Drsniak či slušniak?

Prečo nás baby vždy lákajú zlí, drsní chalani?

Čím je pre babu viac IN bláznivý rebel než totálny slušniak?

Prečo chceme krv, bitky, večné prúsery, ak môžeme mať srdce, vanilku, kvety?

Čím to je, že rebelských zlých chalanov za nič na svete nedáme???

I ja mám radšej drsniakov. Slušniaci ma už prestali baviť pred rokmi. Už sú to celé veky, čo som vyrástla z romantických predstáv o princovi na bielom koni, ktorý by mi zniesol aj modré z neba. Možno som prestala pozerať tie nekonečné romantické seriály a bolo to.

Nevravím, že slušniaci sú horší ako rebelskí chalani. Opak je pravdou. V týchto anjelov v ľudskej koži sa vždy skrýva kus láskavého a statočného srdca. Toho srdca, ktoré my baby kvitujeme a neraz preň prelievame horké slzy.

Existuje veľa takých prípadov, veľa tých príbehov o zakliatych milostných trojuholníkov. Ono na svete je kopa ľúbostných trojuholníkov, ale tieto sú fakt že dosť zložité. Sú až také komplikované, že nám neraz pripomínajú bermudské trojuholníky a to fakt už žiadna sranda nie je.

Vždy je to o tom istom. Chalan – baba – chalan. Nepomer tejto rovnice sa ešte ohromne zvýrazní, ak ju doplníme o staré dobré prívlastky. Zlý chalan – baba – dobrý chalan a všetko je zrazu jasné ako facka. Ani nemusíme hádať, kto by v dnešných časoch z tejto rovnice vyšiel ako víťaz, kto ako porazený a kto by za ňu musel platiť horkými slzami 🙁

Všetci vieme, ako to väčšinou dopadne

Zrejme mám v živote trošku šťastia, keďže som v tejto rovnici nikdy neznámou nebola. Len som ju zažívala s mnohými či už seriálovými, filmovými, alebo aj knižnými hrdinami.

Asi teraz čakáte, že na vás vytiahnem nejaké knižné lahôdky akurát z tohto klasického súdka, dnes však pôjdem celkom inou, oveľa napínavejšou cestou.

Rovnica zlý chalan – baba – dobrý chalan je tu spomenutá iba na okraj a to v obidvoch románoch, ktoré mám pre vás prichystané. Ani v jednom ju nenájdete ako ústrednú tému príbehu a v oboch pôsobí akoby dôležitou ani nebola. No ani jeden, ani druhý by sa bez tejto navonok nepodstatnej zložky možno ani nezaobišiel 🙂

Ale pekne po poriadku. Možno ste tak ako ja zachytili naň upútavku v rádiu a okamžite ste ho museli aj mať. Ak náhodou nie, nezúfajte pretože na román od Bryn Greenwoodovej Všetko príšerné aj krásne (po ang. All The Ugly and Wonderful Things z roku 2016, u nás 2017, 390 strán) nikdy nie je neskoro 🙂

Láska malého dievčatka a zlého motorkára je príšerná aj nádherná zároveň 🙂

Ona je dcérou drogového dílera a citovo labilnej ženy, on bývalý kriminálnik a spolu veria, že pod hviezdami je miesto pre každého. Asi to bolo úplne prvé, čo som sa o tejto knihe dozvedela a keďže to vyzeralo ako celkom bombastická lovestory, čo sa odohráva na samom okraji spoločnosti, neváhala som ani chvíľu.

Jednoducho som ju musela mať bez toho, aby som vôbec netušila, akú drsnú bombu sa chystám čítať 🙂

Bryn Greenwoodová šokuje, poviete si aj vy po prvých stránkach. Veď to je absurdné a je vôbec vhodné o tejto tabuizovanej téme napísať román? Ak ste čo i len trochu puritán a máte dcéru, toto vám napadne isto iste ako prvé. Ak sa však dokážete trochu povzniesť a prvotný šok prekonáte, prídete na to akú veľkú hĺbku v sebe ten príbeh skrýva.

Okej, ide o to, že keď sa Wawy a Kellen, hlavní hrdinovia stretnú, ona má len osem a on je naozaj zlý chlapec, čo maká pre jej otca, ďalšieho drsniaka. Okrem toho, že tento hrdina je samá kerka a vyzerá ako naozajstný obor, je od nej o dobrých desať rokov starší a mal by mať teda rozum.

Pod hviezdami je miesto aj pre nich…

Ibaže to by nemohol stratiť hlavu, len čo ju po prvý raz zazrie. Havaruje a pod hviezdami sa zrodí láska. Obor a dievča, čo veľmi nehovorí sú veru čudnou dvojicou, no v brutálnom svete drog a krádeží, práve kvitnúca láska je tá najkrajšia vec, akú kedy obaja zažili.

Čo je však pre dievča, ktoré pozná súhvezdia ako vlastnú dlaň, také nádherné, je pre ostatných priam príšerne a Wawy svojho drahého zlého motorkára na dlhé roky stráca. To, že už nejaký ten rôčik je jej jedinou oporou v krutom svete absolútne nikoho nezaujíma a spoločnosť v ňom vidí len pedofila, čo pošpinil malé nevinné dievčatko…

Malým nevinným dievčatkom by bola možno aj hlavná ženská hrdinka románu Arpáda Soltésza Mäso so zaujímavým podtitulom Vtedy na východe (2017, 318 strán). Ak sa vám ten názov vidí povedomý, tak áno. Je to knižná novinka na slovenskom trhu okolo ktorej sa teraz možno vedú diskusie, či sa do nej ozaj zahryznúť.

Príbeh tejto stopárky si rozhodne prečítajte 🙂

Ja som bola tejto dilemy ušetrená. Jednoducho som ju dostala a keď som ju už mala doma, neváhala som ani chvíľu. Hoci neviem, či by som si ju zadovážila aj sama, neľutujem, že som ju otvorila. Kto má rád dánovky, báť sa riadne drsnej realite deväťdesiatich rokoch na východnom Slovensku nemusí. Ba naopak, má sa na čo tešiť.

Predstavte si, že ste mladé len sedemnásťročné dievča, čo sa práve rozíde s chalanom. Aby ste sa  dostali domov, stopujete. Máte šťastie a zastaví vám auto. V tej chvíli ani len netušíte, že v aute sú  akurát obchodníci s bielym mäsom, ktorí vás plánujú posunúť ďalej. Týždeň im nedobrovoľne robíte rohožku a potom, keď vyjde plán vám, utečiete.

Bol by to veru šťastný koniec, keby to celé nebolo iba začiatok. Ten útek spustí lavínu a čitateľ sa ocitá zoči voči krutej realite drsných rokov deväťdesiatich, o ktorej sa mu možno ani len nesnívalo. Soltész vás totiž necháva spadnúť do temných rokoch nášho štátu, v ktorých ani policajti nie sú zárukou bezpečného života….

Nájsť v týchto dvoch búrlivých a šokojúcich románov našu rovnicu je riadny oriešok. Možno ani nie je jasné, kde ju hľadať a za príbehmi zostáva dobre skrytá. Netrápte sa a nasilu ju nehľadajte. Ani v jednom nie je dominantná a vývoj v príbehu na jej pleciach nie je.

Avšak je tam. Kým v Všetko príšerné aj krásne Greenwoodová sa aj ňou snaží podporiť hriešnu lásku svojich hrdinov, ktorá je až taká veľká, že nijaký dobrý chalan v nej nemá miesto, v Soltészovom Mäse je to celé ešte o niečo komplikovanejšie.

Ani poliši nie sú vždy zárukou cesty dobra

Tu to je skôr o metafore. Metafore medzi dobrom a zlom, pretože do popredia sa dostáva zásadná otázka, ktorú by si mal položiť každý jeden čitateľ:

Môže sa dievča, čo zažilo peklo, vydať na cestu dobra?

