Ničivá sopka či nádherná čerešňa?

Ako vnímame druhý breh my, mladí ľudia plní života? Čo znamená pre nás koniec životnej púte? A ako je to s láskou, keď ju pretne smrť?

Asi tak pre dvoma rokmi som do našich obecných novín napísala tento krátky príbeh:

Veľká láska nikdy nie je morbídna 🙂

Chlapec a dievča. Sú ešte mladí a svoju čerstvú lásku si užívajú plnými dúškami. Tešia sa z každej voľnej chvíľky, ktorú môžu byť spolu a do vĺn lásky sa ponárajú čoraz viac a viac. Ale život je príliš krátky a smrť si brúsi zuby na ich šťastie.

Príde rakovina a ešte viac ich myšlienka smrti zblíži. Možno sa aj vezmú, no svoje dni si užívajú naplno. A potom to príde. Chlapec zomrie. Smútok, bolesť, hnev sa valia na dievča, stojace pri mĺkvom hrobe. Cintorín sa stáva jej obľúbeným miestom.

A síce čas vylieči rany a vráti ju späť do života, aj po rokoch ju práve na Dušičky vídať pri jeho hrobe. Len ona vie, že práve vtedy stojí pri nej jej veľká láska z mladosti a z líc osušuje jej vlhké slzy.

Mala som strach, no už viem o akej veľkej láske Dušičky sú

Nikdy som takú veľkú lásku necítila, ani nezažila a priznám sa, že keď som bola malá, tak som z dní na prelome októbra a novembra mala veľký strach. Bála som sa duchov, ktorí po tieto noci vraj blúdia v okolí pohrebisk a živým naháňajú des a hrôzu. Verte, či nie na cintorín zapaľovať svojím drahým sviečky som chodila len so strachom v očiach a s malou dušičkou.

Vtedy som ešte nevedela o čom tieto dni vôbec sú. Nechápala som to, čo viem dnes, lebo dnes už dobre viem, že Dušičky sú presne o tom istom ako aj ostatné sviatky v roku. Sú o láske ku naším drahým zosnulým. Sú o tom, ako hlboký je náš vzťah ku nim práve teraz, keď už nemôžeme cítiť ich objatie, či bozky.

Je to už nejakých pár mesiacov, čo som publikovala príspevok o jednej krásnej knihe. Do života dvoch mladých umierajúcich ľudí vtrhne veľká láska ako hurikán a do ich trpkých osudov plných bolesti, straty, či smútku prinesie niečo nádherné. Prinesie sen o šťastí, romanci, nehe, ktorý však zostane v ich myšlienkach iba snom.

Ich láska je ako sopka, čo oboch milencov raz pohltí

Ak niekto príbeh od Johna Greena, v ktorom boli na vine hviezdy čítal, možno by povedal, že myšlienky dvoch mladých ľudí odsúdených na predčasnú smrť sú miestami až príliš filozofické, až príliš depresívne. Tvrdil by, že táto láska je naozaj ako sopka, čo oboch milencov pohltí a strhne do svojho žeravého vnútra.

Možno. Možno je to presne tak. Sťa milenci z Vezu, ktorých sopka pohltí doslovne, Hanzel Grace a August Waters sa skutočne tak cítia. Nevedia si predstaviť, čo ich po smrti čaká a či ich ešte niečo vôbec čaká. Preto sú ich polemiky na filozofickej báze také depresívne, také beznádejné.

Sú ešte veľmi mladí, poviete si, nemôžu vedieť, čo ich na druhom brehu čaká. Avšak milenci z inej knihy sú v tom istom veku, presne v tej istej situácii a predsa. Je to úplne iný svet, čo vidia svojimi očami.

Rune a Poppy. Malý nórsky chlapec, ktorý sa vie tak ľahko naštvať, a jeho Poppinim (po nórsky moja Poppy), neobyčajné dievča s neobyčajným vlastným svetom, ktoré mu umiera.

Úplne iný príbeh o láske na druhom brehu

Veľmi mladučkí ľudia, veľká osudová láska a Tisíc chlapčenských bozkov, výnimočný román z pera anglickej spisovateľky Tilie Coleovej (ang. A Thousand Boy Kiss, rok 2016, u nás 2017, 323 strán).

Keď stará mama dá pred smrťou svojej malej Poppy zavárninový pohár, nech si doň nazbiera tisíc výnimočných bozkov, jej malý Nór neváha ani chvíľu. Miluje ju viac než čokoľvek iné a chce jej dať každý jeden. A tak Poppy dostane svoj prvý chlapčenský bozk pod milovanou čerešňou.

Po pár rokoch ich rodičia rozdelia a Rune odchádza na opačný koniec sveta  riadne nahnevaný na celý svet. Z Nórska sa vráti skutočne zlý rebel, pre ktorého slovo autorita neexistuje. Chce zistiť, prečo ho jeho veľká láska odvrhla a celé dva roky mu nedala o sebe vedieť ani slovíčko.

No netuší, čo sa deje. Netuší, ako má málo času. Netuší, že na naplnenie poloprázdneho pohára má len pár mesiacov. A už vôbec netuší, že jeho dievča, ktorému dal polovicu svoju srdca umiera a on má skutočne len obmedzený čas na svoje bozky…

Na bozky mu zostáva len veľmi málo času

Už to nie je sopka, ktorá krutou lávou ničí jeho mladé a ľúbiace srdce. Sú to ich spoločné sny, ktoré mu napĺňajú dušu a z ktorých sa ešte veľa nestalo realitou. Veľa z nich sa ňou ani nikdy nestane. No nájdu sa aj také, ktoré sa rozhodol v sladkú realitu premeniť a spraviť hocičo, aby jeho Poppynim bola v tie posledné týždne šťastná.

Hoci budete slziť po celý čas, beznádej v tomto príbehu nenájdete. Je to úplný opak Hanzel a Augusta. Je to akoby tunel. Tunel s jasným a žiarivým svetlom na konci. Tunel s prekrásnou nádejou, že na druhom brehu sa milujúce srdcia opäť stretnú a bude im dopriate prežiť lásku, o ktorú ich na tomto brehu ukrátili.

Krásne to vidieť aj v okamihu, keď sa ich cesty rozdelia. Ona je jedinečná a aj svoju choroby nevníma ako hocikto iný. Dokáže premýšľať na krásnymi jedinečnými vecami druhého brehu a presne to učí aj svojho milovaného Nóra, ktorý v tej najťažšej chvíli je už dokonale pripravený nechať ju ísť domov. A presne o tom to je…

O tom je aj sviatok týchto dvoch dní. Neverím, že druhý breh alebo nebo nie sú. Nik ma o tom nepresvedčí. Ani román Na vine sú hviezdy, ktorý však dáva na stôl iné otázky, v ktorých sa ukrývajú iné, nemenej dôležité hodnoty.

Zapáľte milovaným sviečku, lebo veľká láska je ako rozkvitnutá čerešňa… je tu len na veľmi krátky čas, preto je taká výnimočná

Kým sa však Hanzel a August hádajú o zmysle svojej smrti a o tom, čo bude potom, Rune dostáva od svojej milovanej vzácnu lekciu. Lekciu, ktorá ho naučí tešiť sa zo života, no jeho konca a smrti sa nebáť 🙂

Som šťastná, že mi prišla pod ruku kniha, v ktorej som našla skutočnú ozvenu svojho srdca, lebo verím v lásku na druhom brehu. Stačí jej len zapáliť sviečku, ktorá zahorí plameňom vašej lásky…

 Na cintoríne sa to nekončí

Vaša Juli 🙂

0.00 avg. rating (0% score) - 0 votes

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*