby sa mladá ambiciózna archeologička vzdala hneď na začiatku 😀

I keď Cook zabŕdol do celkom iného odvetia, milovanú medicínu tak celkom neopúšťa. Jeho mladý lekár je síce malá, ale významná postava. Niečo ako archeológiu a najmä egyptológiu jeho prísne vedecký duch nechápe.

Je to preňho celkom iný svet. Svet, ktorý buď ublíži jeho milovanej alebo ich krehkému vzťahu. Aj v Egypte jedna hádka strieda druhú a priepasť medzi oboma svetmi sa ešte viac prehlbuje. Nahnevá sa a odíde bez toho, aby čo i len niečo tušil.

Netuší, že o Eriku sa uchádzajú ďalší dvaja muži. Netuší ako to s nimi bude po Egypte a už vôbec netuší akú veľkú pravdu má. Jeho láske hrozí fakt brutálne nebezpečenstvo a on si jednoducho len tak odíde.

Trošku medicíny a strašne veľa Egypta prináša riadne zamotaný príbeh románu Sfinga, ktorý Cookovej povesti nezostáva nič dĺžny. Všetko odštartuje lúpežná vražda a vás strhne vír nečakaných udalostí, v ktorých nechýba ani elegantný Francúz či vysoký egyptský úradník 😀

Aký osud mu prinesie tajomná sfinga???

Dvaja páni to zamotajú až až. Vám hlavy, mladej archeologičke srdce. Chcú jej však naozaj byť iba nápomocní pri pátraní po záhade tisícročia? Majú skutočne úprimný záujem milovať a chrániť túto krehkú Američanku? A čo na to Richard, lekár v cudzom svete tajomnej sfingy…

Cookovej Sfingy?

Vaša Juli 🙂

https://pxhere.com/cs/photo/629491

https://pxhere.com/cs/photo/698364

https://www.pexels.com/photo/ancient-architecture-art-cosmos-262780/

https://pxhere.com/sk/photo/955645

Ako dostať čierne riadky na bielom papieri na strieborné plátno?

Ktosi múdry raz kedysi dobre dávno povedal, že vraj kniha je lepšia ako film. Toto zlaté pravidlo svetovej kultúry vraj platí všeobecne a výnimiek je vraj veľmi málo. Ak už sú, tak sú hodné diskusie, či veľmi zdĺhavých polemik.

Čo je lepšie vidieť film alebo čítať
o tom istom príbehu knihu???

No neviem. Iní zasa pohotovo tvrdia, že na film žiadna kniha nemá. Možno sú to lenivci, čo jakživ žiadnu knihu do rúk nevzali, ale niečo na ich skalopevnom presvedčení bude. Veď taký film ponúka obraz, zvuk, farebné scénky a kniha je iba knihou s kopou čiernych riadkov na bielom papieri 🙂

Veď to je pravé ono! Kopa čiernych riadkov na bielom papieri. Vyzerá to síce tak trochu nudne a nezáživne, ale presne o to predsa ide, no nie? Vo filme je všetko akoby na zlatom podnose. Človek vidí aj to, čo by najradšej ani nevidel a jeho povestná fantázia, čo si má akože rozvíjať, sa môže ísť akurát tak pásť.

Dobre, ale prečo potom na začiatku väčšine filmov počuť to magické – nakrútené podľa rovnomenného románu? Štyri celkom obyčajné slová mätú ešte viac. Prečo sa na každú fajn knihu musí natočiť nejaký dobreže nie veľkofilm, čo len zabíja fantáziu, ktorú môže zaručiť iba obyčajná kniha?

Peniaze, za všetkým hľadaj prachy a slávu. Niekto si všimne, že niečo je totálny besteller a už dumá ako z toho urobiť skvelý film a získať slávu aj pre seba. Lenže skutočne je to o tom istom? Ozaj ide iba o prachy a filmy na motívy kníh sú iba bezduchým biznisom, z ktorého niet úžitku?

Stalo sa mi to už neraz. Po knihe som stiahla, až keď som videla film. Zopár ráz bola kniha hitom, len ja som sa ku nej ešte akosi nemala. Dostala som na ňu chuť práve pri filme na jej motívy. Presne ako na film dostanete chuť pri upútavkách 😀

Čím je kniha iná??? Porovnávať ich nie je nikdy nuda 🙂

I na výške to bolo tak. Rozdelené vo dvojiciach sme mali porovnať filmovú a knižnú verziu jedného a toho istého príbehu. Ktorá je lepšia? Otázka, čo veľmi rýchlo ustúpila do úzadia. Ba aj to slávne zlaté pravidlo zostalo iba v teoretickej rovine. A pritom žiadne nezhody v našej dvojici neboli…

Mohli sme iba porovnávať. Čím sa jedna verzia líšila od druhej? Čím sa film stal iným ako kniha, tie čierne riadky na bielom papieri? Vyhrali sme sa, nielen my, ale i ostatní. Nepotrebovali sme ani vedecký bádať, aby sme zistili celkom obyčajnú vec.