Dá sa to vôbec?

Vaša Juli 🙂

 

https://pixabay.com/sk/strom-hviezdna-obloha-m%C4%9Bsto-silueta-2067496/

http://www.publicdomainpictures.net/view-image.php?image=211775&picture=&jazyk=CS

https://pixabay.com/sk/stopár-thumber-stopovať-palec-výťah-149876/

https://pixabay.com/sk/policajt-funny-figúra-polícia-1537367/

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Marlon_Brando_-_The_Wild_One_(Madame_Tussaud).JPG

https://pixabay.com/sk/mu%C5%BE-%C5%A1t%C3%BDlov%C3%A9-mu%C5%BEi-%C5%BEena-%C5%BEeny-rados%C5%A5-220977/

Zrkadlo z najkrutších čias

Kedysi to bolo v tej našej malej Zemi fakt dosť ťažké a náročné. Tým našim predkom išlo mnohokrát aj o holý život. Vojny sa tu striedali ako na bežiacom páse a dni pokoja sa rátali na prstoch jednej ruky.

V časoch, keď sa mocipáni škriepili, poddaní trpeli

Možno najťažšie to nebolo ani tak s mocipánmi nášho Uhorska, ktorí sa neraz pobili o titul pána nad Slovanmi a nie raz si vybojovali len povstanie odvážneho ľudu.

Ba ani otrasné podmienky jednoduchého ľudu, čo musel pánom od svitu do mrku na poli drieť a odmenou mu bol jedine dereš, nemohli byť až také hrozné.

Azda najväčšia hrozba prišla v časoch, keď si Turci začali brúsiť zuby na našu malebnú krajinu. Jedného dňa sa zobudili a proste si povedali, že si svoju už i tak rozsiahlu osmanskú ríšu rozšíria o naše nádherné Tatry. A keďže u Turkov nie je nikdy od slov k činom ďaleko, na nás prišli des a hrôza.

Bolo to asi tak v štvrtej triede, keď sme čítali jednu nádhernú báseň. Iste si ju pamätáte možno aj od slova do slova i vy. Samo Chalúpka – Turčín Podničan a trpký osud ženy – matky, ktorej ešte celkom maličkého syna odvliekli do tureckého otroctva.

Vtedy som sa s výčiňmi Turkov na našom území stretla úplne po prvý raz. Báseň ma dojala a otvorila mi ďalšiu komnatu slovenských dejín. Dnes už viem o tureckých výpadoch do kraja pod Tatrami kadečo, ale vtedy to bola pre mňa veľká senzácia, ktorú tento dojímavý príbeh len podčiarkol.

Jana Pronská by vám o tureckých nezbedách vedela napísať nejeden román

Jana Pronská, slovenská autorka historických románov, by vám na túto tému celkom iste napísala hocijaký román. Ani zďaleka nerieši nie vždy šťastné rozhodnutia mocipánov, ale ich krutý dopad na uhorský ľud žijuci v krajine spod Tatier 🙂

Inak to nie je ani v románe z roku 2016 Jančiarová žena (208 strán), ktorý sa rozhodla zasvätiť akurát tureckým nezbedám páchaných na našich statočných predkoch. Tentoraz ju však už neuspokojujú len priame boje našich s krutými jančiarmi, ale vedie nás priamo do osmanskej ríše medzi jej nešťastných otrokov.

Čože by to bol historický román od Pronskej, keby svoj príbeh nevystavovala na láske dvoch ušľachtilých ľudí? To by sa jej, ba ani nám vôbec nerátalo a tak poriadna lovestory nesmie chýbať ani v diele z prostredia tureckých otrokov, či dokonca samotných jančiarov.

Keď sa mladý gróf Richard zoznámi s mladou slovenskou devou menom Gabriela nie div, že sa do očarujúcej panny zamiluje na prvý pohľad. Ani jeden však ani len netuší, aké veľké prekvapko na nich čaká doma. Ich otcovia sa čírou náhodou stretnú a mladým bez toho, aby niečo čo i len tušili, dohodnú sobáš 🙂

Zdá sa, že v celých Uhroch niet šťastnejšieho páru a každý sa teší z ich veľkého šťastia. Veď u šľachty nebýva vôbec zvykom, aby sa dohodnuté sobáše uzatvárali z veľkej lásky.

Nielen krutí Osmani si brúsia zuby na ich šťastie 🙂

Nik však netuší, že staršia sestra Gabrielu už komusi sľúbila. Vladan Pribojič, ohrdnutý ženích, vôbec nie je dobrý a šľachetný muž a prehru nesie dosť ťažko. A teraz sa šťastným mladomanželom rozhodne kruto pomstiť.

Len čo sa Turci na skok priblížia, neváha ani sekundu a šľachetného Richarda spokojne predáva do toho najkrutejšieho otroctva. Jeho milovaná žena  a značný majetok sú však voľní len chvíľu. Bez hanby si ich milý Vladan Pribojič zhrabne pre seba a dobrej, láskavej Gabriele urobí zo života peklo.

Netreba ani hovoriť, že pekných pár rokov žijú obaja naši hrdinovia v klamstve. Ona sa mylne domnieva, že milovaný Richard je už dávno mŕtvy. On, čo si prešiel peklom a prežil len silou vôle, je zase skalopevne presvedčený, že jeho žena si ako Vladanova manželka život náležite užíva a tak túži iba po pomste…

Osud týchto dvoch mladých nešťastných manželov je viac než zaujímavý a to, čo sa s nimi deje potom sa čakať ani nedalo. Alebo dalo?

Je to tak trochu netypický postoj k téme, čo sa stala pre našich predkov takou bolestivou. Či to tak malo byť náročky?

Janičiari nám nastavujú zrkadlo, nech sa už nečudujeme, že pomoc hľadáme aj u nepriateľov

niečom mi to strašne pripomína známu, dojímavú báseň zo štvrtého ročníka, v ktorej sa osud tak kruto zahrá s nešťastnou matkou. I tu sa osud hrá a Jana Pronská nám v svojej Jančiarovej žene nastavuje zrkadlo.

Až do kostí mrazí, že v časoch, keď nám bolo ozaj najhoršie, zlo sa našlo aj v našich radoch. Kvôli malichernej pomste brat zradí brata a vydá ho najhoršiemu nepriateľovi. Pre hlúpu žiarlivosť muž privedie ženu do záhuby pričom na nič iné nehľadí, tobôž nie na Turka pred hradbami…

Nie je to tak trochu naším typickým zrkadlom?

 

Zrkadlom nášho  národného ja???

Vaša Juli

 

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Vienna_Battle_1683.jpg

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Defending_the_Polish_banner_at_Chocim,_by_Juliusz_Kossak,_1892.jpg

https://sk.wikipedia.org/wiki/Bratislavsk%C3%BD_hrad

https://www.google.sk/search?biw=1366&bih=588&tbs=sur%3Afc&tbm=isch&sa=1&ei=0mEQWuGCE8XQwQL47Kn4CQ&q=jani%C4%8Diar&oq=jani%C4%8Diar&gs_l=psy-ab.3..0i67k1j0j0i30k1j0i24k1.6767.6767.0.7633.1.1.0.0.0.0.75.75.1.1.0….0…1.1.64.psy-ab..0.1.73….0.ch5aL13F8xw#imgrc=BlxV81bc9ErwOM:

 

Trúfalé plamenné jazyky

Tento nemecký prozaik bol ale riadny prorok 🙂

Tí, čo pália knihy, napokon budú upaľovať aj ľudí,“ vyslovil sa raz nemecký romantický básnik Heinrich Heine a svoje prorocké slová nevyslovil len tak do vetra.

Asi každý z nás vie, čo sa udialo v novembri 1989. I my, čo sme sa v ten rok narodili a pred Novembrom žili iba pár krátkych mesiacov, sme sa o tom napočúvali do sýtosti. Ten príbeh o 17. novembri či o Nežnej revolúcii poznáme od slova do slova.

