Boleslavovský pesimizmus či Smrekov optimizmus?

Sú ako deň a noc, teda aspoň pre moju maličkosť. Tie mená som poznala iba z počutia a môj život sa krútiť preto neprestal. Ich autobiografiám som sa celkom aj potešila, len som nevedela, čo ma čaká. A predsa. Nevedela som sa dočkať tej chvíle, kedy sa do nich začítam…

Prídu mi ako deň a noc, hoci ich spája jeden a ten istý osud

Jeden mi zaútočil na mozgové závity a nútil ma uvažovať o svojich vlastných slovách. Druhý predviedol dokonalý útok na moje srdce i dušu a dostal sa mi svojím príbehom hlboko pod kožu.

Bolo to ešte na gympli, keď sme sa bavili o poézii prvej polovici minulého storočia. Vtedy prišlo do reči aj porovnávanie dvoch veľkých básnikov tých čias – Jána Smreka a Emila Boleslava Lukáča. Na pretras prišli práve ich životné skúsenosti v kombinácií s životnými pocitmi 🙂

Rozdiel ako hotový Grand Canyon. Smrek to nikdy v živote nemal ľahké a predsa nás dokáže i dnes ohurovať svojimi veršami plnými života. O čo mal Lukáč jednoduchší život a i tak si vďaka svojmu večnému pesimizmu od kritiky vyslúžil nelichotivú prezývku Boleslav.

Vo živote je to už raz tak. Ten, kto to má ťažšie a musí čo i len o trochu viac zabojovať sa má mnohokrát lepšie ako ten, čo to mal vo živote o kúsok jednoduchšie. Tak trochu mi to prišlo na rozum aj pri týchto dvoch knihách, ktoré mi ukázali nový pohľad na našu vlasť.

Nechcem a ani nemôžem tvrdiť, že tieto osobnosti mali zo života jeden veľký žúr. Bolo by to jednoducho nefér. Obaja si zažili svoje kruté časy a obaja si aj s rodinami prešli krušnými chvíľami, len ich obaja berú úplne odlišne.

Typický osud človeka 20. storočia, ktorý mal čo to dočinenia s vládnymi silami – tak ich príbehy označujú, aj jedného aj druhého. Je obdivuhodné pozorovať ako sa ich názory a postoje líšia a idú si svojou vlastnou cestou. Hoci majú jeden spoločný osud, údel si nesú každý po svojom.

Prečítala som obe knihy, možno tak v priebehu dvoch mesiacov. Som rada, že som ich okúsila presne v tomto poradí, lebo aj ja holdujem heslu – to najlepšie na koniec. Nemôžem si pomôcť a povedať to inak…

Boli ako indiány vyhnaní zo svojho raja….

Fedor Gál a Kornel Földvári. Ich životné príbehy sa mi odokryli práve v dvoch kronikách dejín minulého storočia. Ešte raz a naposledy (2017, 296 strán), kde Gála o jeho životných cestách spovedá Karol Sudor a O sebe (2017, 376 strán), v ktorom si kroniku života píše Földvári pekne krásne sám 🙂

Zdanie občas klame a tieto dve knihy sú toho jasným dôkazom. Páni s dosť podobným životným príbehom by mohli mať celkom slušne podobajúce sa memoáre, omyl vážení, veľký omyl.

Vidno to už aj pri takých knižných obálkach, ktoré veľa naznačujú, čo sa bude diať vo vnútri. Prvá sa mi dostala do rúk kniha Fedora Gála a hneď ma aj vítala jeho fotka. Vážna tvár starca, čo vážne pripomínala čerta, mi veľmi jasne dala najavo, že idem čítať o človeku, s ktorým veľmi žarty nebudú.

Len o niečo neskôr mi prišla pod ruku oveľa veselšia grafická paradička. Zelený indián s fajkou v ústach na oranžovom podklade sľubuje niečo úplne iné. Vyčarí Vám úsmev na tvári ani nebudete vedieť ako a to sa ešte vnútri skrýva veľké prekvapko. Pár karikatúr, čo vás dostanú do tej správnej nálady 😀

Pesimista a optimista – ten rozdiel cítiť už od začiatku 🙂

Bacha, Gál sa na rozdiel od Földvára ako majster pera nenarodil. Je skôr politik s pravou dušou politika. Možno aj preto tak trochu stavil na istotu a spriahol sa práve s novinárom Karolom Sudorom, aby mu pri vytváraní jeho kroniky života pomohol svojimi trefnými otázkami.

Čo jeden považoval za dobrý ťah, u toho druhého by bola večná škoda. Nenahraditeľná osobnosť niekdajšieho Kultúrneho života sa už od prvých strán prejavuje ako dokonalý majster pera a veľký milovník humoru. Za jeho vetami cítiť obrovskú ľudskosť veľkého človeka a ešte väčšieho spisovateľa.

Treba však uznať, že sa Sudor na svojho respondenta pripravil naozaj zodpovedne. Už na prvý pohľad vidno, že bývalý politik a novinár majú skutočne blízky vzťah založený na vzájomnom rešpekte, či spoločnom pohľade na kopec vecí.

Hoci Kornel si to všetko píše ako správny spisovateľ celkom sám, jeho vzťah k ľudom  je priam ukážkový. Začína so svojím otcom a ujom, ktorí vo výraznej miere ovplyvnili jeho život a končí so svojou milovanou manželkou Naďkou, ktorej život zase do značnej miery pomiešal on sám.

Druhá polovica minulého storočia bola pre nás možno pohodová, avšak pre ľudí, čo chceli slobodne tvoriť a kultúrne sa niekam posunúť mimoriadne nežičlivá. Krásne to vidieť aj v prípade týchto dvoch pánov 🙂

Dlho čakali na kľúče, ktoré im odomkli slobodu

Keď prognostik a sociológ Fedor Gál videl kam to speje, nemohol inak a musel konať. Jeho meno sa spája s Nežnou revolúciu. Bol jej strojcom, jej tvárou číslo jeden, vedúcou článkom i obeťou. Krátko bol nádejou, no potom veľkým sklamaním a štvancom vlastného národa.

Aj spisovateľ s veľkými snami vidí, že je zle – nedobre a vidí to už od samého začiatku. Od chvíle keď ho ako syna „milionára“ a zradcu národa vyhodia z výšky a pošlú makať ako obyčajného robotníka. Už odvtedy musí o svoju prácu snov bojovať ako len vie.

