Klasika či moderna naša knižná

Aj vy vidíte ten rozdiel, ktorý priam bije do očí? Aj vy ho cítite na stránkach kníh, ktoré čítate? Aj vy sa nad ním pozastavujete vždy, keď ste ponorení do knižného sveta svojich hrdinov?

Stará klasická kniha prináša všelijaké štedré dary 🙂

Aj vy sa pri čítaní nejakej knihy, čudujete čo sa deje s tým súčasným literárnym svetom, že je taký lakomec lakomý? Aj vy sa večne obzerajte po starých dobrých knihách a pozastavujete sa nad tým, že sú ku vám ako štedrý deduško, ktorý na návštevu nikdy nepríde s prázdnymi rukami?

Čítam veľmi veľa. Staré knihy, nové knihy, to je ako už viete moje. Všimla som si to už skôr. Celkom mi stačilo prečítať si niečo zo staršieho dáta a hneď vzápätí niečo z novšieho a bolo to.

Vtedy som to veľmi neriešila. Vôbec som to neriešila, brala som to ako fakt, s ktorým moje skromné úvahy vôbec nič nespravia. Jednoducho to je tak a nie inak. Neprekážalo mi to, lebo môj umelecký zážitok z dobre napísanej knihy to nijak neznižovalo 🙂

Ba ani teraz mi to vôbec neprekáža a umelecký zážitok mi to ešte stále nijako nekazí. V tomto príspevku sa nechcem sťažovať ani sa obháňať argumentami a protiargumentami, práve naopak. Dnes chcem iba trošku poukázať na ten do očí bijúci rozdiel medzi dnešnými dielami a dielami, ktoré sa písali kedysi. Možno by som chcela prísť tak trochu na to, či to čo sa deje v dnešnom svete knihy je dobré, ale zlé.

Ja viem. Toto asi nevyriešim. Už vopred mi je jasné, že sa mi to nepodarí. Je to príliš zložitá otázka, hodná nejednej odbornej diskusie. Bolo by treba problematiku súčasnej literatúry dôkladne preštudovať a potom zaujať nejaké zmysluplné stanovisko a to ja teraz nechcem.

Chcem sa s vami podeliť o svoje dojmy a pocity na základe svojej čitateľskej skúsenosti a z toho, čo sa mi z nej dostalo priamo do srdca. Lebo srdce jediné môže súdiť pri umeleckom diele a rozdávať pozitívne alebo aj negatívne kritiky 🙂

Stará dobrá klasika s realistickým príbehom

Ale poďme pekne po poriadku. Kniha, ktorá ma primäla uvažovať o napísaní dnešného príspevku je slávny ruský Doktor Živago z roku 1956. Moskvočan Boris Pasternak zaň v roku 1956 získal Nobelovku, ktorú však odmietol. Aj to svedčí o tom, že ide o jedno výnimočné dielo, ktoré sa zrodilo nie v práve najslobodnejších časoch ruskej spoločnosti.

O osudy moskovského doktora Živaga som sa začala zaujímať až keď som videla film. Uchvátil ma svojou ľudskosťou v neľudských časoch, kedy sloboda bola pre jeho hrdinov iba vzdialeným a bájnym pojmom. Dostal ma ten príbeh ťažko skúšanej lásky v drsnom prostredí, v ktorom  aj samotná láska akoby na večné veky vyhynula.

Film to až tak neukázal, kniha však áno. 495 strán ma v tomto románe ani trochu neprekvapuje. Kým sa film zameriava skôr na lásku a citový život hlavného hrdinu, kniha to je už celkom iná káva. Ona si teda servítku pred  ústa nedáva a ide si tvrdo za svojím 🙂

Obdobie po prvej svetovej vojne a to, čo sa deje bezprostredne po nástupe červených v ruskej zemi opisuje nanajvýš realisticky a s plnou krutosťou tejto temnej doby. Situáciu na Urále v tých pohnutých časoch vykresľuje do najtemnejších detailov až hneď máte pocit, že ste priamym účastníkom krutej a bezcitnej vojny, kde mier tentoraz neznamená slobodu a šťastie, ale des a hrôzu z toho, čo ešte môže byť.

Láska v knihe ustupuje do úzadia, aby mohla vyniknúť realita

Ba ani keď sa s doktorom Živagom napokon vrátite do civilizácie a k jeho milej, nevydýchnete si. Hrôzy z priameho boja nahradia hrôzy z úradnej moci, ktorá čoraz viac číha na vaše šťastie. No vy sa nevzdáte. Ľudské hodnoty sú vo vás prihlboko zakorenené, aby ste o niečom takom vôbec uvažovali. Ak ste sa už stihli zoznámiť s týmto sympatickým doktorom, ktorý aj napriek prežitému peklu zostáva verný sám sebe, viete o čom to hovorím 🙂

V dnešnej dobe sa už niečo také rozľahlé nenapíše, čo? A aj keď napíše, máloktorý autor sa sotva pustí do opisovania takých desivých ale realistických detailov ako Pasternak vo svojom významnom diele.

Moderné spracovanie fiktívnej vojny

Možno. Keď som rozmýšľala o nejakom súčasnom diele, s ktorým budem môcť porovnať túto zlatú ruskú klasiku, napadla ma kniha, ktorú som dočítala len pred pár dňami. Je to kniha, ku ktorej by som sa asi v živote nedostala nebyť knižného predplatného. Volá sa to Svätý mäsiar zo Šamorína s podtitulom A iné príbehy z čias Malej Dunajskej vojny. Tento vojnový románik je z pera Petra Pečonku (2016, 250 strán).