Vieme, prečo sa to udialo a vďaka čomu sme takmer pred týždňom oslávili deň študentstva a mali voľno. I keď sme si dni predtým neuvedomovali, z rozprávania starších by sme mali vedieť aj to, aký bývalý režim vôbec bol. Teraz, keď už máme vlastný rozum a začíname tvoriť novú spoločnosť, čaká sa od nás, že k tým červeným rokom zaujmeme aké také stanovisko.

Čaká sa to síce od nás, ale čo z toho, keď ani poriadne nevieme o čom to vlastne celé bolo. Čo z toho, že sme ten príbeh už toľko ráz počuli, ak verzie jednej a tej istej story sa rôznia. Aspoň u nás to vždy bolo tak.

Pokiaľ si len spomínam v škole som vždy počúvala, aký bol komunizmus zlým a zarytým nepriateľom slobody, za ktorú sa v tých dňoch tak nežne bojovalo, a doma? Doma to bol pravý opak.

Ako bolo za socíku, keď je taký záhadný ako tento ujko???

Zlatý komunizmus, hovorievalo sa u nás doma na dedine. Za komunizmu všetkého bolo. Každý chodil do roboty, lebo musel. Nikto sa nefľákal, nik nekradol a ak predsa, tak v malom, vraveli nielen starkovci, ale aj mama s ockom. Aj na tie dovolenky sa mohlo chodiť, ak si chcel 🙂

Kto tomu má teda rozumieť? Bol socík dobrý alebo zlý? Na jednej strane fakty z učebnice, či správy v médiach, na strane druhej nostalgia za starými dobrými a pre niektorých azda aj lepšími časmi. A naša generácia niekde uprostred si má vybrať, no nie to, čo sa jej páči. Má si vybrať presne to, k čomu ju vedú.

Heineho citát som si nevybrala len tak pre nič za nič. Je to už dvadsaťosem rokov, čo jeho slová boli vypočuté a knihy našich skvelých slovenských autorov prestali hltať plamene, ktoré už celkom iste začínali oblizovať ich tvorivé duše.

Ani neviete ako rada by som verila tomu, čo som dlhé rokov počúvala z úst starších. Už len kvôli nim by som si priala, aby skutočne žili v krajšej a lepšej dobe. Svojím spôsobom tomu aj verím. No žiaľ, poznám dejiny slovenskej literatúry a dobre viem, že v bývalom režime by sa slová Heinricha Heina náramne tešili obľube.

Volalo sa to, že socialistický realizmus, alebo ak chcete schematizmus. Pozor, nejde o štvrtú vlnu literárneho smeru, ktorý veci opisoval realisticky a ktorý možno obdivovať v dielach Kukučína či Timravy. Či si to už priznáme alebo nie, je skôr jeho pravým opakom.

Za všetko môže ako inak politická situácia, ktorá si zaumienila motať sa aj do toho, do čoho jej nič nebolo. Celé to odštartovali začiatky päťdesiatych rokov, kedy bola nastolená estetika schematizmu. Mala pevne stanovený repertoár tém, či dokonca foriem.

Ak si nepísal tak ako chceli, takto sa volal tvoj problém 🙂

Asi si ešte zo školy všetci dobre pamätáme, že autori, ktorí chceli písať oficiálnu literatúru, na kvalitu neraz museli zabudnúť a písali stále o tom istom. Inú možnosť ani nemali.

Je úplne jedno, či to boli oslavné hymny na tých pravých hrdinov komunizmu, alebo tak vďačné diela s nadšením pre kolektívne združstevňovanie, či hocijaké iné budovanie. To v tých časoch absolútne fičalo 🙂

Oslavovali sme bývalý Sovietsky zväz jedna radosť. Hrdo sme sa hlásili k hrdinstvám partizánom a nenávideli sme kapitalistický svet. Áno, aj o tom musela byť slovenská literatúra druhej polovice dvadsiateho storočia.

Svoje si užila aj naša poézia, ktorú tvoriť nikdy nebolo ľahšie, nikdy predtým, ba ani nikdy potom. Mysleli to celkom dobre, keď prehlasovali, že básničkám má rozumieť každý bez výnimky. No akosi nikomu ani len nepadlo, že poézia, ktorá má byť odrazom toho najhlbšieho miesta duše, je predsa len o niečom inom.

Okej, fajn, chceli rovnosť medzi ľuďmi a to aj v takej kultúre. Veď ak všetci mali mať k nej rovnaký prístup, prečo by jej nemal každý jeden bez najmenších problémov aj porozumieť? Ja sama si sem tam nejaké to dielko zo socíku prečítam a hoci v ňom vidím rôzne nedostatky, nezavrhujem ho.

Čo mi však prekáža,  je druhá strana mince. „Tí, čo pália knihy, napokon budú upaľovať aj ľudí.“ Presne pri týchto slovách sa mi vybaví schematizmus, ktorý bol totálne proti nielen všetkému modernému, ale aj proti vyjadrovaniu toho najhlbšieho vnútra duše na papier.

Nakoniec trúfalé plamenné jazyky oblizovali aj tvorivé duše

Heinrich Heine žil omnoho skôr, než sa na našom malom Slovensku socialistický realizmus vôbec objavil. Nemohol vedieť, čo sa našej literatúre prihodí, no i tak to odhadol celkom správne. Jeho slová sú dosť drsné, no žiaľ, okúsili sme ich význam na vlastnej koži.

Trúfalé plamenné jazyky si netrúfli len na knihy, ale mnohokrát aj na duše ľudí, čo za ne mohli.

Už nikdy viac to  nedovoľme

Vaša Juli

 

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Gottlieb_Gassen_-_Heinrich_Heine.jpg

https://pixabay.com/sk/plamene-ohe%C5%88-horiace-drevo-p%C3%A1lenie-2157654/

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Cenzura2.png

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:2014_Cenzura.jpg

Knižný western na slovenský spôsob :-)

Knihy som mala rada vždy. Hlavne od tých čias, čo sa mi podarilo dočítať moju prvú knihu. Rada hltám tie vety položené na papier, čo akýmsi zázrakom tvoria nejaký príbeh. S napätím obraciam vždy ďalšiu a ďalšiu stránku zvedavá, čo na nej objavím 🙂

Napísať niečo je ľahké, vydať to je už ťažšie…

To rozhodlo. Jedného dňa som sa zobudila a začala som tvoriť i ja. Nie však básničky ako za starých dobrých školských čias, ale rovno prózu. Ak máte na to hlavu a slová vám na papier len tak skáču, je to veru hračka. Len treba vydržať.

Ja som vydržala a nie raz som si užívala tú vytúženú poslednú stranu. Žiaľ, zostalo to len v mojej ovečke, lebo na ten posledný krok nemám guráž. Som príliš lenivá, aby som bola príliš ambiciózna a ovocie svojej práce šírila ďalej a ďalej.

Dobre viem, čo na to treba. Kvalitné vydavateľstvo a šikovný vydavateľ, čo by mi s tým pomohol. To je asi tak všetko, čo k tomu začínajúci spisovateľ potrebuje. No tak dobre, možno ešte zopár peniažkov, aby sa celá tá mašinéria mohla rozbehnúť 🙂

Máloktorý začínajúci autor však dokonale pozná namáhavú prácu slovenských a možno aj svetových vydavateľov. Nie je tomu ani tak dávno, čo sa mi do rúk dostala veľmi podnetná kniha. Teda aspoň pre mňa, tvorivú dušu, veľmi podnetnou aj je.

Kniha rozhovorov, ktorú by si mal každý vášnivý knihomoľ prelúskať 🙂 stojí to za to 🙂

Jej názov je tak málovravný, ale predsa toto dielko vystihuje dokonale. Skúsený Ján Štrasser mu ho doprial ako sa patrí. Jeho titul Osem vytrvalých (2017, 283 strán) nie je žiadny western, ako by ste sa mohli mylne domnievať.  I keď ono to western miestami tak trochu aj pripomína.