Čo ma najviac zaujalo na knihe Ešte raz a naposledy je priebeh Nežnej revolúcie očami jedného z hlavných aktérov. Ide priamo o pohľad do kuchyne zásadného prevratu novodobých dejín našej krajiny a to priamo od samého predsedu Verejnosti proti násiliu 🙂

Boj o vlastne sny sa v dielke O sebe prelína s márnym bojom o záchranu časopisu Kultúrny život, či slovenskej kultúry vôbec. Máme jedinečnú možnosť nazrieť pod pokrievku slávnej cenzúry, či sledovať úsilie rebelujúcich novinárov, ktorí sa márne snažili zachrániť čo sa len dá…

Skúste si obe kroniky prečítať. Rozdiel je priam priepastný. Fedor Gál nahnevaný dobreže nie na celý svet vás prinútiť kritický myslieť, a to hlavne o jeho osobe. Földvári vás zasa s láskou zoberie do svojej svätyne plnej kníh, privinie si na láskavú hruď a naučí, že aj tie najťažšie životné skúšky sa zdajú zvládnuť jedine s humorom 🙂

Život sa dá brať tak aj tak – stačí sa len rozhodnúť, na ktorej strane Grand Canyona chceme žiť 😀

Jeden útočí na rozum a pamäť, druhý na srdce a dušu. Jeden je večný pesimista, čo zanevrel vari na celý svet, ten druhý večný optimista, čo lepší liek ako humor ani nepozná. A obaja sú…

Kronikami minulých rokov

Vaša Juli

 

https://en.wikipedia.org/wiki/Grand_Canyon_National_Park#/media/File:Dawn_on_the_S_rim_of_the_Grand_Canyon_(8645178272).jpg

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Indian_leader_by_Artist_Asad_Bunashi.png

https://pxhere.com/sk/photo/1376153

https://pixabay.com/sk/de%C5%88-a-noc-mal%C3%A1-plan%C3%A9tka-mal%C3%A1-plan%C3%A9ta-694840/

https://pixabay.com/sk/k%C4%BE%C3%BA%C4%8D-k%C4%BE%C3%BA%C4%8De-zv%C3%A4zok-k%C4%BE%C3%BA%C4%8Dov-1242056/

Bezmocný osud a jeho verní pomocníci – bláznivé literárne krídla

„Knihy sú pre ľudí tým, čím sú pre vtákov krídla,“ dumal jedného dňa anglický spisovateľ a umelecký kritik John Ruskin a jeho slova si leteli rovno do hniezda pravdy.

Stále by sme chceli byť tým, čím nemôžeme byť 🙂

My ľudia sme teda veľmi čudné tvory, to Vám poviem. Zakaždým chceme to, čo nemáme. Jedni chcú prachy, druhí moc, tretí by najradšej mali aj jedno aj druhé.

Pražavci pražaví, poviete si, najradšej by mali úplne všetko a je im pritom celkom fuk po koľkých ľudských životoch pošliapu, na nič vo svojej slepej túžbe nehľadia.

Tiež som bola rovnakého názoru, no teraz som mierne na pochybách. Ako vták mi práve letí hlavou myšlienka, či to nie je presne naopak. Áno, chcú mať všetko to, čo ešte nemajú, ale ešte stále túžia po veciach, čo mať jedného dňa aj môžu.

Sú to v skutočnosti veľmi skromní ľudia, teda keď sa to tak vezme. V porovnaní s nami, večnými rojkami, teda určite. My nie sme spokojní, nikdy s ničím. Prachy sú nám fuk, moc nás nezaujíma a keby nám niekto aj obe dával na zlatom podnose, vysmejeme sa mu rovno do ksichtu 🙂

Aj tak sme neposední a večne chceme od života viac, ako nám môže dať. Tí druhí túžia aspoň po úplne obyčajných veciach, no my nie. My sme veční experti a osud to má s nami dosť ťažké a už vôbec nevie, čo si má s našimi uletenými snami počať 😀

Ba ani osud nezmôže všetko, vie si však pomôcť 🙂

Nevie nás napríklad spraviť vločkou, ktorou by sme chceli byť v zime. Celý čas si láme hlavu ako z nás spraviť na jeseň obyčajný list, aby sme mohli len tak poletovať vo vetre a kochať sa nádhernými farbami jesene priamo zo vzduchu.

Snaha urobiť z nás morské vlnky, aby nás mohol dopraviť do vzdialených končín sveta, osudu tiež stroskotáva. Ba ani za ten svet sa mu taktiež jakživ nepodarí premeniť človeka vo vtáka, aby si mohol slobodne zaletieť kam sa mu zachce, večná smola 🙁

Tak veľmi by nám osud chcel splniť všetky naše želania a túžby, no nemôže. Niekedy to fakt nejde a my, rojkovia sa s tým zmierime len veľmi ťažko. Stále sa sťažujeme a osud namiesto toho, aby sa na nás pekne krásne vykašľal, snaží sa ako len vie.

Anglický pánko John Ruskin odhalil jeho hru priam dokonale 😀

Ruskin túto jeho hru odhalil ako pravý majster. Možno práve naše bláznivé sny a nesplniteľné túžby ho prinútili konať a vec raz a navždy vyriešiť.

Stalo sa to dávno pred lietadlami, dávno pred akýmkoľvek dopravným prostriedkom, ktorý nás dnes môže doslova za pár hodín zobrať na naše miesto snov. Hádam to mohol byť len osud sám, ktorý tomu Nemcovi vnukol tú úžasnú a geniálnu myšlienku 😀

Len si spomeňte čo všetko sa stane, keď otvoríte práve jeho vynález. V jedinom momente ste úplne v inom svete. Zmení sa krajina, čas, historické obdobie, ale i to ročné. Z horúceho leta môže byť rázom treskúca zima a naopak. Jeseň sa na jar v knihe zmení skôr, než sa nazdáte.

V jednej chvíli ste obyčajnou ľudskou bytosťou s celou kopou obyčajných problémov a zrazu je všetko úplne inak. Stávate sa snehovou vločkou, čo práve padá na hrdinov, či farebným listom a hrdo pozorujete krásu miesta, o ktorom ste ani len nepočuli, že vôbec existuje.

Úloha malej morskej vlnky sa pre vás stáva úlohou posla lásky medzi milencami, ktorých delí širokánskej more. Ako vtáčik na jar si volne lietate vánkom a vyšetrujete zákernú vraždu, pri ktorej odhaľujete tajomstva sveta ako na bežiacom páse.

