Vedec verzus literát (kto má pravdu?)

Môžeme veriť iba naším očiam a naším ušiam. Je iba to, čo vidíme a iba to, čo počujeme. Nič iné neexistuje. Nič iné nehľadaj. Nič iné hľadať ani netreba, pretože je iba to, čo odhalí naše oko, alebo naše ucho.

Prečo skúmať len to, čo vidieť naším okom a počuť naším uchom???

Ale čo ak predsa! Čo ak niečo také jestvuje a môže byť možné? Možno je to iba naša predstava, ale čo ak? Čo ak to skutočne môže aj byť, len my to nevidíme, lebo to ani nechceme vidieť? Čo ak sa v niečom totálne mýlime?

Odmietam a znovu opakujem, že nič čo okom nevidieť a uchom nepočuť neexistuje. Všetko ostatné je len totálne šialenstvo, číry vymyslel, prelud príliš bujnej fantázie. Blázon je ten, kto tým nezmyselným výmyslom čo i len trochu verí 🙂

Som teda asi totálny blázon a nedbám ak ma budeš považovať za pomätenca svojej doby, ale ja tým poverám skutočne aj verím, teda aspoň niektorým. Je mojou primárnou povinnosťou im veriť a byť otvorený tomu, čo ty tak ľahkovážne nazývaš iba hlúpym šialenstvom.

Čudujem sa ti, vážne sa ti teraz čudujem. Si predsa vedec a uvažovať  o tých veciach by malo byť pod úroveň každého jedného vedca. Ako sa len môžeš s niečím také vôbec zaoberať, keď vieš, že to nemôžeš nijako dokázať?

Vedec je predovšetkým človek ako ktokoľvek iný. A ako človek, celkom obyčajný človek má právo skúmať to, čo nie je preskúmané. A ak má človek právo, vedec má doslova povinnosť to preskúmať, inak to nie je ten pravý vedec a ani nikdy nebude.

Vedec má skúmať všetko bez výnimky, vraví literát 🙂

Ja neverím. Veď ty ani poriadny vede nie si. Si len literát, celý život sa hrabeš iba v tých svojich knihách. Z nich vieš aj o živote, prevažne len z nich. To len oni ti vymyli mozog, inak by si o tých veciach ani len necekol. No jasné, už mi je to celkom jasné 🙂

Môžeš sa čudovať, koľko len chceš, knihy ukážu občas viac ako tá naša exaktná veda. Či sme sa len pred nedávnom nerozprávali o knihe Neviditeľný od Herberta Georga Wellsa (po ang. The Invisible Man, 1987, u nás 1990, 168 strán)? Nebol si to vari ty, čo tak bezhranične obdivoval tú bezchybnú fyzikálnu povahu tohto dielka?

A ty si mi pritom oponoval ako vždy. Vraj hrdina bol akurát tak šialencom, čo tie svoje prevratné vedomosti využil na to, aby kradol a zabíjal. Ľudia sa tohto génia báli a pritom keby aspoň trochu pohol tým svojím geniálnym mozgom, všetko by mohlo byť úplne inak.

Jakživ to nepochopíš. Umelecké dielo je umelecké dielo a beletria je beletria. V nej sa nemôže diať to, čo chceš ty. Bol to v prvom rade dokonalý anglický horor a tam vedec, čo sa stane neviditeľným, nemôže byť dobromilom, čo pomáha všade navôkol. Kto to kedy videl, prosím ťa pekne?

Chlapíka nevidieť vďaka úspešnému fyzikálnemu pokusu 🙂

Tak to len preto kradol a utekal, aby potom mohol opäť kradnúť a už aj zabíjať. No už nie v Londýne, ale kdesi na anglickom vidieku. Možno tá fyzikálna pointa je fascinajúca, ale aj tak sa mi to vidí riadne pritiahnuté za vlasy. Je to len rozprávka, rozprávka pre malé deti 🙂

Deti by asi nevýskali od nadšenia, keby hlavný hrdina naháňal svojho bývalého kamoša a vyhrážal sa mu fyzickou likvidáciu, ale nech. Nechajme Wellsa Wellsom, radšej mi rýchlo povedz, čo si myslíš o tom Marshovi? Ver, že som už strašne zvedavý.

Opäť ten tvoj Richard Marsh a to jeho dielko Pomsta posvätného chrobáka (po ang. The Beetle: A Mystery, 2017, 287 strán)? Tak to som pre istotu ani len nečítal. Vážne mi to prišlo ako nejaká rozprávka.

To nehovor ani zo žartu. Vieš, že svojho času bola ešte populárnejšia ako samotný Dracula? To je už čo povedať. Ha a tam to aj pekne máš. Čierne na bielom. Ľudstvo už dávno zabudlo na rôzne mystérie a zvláštne javy tohto sveta, ktorým len pred pár tisícročiami ešte poctivo verilo. To je vážne tvrdenie, veľmi vážne.

A kto povedal, že tie tvoje zvláštne javy a zjavenia skutočne aj jestvovali? Alebo mi ich má dokázať nejaká bytosť ani žena ani chlap, čo sa mení na základe nejakého starodávneho kultu na chrobáka? To ti ďakujem veľmi pekne. Som vedec, nie nejaká baba, čo uverí každej hlúpej riekanke 🙂

V pomstu posvätného chrobáka veril aj uznávaný vedec…

Sydney Atherton bol tiež vedec a predsa mal dušu otvorenú aj tým záhadným veciam okolo milovanej Marjorie Lindovej. Vôbec ten človek je pravý vedec.  Nie ako ty, čo skúmaš len to, čo vidíš na vlastné oči a čo počuješ na vlastné uši.

Blázon číslo dva. Vedec, čo vyvíja smrteľnú bombu a jeho cieľom je ničiť cudzie armády. Navyše žiarlil. Nemohol zniesť, že sa jeho láska zaľúbila a chce sa vydať za nejakého poslanca Paula Lessinghama, čo ani nemá poriadnu minulosť.

Za veľmi sľubného poslanca a výborného rečníka, podotýkam. Nemôže za to, že vo svojej minulosti má jedno veľmi temné tajomstvo. Je to jeho smola, jeho smola a naša výhra. Len si predstav to úžasné napätie, či pred obludnou skutočnosťou dokáže ochrániť svoju lásku.

A ako ju ochránil? Asi tak, že najprv musela ošetrovať toho úbožiaka a potom s ním ešte aj absolvovať tú hroznú cestu, na ktorej si teda užila. Pripúšťam, že tá hypnóza by nejakého psychológa mohla aj fascinovať, no pre logicky zmýšľajúceho človeka je to iba taká nuda v Brne.

Nuda v Brne, ktorú si aj ty čítal. Už si to konečne priznaj. Jedno by mohlo očariť fyzikov a to druhé psychológov tohto sveta. A jedno i druhé fascinuje milióny ľudí na celom svete. Ba ani ten strach im až tak neprekáža, lebo nie je nič lepšie ako nechať rozum z času na čas o skutočnosti trocha zapochybovať 🙂

Zabudli sme na ne, no oni sú tu stále…

Fúha to si mi aj s tým tvojím Welsom i Marshom poriadne naložil. Ty asi tým svojím knihám fakt veríš. Toho Neviditeľného a tú Pomstu posvätného chrobáka by si si pokojne trúfol obhajovať aj pred Akadémiou slovenských vied, ako ťa poznám.