Je to vlastne sci-fi, nazvime to politické sci-fi. Celý dej sa krúti okolo vojny v roku 2016 medzi Maďarmi a Slovákmi, ktorá sa odohráva na našich územiach. Pečonka si vytvoril fiktívnu vojnu, pred našimi očami vykresľuje jej drsný priebeh a maľuje príbehy ľudí, ktorí sú ňou priamo zasiahnutí. Robí to veľmi realisticky až mám človek naozaj pocit, že túto fiktívnu vojnu naozaj zažil na vlastnej koži.

V čase, kedy sa príbeh svätého mäsiara zo Šamorína odohráva, je už pár dní po vojne. Všade je chaos a na našom území máme vojská OSN, ktoré sa za každú cenu snažia udržať mier. Ľudia sú vystrašení a spomienky na vojnové časy sú ešte príliš živé. Práve na nich je postavený celý príbeh a autor práve prostredníctvom  spomienok priamych účastníkov bojov opisuje všetky zverstvá Malej Dunajskej vojne.

Aj tu sa odohrávajú príbehy z čias Malej Dunajskej vojny

Je to dosť drsné a realistické, ale aj tak. 495 strán proti 250 stranám hovorí  za všetko. Je to jeden z mnohých ukazovateľov, ďalší by pokojne mohol byť reálny príbeh oproti fikcii, no to len v tomto jednom prípade. Ak si však vezmeme nejakú inú dvojku s rovnakou témou, no rozdielnym vekom, vyjde nám to isté.

Pečonka má moju všetku česť. Svoju Malú Dunajskú vojnu opisuje moderným spôsobom a robí ju dôveryhodnou. Jeho kreatívny prístup je obdivuhodný a určite má miesto v súčasnej literatúre. No Pasternák je predsa len Pasternák. Je to stará klasická škola, ktorú obdivujú naši rodičia. Otázka je, či ju raz budú obdivovať aj naše deti.

A my? Čo si vyberieme my?

Vaša Juli 🙂

Tá najkrajšia univerzita sveta

„Vlastnou univerzitou života je zbierka kníh,“ riekol škótsky filozof a historik Thomas Carlyle a hádam sa nemýlil 🙂

Škótsky filozof a historik Thomas Carlyle a jeho vlastná univerzita života 🙂

Po začiatku školského roku sa ohlásil aj ten akademický a prázdniny sa skončili už aj naším vysokoškolákom. Keď som si hľadala pre Vás nejaký citátik, ktorý by rozjasnil tieto pochmúrne jesenné dni, narazila som práve na túto pre mňa neznámu osobnosť škótskeho života a jej slová, ktorým vzdáva hold hádam aj tej najkrajšej univerzite života.

Možno to vyznie ako výsmech. Predsa každá jedna univerzita na svete je vážená inštitúcia a snaží sa dať svojím poslucháčom čo najviac. Snaží sa im dávať určite viac ako nejaká kniha, či dokonca zbierka kníh.

Tak ako teda môže niekto povedať, že všetky tie vznešené univerzity sveta môže nahradiť obyčajná kniha? Že všetky tie roky vzdelávania strávené na akademickej pôde sa dajú vymeniť za hŕstku síce pekných a múdrych, ale predsa len prostých kníh?

A koniec koncov nie je to potom priame nabádanie študentov, aby si zbalili svojich päť slivák, zo svojich alma mater odišli a hajde do knižníc, kde sa naučia viac?

Nuž neviem. Asi by som sa veľmi smiala, keby tento článok spôsobil frontálny odchod z univerzít, ale verte, že nie tak, ako by som sa smiala, keby všetci tí utekajúci študenti začali obsadzovať knižnice po celej krajine a učiť sa priamo  z kníh 🙂

Ešte by som brala, keby sa sklady kníhkupectiev vyprázdňovali v snahe mať tú najlepšiu univerzitu rovno doma a vedomosti čerpať len z pohľadu na tituly krásnej knižnej zbierky 🙂

Dúfam, že frontálny útek nevyvolám 🙂

Skôr než sa tak stane a ja budem spoločnosťou nemilosrdne odsúdená za nehanebný úbytok štátnej inteligencie, dovoľte mi vžiť sa do kože Thomasa Carlyla a vysvetliť opodstatnenosť jeho možno trochu pritiahnutej za vlasy myšlienky…

Chcem nechcem vedie ma to do minulosti, do času, kedy slovo univerzita malo oveľa slávnostnejší cveng, ako je tomu dnes. Na jej pôdu sa dostával naozaj len výkvet spoločnosti. Múdra inteligencia, ktorá vedela vždy kde je sever a svoje vedomosti neváhala použiť pre blaho svojho ľudu, pre blaho svojich krajanov.

Bol tu však aj múdry človek. Obyčajný roľník, zručný remeselník. Chudobný ani kostolná myš, ktorý však vedel pohnúť rozumom a zdravý sedliacky um mu pomáhal pri každej jednej patálii. On nepotreboval univerzity na to, aby vedel o svete. Bol múdry aj bez nich, ba neraz aj múdrejší ako vážení páni magistri či vážení páni inžinieri 🙂

Možno aj tohto kosca čaká pri kozube jeho vlastná univerzita života 🙂

Všetko, čo potreboval vedieť, vedel zo svojich vlastných skúseností, alebo z kníh. Z kníh, ktoré si tak vytrvale čítal po práci na poli. Večer čo večer si unavený sadal ku kozubu a čítal. Čítal si všetko, čo mu prišlo pod ruku, beletriu i vecnú literatúru. Čítal pre vlastné potešenie, no aj preto, aby sa čo to dozvedel o svete, kde už jeho políčko nesiaha.

A práve tento múdry človek dychtivý po vedomostiach, ktorý sa učí len zo svojich vlastných skúseností a kníh zo svojej police, tento múdry človek azda stojí aj kdesi na začiatku Carlyleovej myšlienky. Myšlienky, čo povyšuje zbierku obyčajných kníh na niečo také vznešené ako je univerzita života.