Filmový príbeh sa vždy odlišuje od príbehu knihy. Niekedy menej, inokedy viac, ale vždy sa dej od pôvodnej verzie odchyľuje. Prísť na to prečo je to tak naozaj nie je až také ťažké.

Núka sa len jedna jednoduchá vec – Snaha odlíšiť a vyvolať celkom nové pocity, celkom iné dojmy.

Ale ako a hlavne prečo? Sledujte ma. Trošku sa zahrám na pani scenáristku a pokúsim sa tú záhadu rozlúsknuť 😀

Fantázie sa nik ani nedotkne

Fantázia človeka ako ružu rozvíja, ani film ju neubíja 🙂

Čierne riadky na bielom papieri vyzerajú nudne iba na prvý pohľad. Zdanie klame a v skutočnosti ide o veľmi veľký priestor pre fantáziu, inak celkom užitočnú vec. Bez fantázie by sme si to na tomto svete asi ťažko užívali tak, ako si to užívame dnes.

Obraz, zvuk, farba, kostýmy, výprava, ale i skvelé výkony hercov, môžu pomôcť nielen filmu, ale aj samotnému príbehu, no fantáziu nesmú zabiť. Volila by som zlatú strednú cestu – niečo vynechať, niečo zase pridať, niečo nechať nevypovedané, niečo zase dopovedať, aby z toho nebol zase až taký guláš 🙂

Nepovedať veľa!

Ani tie najväčšie filmové verzie nie sú zásadne striktne vernou kópiou svojej slávnej knižnej predlohy. Márne by sme film sledovali s knihou v ruke a čakali, že tam bude úplne všetko od slova do slova. Taký film by nás veľmi rýchlo prestal baviť 😀

Zlatá stredná cesta – ľahko sa to hovorí, keď sa iba tak hrá. Ale ísť do toho na ostro je už čosi úplne iné. Niekedy stačí fakt zobrať iba malý detail z predlohy a urobiť z neho základ celého filmu. Treba len pridať iba pár obligátnych infošiek a z drobného náznaku je zrazu celkom dobrá dejová línia, ktorá má čo povedať.

Filmové triky platia i na knihu

Nedeste sa čo z čiernych riadkov urobia filmové triky

Kniha je lepšia ako film lebo v nej víťazí fantázia. Najmä v dnešnej dobe, kedy je možné na strieborné plátno dostať kadečo. Obraz z telky sa už tak veľmi podobá obrazu pred telkou až máme skutočne pocit, že ten čierny rám ani v izbe nie je.

Všetko však má dve strany. Prečo také filmové triky nevyužiť aj v prospech knihy a prečo si to rovno nepozrieť? Predsa stačí si len predstaviť čo môže taká moderná filmová technika spraviť s celkom obyčajnou knihou a je to 🙂

Iné, nové videnie

Filmová adaptácia nejakého knižného dielka nie je nič iné ako jeho interpretácia.  Je to celkom nové videnie literárneho príbehu. Nové videnie scenáristu, režiséra, výpravy i samotných hercov. V ich rukách vzniká čosi nové, čosi predtým nevídané.

Keby som to mala fakt v tých rukách, chcela by som sa samozrejme od knihy tak optimálne odlíšiť. Vytvoriť akési napätie medzi dvoma verziami. Chcem, aby divák vedel o čo ide, no chcem ho aj trošku zmiasť a prinútiť ho nazerať na daný problém úplne inak. To by bolo čosi 🙂

Úplne malá postavička

Viete čo by som ešte urobila? Z plejády literárnych postáv by som si vybrala úplne maličkú postavičku a išla by som na vec z jej uhľa pohľadu. Možno by nebola tak úplne hlavnou, ale príbeh by som podala práve z jej perspektívy, jej očami.

Malé postavy majú svoje čaro a často krát môžu do príbehu priniesť úplné inú atmosféru. Takto spravená filmová adaptácia celkom populárneho dielka by vôbec nemusela byť na škodu, čo myslíte?

Ako teda dostať čierne riadky na bielom papieri na strieborné plátno?

Pri filme pozor veľký býva, fantázia sa v ňom nezabíja.

Čierna, biela, strieborná na jednej kope je fakt dosť cool 🙂

Od slova do slova to nie je správna taktika, koľko povedať treba je hotová polemika.