Celkom dobrý nápad, dík. Ak to ľudí presvedčí, aby skúsili veriť aj niečomu inému ako svojím očiam a ušiam, tak prečo nie? Možno fakt objavíme čosi nepoznané, čosi, čo tu bolo dávno pred nami, no zabudli sme na to, lebo veríme iba naším dvom zmyslom…

Oku a uchu,

Vaša Juli 🙂

https://pxhere.com/cs/photo/607834

https://pixabay.com/sk/vedec-lab-h%C3%BAsenica-762627/

https://pixabay.com/sk/tropick%C3%BD-chrob%C3%A1k-nosoro%C5%BEec-chrob%C3%A1k-199213/

https://pixabay.com/sk/les-tv%C3%A1r-hmla-hr%C3%B4za-znechuti%C5%A5-66291/

https://pixabay.com/sk/strach-cesty-noc-smr%C5%A5-zimn%C3%A9-sneh-1080546/

Ochudobnení o jeden z najkrajších zážitkov abecedy

Uraziť nechcel nikoho, iba povedať jednu celkom obyčajnú pravdu 🙂

„Človek, ktorý nečíta knihy, nemá žiadnu výhodu oproti tomu, ktorý nevie čítať,“ riekol raz americký spisovateľ a humorista Mark Twian a trafil úplne, ale že úplne do čierneho 🙂

Je január, okey je už takmer jeho koniec a pred nami sú jeho posledné dni, no i tak. Je to prvý mesiac v novom roku. Mesiac, v ktorom si zvykneme dávať rôzne predsavzatia, akože čo všetko budeme robiť a čo všetko robiť nebudeme.

Väčšina chce žiť zdravšie, zodpovednejšie voči sebe i voči svojím blízkym a hlavne chceme byť šťastnejší ako sme boli pred rokom.

Že čas týchto novoročných sľubov je už dávno za siedmimi kopcami a už dávno sa váš život vrátil do starých dobrých koľají? OK, beriem aj to. Naozaj už nejaký ten súmrak nad lesom prešiel a na našom živote sa zatiaľ nezmenil ani chlp. No schválne, pamätáte si ešte čosi z vašich novoročných predsavzatí?

Ja napríklad si ich ani pri istotu nedávam. Príde mi to také nasilu. Akože chcem teraz narýchlo čosi zmeniť a preto silou mocou tlačím na pílu a to len preto, že je tu nový rok a ja som si dačo sľúbila. Načo? Ak chcem fakt niečo zmeniť, tak to musí chcieť predovšetkým moje srdce a to sa žiadnym kalendárom neriadi 🙂

Ale ak by som náhodou neklamala, je tu jedna ambícia, ktorú si už pár rôčkov na ten Nový rok skutočne aj dávam. Je to také naozaj, lebo verte, či neverte ja skutočne viem, že ju môžem ten aktuálny rok aj splniť. Ešte ani jeden jediný raz ma totiž nesklamala.

S príchodom nového roka mám len jedno jediné – prečítať čo najviac kníh 🙂

Svoj prvý príspevok v živote nepíšem. Už nejaký ten mesiac ma poznáte a asi už tušíte, že tá moja ambícia na Nový rok bude súvisieť nejako s knihami. Ani trochu sa nemýlite a trafáte do čierneho hneď na prvý šup 🙂

Vyjadrím sa v duchu Marka Twaina. Viem čítať a chcem túto svoju dispozíciu čo najviac a najlepšie aj využívať. A chcem ju využívať čo možno najčastejšie. Veď predsa som sa netrápila s tým povestným veľkým a malým A len tak pre nič za nič.

Načo by som sa potom trápila s celou tou dlhou abecedou a vôbec celým tým šlabikárom, ak by to teraz malo vyjsť nazmar???

Pamätám si ešte, keď mi sused požičal svoj šlabikár a učil ma spájať prvé písmenká do slov a tie zasa do viet. Nič svetoborné a predsa. Bomba odstrelila dvere, doba temna skončila a ja som sa dostala do celkom iného sveta, do sveta kníh. Fakt som sa vtedy cítila ako nejaká Alica v krajine zázrakov 🙂

Viem čítať a ako povedal otec Toma Sayera, chcem čítať práve knnihy. Chcem ich čítať po celý rok a preto aj tá moja „súkromná“ stávka. Dokážem prečítať viac diel ako vlani? Podarí sa mi to, či nie? Ja viem, možno je to tak trocha úchylka, ale keby ste vedeli, aká je to aj zábava.

Nik nemá magickú guľu, aby vedel čo ho čaká a neminie. Ba ani ja neviem, čo sa stane a dokedy knihy zostanú mojou láskou. Môže prísť čas alebo obdobie, kedy aj ja budem čítať len nejaké tie úradné oznamy. Čas, kedy mi moja abeceda bude dobrá len na to 🙂

Zíde sa všade, pri knihách však je za hviezdu 🙂

Je to však jej pravý účel a zmysel? V niečom možno áno. Veď poznanie tých pár svetoznámych latinských znakov z nás robí rozumné bytosti, schopné sa brániť  pred akýmkoľvek svinstvom tohto sveta.

Celkom si stačí čo i len pomyslieť na to, že by sme tých pár znakov nepoznali a už nám behá mráz po chrbte.

Čítanie je však omnoho viac ako len obrana pred nástrahami tohto zlého sveta. Možno ste sa s príchodom nového roka zaviazali, že budete čítať viac kníh a možno ste už na tento svoj prísľub aj dávno zabudli. No vedzte toto predsavzatie do nového roka sa splniť jednoducho oplatí.

Nepoznám krajšiu formu čítania ako čítať práve knihy. Pri knihách si človek oddýchne, na okamih vypne, zabaví sa a nazrie do celkom iného sveta. Je to taká psychohygiéna 🙂 Krásny relax, pri ktorom sa abeceda využíva azda najlepšie, ako sa len môže.

Viem, vedieť čítať má dnes kopu významov. Je to v dnešnom svete priam nutnosť. Na povrch sa dostávajú praktické dôvody a ten úplne najkrajší sa nám kdesi pod nimi stráca, alebo na neho už nezostáva v dnešnej dobe toľko času, ako tomu bolo kedysi.

Ak knihy nečítaš, nikdy nespoznáš tú najkrajšiu stránku abecedy…

Aj vám to príde ako večná škoda? Žiadny strach, slová Marka Twaina majú platnosť i dnes. Kto nečíta knihy ozaj nemá žiadnu výhodu oproti tomu, kto čítať ani nevie. Ochudobňuje sa totiž o ten najkrajší zážitok, aký mu len abeceda môže dať…

A robí to celkom dobrovoľne,

Vaša Juli 🙂

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Mark_twain2.JPG

https://pixabay.com/sk/kalend%C3%A1r-mesiac-janu%C3%A1ra-janu%C3%A1r-2015-440579/

https://pixabay.com/sk/abeceda-text-typ-typografie-1207048/

https://pixabay.com/sk/kniha-%C4%8D%C3%ADtanie-diev%C4%8Da-diev%C4%8Da-s-knihou-982623/

https://pixabay.com/sk/kniha-%C4%8D%C3%ADtanie-diev%C4%8Da-diev%C4%8Da-s-knihou-982623/

Rodinná idylka v tieni temného tajomstvá dávnej minulosti

Boli celkom obyčajnou rodinou. Žili si v peknom prostredí francúzskeho Bretónska a tvorili to, čomu sa dnes hovorí stredná vrstva obyvateľstva. Napoleon zbrane zložil, už sa skončila i ďalšia vojna a oni si v mieri užívali život plnými dúškami.

Bola to celkom obyčajná rodinka, čo milovala bretónske more

Bola to celkom obyčajná rodina, akých na francúzskom pobreží nájdete tisíce. Bohatí neboli, no zato ani po žobraní nechodili. Mali dom, slúžku, čo sa im starala o pohodlie, malú loďku i priateľov, čo si ich vážili a navštevovali.

Otec, mama a dvaja synovia, ozaj nič zvláštne. Otec rád chodieval na ryby, mama zostávala zasa doma a venovala sa svojim priateľkám. Synovia obom robili len samú radosť. Obaja dokončili štúdium a vrátili sa domov z veľkého Paríža, aby sa usadili práve tu, pri svojich rodičoch 🙂

Ako vravím, celkom obyčajná rodinka, čo si žije pokojným životom malebného Bretónska. Chalani sú súťaživí, radi sa porovnávajú, ktorý z nich je lepší a zo všetkého najradšej sa vyťahujú pred mladými dámami. No bez štipky bratského súperenia by to nebolo snáď ani ono.