Sú to rozhovory. Rozhovory s ôsmimi vplyvnými mužmi knižného priemyslu na Slovensku. Ján Štrasser si tentoraz zobral na mušku osem vydavateľov, ktorým vďačíme za to, že máme v materinskom jazyku vôbec čo čítať.

Azda by ste čakali, že kniha, v ktorej sa spomína až cca osemtisíc kníh, musí byt len a len o knihách, no nie je to celkom pravda. Ostrieľaný spovedník, ktorý už vie ako na to, sa pýta aj na život týchto ôsmich síce dôležitých, no celkom neznámych ľudí a práve to vás na tejto knihe dostane úplne najviac 🙂

Mňa teda dostalo 🙂 Každý jeden z našich ôsmich vytrvalých si na vlastnej koži zažil maniere bývalého režimu, ktorý kultúre na našom území príliš neprial. Aj zo stránok tejto knihy rozhovorov sa tak mladá generácia o temnom období slovenskej knihy dozvedá čosi viac.

Za socíku bol hrdinom ten, kto čítal zakázanú litiku 🙂

Je až neuveriteľné, ako vtedajšia mládež zásadne opovrhovala oficiálnou literatúrou a radšej si prečítala čosi z tej, čo štátna moc zakazovala. Približuje to v rozhovore Koloman Kertész Bagala, ktorý si ešte ako študent priemyslovky v Banskej Štiavnici prešiel aj týmto rebelantstvom.

Z pozície vydavateľa za socíku sa nám prihovoril aj Juraj Heger, ktorý Štrasserovi v rozhovore vysvetľuje aj to, ako sa za bývalého režimu pracovalo v Slovarte, v jedinom vydavateľstve na Slovensku pred Nežnou revolúciou.

Ako sa vôbec s vydávaním kníh po roku ´89 začínalo prezrádza niekdajší vychovávateľ v bratislavskej polepšovni Peter Chalupa. Muž, čo kedysi začínal s nemeckou učebnicou to dotiahol až na úspešného majiteľa vydavateľstva Petrus.

Cestu od predajcu počítačových softérov až po vydavateľa, čo na svojom konte nemá len slávnu edíciu Bratislava – Pressburg, ale nebojí sa vydať ani knihy o slovenskej mafii, odhaľuje už príbeh Alberta Marenčina, ktorý stojí za známym vydavateľstvom Marenčin PT.

Vladimír Michal, terajší šéf Artforia, prezradí čosi o ilegálnom vydavateľstve spred novembra 1989, kde sa vydávali všetky tie zakázané lahôdky. Zaujímavosťou je, že ho spravoval priamo z kotolne, v ktorej v tom čase musel pracovať.

Táto osmička zo slovenského knižného trhu mať planinu veru nechcela

To je len päť z ôsmich vytrvalých, ktorých Štrasser vyspovedal. Ani Peter Milčák, šéf Modrého Petra, Oleg Pastier, ktorý stojí za vydavateľstvom Fragment, ba ani majiteľ Kaligramu László Szigéti jeho zvedavým otázkam neunikli 🙂

Príbehy ich vydavateľstiev tvorí však len polovicu hodnoty tejto knihy rozhovorov. Tá druhá je o knihách, čo sa u nás vydávajú už takmer tridsať rokov. Odpovede týchto vytrvalcov nepomôžu len mladým začínajúcim autorom trošku sa v tejto brandži zorientovať.

Štrasser ponúka obyčajným čitateľom odvrátenú stranu mince. Núka im pohľad do slovenskej knižnej kuchyne. Niežeby im dával presný návod ako sa urobí nejaká kniha, to nie. Bohatstvo jeho diela je oveľa hodnotnejšie a čitateľ má možnosť vidieť ako to s tými knihami na Slovensku vôbec je.

Dokonalý western, v ktorom si slovenská kniha vydobýja svoje miesto pod slnkom

Osem vytrvalých by pokojne mohol byť aj názov pre ten western. Hodil by sa. Možno ani nie je názvom Štrasserovej knihy len tak náhodou. Vydávať knihy na našom maličkom Slovensku westernom tak trochu aj je. Konkurenčný boj na stránkach tejto knihy však nehľadajte.

Naša osmička odvážlivcov totiž až príliš dobre vie, že len v jednote je sila a slovenské vydavateľstvá si jednoducho musia pomáhať…

Berme si z nich príklad

Vaša Juli 🙂

Rytieri na bikoch a slávne pečivo :-)

Pod starou dámou sa už od skorého rána zhromažďovali rytieri z celej krajiny galského kohúta. Prichádzali z každého jedného kúta, každučkej malej dedinky krajiny, čo spájala sever a juh pevniny starého kontinentu. A hoci tam ich boli stovky, ba aj tisíce, typické rytierske brnenie nemal ani jeden jediný.

Pod starou dámou jednoducho musíte byť in 🙂

Mali na sebe len samé módne vychytávky, tie najsamlepšie veci z módneho móla. Všetci, bez výnimky. I zástupca tej najchudobnejšej dedinky v krajine sa obliekol podľa najnovšej módy, lebo byť oblečený podľa najnovšej módy a stáť pod starou dámou bolo otázkou cti.

Zišli sa pod jej štyrmi nohami, aby sa zúčastnili veľkolepého súboja. Každému išlo o ruku krásnej princeznej ich krajiny, čo už dlhé roky bývala na samom vrchu starej dámy. Dobre si ju strážila, veď to bola jej milená dcéra, ktorej nedala nijaké iné meno než sloboda.

Budú šplhať, mysleli si všetci do jedného. Stará dáma so svojou drahou sestrou to však vymysleli úplne inak. Každý dostal bicykel a mohol sa do slov starej dámy započúvať :

„Nie, nie, moji milí, nebudete sa bicyklovať priestorom, ale časom krajiny, z ktorej pochádzate. Je tam jeden príbeh. Príbeh, ktorý patrí nám všetkým. Až ho raz objavíte, vytúženú slobodu navždy získate. Nemajte strach, moja sestra Tour vás povedie.“

Rytieri nasadli na svoje bicykle. Ešte si aj svoje elegantné šatstvo stihli upraviť, keď stará dáma lúskla prstom a všetci do jedného sa rázom ocitli iba v úplne jednoduchých šatách, čo sa na francúzskom vidieku nosili v roku 842, kedy vznikla aj najstaršia písomka pamiatka krajina galského kohúta Štrasburské prísahy, inak prvý skutočne lahodný bochník tejto gurmánskej krajiny 🙂

Aj takto sa dajú objavovať malebné pekárničky 🙂

Prvé literárne pekárničky v tejto časti Zeme spravovali väčšinou duchovne založení pekári a tak aj prvé bochníky chleba tohto druhu, ktoré sa piekli už v 9. storočí, mali prevažne náboženskú príchuť.

Ale ako sa naši statoční cyklisti stihli presvedčiť, už o dve storočia neskôr sa starým duchovným literárnym pekárničkám do obchodu začali pliesť tie svetské a čoraz viac sa na trhu rozťahovať.

Vypekali samé lahodné pochutiny a bodovali najmä s epickými hrdinskými eposmi, známymi ako chanson de geste. Tie  boli dokonalým odrazom ideálov feudálnej spoločnosti. Kuchtíci do cesta primiešavali oddanosť k panovníkovi, či vernosť k Bohu. Presne tak sa im podarilo upiecť aj slávnu roládu Pieseň o Rolandovi.

Najväčšie umenie akejkoľvek kuchyne je to cukrárske. To francúzske mali naši cyklisti prvý raz ochutnať v 12. a 13. storočí, kedy sa na šľachtických dvoroch vo veľkom vypeká aristokratická ľúbostná lyrika.