Ja sama sa hrdo hlásim ako jej večná študentka. Deň čo deň si sadám do jej lavíc, aby som sa od nej niečo dozvedela. Koľkokrát sa mi stáva, že sa z jej prednášok podozvedám veci, o ktorých som nemala ani tušenia.

S každou ďalšou knihou odhalím čosi nové, čosi predtým neslýchané. S každým ďalším príbehom objavím vždy nové a nové zákutia nášho bežného života a čudujem sa, aké zaujímavosti máme na svete. Čudujem sa nad tým praktický neustále a vždy ma prekvapí, keď mi kniha pootvorí nové dvierka do sveta, ktorý je taký rôznorodý, taký pestrofarebný 🙂

Stačí ju len popísať a už je z nej vaša profesorka…

Aj toto je jeden dôvodov, prečo tak milujem knihy. Dejepis, zemepis, príroda, spoločnosť, rôzne odvetia nášho života a kniha. Vždy iné prostredie, ktorý ten či onen príbeh dotvára. Je to bonus knihy, ktorý si zaslúži nielen povšimnutie, ale aj aby sme si niečo zapamätali, aby sme sa niečomu priučili…

Niečomu sa priučiť, aj to je práca knihy, ktorú škótsky filozof a historik Thomas Carlyle právom povyšuje na vlastnú univerzitu života.

Dajme mu za pravdu

Vaša Juli 🙂

Strýkovia nepoznajú len posmech….

Je to kamoš, vážne. Je presne taký, akého ho potrebujem mať. Prísny, keď dačo vyvediem. Spravodlivý, keď ide ozaj do tuhého. Vždy ochotný pomôcť, keď s niečím pomôcť potrebujem. A zo všetkého najradšej si z mojej osoby uťahuje a robí si psinu na moju adresu 🙂

Jedno z najmilších strýkových miest 🙂

Presne taký je. Môj milovaný ujec. Brat mojej mamky. Učiteľ, čo ma na základke učil zemepis a fyziku. Človek, ktorého mám tú česť nazývať svojím priateľom, ochrancom na celý život. Nedala by som ho za nič na svete…

Keby mi niekto dal úlohu opísať toho najlepšieho strýka na celom svete, ani sekundu by som neváhala. Nemala by som totiž o čom a opísala by som práve toho svojho.

Možno preto ma táto kniha dosť zarazila. Keď som si prečítala jeho názov Strýko Siias od Josefa Voláka (čes. Strýc Silas, 1980, 301), drsný anglický horor som nečakala ani v tom najdivokejšom sne.

Kniha. čo teda vie nahnať strach

Úprimne som sa tešila na obdobu Šikulových Prázdnin u strýka Rafaela. Ako hrdinu som čakala malého loptoša, ktorý u strýka Silasa vyvádza jedna radosť. Alebo možno by som uvítala aj dospievajúcu hrdinku, čo sa na prázdninách u svojho ešte nikdy nevideného strýka zamiluje a prežije svoju prvú veľkú lásku v živote.

Vlastne niečo také sa aj stalo. Prvá veľká láska sa vo Volákovom príbehu skutočne aj deje. Lenže to, čo jej prechádza je hotový horor, hotový anglický horor…

Mladučká Maud sa po smrti svojho otca dostáva do poručníctva jeho brata Silasa, ktorý nielenže je čiernou ovcou rodiny, ale má aj za sebou temnú a desivú minulosť. Hoci ju mnohí odhovárajú, ona sa predsa len presťahuje pod jeho strechu a ani len netuší do akej kaše sa dostala.

Kto by už len tu chcel bývať???

Najprv ju chcú vydať, potom pripraviť o rozum a nakoniec aj dosť desivým spôsobom zabiť. A to všetkom na temnom a hrozivo vyzerajúcom anglickom zámku, ktorého obyvatelia sa stanú prisluhovačmi zla toho, kto ju mal chrániť až do jej plnoletosti.

Tí, čo milujú temnú anglickú gotiku a hororové anglické príbehy, kde strach a zimomriavky sú rozhodne na mieste, si prídu na svoje. Najmä ak ide o voľné prerozprávanie rovnomenného románu Josepha Sheridana le Fanu, jedného z priekopníkov detektívneho žánru vo svetovej literatúre…

Aj táto kniha je trošku desivá, no pre mamky a deti, ktoré sa boja, že ich unesú cigáni, desivá trošku dosť. Opäť raz sa to stalo. Spočiatku som pokladal Zlaté srdce od Kalinu Malinu (bul. Zlatno sarce, Sofia 1966, u nás 1976, 132 strán) za peknú rozprávku pre deti.

Smutná rozprávka s nádherným posolstvom…

Ono to rozprávka aj je, ale celkom iná, na aké sme v našich končinách zvyknutí. Síce aj tu dobro nad zlom zvíťazí, je to smutná rozprávka zo života. Smutná, trpká a predsa nádherná so silným posolstvom na svojom konci 🙂

Priznám sa, príbeh malého rumunského chlapca, rumunskej siroty, ktorý žije s dedkom a babkou vo veľkom domci, sa mi dostal hlboko pod kožu, dojal ma neraz k slzám a ešte k tomu sa mi vryl  navždy do srdca.

Aj za toto môže práve strýko, ktoré nemôže zniesť, že nepravý syn jeho sestry má zdediť všetko a on nič. Predá ho cigáňom, ktorým stačí jediné klamstvo, aby ho z bezpečia domova uniesli a prinútili ho viesť ťažký kočovný život.