Idyla ako vyšitá z francúzskeho vidieka 18. storočia. Zdá sa, že ju nik a nič narušiť nemôže a predsa sa tak jedného zvláštneho večera stane. Možno je vzťah dvoch chlapcov, dvoch súrodencov, prikrehký a možno sa to tak stať malo. Možno sa im do cesty tá pochybnosť mala  postaviť.

Čo len urobí s bratmi nečakané dedičstvo???

Dnes to príde ako klasická situácia, avšak v rodine jedného z hrdinov Guya de Maupassanta to však až také celkom klasické nebolo. Poviedka Piere a Jean (vyšlo v rovnomernej zbierke poviedok z roku 1928, u nás 1968, 292 strán) je tým pravým obrazom krehkosti nielen bratskej lásky, ale i tej rodinnej.

Pierre a Jean, dvaja bratia, nemajú príliš blízky vzťah a nikdy ho ani nemali. Sú ako deň a noc. Jeden zodpovedný, dobrý, poslušný synáčik, ktorý, žiaľ je trochu naivný a inteligenciou príliš nevyniká. Ten druhý je tak trochu rebel, kedysi čierna ovca rodiny, ktorá si vie veľmi dobre zrátať, koľko je jeden plus jeden 🙂

Bratská idyla a s ňou aj rodinná pohoda tejto bretónskej rodiny skončí vo chvíli, keď starý rodinný priateľ v Paríži náhle zomrie. Do domu prichádza právnik a oznámi túto šokojúcu novinu.

Tento priateľ sa zachoval naozaj šľachetne a za svojho jediného dediča uzákonil toho mladšieho z bratov, Jeana. V rodine vypukol smútok za zosnulým, ale i veľká radosť. Veď naozaj nebýva zvykom, že sa z syna chudobného otca stane z minúty na minútu taký veľký pán, ktorý je zrazu finančne zabezpečený do konca života.

Jediný, kto z nečakaného bohatstva svojho brata nemá radosť, je Pierre. Akože pánko dedičstvo odkázal jeho bratovi, keď on je ten starší? Prečo to nepodelil rovným dielom? Alebo prečo on dokonca nedostal aj o čosi viac, keďže to len vďaka nemu spoznal aj jeho rodičov?

Jedno malé pokušenie a všetko je zrazu hore nohami…

A hlavne ako je možné, že ten pán sa rozhodol urobiť dediča práve z jeho mladšieho brata? No dobre, deti nemal, nemal ani žiadnu inú rodinu, ktorá by po ňom mohla dediť. Lenže spomenúť si na svojho starého priateľa, ktorého už dlhé roky nevidel a odkázať všetko jeho mladšiemu synovi, je predsa len tak trochu netradičné.

Mladý lekár Pierre nežiarli, iba ak tak trochu závidí. Nevie to dostať z hlavy a ten červík pochybností sa stáva jeho neodbytným tieňom. Ani trochu sa mu nepáčia reči, čo sa šíria po kraji a on či chce alebo nechce musí prísť veci na koreň.

Kam vedú jeho myšlienky sa mu nepáči už vôbec. Rád by ich zastavil, no je neskoro. Čosi tajomné ho ženie vpred a nedovolí mu zastať v polke cesty. Maupassant mu žiadnu inú možnosť nedáva, mladý hrdina musí iba sledovať stopy a odhaliť bolestivú pravdu aj keby to malo znamenať, že zo srdca vyženie tú, ktorú mal na tom svete najradšej …

Život nie vždy hrá fér. Niekedy nás tak zaskočí a dá nám takú facku, že ani poriadne nevieme, z ktorej strany prišla. Spamätáme sa, no neskoro. Plávať proti prúdu sa už nedá a my musíme hrať s takými kartami, aké nám osud nadelil.

Nedajte si vziať svoju idylku, väčšina vecí za to aj tak nestojí…

Presne v tomto je Maupassantova poviedka Pierre a Jean jedinečná. Na 142 stranách strhujúceho deja autor dáva svojmu hrdinovi na známosť, že kto raz pandorinu skrinku otvori, už cestu späť nenájde a nezostáva mu nič iné iba sa zmieriť s osudom, čo si vybral sám.

Tento príbeh sa pritom vôbec nemusel odohrávať len niekde v Bretónsku. Mohol by byť z ktoréhokoľvek kúta našej Zeme a veľakrát aj je. Mnohokrát temné tajomstvo minulosti je pokušiteľ s veľkým P. Má však naozaj silu zničiť všetko, čomu sme kedy verili?

Môže sa mu to podariť?

Vaša Juli

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:A_storm_at_Pors-Loubous.jpg

https://pxhere.com/cs/photo/635420

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Adolf_Liebscher_-_%C4%8Cernohorsk%C3%A1_idyla.jpg

https://pixabay.com/sk/poklad-zlato-mince-pir%C3%A1t-hrudn%C3%ADk-303487/

Tam, kde je nos kráľom a oko cisárom, čo sa rád červená :-)

Po tichej morskej hladine sa plaví loď. Tú vôňu cíti už z diaľky sto morských míľ. Je lepšia ako tá najlepšia mapa sveta, je presnejšia ako ten najlepší kompas sveta. Každý na palube vie, kde je a to aj bez toho ujka na stožiari 🙂

Nie, ostrov nie je voňavý pre ruže, ale pre čosi úplne iné 🙂

Mladý slovenský námorník je na mori prvý krát. Vybral sa do sveta, pretože mu nechceli dať jeho milú. Stará kmotra mu predpovedala cestu do kraja, kde nos bude ešte viac ako bystré oči. A podľa toho čo cíti a čo vidí, nemýlila sa.

Po mori sa šíria rôzne klebety. Vraj ide o voňavý ostrov. Ostrov rôznych podmanivých aróm i tých najpestrejších farieb, aké si len viete predstaviť. Ostrov, z ktorého pobrežia vanie tá najlahodnejšia zmes korenín od výmyslu sveta.

Tá vôňa vraj prerazí aj morský dych. Na jeho vlnách sa nesie až ku námorníkom. Preniká im až do pľúc a oni zaraz vedia, že sa ocitli v blízkosti voňavého ostrova menom India. Ich nosy už neklamú Santa Máriu, ktorá tú opojnú zmes korenín necítila a preto sa vo svojich domnienkach zmýlila 🙂

Kotvia, páni idú na rokovania, námorníci porobia, čo treba a až potom ich pustia na ten opojný breh metafory a exotiky. Ba i náš mladý šuhaj sa tam ponáhľa. Túži spoznať všetky tie opojné koreniny, aké jeho nos jakživ nezacítil. Spoznať všetky tie farby, aké jeho oko ešte ani len nevidelo.

Aj on zatúžil spoznať príbeh tohto voňavého miesta…

Túži spoznať všetky tie opojné zmesi indických stránok kníh, to zmysluplné čaro indickej literatúry, o ktorom ucho dosiaľ neslýchalo.

Najskôr si zájde na slávny anglický trh Indie. Jeho vône rozvoniavajú už zo široko-zďaleka. Tie úplne prvé sa na voňavom ostrove rozvoňali koncom 18. storočia, kedy prvé korenisté skvosty so sebou prináša rozvoj britského školstva a žurnalistiky.

Svojou vôňou vábila najmä poézia, ale nos námorníka neraz pošteklila i táká dobrá dráma. Bola druhá polovica 19. storočia, kedy vôňu čierneho korenia vzduchom niesol aj slávny indický román 🙂

Len o čosi neskôr to Briti konečne pochopili a pokorne šli za hlasom svojho konzervatívneho nosíka. Vôňa korenistej zmesi indickej knihy ich totiž až tak očarila, že neváhali ani chvíľu a začali ju pripravovať na veľkolepý európsky trh.