Bez sladkých ľúbostných cukroviniek to v tejto krajine nejde 🙂

Jej cesto je sladučké od ideálov galantnej lásky, ktorú do francúzskej cukrárne ako prví priniesli provensalskí trubadúri a neskôr aj truvéri zo severných končín krajiny galského kohúta 🙂

Vypekali sa aj galantné a rytierske romány a naši cyklisti mali teraz možnosť ochutnať skutočnú lahôdku v podobe Tristana a Izoldy.

To bolo pekáreň panská, možno pre niektorých našich hrdinov aj prisladká. A keďže ani jeden sa nechcel vzdať kvôli cukrovke, vynaliezavá Tour im kázala odložiť si svoje biky a zaviedla ich do meštianskej pekárne, kde sa každý jeden z chuti zasmial. Čakali im tam totiž realisticko-satirické koláče ako napríklad Román o lišiakovi 🙂

Avšak meštianska pekáreň najviac láka na skutočnú didakticko-alegorickú lahôdku Román o ruži. Upiekli ju v 13 storočí a o storočie neskôr sa na pultoch objavujú aj bagetky prvých divadelných hier, kroník, či polemík o vzdelávaní a morálke.

Naši hrdinovia opäť raz nasadli na bicykle a opäť cestovali v čase. Tentoraz sa ocitli na prelome 14. a 15. storočia, kde zastali pred veľmi noblesnou pekárňou s delikatesami samých francúzskych Veľkých  rétorikov. Do svojich zákuskov však nepridávali toľko lyriky, aby im lepšie držala forma.

Prišli skutočný literárni pekári a mohli sa vypekať všetky tie chrumkavé dobroty 🙂

A potom to prišlo. Ľudových pekárov z trhu vytlačili skutoční majstri literárnych zákuskov, ktorým sa ich pečenie stalo celoživotným bochníkom. Na ňom si pochutili aj naši cyklisti.

S nesmiernou chuťou sa pustili do slávnych bagiet Villona, čo už v 15. storočí ohlasovali nástup receptúry humanizmu a renesancie. Z nej piekla ešte aj skupina Plejáda na čele s Rabelaisom.

Bochníky z kuchárskej knihy, pod ktorú sa podpísala nejedna tragická vojna, by našim rytierom na bicykloch chutiť ani nemali. Montaigne ich ochutil poriadne pikantnou dávkou skepticizmu.

Našťastie sa objavuje nová kniha receptov, čo tak trochu začína experimentovať. Klasicistické pečivo sa francúzskej literatúre máli a tak sa popri nej púšťa do výroby syrov z kráľovského absolutizmu.

Tých, ktorí sa do toho púšťajú ako prví, by bolo dnes dobré aj zlatom vyvážiť. Cornielle, či Moliére za kvalitu kráľovských literárnych syrov jednoducho ručia aj po štyroch storočia 🙂

Veľmi ochotne to uznali aj naši rytieri na bicyklov, ktorí sa tých fantastických kráľovských syrov ani nasýtiť nevedeli. Práve si na tých slávnych slaných skvostov pochutnávali, keď sa ocitli znovu na starej dáme, a to rovno na jej druhom poschodí.

Stará dáma sa uložila na spánok, no svoj príbeh neskončila…

Zablikala a odela sa do krásnych farieb, aby si uctila udatných bojovníkov. „Milí moji, máte za sebou hodný kus cestu, no ešte dobrý kúsok vás čaká. Oddýchnite si a načerpajte veľa síl. Budete ju veru potrebovať,“ riekla im stará dáma, zavrela svoje láskavé oči a uložila sa na spánok.

Zvoncom však neodzvonila

Vaša Juli 🙂

Ktorý je lepší???

Bolo to krátko pred Vianocami. Ten zoznam som si spísala, aby som Ježiškovi dala návod na super darček. Sú to už roky a za to, čo som tam všetko popísala, by som sa dnes možno aj hanbila a možno aj nie 🙂

Tak táto filmová bomba v mojom zozname chýbať nemohla 🙂

Išlo o desať filmov, desať mojich najobľúbenejších filmov. Všetkých by som ich v tom čase brala na DVD-čku, aby som si ich mohla púšťať stále dookola. Väčšinou to boli ľúbostné  romance, čo ma chytili za srdce a dohnali ma až k slzám. Kedysi práve také filmy boli pre mňa to pravé orechové 🙂

Nebol na vrchných priečkach, ale dnes by som ho tam rozhodne umiestnila. Čo keď to nebola tak celkom moja šálka kávy, dojal ma. Jednoducho ma dojal a chcela som ho vidieť znova a znova. Z tej hrdinskej smrti jedného z najodvážnejšieho vojaka všetkých čias som jednoducho nemohla.

Ten slávny príbeh pozná možno aj každé decko, čo sa narodilo na starom kontinente. Bez najmenších problémov sa mu podarilo preraziť aj za veľkou mlákou, kde sa ho okamžite ujal Hollywod a natočil nejeden skvelý film o hrdinoch kultového hesla –Jeden za všetkých, všetci za jedného.

Štyria mušketieri nie sú sympatickí len ako mladíci 🙂 Aj starci majú čo povedať

Dobre som ho poznala i ja. Veď ako by som si ho dovolila nepoznať, keď išlo o troch slávnych hrdinov našich detských čias. Poznala som ho dokonale, teda aspoň tú jeho najslávnejšiu časť a to ešte oveľa skôr, než som vôbec videla ten nádherne osudný film.

Že existuje aj pokračovanie som ako malá netušila. Príbeh sa končí vo chvíli, keď Aramis, Athos, Prothos a ich mladý druh D´Arttagnan poriadne vypečú s prešibaným kardinálom, ktorého prejde chuť vymýšľa nezbedy. Presne tak, aj to bol mýtus, ktorému som ako malé dievčatko verila 🙂

A potom to prišlo. Film Muž so železnou masou (The Man in the Iron Mask) z roku 1998 všetko zmenil. Nešlo iba o nádherný príbeh, čo láme srdcia, či o dojímavú smrť starého známeho hrdinu, ktorá bola čestnou bodkou za jeho hrdinským životom.

Šlo o druhú, možno až tretiu časť slávneho príbehu Alexandra Dumasa. Časť, ktorá sa však neteší až takej popularite ako slávni Traja mušketieri.

Štyri, hrubé zväzky ukrývajú veru poriadne napínavý príbeh 🙂

Keď som však v starkinej knižnici objavila štyri zväzky slávneho francúzskeho románopisca s názvom Vikomt de Bargelonne, opäť som si nebola istá o čo ide. Musela som prelistovať pár strán, aby som zistila, že ten príbeh je mi niečím strašne povedomý. A že je taký odlišný od filmového spracovania s Leonardom DiCapriom, ktoré som tak dobre poznala.

Prvé, čo ma dostalo je láska. Rivali v láske v knihe sú tými istými rivalmi v láske aj vo filme. Mladučký Ľudovít sa tak trochu nerozvážne zaľúbi do snúbenice syna jedného zo svojich bývalých mušketierov, čím odvážnych mužov pobúri a prinúti k závažným činom.

Avšak vynútená láska z filmu je v knihe vytlačená oddanou a bezhraničnou láskou. Kým filmová milenka svojho kráľovského milenca nenávidí až na smrť a na krk si neváha nasadiť slučku, len aby mohla byť čím skôr so svojím milovaným, románová milenka koná a cíti úplne inak.

Za kráľa, do ktorého sa bezhlavo zaľúbi, by položila aj svoj život a neváha podstúpiť aj peklo na kráľovskom dvore, len aby svojmu milencovi s kráľovskou korunou na hlave dokázala svoju lásku a oddanosť. Preto aj osud jej bývalého snúbenca Vikomta de Bargelonna, milovaného syna samotného Athosa, čo umiera na africkom bojisku, vyznieva ešte tragickejšie ako vo filme.