Kniha skutočne dáva ľudom krídla. Kým v skutočnom živote máme roly vopred určené, v tom literárnom ich hľadáme márne. V ňom sme tým, čím chceme alebo na čo momentálne máme chuť. Ako si to ten osud len skvele vymyslel 😀

Kniha nám dáva krídla a kopec fantázie 🙂

Celkom mu stačil Guttenberg a jeho slávny vynález a už nás rojkov mal z krku. Jediným skvelým ťahom na bránku sa mu podarilo naplniť všetky naše prehnané sny a túžby. Stačila mu iba úplne obyčajná kniha a už nás videl veselých a šťastných 🙂

Nie je to tak trochu zázrak? Zázrak, čo ľudom dáva krídla, aby sa odpútali od reality všedných dní a nebáli sa vstúpiť do sveta fantázie? Nie sú vari ozaj knihy pre ľudí tým, čím sú pre vtákov krídla?

Nevystihol to ten Ruskin celkom trefne?

Vaša Juli 🙂

https://pixabay.com/sk/gannett-vt%C3%A1k-v-lete-yorkshire-vt%C3%A1k-2834883/

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:John_Ruskin_CDV_by_Elliott_%26_Fry,_1867.jpg

https://pxhere.com/sk/photo/1369999

https://pixabay.com/sk/%C5%A1port-extr%C3%A9mne-obloha-ke%C4%8F-letn%C3%A9-3062052/

Jeden tvrdohlavý detektív: U mňa mobil nehľadajte ani náhodou :-D

Doba ide dopredu míľovými krokmi a to, čo bolo ešte včera IN a Wau, dnes akoby pochádzalo z doby kamennej. Ľudkovia stále hútajú ako nám zlepšiť život a hlavne ako nám dopriať bombastickú zábavu. To sa tvári akože cieľ dnešných čias.

Nejako takto vyzerala zázračná hračka tých rokov 90-tych 🙂

Nechce sa mi ani veriť, že si pamätám ešte na éru prvých mobilov. Ten úplne prvý u nás mal pred dobrými dvadsiatimi rokmi ocko. Bol to síce menší model, no čierna karbička pôsobila tak trochu ako sivá myška, ktorej aj tak nik nerozumel 🙂

Bol to taký malý zázrak. Pevnú linku mali len starkých a musela slúžiť až dvom domácnostiam odrazu. Vždy nás museli zavolať, keď nám niekto volať. Ako deti sme potom stáli na chodbe a hádali s kým to tá naša mamina asi volá.

U druhej starkej to však bolo ešte horšie a to o dosť. Verte či nie ale na ulici boli len dva telefóny a keď sa chcelo volať, muselo sa jednoducho otravovať susedov, inak sa ani nedalo. Ale to som bola ešte naozaj veľmi maličká a na začiatky deväťdesiatych rokov si pamätám len úchytkom.

Tá čudná čierna vec zmenila kopec životov, nielen ten náš. Z námestí sa z ničoho nič vyparili telefónne búdky, na ktoré bol inak vždy dlhokánsky rad. Zrazu ich vôbec nik nepotreboval a pre mestá a obce sa stali úplne zbytočnou záťažou 🙂

Mobil, naozaj znamenal skok v dejinách ľudstvá, ktorý všetko zmenil. Dnes ho potrebujeme ako soľ. Bez mobilu by sme z domu nešli ani na krok. Ich začiatky boli však čarovné a to nielen pre obyčajných ľudí, ale aj pre takého detektíva, ktorý sa tomuto čudu bránil ako čert svätenej vody.

Náš Dominik Dán si ich vynechať dovoliť jednoducho nemohol. To svojmu Richardovi Krauzovi proste nedokázal urobiť. Jedného krásneho dňa vstal a povedal si, že ho s týmto zázrakom modernej doby musí potrápiť, teda aspoň trochu 😀

Udeje sa tak v jeho novinke Cigaretka na dva ťahy (2017, 303 strán), v ktorej sa veru nemusíte tešiť len na tie cigaretky, ale tiež na nedávny pravek mobilných telefónov.

Nad mobilmi vtedy jednoznačne viedli, čo už 😀

Tie v marci 1995 ešte fakt neboli veľmi populárne a lásku niektorých ľudí si museli tvrdo vybojovať. Zato cigarety boli už úplne iný level. Siahalo sa po nich ako po cukríkoch a Dán si na úvod normálne vychutnáva plodný dialóg dvoch ujkov v kamióne, kde tabak hrá rovno hlavnú rolu.

Vyruší ich akurát kolega, ktorý sa práve stal obeťou policajnej hliadky. V kabíne náhle zavládne mier a radosť. Konečne budú aspoň raz v sklade prví a nebudú musieť čakať. Ach keby len tak tušili, chlapci, úplne inak by hovorili 🙂

Marec 1995 a chalani z oddelenia vrážd nemajú do čoho pichnúť. Vo vodách Nášho Mesta je už asi mesiac absolútny pokoj a oni sa v práci totálne nudia. Nudia a vymýšľajú somariny 🙂

Všetkým krásnym dňom je však raz koniec a keď ich návštevou poctí milovaný šéf zvaný Mayor, už vedia koľká bije. Koniec srandy, ide sa makať. Majiteľovi tabakovej firmy sa kdesi zatúlal inak spoľahlivý šofér a na nich je mladíka vypátrať.

Dá sa to vôbec bez mobilov???

Podarí sa im to rýchlo, možno až prirýchlo. Zo záhadného zmiznutia, kde nechýba ani pekná sumička peňazí sa stane zlomyseľná vražda v pekelne horúcich plameňoch. Motív je jasný, len ten, kto si to celé vymyslel, zostáva na počudovanie akosi neznámy.

Viete si vôbec predstaviť riešiť to bez čo i len jedného mobilu???

Aj skúsený Kolumbus by musel pochopiť, že to bez mobilov už nejde 🙂

Chosé a Krauz sa teda rozhodne nenudia. Dán si to na nich tentoraz dobre vymyslel. Prípad sa konečne rozbehne a oni sú už odvolaní rovno na tie najvyššie miesta. Vyskytol sa tam menší problemík s krádežou drog z policajného skladu a policajný prezident si akurát teraz zmyslel žiadať najlepších z najlepších 🙂

Môžu to chalani ustať úplne bez toho zázraku menom mobil???