Svetoznáme koreniny, či neznáme opojné esencie anglickej Indie lákajú i dnes

Mladý námorník tu nenašiel len slávne kari korenie od Gándhiho, či Nehrú, ktoré až do ďaleka voňalo svojou typickou zmesou autobiografie, memoárov, či esejí.

Objavil tu aj originálnu esenciu románu, ktorý sa sťaby horčicové semiačka preslávil na celom celučičkom svete. Tá teda hovorila za všetko, za ten celý voňavý ostrov.

Útočila doslova na všetky zmysli a bolo z nej jasne cítiť sociálne, náboženské a kultúrne otázky, ako ich v tom čase prezentoval Ánrad, či Narayan.

Stačilo mu prejsť len pár krokov a zrazu sa objavilo korenie bez britskej ochrannej známky. Okamžite si pár zrniečok kúpil a šup do úst. Bol strašne zvedavý ako len tento rýdzo domáci produkt môže chutiť, pretože tá jeho opojná vôňa bola presne tá istá, ako všetky ostatné vône na trhu.

Ba aj ten koriander chutí akosi rovnako. Veru tak. Briti odišli, ich myslenie však v koreninách voňavého ostrova zostalo. Indovia totiž stavia na tradičné receptúry a je im úplne jedno, či ide o tie koloniálne alebo domáce. Nuž čo, tradícia je tradícia aj v takej Indii 🙂

Rushdí by vám vedel rozprávať. Jeho prozaické kukurmy absolútne popierajú spojenie s domácou tradíciou, či kultúrou, ba i s tou európskou.

Trh látok starých indických literatúr má tiež čosi do seba 🙂

Slovenský mladík si zašiel i na iný trh, ktorý nemal  už počariť čuchu. Zato však úplne očaril zrak. Bol to trh s látkami, kde chcel svojej milej nájsť tú najkrajšiu čipku a obmäkčiť tak starého gazdu, aby mu ju dal za ženu.

Na tom trhu videl čosi dovtedy nevídané. Toľko látok a toľko rôznych farieb tam bolo, že aj on, taký tvrdý chlap spod Tatier, ich jednoducho musel obdivovať. Tie úplne najstaršie boli až zo starovekej Indie a ako sa na ne tak díva, dozvedá sa veru veľmi čudné veci. Sú až z druhej polovice tisícročia pred Kristom.

V období vzniku novoindických literatúr ich utkali jedinečným spojením náboženstvá a mýtov. Za všetko môže písmo zvané sanskrit. To z neho utkali aj prvé literárne védy.

Tkáči budhizmu a tkáči džinizmu až potom vytvorili krásne epické plátna známe ako Mahábhárata a Rámájana. Krosná budhistov preslávili všelijakými farbami hyriace rozprávačské cykly z drobných príbehov a bájok.

No aj džinisti, či hinduisti sa činili, aby nám tu zanechali čosi zo svojho majstrovského umenia. Sinddháta, súbor 45 náboženských diel a Bhagavadgíta určite stoja za to, aby sa pri obidvoch nádherne farebných látkach mladý námorník zastavil a obdivoval tú majstrovskú zručnosť 🙂

Aj takúto farbu nájdete v knižnici indického ostrova 🙂

Oči sa mu opájali nádhernou farebnou kompozíciou. Hladila mu smutnú dušu, tešila neradostné srdce a zrazu to prišlo.

Uvidel ju. Jasne žiarivú červenú farbu látky zvanej Kámasútra, ktorá bola ale že taká červená, že takú červenú jakživ ani nevidel.

Celkom spokojne si tam stála medzi zlatým atlasom dvorskej literatúry a zeleným hodvábom prírodnej epiky, spoza ktorej vykúkala Kalidása, ale i tiež taká Amaru, či Bilhana.

Hnedý satén epickej poézie tvorila zväčša mytológia, plátno tradičnej epiky začína však dýchať oranžovým leskom zábavnej poviedky a postupne naberá až ružovkastý nádych erotiky.

Slovenský námorník sa mal veru čo červenať, keď mu núkali také sýte čipky. Boli to ozaj krásne kúsky. Odolať nemohol, jednu hneď a zaraz kúpil svojej milej a skôr než by ho mohlo čosi iné zlanáriť, stavil na istotu.

Čo sa dá robiť, keď ťa more zavolá domov k milovaným???

Vrátil sa na svoju loď a zostal na jej palube až kým opäť nenabrala kurz starý kontinent a neodviezla ho späť do malej krajinky. Do malej krajinky, z ktorej už mnoho moreplavcov na svoje dobrodružstva vyplávalo. On však už medzi nimi nebol, lebo ako sa vraví…..

 

Všade dobre, doma najlepšie

Vaša Juli 🙂

 

https://pixabay.com/sk/farby-korenie-%C5%A1afran-pr%C3%A1%C5%A1ok-ta%C5%A1ky-1028713/

https://pixabay.com/sk/oh%C4%BEadu-na-to-farebn%C3%A9-farebn%C3%BD-vzor-43354/

https://pixabay.com/sk/okvetn%C3%A9-l%C3%ADstky-ru%C5%BE%C3%AD-ru%C5%BEe-v%C3%B4%C5%88a-2446716/

https://pixabay.com/sk/pozadia-%C4%8Derven%C3%A1-farba-v%C3%ADr-1884790/

https://pixabay.com/sk/n%C3%A1morn%C3%ADk-ryb%C3%A1r-lo%C4%8F-more-voda-2735959/

https://pxhere.com/sk/photo/1148931

Nádherná snehová vločka v dňoch sivej depresie :-)

Bolo to škaredé ráno. Svetlo z okna izbu osvetľovalo len veľmi opatrne, i keď už dávno bolo po dni zimného slnovratu. Niečo na okne bubnovalo. No jasné, dážď akoby niečo ako sneh v januári bolo viac ako nevhodné.

Bol to deň, kedy sa skúpe zimné slnko ukázalo len na pár minút

Deň nebol ani o snehovú vločku, ktorej apropo nikde nebolo, iný. Pršalo takmer bez prestávky. Slnko, to skúpe zimné slnko, sa ukázalo len na obed aj to len na pár minút.

To aby sa naňho náhodou nezvyklo a ono na nás nemuselo vykúkať z tých ťažkých mrakov dlhšie ako musí. Nečudo, veď aj jemu musela byť po tom otravnom dáždi hrozná zima.

Muselo sa ísť makať. Dni pokoja, hojnosti a radosti boli už dávno za horami za dolami a človek musel už pekných pár týždňov žiť v sivej realite všedných dní. Ba ani na dovču sa teraz nik ani len pomyslieť neodváži, lebo je po sviatkoch a roboty je viac než dosť.

Teraz sa voľno jednoducho neberie, a keby ak áno, teraz sa voľno proste nedáva. Mal si sviatky, bol si doma, oddýchol si si a teraz makaj, povie ti v týchto dňoch každý jeden šéf na svete, ba i ten najlepší.

Jediné, na čo sa môžeš ako tak tešiť je oddych po práci. Vtedy, keď decká konečne zaspia a ty si konečne po tom depresívne šedom dni vydýchneš, príde konečne Tvoja chvíľa. Sadneš si do kresla a začneš uvažovať do akej knihy sa pustiť, aby aspoň ten večer stál za to 🙂

Skúste to s krásnym zapadnutým domčekom niekde v horách 🙂

Ak to chceš zobrať fakt že športovo, tak si vezmi knihu o Vianociach 🙂 Nie, nemá to byť čistá provokácia, ba ani len výsmech.  Ide len o starú dobrú vec s klinom, ktorý sa klinom vybíja.

