Rodinná idylka v tieni temného tajomstvá dávnej minulosti

Boli celkom obyčajnou rodinou. Žili si v peknom prostredí francúzskeho Bretónska a tvorili to, čomu sa dnes hovorí stredná vrstva obyvateľstva. Napoleon zbrane zložil, už sa skončila i ďalšia vojna a oni si v mieri užívali život plnými dúškami.

Bola to celkom obyčajná rodinka, čo milovala bretónske more

Bola to celkom obyčajná rodina, akých na francúzskom pobreží nájdete tisíce. Bohatí neboli, no zato ani po žobraní nechodili. Mali dom, slúžku, čo sa im starala o pohodlie, malú loďku i priateľov, čo si ich vážili a navštevovali.

Otec, mama a dvaja synovia, ozaj nič zvláštne. Otec rád chodieval na ryby, mama zostávala zasa doma a venovala sa svojim priateľkám. Synovia obom robili len samú radosť. Obaja dokončili štúdium a vrátili sa domov z veľkého Paríža, aby sa usadili práve tu, pri svojich rodičoch 🙂

Ako vravím, celkom obyčajná rodinka, čo si žije pokojným životom malebného Bretónska. Chalani sú súťaživí, radi sa porovnávajú, ktorý z nich je lepší a zo všetkého najradšej sa vyťahujú pred mladými dámami. No bez štipky bratského súperenia by to nebolo snáď ani ono.

Idyla ako vyšitá z francúzskeho vidieka 18. storočia. Zdá sa, že ju nik a nič narušiť nemôže a predsa sa tak jedného zvláštneho večera stane. Možno je vzťah dvoch chlapcov, dvoch súrodencov, prikrehký a možno sa to tak stať malo. Možno sa im do cesty tá pochybnosť mala  postaviť.

Čo len urobí s bratmi nečakané dedičstvo???

Dnes to príde ako klasická situácia, avšak v rodine jedného z hrdinov Guya de Maupassanta to však až také celkom klasické nebolo. Poviedka Piere a Jean (vyšlo v rovnomernej zbierke poviedok z roku 1928, u nás 1968, 292 strán) je tým pravým obrazom krehkosti nielen bratskej lásky, ale i tej rodinnej.

Pierre a Jean, dvaja bratia, nemajú príliš blízky vzťah a nikdy ho ani nemali. Sú ako deň a noc. Jeden zodpovedný, dobrý, poslušný synáčik, ktorý, žiaľ je trochu naivný a inteligenciou príliš nevyniká. Ten druhý je tak trochu rebel, kedysi čierna ovca rodiny, ktorá si vie veľmi dobre zrátať, koľko je jeden plus jeden 🙂

Bratská idyla a s ňou aj rodinná pohoda tejto bretónskej rodiny skončí vo chvíli, keď starý rodinný priateľ v Paríži náhle zomrie. Do domu prichádza právnik a oznámi túto šokojúcu novinu.

Tento priateľ sa zachoval naozaj šľachetne a za svojho jediného dediča uzákonil toho mladšieho z bratov, Jeana. V rodine vypukol smútok za zosnulým, ale i veľká radosť. Veď naozaj nebýva zvykom, že sa z syna chudobného otca stane z minúty na minútu taký veľký pán, ktorý je zrazu finančne zabezpečený do konca života.

Jediný, kto z nečakaného bohatstva svojho brata nemá radosť, je Pierre. Akože pánko dedičstvo odkázal jeho bratovi, keď on je ten starší? Prečo to nepodelil rovným dielom? Alebo prečo on dokonca nedostal aj o čosi viac, keďže to len vďaka nemu spoznal aj jeho rodičov?

Jedno malé pokušenie a všetko je zrazu hore nohami…

A hlavne ako je možné, že ten pán sa rozhodol urobiť dediča práve z jeho mladšieho brata? No dobre, deti nemal, nemal ani žiadnu inú rodinu, ktorá by po ňom mohla dediť. Lenže spomenúť si na svojho starého priateľa, ktorého už dlhé roky nevidel a odkázať všetko jeho mladšiemu synovi, je predsa len tak trochu netradičné.

Mladý lekár Pierre nežiarli, iba ak tak trochu závidí. Nevie to dostať z hlavy a ten červík pochybností sa stáva jeho neodbytným tieňom. Ani trochu sa mu nepáčia reči, čo sa šíria po kraji a on či chce alebo nechce musí prísť veci na koreň.

Kam vedú jeho myšlienky sa mu nepáči už vôbec. Rád by ich zastavil, no je neskoro. Čosi tajomné ho ženie vpred a nedovolí mu zastať v polke cesty. Maupassant mu žiadnu inú možnosť nedáva, mladý hrdina musí iba sledovať stopy a odhaliť bolestivú pravdu aj keby to malo znamenať, že zo srdca vyženie tú, ktorú mal na tom svete najradšej …

Život nie vždy hrá fér. Niekedy nás tak zaskočí a dá nám takú facku, že ani poriadne nevieme, z ktorej strany prišla. Spamätáme sa, no neskoro. Plávať proti prúdu sa už nedá a my musíme hrať s takými kartami, aké nám osud nadelil.

Nedajte si vziať svoju idylku, väčšina vecí za to aj tak nestojí…

Presne v tomto je Maupassantova poviedka Pierre a Jean jedinečná. Na 142 stranách strhujúceho deja autor dáva svojmu hrdinovi na známosť, že kto raz pandorinu skrinku otvori, už cestu späť nenájde a nezostáva mu nič iné iba sa zmieriť s osudom, čo si vybral sám.

Tento príbeh sa pritom vôbec nemusel odohrávať len niekde v Bretónsku. Mohol by byť z ktoréhokoľvek kúta našej Zeme a veľakrát aj je. Mnohokrát temné tajomstvo minulosti je pokušiteľ s veľkým P. Má však naozaj silu zničiť všetko, čomu sme kedy verili?

Môže sa mu to podariť?

Vaša Juli

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:A_storm_at_Pors-Loubous.jpg

https://pxhere.com/cs/photo/635420

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Adolf_Liebscher_-_%C4%8Cernohorsk%C3%A1_idyla.jpg

https://pixabay.com/sk/poklad-zlato-mince-pir%C3%A1t-hrudn%C3%ADk-303487/

0.00 avg. rating (0% score) - 0 votes

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*