Správne tušíte. Nie, nemôžu. Odmietnu raz, odmietnu druhý raz, no do tretice ich už ten výkrik poslednej doby dostane do pasce. Vyfasujú ho a keďže Krauz sa tej diabolskej vecičky nemieni ani len dotknúť, Chosé má novú hračku na hranie 😀

Podarí sa im s diabolským vynálezom poslať pravých vinníkov tam, kam patria???

Ja fakt netuším, čím to je, ale Dán s tou svojou partičkou vráždiarov ma baví stále viac a viac. Ešte pred pár rokmi som mala také menšie predsudky pustiť sa do slovenských detektívok a teraz? Teraz na ne normálne nedám dopustiť a každú jednu zhltnem za také tri štyri dni.

Tie prípady sú fakt zmaknuté a hlavu vám zamotajú teda dokonale. Cigaretka na dva ťahy je toho skvelým dôkazom. Z úplnej banality ako je zmiznutie šoféra s tučným balíkom prachov sa rázom vykľuje dômyselný zločin, na ktorý treba fakt poriadnu dávku dôvtipu.

Krauz na ne ešte stále nedá dopustiť….. zmení sa to vôbec???

Aj tu budete potrebovať logické myslenie, aby ste sa dopracovali k akému takému výsledku. Dán si tentoraz pripravil skutočnú výzvu a to všetko v čase, kedy svet prichádza na kúzlo mobilov, bez ktorého sa ani ten najlepší detektív na svete nezaobíde 😀

Podarí sa mu o tom presvedčiť aj svojho verného bojovníka za spravodlivosť Richarda Krauza???

Sledujte v skvelej dánovke

Vaša Juli 🙂

 

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Nokia_6110_Mobil_Telefon.jpg

https://pixabay.com/sk/telef%C3%B3n-box-anglicko-britsk%C3%A1-1034658/

https://pxhere.com/sk/photo/90071

https://pixabay.com/sk/portr%C3%A9t-mu%C5%BE-columbo-detekt%C3%ADv-osoba-2124045/

Ako zažiť romantický šepot pod mohutným bukom?

Je máj, no dobre asi trochu predbieham, ale skús si zavrieť oči a ten máj si predstaviť. Je máj a Ty sa ocitáš sa na rozkvitnutej lúke s krásnymi kvietkami. Na oblohe niet ani mráčika a slnce si veselo pláva po belasom nebi.

Pod stromom lásky milencov vidieť len sotva…

Rovno prostred lúčnych kvietkov si tróni majestátny mohutný buk. Jeho listnatá koruna vetví do široko-ďaleka a veľmi bedlivo chráni všetko, čo sa deje pod jej pyšnými konármi. Preto ich na prvý pohľad ani nevidieť. Navyše májové slnce ich svojím večne svetlým plášťom zahaľuje.

Musíš podísť bližšie, aby si ich v tomto jase objavila. Nevšímajú si ťa Sedia si opretí o bukový kmeň strom a svet vôkol nich ich vôbec nezaujíma. Ona a on.  Opretý je však iba on. Ona mu leží v náručí, mlčky pozoruje jeho vášnivú tvár, hľadí do jeho nežných oči a trpezlivo počúva ten milovaný mužný hlas.

Číta jej. Vidíš otvorenú knihu v jeho šľachovitý rukách. Zaiste nejaký román, kde sa píše o láske, alebo ešte lepšie, nejaká romantická báseň, v ktorej sa básnik vyznáva zo svojho vrúcneho citu.

A možnože on je sám autor tých ľúbostných veršov, čo číta práve tej vyvolenej, ktorej boli určené. Myslel na ňu, keď písmenko po písmenku kládol na papier svoje city a vymýšľal stále krajšie ódy na svoju lásku 🙂

Má šťastie, teraz už nik srdce do kôry nevyreže, alebo žeby áno? 🙂

Dievčina má jedno nesmierne šťastie. Má muža, ktorý by pre ňu vari zniesol aj modré z neba a ak jej už nečíta svoje vlastné verše, aspoň jej číta o tej veľkej a nádhernej láske, ktorú aj sám nosí v srdci.

Toho sa ja nikdy nedožijem, lebo mne sa niečo také nikdy stať nemôže, povieš si možno trpko. Môj priateľ ledva zoberie cez rok do rúk knihu a keď sa aj tá udalosť pritrafí, určite to nie je kniha o láske.

A on a poézia??? Mám sa chuť zasmiať. Vôbec si totiž neviem predstaviť, že by mi niekedy recitoval verše o láske 🙁

Milenci spod buka ti vŕtajú v hlave a nedajú pokoja a nedajú. Ako ho len nahovorila a ešte k tomu v dnešných časov, keď sa čítanie poézie nenosí? Vtedy sa prizrieš bližšie a hneď máš v tom jasno. Podľa oblečenia to vyzerá na také 19. storočie a vtedy sa dali muži aj na romantiku nahovoriť.

Chcem to vrátiť späť a aspoň na chvíľu zažiť to, čo ona. Nechcem jej len zavidieť a v tichosti sa prizerať na tú galantnosť, ktorej sa ja jakživ nedočkám. Aj ja chcem so svojím drahým čítať. Čo ja viem možno by mi stačil aj ten jeho Dán, len nech sme spolu a robíme niečo spolu ako pár, lenže ako na to???

Čo vtedy bolo sladkou ružou, teraz je iba pichľavým tŕňom 🙁

Nič nie je také čierne ako vyzerá a ak sa chce, všetko sa dá. Len treba fakt vedieť ako na to, aby ťa na ceste za romantickým snom neprekvapil ani ten najmenší háčik a to ani v podobe super moderného partnera 🙂

Poznáš to, krok za krokom!

Kedysi sa dievky mali. Naším starým a prastarým mamám stačilo skutočne len málo a romantiku mali na dennom poriadku. Aj také romantické chvíle s milým, z ktorého pier počúvali príbehy o láske, či ľúbostne verše vášnivých sŕdc, zažívali oveľa častejšie ako by sa nám kedy vôbec snívalo.