Skús to v zmysle Kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie a skús to s Modrým domom od našej Táni Kelleovej-Vasilkovej (2006, 198 strán). Ber to  športovo, smej sa aj cez slzy a s touto romantickou spomienkou na tie magické dni ten nepríjemne sivý deň  konečne pošli kade ľahšie 🙂

Tento príbeh je vari o tom, čo máme všetci do jedného najradšej. Je o Vianociach, na ktoré sa už teší aj stará pani Zlatky. Má päť detí, ktoré aj so svojimi rodinami vyrazia zavčas ráno, len aby s ňou v jej modrom dome strávili najkrajšie sviatky v roku.

Zas ich bude plný dom, no starej pani to ani trochu sviatočnú náladu neskazí. Vypeká, vyvára, upratuje, aby všetkého bolo a aby nikomu nič pod jej strechou nechýbalo. Už teraz sa nevie dočkať svojich detí a vnúčat a bojí sa len toho, aby ich sneh, čo padať neprestáva, na ceste nezdržal.

Jej život ľahký nebol. Musela sa starať o babku i o rodičov. S milovaným mužom mali štyri deti a bolo sa treba veru poriadne obracať. Vychovala svoju malú sestričku Máriu a po jej náhle a nečakanej smrti si prisvojili i jej dcérku Janku. A akoby toho nebolo dosť, jej manžel ju pred dvoma rokmi odpustil práve na ich milované Vianoce.

Teší sa, že sa jej napriek všetkému darí rodinu držať pokope a že ich ohrieva spoločná láska, láska, ku ktorej ich so svojím Ľubošom vždy viedla. Alebo by si to len vrúcne želala? Lebo keď už konečne dorazia, všetko je zrazu hore nohami 🙂

Veľké rodinné tajomstvá vyjdu na povrch práve na Vianoce 🙂

Zlatka odhalí neveru svojho manžela. Lena je ešte zatrpknutejšia ako obyčajne a zase si  to odnáša len jej tehotná dcéra Silvia. Renátka s Jankou majú nehodu, čo navždy zmení Renátkin pohľad na svet. A Maroš, jediný syn a večný rebel, odmieta prebrať zodpovednosť za svoje ďalšie dieťa.

Ba ani vnúčence nie sú žiadne neviniatka a svojej babke dajú zabrať rovnako ako ich nie vždy poslušní rodičia. Jedna utajovaná láska a jeden utajovaný sobáš a veľké rodinné tajomstvá vyplávajú na povrch ako tie najväčšie snehové vločky….

Kedysi som Táňu Kelleovú-Vasilkovú čítala oveľa viac ako dnes. Niežeby už nepatrila k mojím obľúbeným spisovateľkám, ale asi ma teraz  baví trošku iný štýl. To však neznamená, že medzi jej príbehmi nemám svoje topky. Mám a Modrý dom určite je jedna z nich 🙂

Čítala som ho už druhý raz a opäť ma dostal. Jeho vianočný príbeh ma naladil viac ako sviatočne. Stačilo ho len otvoriť a skutočne som bola pri modrom domčeku zaviatom snehovými vločkami a cez maličké okienko som videla ako v rodinnom kozube horí oheň.

Jedna dokonalá spomienka a svet vidieť cez úplne inú snehovú vločku 🙂

Videla som lásku jednej veľkej rodiny, smiech detí, hundranie ich rodičov a starú pani, ktorá na všetko dohliada svojím láskavým okom.

Možno to bol ozaj ťažký deň, deň, kedy depresia dosiahla svoj najvyšší bod. No stačí jediná dokonalá spomienka na krásne dni prežité v kruhu svojich najbližších a všetko zrazu vidieť v úplne inej snehovej vločke…

 

V snehovej vločke lásky,

Vaša Juli 🙂

https://pixabay.com/sk/da%C5%BE%C4%8Fovej-kvapky-okno-d%C3%A1%C5%BE%C4%8F-sklo-2250739/

http://www.publicdomainpictures.net/view-image.php?image=129103&picture=&jazyk=CS

https://pixabay.com/sk/dom-chalupa-zimn%C3%A9-red-cottage-2151102/

https://pixabay.com/sk/rodina-family-rodina-harm%C3%B3nia-%C4%BEudia-1976162/

Ako nebyť večným rozhodcom medzi Tu a teraz a kedykoľvek?

Program od telky sa konečne zjaví.  Beriem ho do rúk a so zatajeným dychom čakám, čo sa v ňom objaví. Nájdem dnešný deň a schuti sa začítam, či sa v ňom vôbec čosi objaví? Mám po krk tej hroznej nudy a beriem len nejakú fakt, že dobrú lahôdku, čo ma v tento sivý deň poriadne nakopne 🙂

Dúfam, že v telke je niečo fakt dobré, o nudu nemám totiž záujem 🙂

Hm, nevyzerá to až tak zle, práve naopak! Na všedný deň je to celkom slušné a na nudu v momente zabúdam. Tak sa zdá, že dnes večer sa pri našom rodinnom kozube dlho neohreje a tak jej treba.

Ozaj si stačí len vybrať! Načo mám len chuť? Chcem romantiku, či si užijem exotiku? Chcem sa báť, alebo radšej poriadne zasmiať? Riešiť nejaký brutálny kriminálny prípad, či sa mi lepšie bude porážať zlo dobrom v rozprávkovej republike?

Staré známe klasiky mi kradnú srdce rok čo rok. Nepozerať ich, to jednoducho nejde. Starým známym klasikám sa košom proste nedáva, to je predsa jasné ako facka 🙂

No dobre, ale čo potom horúce filmové novinky, čo sa sypú ako tie lavíny v Tatrách? Aj oni lákajú na prvý pohľad a tá reklama je taká bomba, až si človek povie – Tak toto jednoducho musím vidieť. Ale kedy, keď konkurencia je silná a ja neviem poriadne ani čo skôr.

Vezmem knihu a basta!!! Ale čo ak je film fakt dobrý???

Veru pre starého milovníka príbehov sú to fakt dosť veľké dilemy. Niekedy je normálne až v pomykove, či by nebolo ozaj lepšie, keby v tej telke fakt nič nebolo a bolo by po probléme. Potom by len stačilo vziať do rúk dobrú knihu, utopiť horkosť z telky práve v nej a bol by svätý pokoj.

A ozaj, kniha. Ja mám ešte rozčítanú knihu. Dobre vedieť, či zle? Vraví sa, že kniha môže len a len potešiť, ale čo keď je v telke zrovna film number one a ja ho chcem vidieť stoj čo stoj? Jasné, jasné, knihu možno čítať hocikedy a film ide práve tu a práve teraz. Lenže tá kniha je fakt prefekná a napína až do špiku kostí…

A sme doma? Dilema ako lusk! Čo si vybrať? Film, čo beží Tu a teraz, či brutal knižný príbeh, čo napína do špiku kostí?

Tu a teraz

Knihy milujem, ale proti vete Tu a teraz niekedy nemajú šancu ani u mňa. Najmä, ak je v hre fakt jedinečná filmová lahôdka, ktorú milujem a ktorú si pozriem rada aj po miliónty raz. O novinkách a o dobre vyzerajúcich novinkách ani nehovorím. Keď ide niečo zaujímavé, sedím v kresle ako päť peňazí 🙂

Pokiaľ ide o knihy, Tu a teraz v nich rolu nehrá. Možno je to oproti telke dosť veľký hendikep, aspoň sa to tak javí, ale je to presne naopak. Knihe to len a len nahráva. Nič nám neujde, ak ju na chvíľku odložíme nabok a vychutnáme si skvelý film.

Film sa pozerá Tu a teraz, no kniha sa číta Kedykoľvek 🙂

Obetovať nudu za vzrušenie 

Tu a teraz funguje ako hodinky,  ibaže ja sa tak trochu nudím? Žiadny problém! Namiesto nudného filmu je tu zábavná a vzrušujúca kniha.