Aj neprospech prospechom smie byť, pomôže každý filmový trik.

Celkom malička postavička, na nej je postavená celá parádička.

Páči sa a nepáči či, film vedno s knihou..

Si pozri

Tvoja Juli 🙂

https://pixabay.com/sk/kamery-knihy-film-still-life-2524062/

https://pixabay.com/sk/filmov%C3%BD-p%C3%A1s-fotografie-film-549120/

https://pixabay.com/sk/kniha-po%C3%A9zie-papier-literat%C3%BAra-2520228/

https://pixabay.com/sk/ru%C5%BEe-kvetina-pr%C3%ADroda-%C4%8Diernobiely-1055639/

https://pixabay.com/sk/%C4%8Dierna-biela-%C4%8Dierna-a-biela-pozadia-1197217/

Bezmocná Popoluška Jane Austenovej na okraji svetového záujmu

Už čo to o mne viete. Viete, že veľa čítam i to, že kedysi kniha nebola pre mňa práve vášňou číslo jeden. Hrdá na to až tak veľmi nie som, no v tých časoch neexistovalo nič krajšie, ako sadnúť si pred telku a nechať sa zabávať hercami za obrazovkou 🙂

Filmy bežali ako na bežiacom páse a vyskytol sa medzi nimi aj on 🙂

Vždy čosi dávali. Cez týždeň šli seriály dobreže nie od rána do večera a cez víkend? Víkend bol ešte oveľa lepší. To bežali filmy ako na bežiacom a tá čierna bedna sa u nás za tie celé dva dni ani nevypla. Veď čo ak by nám nedajbože ušiel ten najlepší film všetkých čias???

Tento to určite nebol, i keď sa mu podarilo dostať sa mi pod kožu dosť hlboko. Prvýkrát som ho zahliadla úplne náhodou. Nepamätám si na  upútavku, veľká bomba to však zase nebola.

Skôr mi pripadá ako taká filmová Popoluška. Popoluška, čo sa na scéne zjaví úplne nenápadne ako taká sivá myška a zrazu z ničoho nič zažiari v plnej kráse. Áno, presne tak to nejako s touto filmovou lahôdkou aj bolo. Nepotrebovala žiadnu super bombastickú reklamu, aby sa mi vryla do srdca 🙂

Ale pekne po poriadku! Ani ten dej ma na prvý pohľad nechytil. Odohrával sa kdesi v Kalifornii, na strednej škole. Hrdinami mali byť nejaké decká bohatých rodičov, čo mali fakt všetko a riešili akurát tak malicherné problémy večne ťažkej puberty 😀

Fakt som to veľmi nemusela a sadla si k telke viac menej len z nudy. Aj som sa na tú nudu pripravila, keď to zrazu prišlo. Popoluška si zobliekla svoje sivé handry a už sa mi aj ukázala v krásnej plesovej róbe.

Ako sa len na kalifornskej strednej mohol odohrať klasický príbeh z Anglicka?

Všetko bolo. Kalifornia, typicky americká stredná i tie bohaté decká na nej nechýbali. Vôbec nič veľké to nesľubovalo a predsa. Ten príbeh nemal chybu. Ani náhodou nešlo o typickú americkú strednú, kde sa najväčšia hviezda školy zamiluje do obyčajnej lúzerky. Tentoraz to bol vážne o o niečom úplne inom. Malo to nielen gule, ale aj šťavu a poriadnu hĺbku.

Hĺbku, čo som nečakala ani náhodou. Prečo sa stal ten film výnimkou, čo potvrdzuje pravidlo, som sa dozvedela až o pár rokov neskôr, aj to len úplnou náhodou…

Každá o nich hovorila. Každá o nich vedela. Ešte aj na výške o nich baby robili seminárky a každá sa chytala jedna radosť, len ja nie. Ja som bola tá knižná outsiderka, ktorá kvôli telke začala čítať veľmi neskoro. Len preto som ich premeškala a teraz sa na ne ani ako jediná nechytala.

Jane Austenová a Jana Eyrová od Charlotte Brönteovej boli pre mňa na hanbu sveta dve neznáme. V to leto som si ich objednala. Od Jane Austenovej rovno tri tituly. Keď už, tak už 😀

Čítala som ju ako neznámu a predsa sa mi Emma (1815, u nás 1999, 2008, 528 strán), stala dôverne známou už od prvých stránok. Akoby aj nie! Predsa som už predtým niekoľkokrát videla film Bezmocná z roku 1995 so skvelou Aliciou Silverston a Paulom Ruddom.