Dnes sa však žije úplne inak. Máme tablety, smartfóny, telky a v nich vždy nejaké športové prenosy. A máme aj chlapcov modernej doby!!! Nemôžeme od nich predsa chcieť, aby v romantike predbehli svojich starých otcov teraz a hneď. Step by step tu funguje dokonale. Nepotrebuješ ho nútiť a tým pádom mu aj to pekne krásne znechutiť. Vedz, pomaly ďalej zájdeš 🙂

Niečo za niečo

A teraz nemyslím na mojkanie v postieľke, to si môžete nechať na neskôr. Sleduj svoj cieľ a kúp mu knihu, aby si ho na tú tvoju vysnenú romantiku naladila. No nie takú, čo sa páči tebe a ktorú by si si prečítala práve ty…

Priblíž sa ku nemu, neboj sa spraviť krok do jeho náručia a knižnice

Kniha by mala zaujať tvoju polovičku. Dokáž mu, že ho fakt poznáš ako vlastné topánky a kúp mu niečo z toho jeho súdka. Niečo, čo ho fakt, ale že fakt môže baviť. Čo prečíta na jeden šup a ty zaboduješ, lebo ťa ešte aj za skvelý výber pochváli…

Zlaď sa s moderným mužom

Kúpila si perfektnú novinku presne podľa jeho gusta a nič z toho? Tvoja rybka na háčik nezabrala a kniha zostala ležať na stole? Nič to. Nezúfaj a skús to trochu inak!

Nechce si ju prečítať ani za ten svet? Fajn tak si ju prečítať aspoň ty. Hovor mu o nej. Povedz, aká je skvelá a prečo by sa mu páčila. Rob to len tak medzi rečou, aby to ani náhodou nevyzeralo, že sa mu čosi vnucuje. Stavím sa, že ani nebudeš vedieť ako a už prichytíš pri čítaní 🙂

Zlaďte sa aj v čítaní

Aj on rád číta, len celkom inú literatúru než ty? A máš strach, že sa v četbe nikdy nezladíte, hoci ty by si tak veľmi chcela? Žiadny strach a opäť sa riaď heslom krok za krokom 🙂

Obyčajné čaro okamihu… nič krajšie nepoznám 😀

Skús ochutnať jeho knihy a aspoň o chlp sa k jeho čitateľského vkusu priblížiť. Určite máte toho spoločného viac než dosť a stopro naďabíte na knihy, v ktorých sa obaja nájdete. Potom je to už veľmi jednoduché. Stačí sa mu len večer uvelebiť do náručia a započúvať sa do milovaného hlasu.

Obyčajne čaro okamihu

Môže to prísť celkom nenápadne, len tomu nechaj voľný priebeh. Možno na tento článok dávno zabudneš a jedného dňa si len tak vezmeš do ruky knihu, možno nejakú zbierku básní.

Objaví ju a prečíta ti pár veršov len tak, lebo si jeho milovaná a ty sa budeš cítiť priam nádherne. Toto nie je žiadne sci-fi. Zažila som to na vlastnej koži a bol to ten najkrajší zážitok z čítania, aký som mohla kedy zažiť.

Ako teda prežiť romantický šepot pod mohutným bukom?

Pod takým stromom sa nedá iba bozkávať, aj čítanie vo dvojici je super 😀

Nepotrebuješ romantiku starých otcov, stačí len pár jednoduchých krokov.

Na niečo za niečo pristúp, bombastickú knihu svojej láske zakúp.

S moderným mužom zlaď sa, čítať jeho milované knižné lahôdky neboj sa.

A na záver to najlepšie, obyčajné čaro okamihu býva..

to najkrajšie,

Tvoja Juli 🙂

https://pxhere.com/cs/photo/950231

http://www.publicdomainpictures.net/view-image.php?image=41274&picture=&jazyk=CS

https://pixabay.com/sk/l%C3%A1ska-p%C3%A1r-p%C3%A1r-v-l%C3%A1ske-z%C3%A1pad-slnka-1683144/

https://pixabay.com/sk/l%C3%A1ska-zomrel-kr%C3%AD%C5%BE-t%C5%95nie-koruna-699480/

https://pixabay.com/sk/valentine-srdce-l%C3%A1ska-tvare-srdca-3061479/

https://pixabay.com/sk/ru%C5%BEe-kniha-star%C3%A9-knihy-kvet-ru%C5%BE%C3%AD-2101475/

Babský smiech cez slzy na Valentína: Júlia vyhlasuje konkurz na Rómea :-)

Predstavovať ho by bolo ako hrach na stenu hádzať. Veď ho pozná pomaly každé jedno decko na svete. I keď asi nie až tak dobre, ako starú dobrú a ešte stále veľmi populárnu Popolušku, ale aj tak. Už aj ono veľmi dobre vie, o čom je aspoň reč 🙂

Povestnú story na balkóne prinieslo svetu 16. storočie 🙂

Celé sa to začalo asi tak v 16. storočí. Popoluška bola už v tom čase pomerne dosť známa a nepochybne už o nej čosi začuli aj na kráľovských britských ostrovoch, kde o temné príhody nikdy nie je núdza. Stavím sa, že si scénu, kedy macocha reže prsty svojím drahým dcérenkam dokonale vychutnávali už vtedajších Angličania 🙂

Možno aj práve túto populárnu rozprávku svojim dvojičkám čítal aj William Shakespear. Bolo by fakt uletené myslieť si, že akurát vtedy ho napadla tá prevratná myšlienka s najslávnejšou divadelnou hrou všetkých čias. To asi nie, ale i tak sa mu podaril jeden z najväčších unikátov svetovej kultúry vôbec.

Veď si len predstavte! Postaviť proti sebe dva vznešené rody, ktoré sú na smrť rozhádané a vložiť medzi ne jednu nesmrteľnú lásku Rómea a Júlie.

Verona, 16. storočie a zásadná otázka: Čo je silnejšie? Nenávisť? Láska? Či smrť, ktorá prichádza, aby nie rozdeľovala, ale aby naveky spájala???

Príbeh je stále živý, ako aj tá jedinečná téma, ktorá dostala už samotnú kráľovnú Viktóriu. Existuje mnoho verzií a spracovania nesmrteľného námetu. Jedny sa priamo odvolávajú na slávnych veronských milencov, druhé sa len inšpirujú námetom dvoch znepriatelených rodín a pašujú medzi ne tú povestnú veronskú zakázanú lásku 🙂

Mohol by Rómeo zlomiť Júlii srdce akurát na Valentína?

Už ste však rozmýšľali nad tým ako by asi mal vyzerať dokonalý Valentín milencov z Verony??? Možno by vyzeral takto nejako, i keď sa to od dokonalých romantických predstáv poriadne vzďaľuje…

Celkom stačí letmý pohľad na obsah dielka od Alexandry Potterovej Hľadám Rómea (po ang. Calling Romeo, 2013, 367 strán) a hneď zistíte, že tu čosi nehrá. Pozrite sa ešte raz na názov a znovu na obálku knihy, kde kraľuje dosť slušný obsah a zrazu ste z toho úplne mimo.