Vo filme ho neznáša, v knihe trpezlivo miluje 🙂

Možno aj tento ľúbostný motív rozhodol o osude muža so železnou maskou, ktorý sa až príliš podobá na mladého kráľa. Aj v knihe, aj vo filme o existencii tejto ľudskejšie dvojičky kráľa vedel iba málokto. Tajomstvo môže odhaliť snáď len Aramis, ktorý s kráľovaním svojho panovníka veľmi spokojný nie je. A to nielen Aramis filmový, ale i ten románový, ktorý by sa rád stal mocným a dôležitým 🙂

No to, čo sa chlapcom, ktorí sú už zrelí na zaslúžený dôchodok, podarilo vo filme, v románe sa skončí veľkým fiaskom. Výmena dvojičiek na tróne krachne a Aramis s tučným a prostým Prothosom, ktorý mu pri jeho úžasnom spásonosnom pláne pomáhal, sa musia uchýliť na Belle-Isle-en-Mer, aby ich náhodou trest za vlastizradu nestihol.

Zaujímavé je porovnávať filmového D´Artagnana s tým románovým. Čestný, vždy lojálny kapitán mušketierov je azda jediná vec, ktorú majú títo odlišní muži spoločnú 🙂

Z románového D´Artagnana filmového romantického hrdinu nerobte 🙂

Pokiaľ si aspoň trošku na film z roku 1998 pamätáte, tak na utajovaného otca kráľovských dvojičiek, čo sa tak nežne lúči so svojou jedinou láskou kráľovnou Annou, rovno zabudnite. Románový kapitán kráľovských mušketierov je úplne ale že úplne iný. Spokojne napíšem, že je toho filmového presný opak.

Huncútsky a bystrý. Takému oku veru nič neujde – presne taký je aj Dumasov D´Artagnan. Tak veľmi mi pripomína mladého húževnatého D´Artgnana, ktorého si tak dobre pamätáme z legendy o Troch mušketierov. No žiadny strach, aj tento sa postará o slzy, lež to budú slzy smiechu nad jeho dôvtipnými výčinmi 🙂

Film Muž so železnou maskou si rada pozriem ešte aj dnes. Aj po toľkých rokoch ma dojímavé scény dostávajú do kolien a rada si poplačem s kráľovnou Annou nad hrobom jej milovaného kapitána mušketierov. Vrelo ho odporúčam na dlhé zimné večery, ale knihe predsa len verím o čosi viac 🙂

Sú to dôchodcovia, sily však majú aj za mladých

Dumas je Dumas a jeho príbeh o väzňovi, ktorý ani len netuší, aká je sloboda krásna, nemá chybu. Prostoduchosť Prothosa, chladnokrvnosť Aramisa, neha a láska Athosa a dôvtip D´Artagnana, kapitána mušketierov sa tu dopĺňajú tak ako nikde inde.

Ich večná súhra je pre mladého Raoula, Vikomta de Bargelonne nevídanou podporou, pre mladého princa Filipa vzácnou nádejou.

Nádejou, čo nikdy neumiera

Vaša Juli 🙂

Ako zdolať knihársky Mont Everest?

Človek už od dávnych vekov s niečím bojuje. Najprv to bolo s krutou prírodou, kde musel neustále zvádzať boj o prežitie. Potom aj so spoločnosťou, kde si neprestajne musel vydobýjať svoje miesto nielen pod slnkom, ale aj medzi ostatnými ľudskými jedincami.

V praveku to bolo také ľahké ako nikdy 🙂

Vtedy v praveku to bolo hádam najľahšie a najjednoduchšie. Praveký človek mal iba jednu nepriateľku, ktorá mu bola zároveň tou najväčšou priateľkou. Sama matka príroda ho deň za dňom vyzývala na ten prvotný boj o život.

Bolo ich málo. Hádky pazvukmi možno ani len neboli. Stačilo sa len dohodnúť, či hlavou bude žena alebo muž, založiť oheň, uloviť mamuta, najesť sa, odieť sa a postarať sa, aby ľudí bolo stále viac a viac. Život už nikdy potom nebol taký jednoduchý ako vtedy v tých prvých rokov.

Prišli páni a chudáci. Otrok – človek sa stal len obyčajným majetkom svojho pána – tiež obyčajného človeka, ktorý bol len o niečo viac šikovnejší. A bolo to. Zrodili sa prvé jablká sváru. Vznikli hádky, vojny, boje. Každý chcel byť víťaz a nik nechcel mať tú hanebnú nálepku porazený.

Najviac bojujeme sami so sebou 🙂

Áno, život je boj, v ktorom chce každý z nás zvíťaziť  a nik nechce prehrávať. I keď momentálne žijeme v mieri, bojujeme prakticky dennodenne. Hoci vážnych nepriateľov možno ani nemáme, jedného, toho najväčšieho sa jakživ nezbavíme. Je totiž v nás a je len a len na nás, či z boja vyjde ako porazený alebo ako víťaz 🙂

Viem dobre, čo je to boj. Nepotrebujem ani výkladový slovník, aby som až pridobre vedela, čo to dávne slovo znamená. Nepotrebuje ho ani moji kamoši, čo podobne ako ja bojujú každý jeden deň. Bojujú veľmi tvrdo. Dávajú do toho celé svoje srdcia a bez toho, aby dostali čo i len raz strategický plán svojho boja, nikdy sa nevzdávajú.

Ten môj boj mi tak trochu pripomína moju prvú knihu. Mala trošku viac strán a keď som si ju vzala prvý raz do rúk, ani som nedúfala, že sa dostanem na tú vytúženú poslednú stranu.

Bola som mladé hlúpe dievča. Mont Everest  bol pre mňa len obyčajný vysoký kopec a jeho meno mi vôbec nič nehovorilo. No keď sa pozriem späť a prenesiem sa do toho čarovného okamihu, keď som si prečítala aj posledné slovo poslednej vety mojej prvej dočítanej knihy, viem to. Vtedy som ho zdolala 🙂

Aj hrubú knihu treba zdolať ako Mont Everest

Zdolala som svoj čitateľský Mont Everest a dosiahla som hneď až dva výstupy v jednom. Mne nestačilo, že som dočítala svoj prvý román v živote, ale ešte aj ten román mal toľko strán, koľko som pokope jakživ nevidela.

Chceli by ste vedieť, ako sa mi to podarilo?

Ha, to aj ja 🙂 No viem, ako by som na to išla dnes a teda ak máte problém zdolať trochu hrubšie knižky, čo vyzerajú ako hotový knižný Mont Everest, začítajte sa a možno inšpirácia príde sama od seba 🙂

Aký vysoký je váš Mont Everest?

Čo pre vás znamená hrubá kniha a koľko má strán? Toto je prvá a zásadná otázka, ktorú by ste si mali položiť, ak sa do toho skutočne chcete pustiť. Aj keď sa púšťame na túru, mali by sme podľa seba zvážiť, či bude pre nás malinou alebo nám dá poriadne zabrať.

Zaleží na tom, čo je pre vás hrubou knihou 🙂

S knihou to môže vyzerať podobne, ale našťastie je to celkom inak. Každá jedna, ak je dobre napísaná, sa dá hravo zvládnuť. Poznám ľudí, ktorým je aj 250 strán trošku viac, no najlepšie je ak si vašu optimálnu hranicu bez hanby priznáte 🙂

Krok za krokom

Dajme tomu, že pohodlne dáte 350 strán, no o takých sto viac je pre vás hotovou nočnou morou. Dávkujte si tých sto strán presne tak ako nejaké kvapky a s každou ďalšou stránkou prekonávajte svoj limit 🙂

Naozaj to nebude až také ťažké, ak si budete zakaždým vyberať knihu, ktorá má o niečo strán viac ako tá predošlá, ale zase o niečo menej ako tá nasledujúca. Ísť do toho úplne nasilu však naozaj nemá cenu. Stačí si čítať vlastným tempom. Nezáleží na tom, koľko vám to bude trvať. Dôležité je iba to, že nakoniec prekonáte samého seba.

