Boleslavovský pesimizmus či Smrekov optimizmus?

Sú ako deň a noc, teda aspoň pre moju maličkosť. Tie mená som poznala iba z počutia a môj život sa krútiť preto neprestal. Ich autobiografiám som sa celkom aj potešila, len som nevedela, čo ma čaká. A predsa. Nevedela som sa dočkať tej chvíle, kedy sa do nich začítam…

Prídu mi ako deň a noc, hoci ich spája jeden a ten istý osud

Jeden mi zaútočil na mozgové závity a nútil ma uvažovať o svojich vlastných slovách. Druhý predviedol dokonalý útok na moje srdce i dušu a dostal sa mi svojím príbehom hlboko pod kožu.

Bolo to ešte na gympli, keď sme sa bavili o poézii prvej polovici minulého storočia. Vtedy prišlo do reči aj porovnávanie dvoch veľkých básnikov tých čias – Jána Smreka a Emila Boleslava Lukáča. Na pretras prišli práve ich životné skúsenosti v kombinácií s životnými pocitmi 🙂

Rozdiel ako hotový Grand Canyon. Smrek to nikdy v živote nemal ľahké a predsa nás dokáže i dnes ohurovať svojimi veršami plnými života. O čo mal Lukáč jednoduchší život a i tak si vďaka svojmu večnému pesimizmu od kritiky vyslúžil nelichotivú prezývku Boleslav.

Vo živote je to už raz tak. Ten, kto to má ťažšie a musí čo i len o trochu viac zabojovať sa má mnohokrát lepšie ako ten, čo to mal vo živote o kúsok jednoduchšie. Tak trochu mi to prišlo na rozum aj pri týchto dvoch knihách, ktoré mi ukázali nový pohľad na našu vlasť.

Nechcem a ani nemôžem tvrdiť, že tieto osobnosti mali zo života jeden veľký žúr. Bolo by to jednoducho nefér. Obaja si zažili svoje kruté časy a obaja si aj s rodinami prešli krušnými chvíľami, len ich obaja berú úplne odlišne.

Typický osud človeka 20. storočia, ktorý mal čo to dočinenia s vládnymi silami – tak ich príbehy označujú, aj jedného aj druhého. Je obdivuhodné pozorovať ako sa ich názory a postoje líšia a idú si svojou vlastnou cestou. Hoci majú jeden spoločný osud, údel si nesú každý po svojom.

Prečítala som obe knihy, možno tak v priebehu dvoch mesiacov. Som rada, že som ich okúsila presne v tomto poradí, lebo aj ja holdujem heslu – to najlepšie na koniec. Nemôžem si pomôcť a povedať to inak…

Boli ako indiány vyhnaní zo svojho raja….

Fedor Gál a Kornel Földvári. Ich životné príbehy sa mi odokryli práve v dvoch kronikách dejín minulého storočia. Ešte raz a naposledy (2017, 296 strán), kde Gála o jeho životných cestách spovedá Karol Sudor a O sebe (2017, 376 strán), v ktorom si kroniku života píše Földvári pekne krásne sám 🙂

Zdanie občas klame a tieto dve knihy sú toho jasným dôkazom. Páni s dosť podobným životným príbehom by mohli mať celkom slušne podobajúce sa memoáre, omyl vážení, veľký omyl.

Vidno to už aj pri takých knižných obálkach, ktoré veľa naznačujú, čo sa bude diať vo vnútri. Prvá sa mi dostala do rúk kniha Fedora Gála a hneď ma aj vítala jeho fotka. Vážna tvár starca, čo vážne pripomínala čerta, mi veľmi jasne dala najavo, že idem čítať o človeku, s ktorým veľmi žarty nebudú.

Len o niečo neskôr mi prišla pod ruku oveľa veselšia grafická paradička. Zelený indián s fajkou v ústach na oranžovom podklade sľubuje niečo úplne iné. Vyčarí Vám úsmev na tvári ani nebudete vedieť ako a to sa ešte vnútri skrýva veľké prekvapko. Pár karikatúr, čo vás dostanú do tej správnej nálady 😀

Pesimista a optimista – ten rozdiel cítiť už od začiatku 🙂

Bacha, Gál sa na rozdiel od Földvára ako majster pera nenarodil. Je skôr politik s pravou dušou politika. Možno aj preto tak trochu stavil na istotu a spriahol sa práve s novinárom Karolom Sudorom, aby mu pri vytváraní jeho kroniky života pomohol svojimi trefnými otázkami.