Cigáni si malého Dimka osvoja, premenujú ho na Hasana a dajú ju novú mamku a nového otca. Mamka je mu skutočne mamkou, otec je však skutočný tyran. Namiesto školy ho núti kočovať z miesta na miesto, večne hladovať a keďže niet čo do úst aj ťažko drieť…

Aj takto vyzeral život chlapca so zlatým srdcom 🙂

Košičkár, paholok, nosič. Pánsky chlapček, ktorý sa vďaka ujcovej „láskavosti´“ stal skromným cigánskym chlapcom, je robotný. Usilovne drie kde sa len dá, aby uživil chorú mamku, slepého deda a večne opitého otca, za ktorého sa tiež musí riadne obracať.

No je to silný duch, ktorého len tak nič nezlomí. Potajme sa učí čítať a radšej akoby ho mal ukradnúť si peniaz tvrdo odmaká. Jeho túžba vrátiť sa k svojmu predošlému životu, je obdivuhodná a jeho cesta za šťastím a láskou taká dojímavá, že nenechá chladnými ani Vás 🙂

Keď som si prečítala tieto dve knihy – jeden dokonalý desivý anglický horor a smutnú tragickú rozprávku s nádherným posolstvom – ani vlastným očiam som nechcela veriť.

Môžu naozaj na svete existovať aj iní strýkovia ako ten môj, čo si večne robí z mojej osoby len a len posmech???

Svet je zmeska rôznych tipkov a aj v rodinách sa udeje všeličo, ba aj to, čomu naše oči ani uši nechcú veriť. Ak to poznáme len z kníh, či z filmov, tým lepšie pre nás. Po rozume nechodí nenávisť a nevraživosť a v srdci prekvitá láska a neha k blížnym a to aj k strýkom, ktorým sme večne na posmech…

Majme ich  vždy v srdci

Vaša Juli 🙂

Ako chrániť peňaženku pred šalátovými učebnicami?

Vždy je nejaká sezónna… Sezónna uhoriek, jabĺk, sviečok, saloniek, srdiečok, sezónne zlatého dažďu a bohvie čoho ešte. V každom ročnom období sa niečo nájde a zo stránok letákov sa na nás vyškiera ten istý sezónny tovar, ktorý sa nám ponúka za výhodné akciové ceny 🙂

Kúpte ich len raz a na celý školský rok 🙂

A keďže september je mesiac začiatku školy, nečudo, že sa tešia najmä kníhkupectvá. Rad radom núkajú učebnice rôzneho druhu. Samozrejme, len za tie najlepšie ceny. Mne aj tri roky po štátniciach mailom ešte vždy chodia ponuky na knihy zo školských lavíc. Už ich ani veľmi nepozerám, no neunikne mi,  že ich v tomto čase vždy ponúkajú so zľavou.

Darí sa im, prirodzene. Rodičia chcú ušetriť a keďže podľa toho, čo počúvam, mnoho kníh v školských skladoch niet, musia ich kúpiť z vlastného. A veru na začiatku školského roka, kedy sú len samé výdavky, je aj každá zľava dobrá….

Teraz je sezónna učebníc, to je jasné ako facka. No prečo len sezónna, keď školský rok trvá celých desať mesiacov a ten môj lapaj zničí knihu ani nie za mesiac? Ach jaj, zase budem musieť kupovať novú sériu učebníc a vyhadzovať za ňu peniaze, pretože z tej starej sa už nebude dať čochvíľa učiť, sťažujete sa známym a len nechápavo krútite hlavou.

Pred časom som v telke zachytila, že za zničené učebnice sa bude platiť. Nie žiaci, rodičia. Možno sa nad touto neprávosťou rozčuľujte, ale ja to považujem za celkom dobrý bič. Samozrejme, ak sa zodpovednosť z rodičov prenesie na pravých vinníkov – na žiakov, ktorí školskú učebnicu tak nerozvážne zničili 🙂

A v tomto je fígel dňa, vážení…

Naučte ich milovať knihy aj cez učebnice…

Neexistuje nijaká lepšia cesta, ako naučiť deti vážiť si knihy, než cez učebnice. Učebnica je prakticky každodennou súčasťou každého školopovinného žiaka. Nosí si ju do školy, z školy, učí sa z nej na každú hodinu, opakuje si z nej pred písomkou, vypisuje si z nej poznámky do zošita a teraz po novom ju musí aj pred všetkým možným i nemožným chrániť.

Či chce alebo nie postupne zisťuje, aká je potrebná a pre neho dôležitá. Zvyká si na ňu a to je dobrý základ, aby si zvykol a naučil sa chrániť aj oveľa zábavnejšie knižky než učebnice. Knihy, z ktorých sa už nebude len učiť, ale ktoré bude mať rád 🙂

Znie to celkom pekne, lenže ako to dosiahnuť? Ako len tie deti naučiť správať sa k knihám zodpovedne a ukážkovo, keď už aj tie učebnice sú často porozhadzované po izbe a niet toho, kto by ich upratal?

Ohýbaj ma mamko, dokým som ja Janko…

Krásne a farebné, pomôžu však len na prvom stupni

Obaly, obaly naše prekrásne

Za mojich školských čias nimi musela byť obalená každá jedna učebnica. Na prvom stupni to bola spolu s doskami a peračníkom povinnosť číslo jeden. Kto nemal knihu obalenú v obale, od triednej si veru vyslúžil nie veľmi príjemnú prednášku.

Vtedy boli biele priesvitné z igelitu, krčili sa a knihy sa mi z nich raz dva vyťahovali von. Dnes sú už všelijaké od výmyslu sveta. Sú pestré, farebné a deti ľakajú rozprávkovým motívom. Nalepte na ne nálepky s motívmi obľúbených postavičiek a decká si ich raz dva zamilujú 🙂

Vyrobte si ich sami

Aj vy si môžete taký doma zhotoviť…

Pre tých zručnejších žiadny problém! Vyrobte si obal na knihu podľa vlastného vkusu, podľa vlastnej fantázie. Návodov na nete je celá kopa, no hravo to zvládnete aj bez netu 🙂

Dôležité je, aby vám krpec pomáhal a aby si sám navrhol svoj originálny obal na knihu. Nech je on majster a vy jeho pomocník. Nech je on ten, ktorý dostane pochvalu od pani učiteľky za nádherný po domácky vyrobený obal.