Matika je IN

Miešať hrušky s jablkami môže byť poriadna zábava 🙂

Zabávajte sa a pokojne miešate hrušky s jablkami. Ja to robím tiež. Vždy keď si beriem nejakú novú knihu, pozriem sa na poslednú stranu. Nie preto, aby som si prečítala koniec skôr ako začiatok, ale aby som vedela koľko strán ma čaká.

Potom sa mi vždy ľahko kalkuluje. Viem si napríklad vypočítať za ako dlho by som pri svojom obvyklom tempe mala končiť. Pomáha aj celkom obyčajná záložka. Vždy je zábavné sledovať jej cestu naprieč knihou  🙂

Výzva je naj

Motivácia je slovo, na ktoré netreba zabúdať a ktoré netreba ani podceňovať. Čuduj sa svetu, funguje to aj pri čítaní, najmä pri čítaní hrubých kníh. Tie najhrubšie sú vždy tou najväčšou výzvou aj pre toho najvášnivejšieho knihomoľa.

Snáď to dobre poznáte aj vy. Tá kniha je teda pre mňa ozajstnou výzvou. Magická veta so strašne silnými slovami, ktoré zlomiť je snom mnohých. A teraz to môžete skutočne urobiť. Skúste sa napríklad s niekým staviť a poriadne si ho vychutnať, keď naňho zvoláte: Ha, prečítal/a som to.

Baví ma to, prečítam

Viete, v čom je fígeľ??? No predsa v knihách, ktoré nás bavia. Stačí si len nájsť super žáner a fakt fajnovú tému a potom aj taká 600-ka bude malina a raz dva sa pred vaším zrakom objaví aj posledná strana 🙂

A ak by ste sa náhodou obávali, že vám to nevyjde ani tak, strany neriešte. Nechajte sa pohltiť príbehom a zabudnite na to, koľko strán vás do konca ešte čaká. Inak toto je asi najľahšia cesta ako sa na ten bájny Mont Everest vyšplhať.

Bájny a tajomný, len ako ho zdolať???

Ako teda knihársky Mont Everest zdolať?

Hľaďte na to, čo je pre vás hrubá kniha. Kráčate krok za krokom vlastným tempom. Miešajte hrušky s jablkami a zapojte matematiku. Poďte do výzvy a doveďte svoj boj do víťazného konca 🙂

A nezabudnite, že nijaká kniha nie je prihrubá…

…ak je zábavná

Vaša Juli 🙂

Detektívka, čo len tak prachom nezapadne :-)

Hovorí sa, že človek by mal byť hrdý na roky svojho detstva. No dobre, nehovorí sa to príliš často, ale asi to malo nejako tak byť. Detstvo je predsa to najkrajšie obdobie v živote človeka a každý jeden jedinec na zemeguli by si ho mal dokonale užiť.

Bez mončiči by spomienky na detstvo v 90. rokov také dokonalé hádam ani neboli 🙂

Potom by mali byť aj spomienky naň priam dokonalé. To dáva predsa rozum. Ak sme prežili niečo ozaj nádherné, každá jedna spomienka na ten nádherný okamih by nám mala srdce rozochvieť.

Tomu ja hovorím dokonalé spomínanie a želám si, aby každý z nás na to svoje detstvo tú dokonalú spomienku aj mal, pretože nič nemôže byť krajšie ako mať dokonale nádhernú spomienku na roky svojho detstva 🙂

Ja ich mám celú kopu. I keď som ho prežila v poriadne divokých rokoch deväťdesiatich. Tie asi z pohľadu dospelákov príliš ružové neboli, ale ja som to vtedy vôbec ale vôbec neriešila. Radšej som si užívala krásne roky toho malého dievčatka, ktorým som počas toho divokého západu na Slovensku bola.

Presne takto si ho pamätám… Jedinečný Macko Uško 🙂

Veľa sme sa hrali a stále sme boli kdesi vonku na dvore a dýchali sme čerstvý vzduch. Keď nám počasie neprialo, útočiskom nám bola naša zelená izbička s Mickey Mousom na stene, kde sme sa mohli dosýtosti vyhrať. Knihy nás nebavili a tak, keď nás už hra prestala baviť, sadli sme si pred telku a pozerali rozprávky 🙂

Bežalo ich neúrekom. Mali sme len jednu stanicu, ku ktorej sa o pár rôčkov pridala ďalšia, no stále sa bolo na čo kukať. Dodnes milujem Priateľov, či starý dobrý Krok za Krokom. Na Macka uška nedám dopustiť a Včielka Maja je večná kamoška. A keď teraz začali dávať slovenského Komisára Rexa, tešila som sa ani blcha.

Avšak tento film mi takpovediac unikol pomedzi prsty. Vybavuje sa mi len jedna jediná dobrodružná scénka a ani na tú som sa nedívala s bohvie-akou obľubou. Boli tam deti, pes, nejaký vlak a možno ešte aj poriadne daždivá noc.

Táto partia ma v detstve príliš nenadchla, no nikdy nie je neskor začať ju milovať 🙂

Riadne napätá a dramatická situácia, ktorá by ma teraz vytrhávala zo stoličky, ma v tých poriadne búrlivých deväťdesiatych rokoch príliš nenadchla. Bola som malé dievčatko s romantickou dušou, čo chcelo romancu a nehu a nie des a hrôzu 🙂

Ak si dobre pamätám, táto televízna séria minipríbehov ma nezaujala práve preto. Preto som ani nesiahla po knižnom spracovaní týchto detských detektívek, ktoré nám rodičia v dobrej viere kupovali.

Všetko má svoj čas a mňa si tá dobre mienená kúpa rodičov lapila do svojich osídel. Je to už dobrý rok, čo som sa začítala do jedného z mnohých príbehov Enid Blythová, ktorú pred dvadsiatimi piatimi rokmi preslávila jej dobrodružná Slávna päťka 🙂

Dobre mienená kúpa nakoniec nazmar nevyšla 🙂

Mne sa dostal do rúk jej príbeh s riadne tajomným názvom Päťka na pašeráckom vŕšku (ang. The Famous Five, Five Go To Smugler´s, u nás 1993, 159 strán.)

Pokiaľ si na ich úžasne dobrodružné historky pre mládež spomínate, tak dobre viete, že Julian, Dick, George, Anna a pes Timothy sú riadni výmyselníci. Nijaká záhada pre nich dlho záhadou neostane a každú jednu, ktorá im príde do cesty, raz dva vyriešia.

Inak tomu nie je ani na tajomnom Pašeráckom vŕšku, kde sa musia uchýliť na prázdniny a kde verný psík Timothy má vstup prísne zakázaný. Svojich kamošov však opustiť nechce a radšej sa necháva skryť v útrobách Pašeráckeho vŕšku, než by sa mal vrátiť domov sám a opustený.

Starať sa o utajovaného tvora na hrade, kde sú nástrahy na každom kroku, nie je med lízať. Našej päťke hrozí odhalenie doslova každú chvíľu. Situácia je čoraz napätejšia a napätejšie, no dobrý psík, ktorý aj v tejto neľahkej skúške ukáže svoje veľké psie srdce, nestráca hlavu.

Slávna päťka vždy uháňa za nejakou dobrodružnou záhadou

Zaňuchá, že v jeho dočasnom domove ide naozaj do tuhého. A keď už aj jeho kamoši z partie šípia, že niečo predsa len nie je s kostolným poriadkom, Slávna päťka zasahuje. Priamo na Pašeráckom vŕšku sa pustia do boja s nebezpečnými pašerákmi, ktorí sa nezastavia pred ničím.