Anglický vidiek – ako stvorený pre romány Jane Austenovej 🙂

Aj v knižnej predlohe sa hlavná hrdinka Emma Woodhousová podobne ako filmová Cher snaží dáva ľudí dokopy tak, ako by to podľa nej malo byť. Aj tu má svoju chránenkyňu Heather, svoj veľký projekt, a robí všetko preto, aby členka nižších vrstiev do jej spoločnosti čo najlepšie zapadla.

Popri snahe ju čo najvýhodnejšie vydať absolútne zabúda na dievčinine sny a túžby. Zdá sa, že jej opäť raz ide iba o seba a dosiahnute svojho cieľa, čo ani náhodou neunikne bratovi jej švagra pánovi Knightleymu. A ako na potvoru, protivný príbuzný je snáď jediným, koho neoklame svojou sladkou nevinnou tváričkou 😀

Trikrát môžete hádať, čo bude nasledovať. Pokiaľ ste videli ten film, nebude to až také ťažké. Možno teraz sa pýtate, načo sa obťažovať vyše päťsto stranovou knihou, keď je tu film, na ktorom sa dá celkom dobre pobaviť a aj si trochu poplakať?

Fakt som netušila do čoho idem. Kniha bola pre mňa rovnicou o dvoch neznámych. Dešifrovala som to až po prvých kapitolách a bavilo ma to ešte viac. Dalo sa porovnávať a veru bolo čo.

Okrem toho, že som za to poznať popri filmovom spracovaní aj to knižné, Emma Bezmocná sú dva totálne odlišné svety. Realita strednej kdesi v Kalifornii je predsa len úplne odlišná od reality anglického vidieka 18. storočia a iné, totálne iné sú aj podmienky na život. Verte, ak vás baví porovnávať, máte sa veru načo tešiť 😀

Zdá sa, že predloha a adaptácia nemajú toho veľa spoločného, teda až na ten príbeh, ktorý si nemôžete pomýliť. Lenže omyl! Jedna nemá čo závidieť druhej a druhá sa nemá čo na zúfalý osud sťažovať tej prvej.

Obe sú Popoluškami, stačí ich len uvidieť v plnej kráse a už kradnú dušu

Obe sú Popolušky, jedna knižnej, druhá filmovej tvorby. Emma je u Austenovej kdesi na okraji. Nevedno o nej, v záplave klasických titulov anglickej románopisky ju takmer ani nevidno.

Podobne je to aj s Bezmocnou. Sťaby nejakej filmovej Popoluške jej žiadna bombastická reklama nehrozí. Človek si ju musí fakt nájsť, aby si ju mohol z chuti vychutnať.

Čo už? Fakt ako s Popoluškou. Treba ju hľadať v popole, preberať v šošovici, aby po tom, čo nás očarí na plese, sa nám zavŕtala rovno do srdca a už nikdy viac nezostala niekde pod korytom.

Doprajte jej šťastný zvonec

Vaša Juli

https://www.pexels.com/photo/abstract-analog-art-camera-390089/

https://pxhere.com/sk/photo/323632

https://pixabay.com/sk/anglicko-kr%C3%A1sna-dom-anglicky-410557/

https://pixabay.com/sk/%C5%A1aty-svadba-svadobn%C3%A9-%C5%A1aty-biela-2671823/

O tajomnom svete na rozhraní a jednej večnej literárnej dileme

Nie je to až taký super známy pánko.

Azda sa jeho meno práve v tento čas ani nehodí. Predsa len, je tu Marec – mesiac knihy a každý chce počuť o velikánov národnej literatúry. Teraz sú a najmä budú v kurze. V knižniciach sa budú robiť besedy, na školách prenášať diela a v kaviarňach sa budú konať rôzne čítačky 🙂

O ňom v mesiaci Knihy príliš nepočuť, no i tak je náš…

Je to mesiac veľkých literátov, veľkých, nie malých.

Kdekto chce o nich počuť a hlavne kdekto chce počuť úryvky z ich diel. Preto človek aj opúšťa pohodlie svojej obývačky a vydáva sa do divadiel, či do tých literárnych kaviarní, aby sa nadýchol toho výnimočného mesiaca knihy. Kdekto sa už na to parádne teší, a to aj v dnešnej hektickej a uponáhľanej dobe.

O ňom však tento mesiac padne slov len veľmi málo.

Dôvod? Nie je známy, teda nie je až tak známy. Meno mu akosi zakrpatilo vo víre velikánov slovenského pera. Nemohol za to ani. Sám tvoril v čase, kedy na poli slovenskej literatúry bolo viac ako husto. Bola to doba, keby preraziť ozaj nebola prechádzka ružovou záhradou 🙁

Taká nabitá bola prvá polovica 19. storočia.