Keď budem ja Jano, neohybneš ma viacej mamo

Zjedz, čo si si sám navaril

So staršími je to ťažké. Plieska s nimi puberta jedna radosť a učebnice sú roztrúsené doslova po celej izbe. Aj keď sa ich naučili na prvom stupni chrániť, na druhom sa na to už akosi zabudlo. Hrdina je ten, ktorý zničí nenávidenú učebnicu čo najviac 🙂

Narobíte krik raz, dva razy, mnoho ráz a čakáte, že sa niečo zmení. Nič také sa však nedeje. Zrazu je tu koniec školského roka a mladý príde aj s účtom za zničené učebnice. Nezaplatíte ho, nech sa mladý obracia a na vlastnej koži pocíti dôsledky svojich činov…

Kniha – učebnica, učebnica – Kniha

Aj to je samozrejme jedna z možností. Zjedz, čo si si navaril, milý môj. Chcete to však skúsiť inak a nemotať do toho peňažné pokuty?

Aká je láska, taká je aj učebnica 🙂

V tomto veku sa zvyčajne budí vzťah k knihám. Buď ich milujete, nenávidíte, alebo sú vám úplne ľahostajné, to je jednoducho fakt. Ako je to u vášho mladého?

Ak ich miluje, miluje a chráni ich všetky, teda aj učebnice. Keď ich nenávidí, nenávidí aj učebnice, do ktorých nenakukne ako je školský rok dlhý a tým pádom ich nemá ani kedy zničiť. Sú mu ľahostajné a rozhádže ich po zemi, no nijak ich netrýzni, pretože prečo by mal trýzniť niečo, čo mu je celkom šuma fuk 🙂

Ohýbaj ma mamko, kým som ja Janko, keď ja bude Jano, neohybneš ma viacej mamo.

Veru platí to aj pri knihách a rieši to aj otázku – ako chrániť peňaženku pred šalátovými učebnicami? Súťaž o najkrajší po domácky vyrobený obal vyhráva iba na prvom stupni. Na druhom je to už o vzťahu ku knihám, ktorý však ani váš krik neusmerní…

Treba sa len spoľahnúť

Vaša Juli 🙂

Šťastie byť ženou :-)

Zamysleli ste sa už niekedy nad tým, aké je to byť ženou? Aké je to teraz, aké to bolo kedysi, aké to bude potom? Môžeme byť sebestačné, schopné sa uživiť a pritom byť milujúcimi a starostlivými matkami a manželkami? A vôbec môžu nás brať muži v tomto neistom svete aspoň trošku vážne?

Tieto ženy žiadne víly komtričky nepoznali

Ja viem, dosť čudné úvahy na to, že máme september 2017 a 21. storočie je v plnom prúde. Emancipácia ženy už našťastie predbehla a my sme sa stali mužom konečne roveň. Po mnohých stáročia stojíme s mužmi bok po boku a hoci je to ešte sem tam dosť ťažké, vzdať sa len tak nechystáme 🙂

Čudo, že len pred takými sto rokmi to bolo úplne inak. Svet sa vtedy ešte riadil úplne inak. Brat si mohol pokojne povedať, že sa so staršou sestrou pri dedičstve neráta, lebo je iba slabá žena. Otec si po smrti manželky mohol z vlastnej dcéry urobiť otrokyňu a prinútiť ju, aby sa mu starala o domácnosť. Iný otec na opačnom konci sveta si spokojne predá svoju dcéru do sexuálneho otroctvá, len aby jej nemusel vyplatiť veno…

Krásny príbeh, ktorý by nemal zapadnúť prachom

Aj o tom je román Elizabeth Adlerovej Žena je šťastie (ang. Fortuna is a Woman, 1993, 487 strán). Román, ktorý ma nielenže dosť šokoval, ale sa hlboko dotkol aj môjho srdca. Drsný, ale nádherný román, ktorý by nemal zostať zastrčený niekde v zadnej poličke knižníc zapadnutý prachom.

Odohráva sa v prvej polovici minulého storočia a strhujúcim príbehom troch ťažko skúšaných duší sa snaží nájsť odpoveď na otázku, či je žena šťastie.

Za všetko v podstate môže zemetrasenie v San Franciscu, ktoré spojí životné osudy troch ľudí. Na troskách zničeného mesta sa stretnú dve ženy a jeden muž. Američanka Francie, Angličanka Annie a Číňan Laj-ťin. Majú široké srdcia, no hlboký smútok v očiach, lebo osud nebol príliš milosrdný ani voči jednému z nich.

Možno najľahší ťažký osud mala Annie, na ktorú si po smrti matky zasadne otec. Vyhlási, že v dome nechce žiadnu cudziu ženskú a keďže sa o rodinu musí dakto starať, celé bremeno bez mihnutia oka prenesie na svoju jedinú dcéru.

Síce bitku nepoznala, otec sa k nej správal rovnako ako k otrokyni…

Dievka, ktorá nemá ani tú najmenšiu šancu na vlastnú rodinu, robí všetko, čo mu len na očiach vidí,  no otcovi nestojí ani za slovko pochvaly. Jej jedinou radosťou je najmladší brat Josh, ktorý je akoby jej vlastný.

Osud je však k ženám mimoriadne krutý a aj tú jedinú radosť jej vezme…

Ešte tvrdší osud má Francie. Hoci sa narodila do veľmi bohatej rodiny, otec ju tvrdo ignoroval už od prvého dňa. Neznášal ženy a svoju vlastnú dcéru priam nenávidel, že sa nenarodila ako muž. Kým žila mama, milovala ju za oboch a chránila pred despotickým manželom, to sa však veľmi skoro a veľmi kruto zmenilo.