Jednou z najväčší výhod knihy je sloboda. Sloboda čítať kedykoľvek sa nám zachce. Ak vás film nudí, stačí si ju len otvoriť  a pár stránok si z nej vychutnať. Možno sa aj ňou dajú prekryť nudné pasáže inak vzrušujúceho filmu. A ako sa hovorí, takto je aj ovca celá aj vlk sýty 🙂

Podceňovať reklamy sa neoplatí

Robí to dosť veľa ľudí, no ja nie. Väčšina ich kritizuje a z duše nenávidí, ja však nie. Je to čudo čudné prečudesné, ale ja ich normálne vítam. Niežeby som im sadla na lep vždy, keď ich vidím, ale mám na ne rokmi osvedčený recept.

Len čo príde reklama, ktorá trvá aj dobrých desať minút, neváham. Schytím knihu, otvorím si ju a celú milú reklamku prečítam. Hoci toho veľa nestihnem, dve tri strany môžu padnúť aj za tých obligátnych desať minútiek. Len potom bacha, aby ste to nepretiahli až do nasledujúcej reklamnej pauzy 🙂

Zvyk za zvyk

Okej, priznám to 🙂 Boli časy, keď u nás bedna bežala celý deň nonstop. Ráno som vstala a bežala ju hneď a zaraz zapnúť. Bola mojím večným sprievodcom a nech som už robila čokoľvek, vždy som ju aspoň jedným očkom sledovala a to až do večera, kedy sa konečne vypla.

Vymenila som ju za knihu a vôbec to nebola fuška 🙂

Časy sa však menia a teraz si už na svoju niekdajšiu „najlepšiu“ kamošku ani len nespomeniem. Jej miesto v mojom živote nahradila kniha. S ňou vstávam, s ňou aj veľakrát líham. Dokonca kvôli nej som si nastavila aj budík o niečo skôr 🙂

Kniha náhradou za seriáli

Milovala som seriály. Hlavne telenovely boli celé dlhé roky moje veľké lásky. Boli mojou závislosťou, drogou, ktorej som sa nevedela a hlavne nechcela zbaviť. No prišla kniha a zrazu sa všetko zmenilo.

Prišla som na to, že kým sa skončí jedna nekonečná telenovela, ja môžem prečítať celú hŕbu kníh. Jednoducho som vymenila jeden jediný príbeh á la Tu a teraz za desiatky príbehov s nálepkou Kedykoľvek.

Ako teda nebyť večným rozhodcom medzi Tu a teraz a Kedykoľvek?

Kto má rád príbehy, čas si nájde aj na jedno aj na druhé 🙂

Vychutnajte si film Tu a teraz, knihu si môžete vychutnať v hocijaký iný čas.

Nechajte si ju na nudné pasáže, či reklamy otravné , ktoré s knihou v ruke môžu byť vcelku zábavné.

Dvadsať štyri hodín má deň, zladiť knihu i film v ňom nie je sen len.

Aj táto veľká dilema sa riešiť dá…

Ak človek príbehy rád má

Vaša Juli 🙂

https://et.wikipedia.org/wiki/Televiisor#/media/File:Ambilight-1.jpg

https://pixabay.com/sk/nehnute%C4%BEnosti-interi%C3%A9r-ob%C3%BDva%C4%8Dka-2004370/

https://pixabay.com/sk/nehnute%C4%BEnosti-interi%C3%A9r-ob%C3%BDva%C4%8Dka-2004370/

https://pixabay.com/sk/diev%C4%8Da-%C5%BEena-%C4%8D%C3%ADtanie-kniha-lady-32813/

https://pixabay.com/sk/z%C3%A1pad-slnka-cloud-medit%C3%A1cie-473603/

 

Odkaz Demi Lovato: Nemusíš byť star, aby si bola silnou 365 dní do roka

Motivácia – strašne silné slovo pre každého jedného nás. Bez nej to nie je ono. Keď ju človek nemá, všetko vôkol zrazu stráca zmysel a už niet dôvodu žiť. Bez motivácie človek môže len prežívať a celkom úprimne, môže byť prežívanie životom?

Len keď niečo tvoríme a milujeme, má to zmyslel 🙂

Ráno vstať, umyť sa, obliecť sa, rozlúčiť sa s najbližšími a ísť do práce, ísť do roboty. Robiť niečo zmysluplné, namáhať si mozog a vymýšľať nové veci. Veci, ktoré potešia. Veci, čo uľahčia ľudom život. Veci, čo na duši človeka pohladia 🙂

Po dlhom a zmysluplnom dni prísť domov, objať si rodinu, urobiť večeru a vychutnať si ďalší krásny večer v kruhu milovaných. Uspať deti a užiť si trocha každodennej romantiky. S polovičkou si pozrieť pekný film, začítať sa do knihy a prežiť zaujímavý príbeh jej odvážnych hrdinov.

Na sklonku dňa sa do perín schúliť, srdce si na pár hodín utíšiť a zaspávať opäť raz s pocitom, že sme žili, nielen prežívali. Že uplynulý deň sme využili na plno a do poslednej sekundy, ktorá nám bola dopriata. Ani jednu jedinú sme nepremárnili a len teraz si uvedomíme, že takto chceme žiť aj ten deň nasledujúci.

Na to, aby ste mali skvelý život, nepotrebujete kopu motivačnej literatúry

Skvelá motivácia do najbližšieho dňa. A to aj bez kopy kníh, čo sa pyšne hrdia označením motivačná literatúra.

Chcú pomôcť čitateľom ku šťastiu. Stále sľubujú, že na ich stránku objavíme kľúč k bohatstvu, cestu k osobnému či pracovnému úspechu a čitatelia po nich siahajú ako po teplých rožkoch 🙂

Priznám sa celkom úprimne, nepatrím ku nim! Nie som dychtivá čitateľka tohto druhu literatúry. A predsa ma jedna s touto značkou tak trochu zaujala, teda aspoň na chvíľu.

Nie nekúpila som si ju sama, ale dostala som ju do daru a keďže jedno staré príslovie hovorí, že darovanému koňovi sa na zuby pozerať nemá, pustila som sa lúskať jej stránky 🙂

A musím uznať, nebola to úplne tak strata času. Síce ich nečítam, prehliadnuť sa ich nedá vôbec. Ich stránky sú zväčša plné múdrych, užitočných rád a aj táto bola, o tom sa nehádam. No kniha Demi Lovato, áno tej Demi Lovato Buď silná 365 dní v roku (po ang. Stayling Strong, 2014, 412 strán) je predsa len v čomsi iná.

Ani táto pop-star nemala jednoduchý život, nemyslite si

Možno to bol zaujímavý príbeh známej americkej speváčky, čo ma tak dostal. Jej životná cesta nebola taká, akú by ste americkej speváckej pop-star predpovedali. Prechádzka ružovým sadom to nebola ani zďaleka a osud sa s Demi už od malého malička nemaznal.

Detstvo nemala príliš hviezdne. Smiali sa jej, ponižovali ju, šikanovali a ona to niesla len veľmi ťažko. Mala depresie a bolo to s ňou zlé, ale že fakt dosť zlé. Myslím, že v tom boli aj nejaké tie drogy, no diéty a poruchy stravovania tam boli určite.

Teraz to znie ako stručný obsah nejakého smutného románu, no ono to román nie je. Je to iba smutná spoveď mladej baby, ktorá napriek všetkému svoj boj vyhrala. Vyhrala boj so sebou samou a do svojej knihy prepašovala myšlienky, s ktorými sa jej to podarilo.

Zabudnite na rady o bohatstve, šťastí, či úspechu. Demi Loveto vám neporadí ako vyšla na vrchol, či ako sa stala uznávanou a slávnou popovou star, miláčikom Ameriky. Ak chcete len napodobniť jej príbeh a preraziť vo svete šoubiznisu, tak si túto knižku radšej ani nekupujte.