A veru,  máte byť prečo. Žiadne dve rodiny, ktoré sa starajú o rozruch v malom talianskom mestečku. Ocitnete sa priamo na uliciach rušného Londýna, kde problémy jednotlivca vôbec nikoho nezaujímajú. Ešte aby ste sa bránili pred magormi v športových autách, čo vás bez ľútosti ošpliechajú 🙂

Na nekonečné hádky dvoch znepriatelených rodín, ktoré si vôbec nič nedarujú, sa tiež tešíte márne. Musia vám celkom stačiť len dvaja veční súperi. Júlia a Rómeo moderného Londýna sú možno jedno telo, ale k jednej duši im ešte čosi chýba.

Potterová si ich nazvala príznačne. Juliet a Will už nejaký ten čas žijú v jednej domácnosti. Povestná iskra sa už však kamsi vytratila a to ešte nie sú ani len manželia. Ona robí v jednej reklamke, on je záhradný architekt a momentálne ju poriadne, ale že poriadne štve 🙂

Je akurát deň svätého Valentína a okrem toho, že ich byt vyzerá vďaka nemu ako jedna veľká katastrofa, celkom na ňu zabudol. Mal ju vziať na jednu super romantickú večeru, kde by sa cítila opäť raz ako princezná, jeho princezná a ten somár si jednoducho na ich veľký večer zabudne…

No nevymenili by ste ho za šťastného majiteľa Ferrari 😀

Neporazilo by vás? Veď je to drzosť najhrubšieho zrna, ktorej sa môže dopustiť iba ak chlap. Typický chlap, pre ktorého je vlastné pohodlie na gauči oveľa dôležitejšie ako zlomené srdce jeho krásnej priateľky, no na porazenie.

Chlap je iba chlap, poviete si. Nepotrebuje ani byť Montekom a mať s Kaputelovcami vzťahy na nože, aby si svoju milú znepriatelil a v jej očiach upadol do krutej nemilosti. Na to stačí celkom sám aj bez výdatne pomoci svojej vznešenej rodinky 😀

Nie je však chlap ako chlap. Zavše sa nájdu aj milí, pozorní, elegantne oblečení gavalieri ako je aj Sykes, chlapík z konkurenčnej reklamky. Juliet by sa za ním nemala ani obzrieť. Avšak po totálne zničenom Valentíne a po čerešničke na torte, ktorú krásnej kolegyni uštedrí svojím červeným milovaným autíčkom, je z tohto muža hotové zakázané ovocie 🙂

Ide však o toho pravého Rómea, ktorého hľadá naša Juliet?

O pár hodín je tu opäť raz Deň svätého Valentína a keby žili slávni milenci z Verony práve dnes, možnože by bol aj presne taký, ako ho svojimi očami vidí Alexandra Potterová. Rómeo by zabudol a Júlia by sa rozhodla nájsť jeho nasledovníka, ktorý by bol aspoň o chlp lepší…

Nakoniec príde krásna Verona a všetko môže byť inak 🙂

Ak by sa fakt hľadalo podľa britskej autorky, bolo by to veru veľmi vtipné, veľmi svieže a hlavne skutočne veľmi zábavné hľadanie. Viedlo by až do samotnej Verony, aby Júlia v jej uliciach prišla na to, že aj na skazenom Valentínovi…

sa dá celkom z chuti zasmiať

Vaša Juli 🙂

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Romeo_och_Julia_vykort_ca_1900.jpg

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Verona_-_piazza_Erbe_from_Lamberti_tower.jpg

https://pixabay.com/sk/de%C5%88-sv%C3%A4t%C3%A9ho-valent%C3%ADna-srdce-valent%C3%ADn-2059929/

https://en.wikipedia.org/wiki/File:F40_Ferrari_20090509.jpg

Dvaja malí morskí vlci na nezabudnuteľných plavbách

Milujem zemepis. No dobre, na škole som ho až tak veľmi nemusela, teraz ho však úplne žeriem. Koniec koncov je mi ešte bližší ako taký dejepis, ktorý som ešte pred pár rokmi doslova zbožňovala. Teraz sa mi to celé nejako obrátilo a všetko je zrazu naruby 🙂

Normálne som sa nevedela dočkať, kedy sa konečne dozviem čo sa tu dialo kedysi 🙂

Ako lovím v pamäti, tak lovím v pamäti, ale deják bol presne to, na čo som sa ako malá z druhého stupňa tešila úplne že najviac. Už som sa nemohla dočkať, kedy aj ja ja budem počúvať o všetkých tých udalostiach, čo tvorili dejiny samého ľudstva.

Okey, možno som čakala  skôr rozprávky, kde vždy dobro zvíťazí nad zlom a v ktorých princovia porážajú drakov jedna radosť. Ako iste tušíte, veľmi rýchlo som prišla na takú maličkosť, že dejiny ľudstva rozprávkami nie sú a ani nikdy nebudú, žiaľ.

Trpké zistenie však až tak trpkým nebolo a ja som si ten svoj vytúžený predmet obľúbila. Aj bez rozprávok o princoch a princeznách ma bavil stále viac a viac. Zemepis ma však nebavil skoro vôbec a vždy som to nejako tam pretrpela a nejako som sa to už naučila. Čo mi iné zostávalo?

Viem asi kde bol pes zakopaný 🙂 Kým na zemepise sme sa bavili iba o miestach, ktoré môžem vidieť a zažiť aj na vlastnej koži, dejepis bol o čomsi inom. Tam to boli veci a skutočnosti, ktoré na vlastnej koži zažiť nikdy nebudem môcť, chvalabohu.

Ten zemák mi totálne počaril ani nejaký čarodej 🙂

Prešlo iba pár rôčkov, začala som trošku viac spoznávať nielen naše malé Slovensko, ale i starú dobrú Európu a zemepis ma dostal do svojich magických osídiel 🙂 Celkom ma omámil ako nejaký starý dobrosrdečný mág a už zo svojej moci nepustil 🙂

Začala som cestovať, spoznávať krajiny vôkol seba, bytostne vnímať toho dobráckeho ujka s menom zemepis. Začala som čítať romány z miest, ktoré majú s týmto dobrým čarodejom čo to dočinenia a nebudete veriť na akú dávno známu pravdu som prišla.