Aj život v zlatej klietky môže byť poriadne drsný

Matka umrela, otec sa vidí v jej bratovi, ktorého pretvára na svoj obraz a ju vykážu do slúžkovskej izby. Prísna vychovávateľka ju má držať na krátko a úbohé dievča je viac bité ako sýte. Navyše jej občasné vzdory a výlety za slobodou je bezcitný otec schopný zneužiť, aby vytvoril mýtus o svojej šialenej dcére.

Na plese, na ktorom jej chce nájsť ženícha a konečne sa jej zbaviť, však spoznáva nežnú opateru čašníka Josha a aspoň na chvíľu pocíti bezpečie. Krutý bič otca je však nablízku aj tentoraz…

Laj-ťin je chudobný Číňan, ktorý sa musel veľmi tvrdo prebíjať životom. Ako syn úbohej otrokyne, ktorú ako veľmi mladučkú predali jeho krutému otcovi, nestál za veľa. Od mala musel pracovať a robiť ako špinavý kuli. Otec a bratia ho nemali za nič, iba ak za sluhu, ktorý s mamou spí na chladnej zemi, kým oni si užívajú teplo v posteli.

Kuli sa pri ťažkej robote čítať ani písať nenaučí…

Jeho najväčší sen – naučiť sa čítať a písať sa úbohému kulimu nikdy nesplní a keď sa zunuje otcovi, ocitá sa v otroctve. Horko ťažko sa dostáva do Ameriky, kde je síce slobodný a má možnosť zdokonaliť sa v hazardných hrách, avšak na ružiach ustlané nemá ani v krajine neobmedzených možností.

Tento mimoriadne inteligentný kuli s zmyslom pre obchod však vo svojom vnútri ukrýva jedno šokujúce tajomstvo. Tajomstvo, ktoré mu zachránilo život a ktoré sa má len teraz odhaliť…

Na troskách zničeného mesta sa stretnú traja ľudia – dve ženy a jeden muž. Stretnú sa tri široké srdcia a šesť očí, v ktorých sa zračí hlboký smútok. Po dlhých rokoch väzenia sú slobodní a svoj život majú pevne v rukách. No môžu si ešte užiť šťastie, ktoré sa im po tom všetkom konečne ponúka???

Koniec srandy, povedala som si, len čo som sa začítala do prvých stránok románu o trpkom postavení žien v spoločnosti. Adlerová ma prinútila premýšľať. Dovtedy som emancipáciu žien brala ako samozrejmosť. Nikdy som sa nezamyslela vážne nad tým prečo bola potrebná a načo bola dobrá.

Buďme radi, že sme silné ženy 🙂

Teraz to lepšie chápem a rozumiem, že ak otcovia svoje dcéry brali len ako tovar, či ťažnú silu, alebo nebodaj prebytočný tovar v dome, tak sme museli zobrali veci do vlastných rúk a niečo s tým urobiť 🙂

Mužov z svojej rodiny milujem, ale som šťastná, že svoj život držím v svojich rukách a mám možnosť rozhodovať sa sama za seba 🙂

Buďme hrdé, že sme ženy

Vaša Juli

Malá story spod veľkolepých pyramíd :-)

Hoci letné leňošenie sa skončilo a pomaličky ale isto sa o svoje slovo hlási babie leto, čas dovoleniek a oddychu pri mori nad nami drží svoju moc stále pevne v svojich rukách…

Sú krajiny, ktoré veľmi dobre vedia, že kým sa rodiny s deťmi musia trápiť nad úlohami, sú ľudia, čo si chcú ešte vychutnať posledéý záchvevy slnka a načerpať sily na dlhú studenú zimu 🙂

Táto krajinka to má s morom vopred vyhraté 🙂

Ani táto krajina nie je výnimkou. Láka dovolenkárov na teplé more a už trochu nižšie teploty, ktoré v hlavnej letnej sezóne vystupujú do extrémnych výšok. Možno by ste povedali, že je to celkom obyčajná krajina, ktorá robí len to, čo aj ostatné horúce prímorské krajiny. Snaží si predĺžiť  turistickú sezónu do neskorej jesene, aby dlhú zimu prežila v hojnosti…

Egypt je však predsa len trošku iný. So svojou dlhou históriou, ktorá siaha až niekde do starovekých čias, určite má ponúknuť aj čosi navyšec 🙂

Ja som sa však nepozrela na bohatú históriu. Egyptské dejiny som nechala egyptskými dejinami a pozrela som sa na písomníctvo starodávnej krajiny. A tu ma zaujala jedna vec – jej krátky príbeh. Na takú bohatú krajinu nabitou dejinnými udalosťami až prikrátky…

Aj toto je umelecké dielko 🙂

Možno to bude aj preto, že staroveká podoba jej písomníctva sa zachovala len v zlomkoch. A tie majú pre nás hotovú cenu zlata. Zahŕňajú totiž viacero vedných disciplín ako napríklad matematiku, geometriu, astronómiu, či lekárstvo, z ktorých neraz čerpáme aj v dnešnej dobe 🙂

Našli sa však aj prvé pokusy o krásnu literatúru, ktoré sa v podobe bibliografii objavovali na hrobkách veľmožov. Vyskytovali sa prakticky počas celého fungovania egyptského štátu a neskôr sa práve z nich vyvinuli ďalšie druhy literatúry.

Keďže Egypťania nemali nikdy ďaleko k náboženstvu, ani táto kapitola nechýba v ich starodávnom Príbehu knihy. Predstavujú ju najmä texty na pyramídach či rakvách, zozbierané v dobre známej Knihe mŕtvych, ktorá obsahuje aj niektoré magické predpisy a modlitby.