Nestačí byť silnou len zvonka, ale treba byť silnou hlavne vo vnútri

Jej hodnota je niekde úplne ale, že úplne inde. Netreba ju hľadať na povrchu, ale pod povrchom, a to dosť hlboko pod ním. Star z vás táto knižka rozhodne neurobí, zato však vám čosi prezradí o našom najhlbšom vnútri.

Buď silná 365 dní v roku  je 365 rád, rád zo života celkom obyčajnej dievčiny. Vôbec sa tu nehrá na slávnu popovú divu, či populárnu spevácku hviezdičku, ale svoj lesk a slávu využíva na to, aby prehovorila do všetkých tých zúfalých ženských duší, čo pomaly ale isto zabúdajú na to, aký je život krásny 🙂

Na každý deň v roku tu nájdete jednu radu s nejakým tým citátom, vysvetlením a radou do života, či s cieľom dňa, ktorý nesmie chýbať. Život vám to možno nezmení, ale stojí to aspoň za zamyslenie.

Asi ste pochopili. Motivačná literatúra nie je veľmi moja šálka kávy. Oveľa radšej mám epiku a príbehy literárnych hrdinov. Tie ma inšpirujú oveľa viac ako hocijaký slávny motivátor, ktorého múdre myšlienky možno nájdu odozvu v rozume, ale v srdci ju nájsť nemusia.

Každé srdce je iné a na každé treba ísť inak 🙂

Srdce, to si ide svojou vlastnou cestou. Každé je iné, každé je jedinečné. Jedno poslúchne, druhé si robí, čo sa mu zachce a nenapraví to ani tá najlepšia motivačná literatúra na svete. A v tomto mi je práve táto deva sympatická 🙂

Lovato nikoho nenúti, aby sa jej rád držal. Vie že to, čo platilo na ňu, nemusí platiť na všetky ženy sveta. Ponúka len svoj vlastný recept, ktorý práve z nej spravil silnejšiu bytosť.

Recept, ako byť silnou,

Vaša Juli 🙂

 

 

 

https://pxhere.com/sk/photo/1381672

http://www.publicdomainpictures.net/view-image.php?image=133249&picture=pop-star

https://pixabay.com/sk/sentiment-cit%C3%A1t-znamenie-plag%C3%A1t-998340/

https://pxhere.com/sk/photo/1359520

https://pixabay.com/sk/srdce-st%C3%BApanie-abstrakcie-2001744/

O husiacom pierku, ktoré sa nikomu nepodarilo zastaviť :-)

Niečo sa končí a niečo začína…

Priniesol jasný lúč do sveta temnoty

Aj on bol na konci i na začiatku. Stál na konci niečoho, aby mohol stáť na začiatku niečoho celkom iného. Bola to úplne iná doba ako dnes. I keď už nebola taká temná, svetla v nej nebolo ešte tak veľa, aby sme sa mohli priamo podívať do očí našej ešte celkom maličkej a nevinnej kultúry.

Prišiel, aby to zmenil.

Sviečka ozaj tlela ešte len veľmi slabo. Nedalo sa dívať pod nohy a on si musel každý kúsok zeme doslova vybojovať svojím čarovným husacím pierkom.  Presne tým pierkom, ktoré pobúrilo nie jedného, ale hneď dvoch vplyvných mužov vtedajšieho slovenského písomníctva 🙂

Ba ani jeho hrdina sa doma veľmi neohrial.

Musel sa narodiť mimo vlasti. Musel odísť na skusy do ďalekého orientálneho sveta, aby tam spoznal úklady i veľkú lásku. A až potom, keď sa šťastlivo vrátil k svojmu milujúceho otcovi, vybral sa do vlasti svojho pôvodcu, aby na vlastné oči videl, ako sa pod tými Tatrami vôbec žije.

Muž, ktorého pierko umlčať nemohli 🙂

Tak komplikovane si to celé vymyslel sám Jozef Ignác Bajza.

Známy osvietenský prozaik a básnik, autor prvého slovenského románu, sa narodil 5. 3.1755 v Predmieri. Jeho osudy sa dajú sledovať až od roku 1777, kedy študuje katolícku teológiu vo viedenskom Pázmáni. Kratší čas si pobudol v Ostrihome, či v Zbehoch, odkiaľ v roku 1783 odchádza do Dolného Dubového, kde sa stáva farárom.

Vytvára tu aj podstatnú časť svojej tvorby.

Usiluje sa pozdvihnúť náboženskú a mravnú výchovu ľudí zo svojej farnosti. Nechýba ani zaujímavý spor s Fandlym a Bernolákom známy ako bernolákovske polemiky, v ktorých však utŕži porážku. Výsledok je rovnaký aj pri jeho konfliktoch s cirkevnou cenzúrou, kedy sa musí vzdať aj svojej literárnej činnosti, či iných svetských aktivít.

Nečudo, že tieto neúspechy zanechali po sebe hotovú spúšť.

Proti prúdu sa večne ísť nedá

Bajza za to zaplatil stratou svojej literárnej a myšlienkovej energie. Rebel skrotne a drží sa cirkevných konvencií. Posledný klinec do rakvy mu zatĺka sám Fandly, keď verejne osočuje už i jozefínske osvietenstvo, z ktorého jeho sok vzišiel. Paradoxom je, že práve táto pokora mu na sklonku života vynáša kanonictvo. Táto búrlivá životná púť sa končí 1.2.1836 v Bratislave.

Bola to veru veľmi rozporuplná osobnosť.

Povesť svojich osvietenských a racionalistických rukopisov začína Bajza budovať už svojím debutom, knihou veršovaných epigramov Rozličních veršuv knižka prvňa. Pokúsil sa ju vydať už v roku 1782, zasiahla však vyššia moc, a to doslova. Na zásah cirkvi kniha nevyšla.

Hlási sa prvý slovenský román a otvára sa ďalšia komnata 🙂

Udialo sa to v nasledujúcom roku. Jozef Ignác Bajza dokončil totiž prvú časť svojho vrcholného diela René mládenca príhody a skúsenosti (1784). Druhý diel postihol však rovnaký osud ako epigramy. Cenzúra tlač stopla.

V prvom slovenskom románe láska nesmela chýbať 🙂

René pozornosť pútal i svojim jazykom 🙂

Huncút Bajza sa v ňom pokúsil o vytvorenie celkom novej spisovnej literárnej slovenčiny. Ide o zmes západoslovenského nárečia a toho česko-moravského. Prečo niečo také vôbec vytvoril a prečo akurát tento jazyk je ten správny, to už píše v úvodnom Predhovore k románu.

Jeho sen však zostal ozaj iba snom.

Hrdina sa volá René, čo znamená znovuzrodený, aby tak bolo každému jasné, že sa po všetkých tých skúsenostiach zo svojich ciest cíti ako iný človek. Mladík túži spoznávať svet, čomu podriadi aj svoj život. Jeho príbeh je označovaný ako dobrodružno-cestopisný román, v ktorom sú rôzne epizódy z tejto poznávačky pospájané iba osobou mladého Reného 🙂

Nechýba tu ani poriadna lovestory s krásnou orientálnou princeznou.

Vyskytuje sa v prvej časti románu, v ktorej sa nájde aj kus dobrodružstva. Druhá časť však už taká zábavná nie je. Práve v nej René po tom, čo svoju milovanú necháva v dome svojho otca, putuje po Slovensku a hľadí na tunajšie pomery viac ako kritickým okom.

Román v roku 1970 prepísal Jožo Nižňanský.

