Trúfalé plamenné jazyky

Tento nemecký prozaik bol ale riadny prorok 🙂

Tí, čo pália knihy, napokon budú upaľovať aj ľudí,“ vyslovil sa raz nemecký romantický básnik Heinrich Heine a svoje prorocké slová nevyslovil len tak do vetra.

Asi každý z nás vie, čo sa udialo v novembri 1989. I my, čo sme sa v ten rok narodili a pred Novembrom žili iba pár krátkych mesiacov, sme sa o tom napočúvali do sýtosti. Ten príbeh o 17. novembri či o Nežnej revolúcii poznáme od slova do slova.

Vieme, prečo sa to udialo a vďaka čomu sme takmer pred týždňom oslávili deň študentstva a mali voľno. I keď sme si dni predtým neuvedomovali, z rozprávania starších by sme mali vedieť aj to, aký bývalý režim vôbec bol. Teraz, keď už máme vlastný rozum a začíname tvoriť novú spoločnosť, čaká sa od nás, že k tým červeným rokom zaujmeme aké také stanovisko.

Čaká sa to síce od nás, ale čo z toho, keď ani poriadne nevieme o čom to vlastne celé bolo. Čo z toho, že sme ten príbeh už toľko ráz počuli, ak verzie jednej a tej istej story sa rôznia. Aspoň u nás to vždy bolo tak.

Pokiaľ si len spomínam v škole som vždy počúvala, aký bol komunizmus zlým a zarytým nepriateľom slobody, za ktorú sa v tých dňoch tak nežne bojovalo, a doma? Doma to bol pravý opak.

Ako bolo za socíku, keď je taký záhadný ako tento ujko???

Zlatý komunizmus, hovorievalo sa u nás doma na dedine. Za komunizmu všetkého bolo. Každý chodil do roboty, lebo musel. Nikto sa nefľákal, nik nekradol a ak predsa, tak v malom, vraveli nielen starkovci, ale aj mama s ockom. Aj na tie dovolenky sa mohlo chodiť, ak si chcel 🙂

Kto tomu má teda rozumieť? Bol socík dobrý alebo zlý? Na jednej strane fakty z učebnice, či správy v médiach, na strane druhej nostalgia za starými dobrými a pre niektorých azda aj lepšími časmi. A naša generácia niekde uprostred si má vybrať, no nie to, čo sa jej páči. Má si vybrať presne to, k čomu ju vedú.

Heineho citát som si nevybrala len tak pre nič za nič. Je to už dvadsaťosem rokov, čo jeho slová boli vypočuté a knihy našich skvelých slovenských autorov prestali hltať plamene, ktoré už celkom iste začínali oblizovať ich tvorivé duše.

Ani neviete ako rada by som verila tomu, čo som dlhé rokov počúvala z úst starších. Už len kvôli nim by som si priala, aby skutočne žili v krajšej a lepšej dobe. Svojím spôsobom tomu aj verím. No žiaľ, poznám dejiny slovenskej literatúry a dobre viem, že v bývalom režime by sa slová Heinricha Heina náramne tešili obľube.

Volalo sa to, že socialistický realizmus, alebo ak chcete schematizmus. Pozor, nejde o štvrtú vlnu literárneho smeru, ktorý veci opisoval realisticky a ktorý možno obdivovať v dielach Kukučína či Timravy. Či si to už priznáme alebo nie, je skôr jeho pravým opakom.

Za všetko môže ako inak politická situácia, ktorá si zaumienila motať sa aj do toho, do čoho jej nič nebolo. Celé to odštartovali začiatky päťdesiatych rokov, kedy bola nastolená estetika schematizmu. Mala pevne stanovený repertoár tém, či dokonca foriem.

Ak si nepísal tak ako chceli, takto sa volal tvoj problém 🙂

Asi si ešte zo školy všetci dobre pamätáme, že autori, ktorí chceli písať oficiálnu literatúru, na kvalitu neraz museli zabudnúť a písali stále o tom istom. Inú možnosť ani nemali.

Je úplne jedno, či to boli oslavné hymny na tých pravých hrdinov komunizmu, alebo tak vďačné diela s nadšením pre kolektívne združstevňovanie, či hocijaké iné budovanie. To v tých časoch absolútne fičalo 🙂

Oslavovali sme bývalý Sovietsky zväz jedna radosť. Hrdo sme sa hlásili k hrdinstvám partizánom a nenávideli sme kapitalistický svet. Áno, aj o tom musela byť slovenská literatúra druhej polovice dvadsiateho storočia.

Svoje si užila aj naša poézia, ktorú tvoriť nikdy nebolo ľahšie, nikdy predtým, ba ani nikdy potom. Mysleli to celkom dobre, keď prehlasovali, že básničkám má rozumieť každý bez výnimky. No akosi nikomu ani len nepadlo, že poézia, ktorá má byť odrazom toho najhlbšieho miesta duše, je predsa len o niečom inom.

Okej, fajn, chceli rovnosť medzi ľuďmi a to aj v takej kultúre. Veď ak všetci mali mať k nej rovnaký prístup, prečo by jej nemal každý jeden bez najmenších problémov aj porozumieť? Ja sama si sem tam nejaké to dielko zo socíku prečítam a hoci v ňom vidím rôzne nedostatky, nezavrhujem ho.

Čo mi však prekáža,  je druhá strana mince. „Tí, čo pália knihy, napokon budú upaľovať aj ľudí.“ Presne pri týchto slovách sa mi vybaví schematizmus, ktorý bol totálne proti nielen všetkému modernému, ale aj proti vyjadrovaniu toho najhlbšieho vnútra duše na papier.

Nakoniec trúfalé plamenné jazyky oblizovali aj tvorivé duše

Heinrich Heine žil omnoho skôr, než sa na našom malom Slovensku socialistický realizmus vôbec objavil. Nemohol vedieť, čo sa našej literatúre prihodí, no i tak to odhadol celkom správne. Jeho slová sú dosť drsné, no žiaľ, okúsili sme ich význam na vlastnej koži.

Trúfalé plamenné jazyky si netrúfli len na knihy, ale mnohokrát aj na duše ľudí, čo za ne mohli.

Už nikdy viac to  nedovoľme

Vaša Juli

 

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Gottlieb_Gassen_-_Heinrich_Heine.jpg

https://pixabay.com/sk/plamene-ohe%C5%88-horiace-drevo-p%C3%A1lenie-2157654/

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Cenzura2.png

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:2014_Cenzura.jpg

0.00 avg. rating (0% score) - 0 votes

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*