Egypt neobišli ani také hymny, dokazujúce Slnečný kult. Máme tu napríklad Achnatonov hymnus na slnko čiže boha Ra.  Ak by ste sa chceli o tomto panovníkovi dozvedieť viac a prečítať si o ňom aj nejaký ten románik, tak vrelo odporúčam Egypťana Sinuheho od od fínskeho autora Miku Waltariho. Verte či nie, je to jedinečné dielo…

Kto chce, romantiku si tu nájde…

Hovorí sa, že láska si nájde miesto všade na svete a ani staroveký Egypt nie je žiadnou výnimkou. Nie sa preto čomu čudovať, že tu mala miesto nielen ľúbostná lyrika, ale aj ľúbostná próza. Odtiaľto pochádza aj slávne Sinuhetove rozprávanie rozprávanie výrečného námorníka, či spor Hóra a Setucha, dobytie Joppy a rôzne životopisy slávnych a aj nám dobre známych Egypťanov 🙂

Moderná egyptská literatúra vznikala až od začiatku 19. storočia a formovala sa na národných tradíciách či pod európskym vplyvom. Jej zakladateľmi ale až dvadsiatych rokoch 20 storočia sa stali al-Manfalúti, al-Muvajlíhi a iní. To bola próza popri ktorej sa samozrejme vyvíjala aj moderná poézia, ktorá bola zväčša subjektívne ladená.

Po prvej svetovej vojne vzniká nová prozaická škola bratov Ubajdovcov, či škola modernistov, kde sa realizujú Táhá, Husajn, Muhammad Tajmúr. Romantickú poéziu písali autori krúžku Apollo 🙂

Romantizmus, či neskorší realizmu prinieslo do egyptského Príbehu knihy až obdobie po druhej svetovej vojne. Objavujú sa tu básnici tzv. novej školy, vyzrela dráma, literárna kritika, publicistika, či filozofické smery. V poviedkach sa objavujú európske vplyvy, predovšetkým existencializmu a neorealizmu…

Tak kam to bude nabudúce?

Aj vám sa to zdá na Egypt prikrátke? Azda keby sme kukli iný zdroj, našli by sme čosi viac, no i tak. Tieto základné informácie sú žalostne málo a predsa sú dosť na to, aby sme si o literatúre tejto africkej krajiny utvorili aspoň aký taký obraz 🙂

Utvorme si ho aj o ďalšej, trebárs o krajine tisícich jazier, kde ma tak trochu svoje korene aj fantastický Egypťan Sinuhe…

Tak na cestách

Vaša Juli 🙂

Cesta snov za literárnym mestom romantiky

Cesta snov za literárnym mestom romantiky

Rusko, veľká krajina s veľkým slovanským srdcom a nespočetným množstvom krás – prírodných i tých kultúrnych a Ja. Ja, drobná osôbka, čo sa po tejto obrovskej krajine presúva na vozíčku, aby si mohla vychutnať nádhetu tejto nesmiernej zeme, v ktorej bije to veľké slovanské srdiečko 🙂

Vydali sme sa Benátok severu 🙂

Bol akurát piaty júl, sviatok Cyrila a Metóda, keď sme si aj s partiou skvelých a výnimočných ľudí povedali, že ho nestrávime doma. Na cesty, necesty sa vydáme, na sever až k fínskemu zálivu zamierime a k majestátnej Neve naše srdcia dychtiace po dobrodružstve dopravíme…

A veruže bolo tak. Na cesty sme sa vydali skoro ráno, aby sme takmer o dva dni neskôr dorazili do nášho vytúženého cieľa, ktorý nebol nikde inde, ako v hoteli Dostojevský. Ozaj, neblúznim. Dokonca sa tam nachádzal bar Raskoľníkov 🙂

Raz ho celkom určite aj dočítam 🙂

Raz som sa Zločin a trest pokúsila prečítať. Bola som mladučká a príbeh o svedomí morálneho vraha úžerníčky bol na mňa asi príliš dlhý, aby sa mi to aj podarilo. No divadelné predstavenie na motívy tohto realistického románu ma uchvátilo a náš hotel blízko Nevského prospektu ma doslova dostal. Takže, Zločin a trest len mi s Raskoľníkom príďte pod ruku a ja si s vami už raz dva poradím…

Nevský prospekt, v prvom momente síce trošku v zime a v chlade sklamal, ale už tu som pochopila, že som prišla nielen do druhého najväčšieho ruského mesta, ale aj do romantického mesta, ktoré pokojne môžem nazvať literárnou kolískou ruskej klasiky.

Vystaval ho Peter Veľký podľa francúzskeho vzoru a Sankt-Peterburg si svoj francúzsky ráz drží dodnes. Jeho výstavba, ktorá sa začína rokom 1703, bola veľmi náročná a vyžiadala si kopec ľudských životov. Dnes sa ťažko súdi, či to stálo všetko za to, no čo sa stalo, už sa neodstane a pracovité ľudské ruky nám zanechali aspoň krásny kút Zeme, akoby stvorený na písanie a rojčenie 🙂

Dôkazom toho sú aj mnohé mýty a legendy. Jedna dokonca hovorí aj o samotnom zakladateľovi mesta Petrovi Veľkom. Údajne sa stalo, že jedného dňa preskakoval z jednej strany na druhú a kričal – Pánu Bohu, mne. Toto opakoval až kým sa raz nepomýlil a nepovedal to osudné – Mne, Pánu Bohu…

Stačí si len domyslieť tie holuby 🙂

Vtedy na tom mieste skamenel a pri Zimnom paláci nájdete aj spomienku na túto pamätnú udalosť. Je ňou jeho socha na koni a ďalšia na brehu Nevy ho zobrazuje ako remeselníka, čo vyrába lode 🙂

