Klasika či moderna naša knižná

Aj vy vidíte ten rozdiel, ktorý priam bije do očí? Aj vy ho cítite na stránkach kníh, ktoré čítate? Aj vy sa nad ním pozastavujete vždy, keď ste ponorení do knižného sveta svojich hrdinov?

Stará klasická kniha prináša všelijaké štedré dary 🙂

Aj vy sa pri čítaní nejakej knihy, čudujete čo sa deje s tým súčasným literárnym svetom, že je taký lakomec lakomý? Aj vy sa večne obzerajte po starých dobrých knihách a pozastavujete sa nad tým, že sú ku vám ako štedrý deduško, ktorý na návštevu nikdy nepríde s prázdnymi rukami?

Čítam veľmi veľa. Staré knihy, nové knihy, to je ako už viete moje. Všimla som si to už skôr. Celkom mi stačilo prečítať si niečo zo staršieho dáta a hneď vzápätí niečo z novšieho a bolo to.

Vtedy som to veľmi neriešila. Vôbec som to neriešila, brala som to ako fakt, s ktorým moje skromné úvahy vôbec nič nespravia. Jednoducho to je tak a nie inak. Neprekážalo mi to, lebo môj umelecký zážitok z dobre napísanej knihy to nijak neznižovalo 🙂

Ba ani teraz mi to vôbec neprekáža a umelecký zážitok mi to ešte stále nijako nekazí. V tomto príspevku sa nechcem sťažovať ani sa obháňať argumentami a protiargumentami, práve naopak. Dnes chcem iba trošku poukázať na ten do očí bijúci rozdiel medzi dnešnými dielami a dielami, ktoré sa písali kedysi. Možno by som chcela prísť tak trochu na to, či to čo sa deje v dnešnom svete knihy je dobré, ale zlé.

Ja viem. Toto asi nevyriešim. Už vopred mi je jasné, že sa mi to nepodarí. Je to príliš zložitá otázka, hodná nejednej odbornej diskusie. Bolo by treba problematiku súčasnej literatúry dôkladne preštudovať a potom zaujať nejaké zmysluplné stanovisko a to ja teraz nechcem.

Chcem sa s vami podeliť o svoje dojmy a pocity na základe svojej čitateľskej skúsenosti a z toho, čo sa mi z nej dostalo priamo do srdca. Lebo srdce jediné môže súdiť pri umeleckom diele a rozdávať pozitívne alebo aj negatívne kritiky 🙂

Stará dobrá klasika s realistickým príbehom

Ale poďme pekne po poriadku. Kniha, ktorá ma primäla uvažovať o napísaní dnešného príspevku je slávny ruský Doktor Živago z roku 1956. Moskvočan Boris Pasternak zaň v roku 1956 získal Nobelovku, ktorú však odmietol. Aj to svedčí o tom, že ide o jedno výnimočné dielo, ktoré sa zrodilo nie v práve najslobodnejších časoch ruskej spoločnosti.

O osudy moskovského doktora Živaga som sa začala zaujímať až keď som videla film. Uchvátil ma svojou ľudskosťou v neľudských časoch, kedy sloboda bola pre jeho hrdinov iba vzdialeným a bájnym pojmom. Dostal ma ten príbeh ťažko skúšanej lásky v drsnom prostredí, v ktorom  aj samotná láska akoby na večné veky vyhynula.

Film to až tak neukázal, kniha však áno. 495 strán ma v tomto románe ani trochu neprekvapuje. Kým sa film zameriava skôr na lásku a citový život hlavného hrdinu, kniha to je už celkom iná káva. Ona si teda servítku pred  ústa nedáva a ide si tvrdo za svojím 🙂

Obdobie po prvej svetovej vojne a to, čo sa deje bezprostredne po nástupe červených v ruskej zemi opisuje nanajvýš realisticky a s plnou krutosťou tejto temnej doby. Situáciu na Urále v tých pohnutých časoch vykresľuje do najtemnejších detailov až hneď máte pocit, že ste priamym účastníkom krutej a bezcitnej vojny, kde mier tentoraz neznamená slobodu a šťastie, ale des a hrôzu z toho, čo ešte môže byť.

Láska v knihe ustupuje do úzadia, aby mohla vyniknúť realita

Ba ani keď sa s doktorom Živagom napokon vrátite do civilizácie a k jeho milej, nevydýchnete si. Hrôzy z priameho boja nahradia hrôzy z úradnej moci, ktorá čoraz viac číha na vaše šťastie. No vy sa nevzdáte. Ľudské hodnoty sú vo vás prihlboko zakorenené, aby ste o niečom takom vôbec uvažovali. Ak ste sa už stihli zoznámiť s týmto sympatickým doktorom, ktorý aj napriek prežitému peklu zostáva verný sám sebe, viete o čom to hovorím 🙂

V dnešnej dobe sa už niečo také rozľahlé nenapíše, čo? A aj keď napíše, máloktorý autor sa sotva pustí do opisovania takých desivých ale realistických detailov ako Pasternak vo svojom významnom diele.

Moderné spracovanie fiktívnej vojny

Možno. Keď som rozmýšľala o nejakom súčasnom diele, s ktorým budem môcť porovnať túto zlatú ruskú klasiku, napadla ma kniha, ktorú som dočítala len pred pár dňami. Je to kniha, ku ktorej by som sa asi v živote nedostala nebyť knižného predplatného. Volá sa to Svätý mäsiar zo Šamorína s podtitulom A iné príbehy z čias Malej Dunajskej vojny. Tento vojnový románik je z pera Petra Pečonku (2016, 250 strán).

Je to vlastne sci-fi, nazvime to politické sci-fi. Celý dej sa krúti okolo vojny v roku 2016 medzi Maďarmi a Slovákmi, ktorá sa odohráva na našich územiach. Pečonka si vytvoril fiktívnu vojnu, pred našimi očami vykresľuje jej drsný priebeh a maľuje príbehy ľudí, ktorí sú ňou priamo zasiahnutí. Robí to veľmi realisticky až mám človek naozaj pocit, že túto fiktívnu vojnu naozaj zažil na vlastnej koži.

V čase, kedy sa príbeh svätého mäsiara zo Šamorína odohráva, je už pár dní po vojne. Všade je chaos a na našom území máme vojská OSN, ktoré sa za každú cenu snažia udržať mier. Ľudia sú vystrašení a spomienky na vojnové časy sú ešte príliš živé. Práve na nich je postavený celý príbeh a autor práve prostredníctvom  spomienok priamych účastníkov bojov opisuje všetky zverstvá Malej Dunajskej vojne.

Aj tu sa odohrávajú príbehy z čias Malej Dunajskej vojny

Je to dosť drsné a realistické, ale aj tak. 495 strán proti 250 stranám hovorí  za všetko. Je to jeden z mnohých ukazovateľov, ďalší by pokojne mohol byť reálny príbeh oproti fikcii, no to len v tomto jednom prípade. Ak si však vezmeme nejakú inú dvojku s rovnakou témou, no rozdielnym vekom, vyjde nám to isté.

Pečonka má moju všetku česť. Svoju Malú Dunajskú vojnu opisuje moderným spôsobom a robí ju dôveryhodnou. Jeho kreatívny prístup je obdivuhodný a určite má miesto v súčasnej literatúre. No Pasternák je predsa len Pasternák. Je to stará klasická škola, ktorú obdivujú naši rodičia. Otázka je, či ju raz budú obdivovať aj naše deti.

A my? Čo si vyberieme my?

Vaša Juli 🙂

0.00 avg. rating (0% score) - 0 votes

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*