Mamy sťa ranné hmly

MAMA. Aké jednoduché prvé slovo. Jednoduché, no zároveň také nádherné. Akoby samo o sebe potvrdzovalo starú známu pravdu, že v jednoduchosti je tá najväčšia krása…

Nič je nič krajšie ako byť so svojou mamkou 🙂

Bolo to prvé slovo, čo väčšina z nás vyslovila a nevedomky tak spôsobila nemalú radosť. Práve bola pri nás. Mala nás na svojich starostlivých rukách a spievala tú svoju nežnú uspávanku, keď to z nás len tak vyletelo. Nádherne sa usmiala, len čo začula to svoje vytúžené MAMA 🙂

A vtedy sa to prihodilo. Šťastná ako ešte nikdy v živote si pritúlila svoje bábo, tváričku mu obsypala svojimi sladučkými bozkami a roztancovala sa s uzlíkom radosti po miestnosti. Neverila, že je to ešte možné a predsa sa to stalo. K svojmu dieťatku zahorela ešte väčšou láskou ako tomu bolo doposiaľ.

Ratolesť rástla ako z voda. Bola milovaná, chránená, pestovaná a vo svojom maličkom svete šťastná ani nijaká princezná. Mamičku s oteckom by nevymenila za nič na tom svete. Dávali je to najcennejšie bohatstvo, aké si len také malé dieťa môže priať. Dávali jej svoju lásku, tú najvrúcnejšou, tú najnežnejšiu, tú najkrajšiu lásku akú len v svojom srdci našli.

Ani šťastie nie je naveky a raz dva môže zmiznúť ako ranná hmla…

Čo sa však stane, ak sa na belasej oblohe nejeden škaredý mráčik objaví? Mama, ešte bližšia bytosť než otec, sa jedného dňa z ničoho nič vyparí ako ranná hmla. Zmizne a ju necháva samotnú na farme, ktorú obe tak milovali.

Zostáva jej už iba ocko. Ocko, ktorý trpí tak veľmi, že v starom domove, ktorý bol ich milovaným kráľovstvom, nevydrží už ani o deň dlhšie. Ratolesť sa teda musí odsťahovať, či sa jej už chce alebo nechce 🙂

Tak presne toto zažíva aj trinásťročná Sal, hrdinka románu Chuť malinového bozku od Sharon Greechovej (po ang. Walk Two Moons, 1994, u nás 2002, 189  strán).

Jej milovaná mamina, ktorá rozdávala tie najlepšie černicové bozky na celom celučičkom svete sa skutočne jedného dňa vyparí ako ranná hmla. Z výletu, na ktorom chcela popremýšľať sama o sebe, sa už viac nevráti a zronený otec sa rozhodne z rodného Bybanksu presťahovať do Ohia.

Tie najlepšie černicové bozky môže dávať iba mamka 🙂

Ťahá ho tam nová láska k sestričke Magaret, z ktorej má pubertiačka Sal des a hrôzu. Navyše keď spoznáva jej susedku a svoju rovesníčku Phoebe, ktorá verí konšpiračným teóriám azda najviac ako sa len dá a vytvára hrôzostrašné scenáre jedna radosť, strach o Salinho ocka sa len a len prehlbuje.

Z milej Magaret sa v dievčenských predstavách stáva brutálna vrahyňa, čo spolu s ich angličtinárom zavraždila svojho manžela, ktorého potom zakopali vo sestričkinej záhrade.

Dievčence ju chcú stoj čo stoj odhaliť, no záhadné odkazy, či mladý špehúň, ktorý im je v pätach, hrôzu v mladých srdciach len a len zväčšujú.

Bujná dievčenská fantázia pracuje na plné obrátky a podozrivý je každý, čo Phoebe nevonia. Zdá sa, že prípad už záhadnejší ani nemôže byť, keď v tom záhadne zmizne aj Phoebena mama, ktorá po sebe nezanechá ani len jedinú stopu.

Kam len mohla zmiznúť? Kto ju len mohol uniesť? Phoebe totiž neverí, že by ich mohla opustiť len tak, bez varovania. Prečo otec nejde na políciu, keď ona toľko nalieha? A hlavne, prečo jediný odkaz od jej milovanej mamy prináša akurát tá tajuplná Magaret???

Starká chce vidieť slávny gejzír, starký Indiána s fajkou 🙂

Toto všetko rozpráva Sal svojim pojašeným starkým, ktorí ju berú na šialenú cestu za jej stratenou indiánskou mamou. Cesta je dlhá. Vedie naprieč celou krajinou. Starkovci si ju užívajú a stoja pri každej pamätihodnosti, z čoho je Sal tak trochu nervózna.

Má len týždeň na to, aby našla svoju maminu a s černicovým bozkom na perách oslávila jej narodeniny, no tak trochu atypickí starkí jej v tom vôbec ale vôbec nepomáhajú…

Jedno indiánske príslovie hovorí: Neposudzuj človeka, kým si dva mesiace nechodil v jeho mokasínach 🙂

Greechová si práve túto múdru vetu vybrala za motto svojho románu a vôbec nie nadarmo. Nedá sa súdiť, ak nepoznáme okolnosti toho, čo súdime. Nedá sa chápať, kým nevieme nič o tom, čo máme chápať. A nedá sa odsudzovať, pokiaľ sme aspoň chvíľu nežili v koži človeka, ktorého odsúdiť máme.

Sal s Phoebe za toto poučenie zaplatili príliš draho. Ich bujná dievčenská fantázia obe priviedla takmer do šialenstva a v ich hlavách narobila ešte väčší zmätok než puberta samotná.

Viera v katastrofy, horory, tragédie a strach zo všetkého, čo nám nie je po vôli, je ako ten oheň. Ukazuje sa ako dobrý sluha, no mizerný pán. Kým na jednej strane nemôžeme vidieť vo všetkom len to zlé, na strane druhej nemôžeme čakať, že nás život bude prechádzkou ružovým sadom neustále.

Obuj si jeho mokasíny a až potom ho súď…

Pokiaľ sa nevžijeme do koži toho druhého, asi to tak ľahko nepôjde. Jedného dňa vstaneme a šťastie, v ktoré sme tak verili, nám naozaj zmizne ako ranná hmla.

A presne o tom je aj román Chuť malinového bozku. Román o jednom veľmi múdrom indiánskom prísloví…

Pamätajme naň v novom roku

Vaša Juli 🙂

 

https://pixabay.com/sk/mama-mami%C4%8Dka-matka-tehotenstvo-2360635/

https://pixabay.com/sk/%C4%8Dernice-ovocie-bush-pr%C3%ADroda-2683731/

https://pixabay.com/sk/arapaho-mokas%C3%ADny-top%C3%A1nky-ba%C5%A5a-883808/

https://pixabay.com/sk/island-sopky-gejz%C3%ADr-sope%C4%8Dn%C3%BD-pary-1762870/

https://pixabay.com/sk/%C4%8Doskoro-hmla-rann%C3%A1-hmla-1726502/

5.00 avg. rating (97% score) - 1 vote

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*