Des a hrôza, teda aspoň miestami, no hlavne dobrodružstvo a napätie od začiatku do konca, ma prinútilo totálne zmeniť názor na túto lahôdku z rokov deväťdesiatych.

Dokonca som tam našla čosi aj pre malé dievčatko s romantickou dušou. Psíček s verným srdiečkom by mu v tomto napätom príbehu o malých detektívoch mal celkom postačiť. Mne teda stačil dokonale 🙂

Človek sa rokmi mení a to čo sa mu kedysi stalo desivé a hrozné sa mu teraz vidí vzrušujúce a napínavé. To je tá nádherná sloboda človeka. Zmeniť svoj vkus a názor na kohokoľvek a čokoľvek.

Scooby-Doo to síce nie je, ale aj tento psík vás chytí za srdce 🙂

Hádam ste ho ohľadne Slávnej päťky meniť ani nemuseli a už dlhé roky bezvýhradne obdivujete tú slobodu detského ducha, nádherne desivé akcie, prekrásne prírodne scenérie a dojímavé priateľstvo piatich detektívov, proti ktorému sú aj tí najväčší zloduchovia úplne bezmocní.

Scooby doo to síce nie je, no Slávna päťka je aj tak nesmrteľná. Ide o vzrušujúcu a jedinečnú detektívku, skutočne lahôdku rokov deväťdesiatych a tá byť len tak zapadnúť prachom nemala 🙂

Oprášme ju spoločne

Vaša Juli 🙂

 

Výnimočná báseň obyčajného básnika :-)

Nikdy to nebol náš velikán.

Bol to len básnik. Len ďalší básnik zo štúrovskej generácie, čo chceli zmeniť svet, náš slovenský svet. Jeho meno by sme možno nepoznali nebyť jeho výnimočnej básne, čo napísal na motívy obyčajnej ľudovej piesne.

Básne, ktorá zapália oheň v nás 🙂

Nie je nič krajšie ako si ju zaspievať po vyhratom zápase 🙂

Spomaľte na chvíľu a poďte si zaspomínať na jedného výnimočného chlapíka tých dávnych revolučných dní. Bolo ich mnoho, viem. Ťažko uhádnuť jeho meno na prvý krát. Ľahšie však ho odhaliť podľa tejto stopy. Stopy, čo vás povedie cez ľad a trávu neraz až na Bratislavský hrad 🙂

Už viete, o kom je reč???

Zohral malú, no o to významnejšiu rolu. V boji sa držal skôr v úzadí, no dnes, dnes jeho slová pozná každý jeden jeho rodák. Hrdo, s rukou na srdci ich spieva pri veľkej sláve, no nebojí si ich ešte hrdšie zanôti i pri tej najmenšej bolesti svojho národa.

Takú veľkú silu majú slová Janka Matúšku.

Písal sa 10. január 1821 , keď v Dolnom Kubíne uzrel svetlo sveta tento budúci romantický básnik, prozaik, dramatik, ktorý o takmer dvadsať rokov neskôr študuje na známom bratislavskom lýceu. Tu bol ako inak pod silným vplyvom Ľudovíta Štúra a bol jedným z tých, čo odišli na protest proti jeho suspendovaniu.

Mladý otecko národnej hymny bol celkom fešák, čo poviete 🙂

Študuje do roku 1844 a potom sa stáva vychovávateľom  🙂

Dostáva sa na Oravu, kde organizuje aj Slovenské národné obrodenie. Pri prenasledovaní však ochorie a táto choroba zanecháva na jeho zdraví trvalé následky. Jeho osudy po revolúcie veľmi šťastné nie sú. Žije v úzadí a chudobe. Pracuje ako štátny úradník v Trstenej a Dolnom Kubíne, kde aj 11. januára 1877 zomiera.

Kde inde by mal začať literárne tvoriť ak nie na bratislavskom lýceu?

Na prvých stránkach jeho ani nie tak rozsiahlej tvorby by sme celkom iste našli príležitostnú poéziu, no tiež i veršované povesti s romantizujúcim charakterom. A ako aj v mnohých iných slovenských dielach z tej doby, aj tu sa do popredia dostáva spor medzi ľúbostným citom a prekážkou, ktorá bráni láske dvoch hrdinov.

Ide o také žánrové hybridy 🙂

Štúrovci naozaj tvorili v čase, keď nad Tatrami len tak blýskalo

Doba, kedy sa jeho príbehy odohrávajú, je buď nejasná (Svätý zákon), alebo absentuje (Pomsta), či je len kulisou príbehu (Klára Zachová). Povesť Hrdoš však zdôrazňuje ideologickú myšlienku a práve tu je aj narušený nadosobný motív. V almanachu Nitra mu vychádza balada Kozia skala, či skladba Púchovská skala (obe v roku 1844).

Jedna vychádza priamo z ľudovej povesti, druhá je už didaktizujúcou skladbou.

Aj to je jeden z mnohých dôkazov, že aj Matúška, tak ako aj ostatní jeho romantickí spolubojovníci, má veľmi blízko k ľudovej slovesnosti, o ktorej pramene opiera aj svoje dielka 🙂

Niet pochýb, že uhádnete jeho najvýznamnejšie dielo

Jasný dôkaz, že sme s folklórom naveky spätí

Je ním jedna veľmi slávna pieseň. Pieseň, ktorá je síce jeho, no nie je len jeho. Patrí nám všetkým, ktorým bije srdce pre naše malé a malebné Slovensko. Je to naša súčasná štátna hymna, ktorú v roku 1844 zložil na motívy ľudovej piesne Kopala studienku.

Je to naša Nad Tatrou sa blýska.

A tu mi prichádzajú na um slová, ktoré zazneli, keď človek prvýkrát stúpil na povrch mesiaca – „Jeden malý krôčik pre človeka, obrovský krok pre ľudstvo.“ Tak sa mi zdá, že to tak trochu platí aj pre nášho Matúšku, ktorého slová vie dnes naspamäť celá krajina 🙂

Nikdy veľa vody nenamútil.

V boji za slovenskú kultúru ťahali nitky skôr iní a jeho sme v predných líniách takmer ani len nevideli. Možno by sa jeho meno do učebníc literatúry nikdy nedostalo a zapadlo by prachom rovnako ako kopec mien iných hrdinov, čo tak vytrvalo bojovali za našu vlasť, nebyť toho jedinečného počinu.

Možno ani sám netušil, aká veľká vec sa mu podarila.

Azda mu ani vo sne nenapadlo, že jej slová bude raz poznať úplne každý 🙂

Azda si ani neuvedomil ako veľmi povzbudil svojich milovaných krajanov nielen do ďalších týždňov, mesiacov, či rokov, ale aj do ďalších storočí. Vonkoncom sa mu ani len nesnívalo, že si jeho bojovné slová budú spievať vždy, keď im bude ťažko. Veď ani jemu nebolo ľahko keď ich písal.

Že zazniu vždy, keď Slovenskom predbehne vlna radosti a šťastia.

Že si ich bude spievať nejeden majster sveta, hrdý na vlasť, z ktorej pochádza. No tiež si ich bude spievať každý jeden Slovak, keď sa pretrhnú jeho jarmá a on sa prvý raz nadýchne čerstvého vánka svojej slobody. Netušil ani, že tie výnimočné slová, čo písala jeho ruka na pokyn jeho srdca, naženú slzy do očí nejednej slovenskej deve, len čo začuje ich prvej písmenká 🙂

Tomuto obyčajnému básnikovi sa o tom ani len nesnívalo.

Najslávnejšia slovenská búrka je tak trochu paradox spod Tatier 🙂

A predsa tento obyčajný básnik, ktorý by sa inak možno ani do učebníc literatúry nedostal, môže za to, že jedna malá krajina spod Tatier má svoju pieseň. Pieseň, čo chytá za srdce každého jej syna, či dcéru.

Nie je to tak trochu paradox???

Paradox spod Tatier???

Vaša Juli