Dejepis a zemepis spolu veľmi úzko súvisia. Jedno nemožno milovať bez toho, aby ste čo i len trochu nemilovali to druhé, decká. Celkom jasne to vidieť aj na  dvoch plavbách, o ktorých som čítala romány len minulý rok. S dvoma malými výmyselníkmi som prežila len samé napínavé príhody a to rovno na dvoch nezabudnuteľných plavbách naprieč oceánom.

Že ktoré plavby sú to??? Nie, nie také ľahké to nebude. Trošku si vás potrápim a schválne… Uhádnete, neuhádnete?

STOPA ČÍSLO 1

Išli ste už niekedy na východ cez západ??? Oni to skúsili…

Cesta k sláve a úspechu je dlhá a namáhavá. Nie každý chce vidieť jej koniec a nie každý sa toho konca chce aj dočkať. Na strane druhej ľudia bažia po úspechu a sláve ako nik a pre večnosť svojho mena sú schopní všetkého i tých najväčších šialenstiev.

O týchto dvoch odvrátených stranách jednej a tej istej mince ľudskej povahy by vám vedeli naši malí hrdinovia rozprávať. Jeden by určite obhajoval skupinku opatrných skúsených morských vlkov, ten druhý zasa kapitána, ktorého všetci považovali iba za rojčivého blázna 🙂

STOPA ČÍSLO 2

Strašne veľa kilometrov čakalo na námorníkov z jednej i druhej lode. Vlastne dĺžky ich trás sa ani veľmi nelíšili. Hoci obe vyplávali z úplne iných končín a mali priplávať do úplne iných prístavov, predsa len. Obe lode mali jeden a ten istý smer plavby.

Znie to tak trochu divne, ale obe posádky mali za úlohu plaviť sa na východ cez západ. Takéto čudné plavby zažívajú aj Ján a Pedro. Jeden ako riadny cestujúci, druhý ako čierny pasažier, ktorý na loď nastupuje iba omylom.

Takmer toľko rokov od seba delí dve výnimočné plavby

STOPA ČÍSLO 3

A teraz trochu matiky. Tieto dve priam historické plavby delí až takmer 420 rokov. Jedna dokonca stojí na prahu významnej historickej epochy ľudských dejín, tá druhá takmer na pokraji jednej z najväčších katastrof v dejinách človeka.

V  dielach o malých morských vlkov Pedra aj Jána sa mená oboch lodí vyskytujú priamo v názve. Friedrich Feld, ba ani András Dékány sa  s tým príliš nehrajú. Zato však doprajú svojim malým hrdinom za priateľov statočných námorníkov, skutočných morských vlkov 🙂

STOPA ČÍSLO 4

Feld svojho Pedra pasuje do pozícii plavčíka na jednej najznámejších lodí všetkých čias. Plavbu na východ cez západ s poriadnou dávkou napätia sa tento Nemec rozhodol zvečniť v roku 1982 a tých 163 strán je teda riadna lahôdka pre malých i veľkých.

Dékány vás dostane ešte viac. S Jánom, ktorý na veľkej lodi cestuje úplne sám, zažijete kopec dobrodružstiev, ale i obrovský strach. Malý chalan očarí nejedného námorníka na veľkolepej pýche mora. 200-stranový príbeh z roku 1984 rozhodne stojí za to 🙂

Trikrát jednou vetou…

Jedna plavba druhú podmienila.

Ľadovec a domorodci sú vždy kameňom úrazu.

O aké výlety naprieč oceánom asi ide?

Bláznivé sny narážajú na drsnú realitu morských míľ.

Viete, či neviete? Dve historické plavby a dvaja malí morskí vlci. Jeden Plavčík zo Santa Márie, druhý SOS Titanic volá neustále. Čo ešte dodať k tomu??? Azda len, že za všetko asi ozaj môže práve on…

Admirál Kolumbus

Vaša Juli 🙂

https://sk.wikipedia.org/wiki/%C4%8Cesko-Slovensko#/media/File:Mapa_zem%C3%AD_%C4%8Deskoslovensk%C3%BDch.jpg

http://www.publicdomainpictures.net/view-image.php?image=175689&picture=&jazyk=CS

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:420_black.svg

https://pixabay.com/sk/kompas-sever-na-juh-v%C3%BDchod-z%C3%A1pad-2925824/

https://en.wikipedia.org/wiki/File:Colin_Campbell_Cooper,_Rescue_of_the_Survivors_of_the_Titanic_by_the_Carpathia.jpg

O nezabuditeľnom najjednoduchšom príbehu, ktorý v srdci zostal osamotený

O tejto postavičke som kedysi nevedela vôbec nič.

Jeho meno som mala dlhé roky pred očami. Mnohokrát som sa naňho dívala a mnohokrát som stála pred súborom jeho poviedok. Ja som ho však vôbec nevnímala. Toľko rokov mi titul jeho zbierky unikal. Toľko rokov mi svietil priamo pred očami a predsa mi to meno bolo úplne cudzie.

Bol nemý, až sa mi konečne jedného dňa rázne prihovoril 🙂

A potom sa to stalo 🙂

Na výške som ho vyfasovala. Nekompromisne som ho dostala a mala z neho urobiť umeleckú interpretáciu. Dobre že nie na odbornej úrovni. Vtedy som o ňom počula prvýkrát. Ba ani len vo sne mi nenapadlo, že nebudem musieť utekať do knižnice a tŕpnuť, či ho vôbec dakde zoženiem.

Joj, či som sa len potešila, keď som ho našla.

Bol v starkinej knihovničke. Spokojne si tam hovel dobre ukrytý priamo pred mojím zrakom, akoby sa ani nechumelilo. Okamžite som si ho vzala do rúk. Ani neviem akým zázrakom som sa zmocnila obsahu. Chápete, bola by priveľká smola, keby tam akurát tá moja poviedka nebola 🙂

To by ma už totálne zlomilo…

Šťastie však stálo na mojej strane a Ivan Horváth ma už po druhý raz nedostal. Teda dostal, ale úplne inak. Že ste ešte meno tohto prozaika a významného predstaviteľa slovenskej medzivojnovej prózy nepočuli ani vy???