Čo jeden považoval za dobrý ťah, u toho druhého by bola večná škoda. Nenahraditeľná osobnosť niekdajšieho Kultúrneho života sa už od prvých strán prejavuje ako dokonalý majster pera a veľký milovník humoru. Za jeho vetami cítiť obrovskú ľudskosť veľkého človeka a ešte väčšieho spisovateľa.

Treba však uznať, že sa Sudor na svojho respondenta pripravil naozaj zodpovedne. Už na prvý pohľad vidno, že bývalý politik a novinár majú skutočne blízky vzťah založený na vzájomnom rešpekte, či spoločnom pohľade na kopec vecí.

Hoci Kornel si to všetko píše ako správny spisovateľ celkom sám, jeho vzťah k ľudom  je priam ukážkový. Začína so svojím otcom a ujom, ktorí vo výraznej miere ovplyvnili jeho život a končí so svojou milovanou manželkou Naďkou, ktorej život zase do značnej miery pomiešal on sám.

Druhá polovica minulého storočia bola pre nás možno pohodová, avšak pre ľudí, čo chceli slobodne tvoriť a kultúrne sa niekam posunúť mimoriadne nežičlivá. Krásne to vidieť aj v prípade týchto dvoch pánov 🙂

Dlho čakali na kľúče, ktoré im odomkli slobodu

Keď prognostik a sociológ Fedor Gál videl kam to speje, nemohol inak a musel konať. Jeho meno sa spája s Nežnou revolúciu. Bol jej strojcom, jej tvárou číslo jeden, vedúcou článkom i obeťou. Krátko bol nádejou, no potom veľkým sklamaním a štvancom vlastného národa.

Aj spisovateľ s veľkými snami vidí, že je zle – nedobre a vidí to už od samého začiatku. Od chvíle keď ho ako syna „milionára“ a zradcu národa vyhodia z výšky a pošlú makať ako obyčajného robotníka. Už odvtedy musí o svoju prácu snov bojovať ako len vie.

Čo ma najviac zaujalo na knihe Ešte raz a naposledy je priebeh Nežnej revolúcie očami jedného z hlavných aktérov. Ide priamo o pohľad do kuchyne zásadného prevratu novodobých dejín našej krajiny a to priamo od samého predsedu Verejnosti proti násiliu 🙂

Boj o vlastne sny sa v dielke O sebe prelína s márnym bojom o záchranu časopisu Kultúrny život, či slovenskej kultúry vôbec. Máme jedinečnú možnosť nazrieť pod pokrievku slávnej cenzúry, či sledovať úsilie rebelujúcich novinárov, ktorí sa márne snažili zachrániť čo sa len dá…

Skúste si obe kroniky prečítať. Rozdiel je priam priepastný. Fedor Gál nahnevaný dobreže nie na celý svet vás prinútiť kritický myslieť, a to hlavne o jeho osobe. Földvári vás zasa s láskou zoberie do svojej svätyne plnej kníh, privinie si na láskavú hruď a naučí, že aj tie najťažšie životné skúšky sa zdajú zvládnuť jedine s humorom 🙂

Život sa dá brať tak aj tak – stačí sa len rozhodnúť, na ktorej strane Grand Canyona chceme žiť 😀

Jeden útočí na rozum a pamäť, druhý na srdce a dušu. Jeden je večný pesimista, čo zanevrel vari na celý svet, ten druhý večný optimista, čo lepší liek ako humor ani nepozná. A obaja sú…

Kronikami minulých rokov

Vaša Juli

 

https://en.wikipedia.org/wiki/Grand_Canyon_National_Park#/media/File:Dawn_on_the_S_rim_of_the_Grand_Canyon_(8645178272).jpg

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Indian_leader_by_Artist_Asad_Bunashi.png

https://pxhere.com/sk/photo/1376153

https://pixabay.com/sk/de%C5%88-a-noc-mal%C3%A1-plan%C3%A9tka-mal%C3%A1-plan%C3%A9ta-694840/

https://pixabay.com/sk/k%C4%BE%C3%BA%C4%8D-k%C4%BE%C3%BA%C4%8De-zv%C3%A4zok-k%C4%BE%C3%BA%C4%8Dov-1242056/

0.00 avg. rating (0% score) - 0 votes

2 komentáre k “Boleslavovský pesimizmus či Smrekov optimizmus?”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*