Sama som o ňom kedysi vedela iba málo. Na strednej mi to meno preletelo pomedzi prsty, na výške si ma našiel a zaujal len v jednom jedinom skripte. Robila som akurát bakalárku a hoci o ňom v nej nepadlo ani slovo, niečo ma na mene Karola Kuzmányho predsa len upútalo.

Balady – slovo, ktoré mi pri tom mene napadne ako prvé.

Pravý horehrončan sa narodil 16.11.1806 v Brezne ako syn evanjelického farára. Tento budúci básnik, prozaik a prekladateľ študoval na gymnáziu v Dobšinej a následne jeho cesty smerujú na Gemer.

Svoje básnické prvotiny tvorí na evanjelickom lýceu v Bratislave 🙂

Neznámy známy Karol Kuzmány 🙂

Vyberá si štúdiu teológie na univerzite v Jene, aby potom pôsobil ako vychovávateľ a neskôr aj ako profesor na ev. lýceu v Krežmarku. Ako farár vo Zvolene, či v Banskej Bystrici rozvíja osvetovú i literárnu činnosť, taktiež vydáva almanach Hronka.

Prišli tridsiate roky a Kuzmány organizuje literárny život.

Jeho literárne kritiky si všímajú aj význam  českého básniku K. H. Máchu. Neunikne mu básnikov Máj, ktorý neváha brániť aj proti českým kritikom. Nie je iba profesorom teológie vo Viedni, ale aj v roku 1863 prvým podpresedom Matice slovenskej, ktorý sa zaslúžil aj o založenie prvého slovenského gymnázia v Martine 🙂

Karol Kuzmány umiera 14.8.1866 v Turčianskych Tepliciach.

Všetko sa to začína ešte s klasicizmom, do ktorého dáva aj svoje znelky ódického charakteru, či cyklusom sonetov pod názvom Hraní fantázie z roku 1834. Inšpiruje sa v ňom aj poéziou Jána Kollára.

V roku 1836 Hronka uverejňuje aj jeho Bělu.

Ide o idylický epos s podtitulom Vzdělanka, obrázek z měšťanského života. Sviatočná atmosféra študentskej májovej slávnosti tu tvorí pozadie politickým záležitostiam. Nechýba tu však ani láska učiteľskej dcéry Běly a uvedomelého Slováka Milnova. Tento romantický cit je súladom pravdy, dobra, krásy a mravnosti 🙂

Do pokojného ticha ako ten potok hučí tragická balada

Súčasťou Bély je aj balada Vodan a Děvino zmiznutí.

A tu už jeho cesty smerujú k romantizmu. Zatiaľ čo v epose prevládajú ešte estetické názory, v balade už nechýba folklór a tragika. Avšak román Ladislav (Hronka, 1838) už dokonale odráža módne trendy dobovej literatúry.

Nechýbajú tu ani básne…

Tie jeho, Puškina i Mickiewicza. Usiluje sa tu o realizáciu Kollárovej myšlienky slovanskej vzájomnosti. I keď s chybami krásy treba povedať, že Ladislav je snáď najzaujímavejším prozaickým počinom preromantického obdobia.

Venuje sa aj náboženskej či príležitostnej poézii.

Karol Kuzmány, meno, na ktoré sa často zabúda, mal jednoducho opäť raz smolu. Aj on žil v čase, kedy na slovenskom literárnom poli bol doslova pretlak skvelých literátov. Stačilo však žiť len o dve – tri storočia skôr a možno by sme o ňom počuli ako o výraznom básnikovi svojej doby, ktovie 🙂

No na keby sa v dejinách literatúry nehrá…

Je ako tunel, tunel čo vedie do neznáma 🙂

Týpka som objavila v učebnici. Prácu o ňom som však nepísala. Meno ma zaujalo, diela z jeho pera aj tak zostali pred mnou skryté. Je to tak na rozhraní. Ani ani.

Ani klasicizmus ani romantizmus.

Ani o ňom rozprávať ani ho čítať. Zavše akoby sme ho ani nemali a predsa je tu a núka nám svoje verše plné protikladov…

Vstúpiť či nevstúpiť do jeho tajomného sveta na rozhraní?

To je otázka,

Vaša Juli 🙂

https://pixabay.com/sk/kniha-star%C3%A9-knihy-star%C3%BD-second-hand-1356444/

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Karl_Kuzm%C3%A1ny_1865.png

https://pxhere.com/cs/photo/1262280

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Miskolc,_Lillaf%C3%BCred,_tunel.jpg