Tak to treba čím skôr napraviť 🙂

Nám jeho meno omieľali v jednom kuse. Pochádza zo Senice. V kalendári svietilo 26. júla 1904, keď sa prihlásil na tento svet. V rodisku vychodil aj základku, no na gympli je už v Bratislave. Veľa cestuje a okrem Nemecka či Holandska blúdi aj po škandinávskych krajinách.

Právnická fakulta v Blave ho však príliš nebaví.

Paríž sa stáva jeho mestom snov…

Vydrží dva semestre a potom ho zláka diplomatická sekcia parížskej Sorbonny (1924 – 26). Po návrate do nášho hlavného mesta, kde aj ukončuje svoje štúdia, pôsobí v súdnictve a advokácií, stáva sa verejným notárom, no taktiež je z neho aj senický advokát.

Cez vojnu je členom ilegálnej Slovenskej národnej rady.

Ako člen komunistickej strany je zasa povereníkom sociálnej starostlivosti, neskôr aj podpredsedom SNR. Rediguje Kultúrny život. Je veľvyslancom v Maďarsku, avšak už v roku 1950 je protiprávne väznený za protištátnu činnosť. Prepustený je až v roku 1959 a o rok na to dňa 5.9.1960 v Bratislave zomiera.

Možno vám čosi hovorí meno Ivan Olšovský.

Presne pod týmto menom uverejňuje svoje ranné prózy. Najprv je to Vatra, ročník 1919, neskôr Mladé Slovensko, či Svojeť, ročník 1922. Už tu sa prejavuje Horváthová senzitívnosť,  asociatívnosť, no tiež i snovosť. Toto inak sedí aj na poviedkovú prvotinu s názvom Mozaika života a snov (1923).

S rokom 1928 prišla kniha Človek na ulici.

A spolu s ňou aj dve vynikajúce novely. V Bratoch Jurgovcoch tradičné sociálne zaradenie postáv však nehľadajte. Hľadali by ste ho totiž márne. Horváth totiž stavil na emocionálny svet postáv, či na ich pudovosť, najmä vo vzťahu k nežnejším polovičkám 🙂

Bolo to ozaj ako piť zo šálky plnej snov…

Tou „mojou“ sa stala novela Laco a Bratislava

Doslova a dopísmena ma očarila hneď od prvej vety. Nikdy predtým som takú životom nabitú poviedku, v ktorej sa sen a skutočnosť prelína jedna radosť, možnosť čítať nemala. Ak si dobre pamätám, robila som tú interpretáciu z pohľadu hrdinovho vzťahu k umeniu, kde som sa mohla dosýtosti vyhrať. Ten umelecký svet je totiž náramne bohatý 🙂

Najjednoduchší príbeh – tak znie jej podnázov.

Opäť, v jednoduchosti je krása. Vzťah Laca k Bratislavy sa prirodzene prelína s Lacovým vzťahom k žene. Je to majstrovské dielo, v ktorom možno vidieť aj pocity samotného autora, keď sa ocitá v samotnej mekke slovenskej kultúry a stáva sa obyvateľom nášho hlavného mesta.

Novela Strieborný prah z roku 1929 je už o úplne inej láske…

O láske brata k nevlastnej sestre. Ak by ste sa však sťažovali na prílišnú sentimentalitu, potom by ste mali svoju pozornosť skôr upriamiť na pôsobivú obraznosť tohto dielka.

Vízum do Európy (1930) vám naozaj ten pas poskytne 🙂

Päť noviel totiž všetko zariadi. Cez ne sa dostanete do rôznych európskych metropol v 20. rokoch 20 storočia, kde prim hrá láska, alkohol a vychutnávanie si života v podaní hrdinov rozličných národností.

Stať sa živou súčasťou dejín? Pre Horvatha úplná maličkosť 🙂

Tri v jednej, to je už dielko Tak sa to malo stať z roku 1944.

Ide o tri rozsiahlejšie novely. Prvá z nich Peter odíde rozpráva o rodine s adoptívnym synom. Očami milenky tvorí zasa príbeh o vernosti a zrade v španielskej občianskej vojne. A do tretice tu máme príbeh o naivnom úradníkovi, ktorý sa stáva hrdinom proti svojej vôli s názvom Nešťastný hrdina.

Za zmienku stoja určite ešte Návraty do Paríža (1946)

Sú to vlastne eseje, ktoré Horváth napísal ešte pred vojnou. A ide o také brilantné dielko, že je v našej literatúre dokonca považované za najpresvedčivejšie zobrazenie spoločenskej a umeleckej atmosféry tohto jedinečného mesta.

Tak skvelé to dokázal napísať len Ivan Horváth 🙂

Hlási sa k moderným európskym smerom, za čo si od kritiky vyslúžil mnoho lichotivých označení. Impresionista, expresionista, poetista, surrealista, dadaista.

Nezdá sa vám to lákavé?

Mne teda áno! Zavše ma trápi, že sa mi tá zbierka kamsi stratila a ja som z nej stihla ochutnať len jeden jediný kúsok v podobe najjednoduchšieho príbehu Laca a a Bratislavy. Iné mi už nevyšlo, škoda.

Zabudnúť by bol však jednoducho hriech 🙂

Dielko Ivana Horvátha sa zabudnúť jednoducho nedá. Ak môžem, tak ho s ľahkým srdcom nazvem jedným zo svojich najobľúbenejších prozaikov slovenskej literatúry vôbec. Hoci som od tohto chlapíka čítala iba jednu jedinú novelku, jej krásny, netradičný štýl ma celkom pobláznil.

Horvath je hlboko v mojom srdci aj vďaka tým neuveriteľným snom 🙂

Bola to hlboká láska na prvý pohľad 🙂

A aj to, že sa mi kamsi stratil, ma v našom vzťahu určite nejaký význam. Verím, že raz sa opäť stretneme, aby mi zase ukázal niečo zo svojej bombastickej hravosti a ja opäť nebudem vedieť čo je sen a čo skutočnosť. A ktovie, možno mi aj otvori dvere do celkom inej, pre mňa ešte neobjavenej litiky 🙂

Už teraz sa neviem dočkať,

Vaša Juli 🙂

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Bratislava,_Hrad,_Slovensko.jpg

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Paris_-_Eiffelturm_und_Marsfeld2.jpg

https://pixabay.com/sk/kniha-historicky-star%C3%A9-knihy-2005480/

https://pixabay.com/sk/duch-k%C3%B4%C5%88-jazda-na-koni-sen-obloha-579807/

https://pixabay.com/sk/sen-predstavivos%C5%A5-fantasy-cup-noc-1533613/