A opäť v slovenskom príbehu knihy máme jeden paradox, paradox spod Tatier. Je ním Jozef Ignác Bajza sám. Nie je to však žiadna nevýrazná osôbka, ktorú by sme bez jej prvého slovenského románu ani len nepoznali 🙂

Ak to máš raz v osude, nik ti to už nevezme 🙂

Jeho krik bolo počuť zo široko- zďaleka 🙂

Bol to burič, burič prvý z mnohých. Tak veľmi radi by ho umlčali, proti jeho husaciemu peru nemali však ani len tú najmenšiu šancu. Museli byť preraziť tmu väčšmi ako on a napísať prvý slovenský román skôr ako on. No nestihli. Platila totiž stará známa pravda:

Ak si  na niečo predurčený ty sám…

nik ťa nezastaví,

Vaša Juli 🙂

 

https://pixabay.com/sk/l%C3%BA%C4%8De-svetla-l%C3%BA%C4%8D-les-stromy-212113/

https://pixabay.com/sk/v%C3%BDchodn%C3%A1-diev%C4%8Da-orient%C3%A1lna-princezn%C3%A1-1741495/

https://pixabay.com/sk/schody-siluety-%C4%BEudia-up-dole-70509/

https://pixabay.com/sk/obloha-cloud-gu%C4%BEa-%C4%8Din%C3%AD-2827229/

https://pxhere.com/sk/photo/797248

Mamy sťa ranné hmly

MAMA. Aké jednoduché prvé slovo. Jednoduché, no zároveň také nádherné. Akoby samo o sebe potvrdzovalo starú známu pravdu, že v jednoduchosti je tá najväčšia krása…

Nič je nič krajšie ako byť so svojou mamkou 🙂

Bolo to prvé slovo, čo väčšina z nás vyslovila a nevedomky tak spôsobila nemalú radosť. Práve bola pri nás. Mala nás na svojich starostlivých rukách a spievala tú svoju nežnú uspávanku, keď to z nás len tak vyletelo. Nádherne sa usmiala, len čo začula to svoje vytúžené MAMA 🙂

A vtedy sa to prihodilo. Šťastná ako ešte nikdy v živote si pritúlila svoje bábo, tváričku mu obsypala svojimi sladučkými bozkami a roztancovala sa s uzlíkom radosti po miestnosti. Neverila, že je to ešte možné a predsa sa to stalo. K svojmu dieťatku zahorela ešte väčšou láskou ako tomu bolo doposiaľ.

Ratolesť rástla ako z voda. Bola milovaná, chránená, pestovaná a vo svojom maličkom svete šťastná ani nijaká princezná. Mamičku s oteckom by nevymenila za nič na tom svete. Dávali je to najcennejšie bohatstvo, aké si len také malé dieťa môže priať. Dávali jej svoju lásku, tú najvrúcnejšou, tú najnežnejšiu, tú najkrajšiu lásku akú len v svojom srdci našli.

Ani šťastie nie je naveky a raz dva môže zmiznúť ako ranná hmla…

Čo sa však stane, ak sa na belasej oblohe nejeden škaredý mráčik objaví? Mama, ešte bližšia bytosť než otec, sa jedného dňa z ničoho nič vyparí ako ranná hmla. Zmizne a ju necháva samotnú na farme, ktorú obe tak milovali.

Zostáva jej už iba ocko. Ocko, ktorý trpí tak veľmi, že v starom domove, ktorý bol ich milovaným kráľovstvom, nevydrží už ani o deň dlhšie. Ratolesť sa teda musí odsťahovať, či sa jej už chce alebo nechce 🙂

Tak presne toto zažíva aj trinásťročná Sal, hrdinka románu Chuť malinového bozku od Sharon Greechovej (po ang. Walk Two Moons, 1994, u nás 2002, 189  strán).

Jej milovaná mamina, ktorá rozdávala tie najlepšie černicové bozky na celom celučičkom svete sa skutočne jedného dňa vyparí ako ranná hmla. Z výletu, na ktorom chcela popremýšľať sama o sebe, sa už viac nevráti a zronený otec sa rozhodne z rodného Bybanksu presťahovať do Ohia.

Tie najlepšie černicové bozky môže dávať iba mamka 🙂

Ťahá ho tam nová láska k sestričke Magaret, z ktorej má pubertiačka Sal des a hrôzu. Navyše keď spoznáva jej susedku a svoju rovesníčku Phoebe, ktorá verí konšpiračným teóriám azda najviac ako sa len dá a vytvára hrôzostrašné scenáre jedna radosť, strach o Salinho ocka sa len a len prehlbuje.

Z milej Magaret sa v dievčenských predstavách stáva brutálna vrahyňa, čo spolu s ich angličtinárom zavraždila svojho manžela, ktorého potom zakopali vo sestričkinej záhrade.

Dievčence ju chcú stoj čo stoj odhaliť, no záhadné odkazy, či mladý špehúň, ktorý im je v pätach, hrôzu v mladých srdciach len a len zväčšujú.

Bujná dievčenská fantázia pracuje na plné obrátky a podozrivý je každý, čo Phoebe nevonia. Zdá sa, že prípad už záhadnejší ani nemôže byť, keď v tom záhadne zmizne aj Phoebena mama, ktorá po sebe nezanechá ani len jedinú stopu.

Kam len mohla zmiznúť? Kto ju len mohol uniesť? Phoebe totiž neverí, že by ich mohla opustiť len tak, bez varovania. Prečo otec nejde na políciu, keď ona toľko nalieha? A hlavne, prečo jediný odkaz od jej milovanej mamy prináša akurát tá tajuplná Magaret???

Starká chce vidieť slávny gejzír, starký Indiána s fajkou 🙂

Toto všetko rozpráva Sal svojim pojašeným starkým, ktorí ju berú na šialenú cestu za jej stratenou indiánskou mamou. Cesta je dlhá. Vedie naprieč celou krajinou. Starkovci si ju užívajú a stoja pri každej pamätihodnosti, z čoho je Sal tak trochu nervózna.

Má len týždeň na to, aby našla svoju maminu a s černicovým bozkom na perách oslávila jej narodeniny, no tak trochu atypickí starkí jej v tom vôbec ale vôbec nepomáhajú…

Jedno indiánske príslovie hovorí: Neposudzuj človeka, kým si dva mesiace nechodil v jeho mokasínach 🙂

Greechová si práve túto múdru vetu vybrala za motto svojho románu a vôbec nie nadarmo. Nedá sa súdiť, ak nepoznáme okolnosti toho, čo súdime. Nedá sa chápať, kým nevieme nič o tom, čo máme chápať. A nedá sa odsudzovať, pokiaľ sme aspoň chvíľu nežili v koži človeka, ktorého odsúdiť máme.

Sal s Phoebe za toto poučenie zaplatili príliš draho. Ich bujná dievčenská fantázia obe priviedla takmer do šialenstva a v ich hlavách narobila ešte väčší zmätok než puberta samotná.

Viera v katastrofy, horory, tragédie a strach zo všetkého, čo nám nie je po vôli, je ako ten oheň. Ukazuje sa ako dobrý sluha, no mizerný pán. Kým na jednej strane nemôžeme vidieť vo všetkom len to zlé, na strane druhej nemôžeme čakať, že nás život bude prechádzkou ružovým sadom neustále.

Obuj si jeho mokasíny a až potom ho súď…

Pokiaľ sa nevžijeme do koži toho druhého, asi to tak ľahko nepôjde. Jedného dňa vstaneme a šťastie, v ktoré sme tak verili, nám naozaj zmizne ako ranná hmla.

A presne o tom je aj román Chuť malinového bozku. Román o jednom veľmi múdrom indiánskom prísloví…

Pamätajme naň v novom roku

Vaša Juli 🙂

 

https://pixabay.com/sk/mama-mami%C4%8Dka-matka-tehotenstvo-2360635/

https://pixabay.com/sk/%C4%8Dernice-ovocie-bush-pr%C3%ADroda-2683731/

https://pixabay.com/sk/arapaho-mokas%C3%ADny-top%C3%A1nky-ba%C5%A5a-883808/

https://pixabay.com/sk/island-sopky-gejz%C3%ADr-sope%C4%8Dn%C3%BD-pary-1762870/

https://pixabay.com/sk/%C4%8Doskoro-hmla-rann%C3%A1-hmla-1726502/