Hoci to bol celkom sympatický muž, mňa však zaujal iný pán, ktorý mi vtrhol do srdca ako hurikán. Tvorca Eugena Onegina, či Pikovej dámy má sochu na Námestí umenia. Puškin si vo svojom rodnom meste hovie obklopený holubmi rovno pred múzeom Ruského umenia. Len čo ho zočíte, dostanete obrovskú chuť a či chcete, alebo nie, jednoducho musíte recitovať 🙂

Krásny a veľkolepý…. Toto je pre mňa Rusko

Stačilo prejsť len pár krokov a už sa objavilo niečo, čo je príbehom samé o sebe. Katedrála Vzkriesenia Krista bola postavená na mieste tragickej smrti cára Alexandra I. Je to jeden úžasný kostol v byzantskom štýle, ktoré zdobia výjavy z cárovho života. Vnútri, kde je všetko vyzdobené mozaikou, nájdete obraz ešte mladučkého Ježiša Krista, ale aj miesto, kde cár posledný raz vydýchol.

Bol chladný podvečer, keď sme sa po romantickej dennej plavbe nevskými kanálmi na rieke Mojka, dostali k tomu, čo ma tak očarilo pred mnohými rokmi v jednej ruskej telenovele. Zimný palác, kde toľké roky zimovali ruskí cári a cárovne a ktorý sa v roku 1917 stal terčom krížnika Aurora, je jednoducho nádherný.

Akoby ho z ľúbostnej romance vystrihli 🙂

Do jeho priestorov, ktoré okupuje teraz Ermitáž som sa tentoraz nedostala, ale stačilo sa mi naňho dívať v jedinečnom čase západu slnka počas bielych nocí a už som mala dosť. Je to miesto, ktoré vám doslova vnúti inšpiráciu na nejeden romantický príbeh tejto doby i doby minulej 🙂

Je biela noc, na brehoch Nevy sa ružové zore objavujú až o jedenástej večer. O dvanástej, keď sa na malú chvíľočku zotmie, je na Nevskom prospekte kopec ľudí. Na každom kroku vyhrávajú svoje úžasné melódie mladé hudobné kapely, mesto sa rozsvecuje. Je to noc mladých, mladých a slobody, ktorá bije v našich srdciach.

V týchto chvíľach stúpate na Katedrálu sv. Izaka a hladíte na mesto Petra Veľkého z druhej najvyššej veže sveta. Dolu sa Vám ani nechce, no čaká Vás ešte čosi 🙂

To čosi je nočná plavba po Neve. Za bielych nocí sa pred vašimi očami otvárajú mosty a Vy máte nádherný pohľad na širokú vysvietenú rieku, kde sa okrem tej Vašej  plaví celá flotila lodí. Naskytne sa Vám tiež nádherný pohľad na pobrežie, kde to aj o druhej v noci žije oveľa viac, ako na pravé poludnie.

Na palube hrá hudba, keď si vezmete gitaru a spevákov, tak aj tá slovenská. Poleje sa vínko na bohémske noty a zábava trvá až do rána bieleho, ktoré nikdy nie je ďaleko 🙂

Stačí len zažiť čarovné biele noci a všetko je jasné…

Puškin, Tolstoj, Gorbačov, Dostojevský a mnohí ďalší básnici a prozaici slávneho mesta Sankt-Peterburg. Ako je len možné, že sa v tomto ruskom meste zrodilo tak veľa významných literátov?

Nuž poviem len toľko: Treba zažiť toto mesto a jeho romantickú atmosféru, nechať sa očariť jeho čarovnými príbehmi a hneď to pochopíte 🙂

Lepšie mesto na snívanie ani neexistuje

Vaša Juli 🙂

Príbeh, čo oživuje búrlivé spomienky :-)

Už je to tu!!! Či chceme alebo nie, dnes zazvonil zvonec a letným prázdninám je zrazu koniec. Začal sa nový školský rok a naším malým či veľkým žiakom začali nie až tak príjemne povinnosti, čo už?

Vraví sa však, že všetko zlé je na niečo dobre a či už veríte alebo nie, tak je to aj s novým školským rokom, čo sa akurát dnes začína. Kopec nových zážitkov s novými ale aj starými kamarátmi je prísľubom stále nových a nových úsmevných príhôd a dobrodružstiev 🙂

Tie ani tie najlepšie a najkrajšie prázdniny na svete v svojej ponuke veru nemajú 🙂

Kto nebol nikdy v ňom, nikdy nepochopí 🙂

Presne tak to bolo aj v tejto knihe. Prázdniny sa hlavnému hrdinovi končia a on pekne krásne putuje na internát. On však zúfalý nie je, práve naopak. Na nový život sa priam teší a chvíle, kedy konečne vypadne z nudného domova sa už ani nevie dočkať.

Len čo som si jeho príbeh prečítal, hneď som vedela, kedy vám o ňom čo to prezradím. Šetrila som si ho, pretože o dobrodružnom živote v internáte a o tom, čo sa tam všetko môže diať, sa cez prázdniny písať jednoducho nedá 🙂

Rodičom by som predčasne nahnala strach a aj to celkom zbytočne. Decká, čo zostávajú aj v tomto školskom roku doma u rodičov, by mohli ľutovať, že zostávajú doma. A tým, čo odchádzajú predsa len na intrák som nechcela skaziť prázdniny, tak ako som ich mala skazené pred maturitným ročníkom ja, keď som sa zúfalo chcela dostať späť do školy a k svojím skvelým kamošom 🙂

Internát, ako ste ho ešte nezažili 🙂

A práve preto som si ju pre vás celé dva mesiace šetrila. Je z pera autora románu Na vine sú hviezdy Johna Greena, takže nie divu, že ma autor upútal už na prvý pohľad. Bola som aj tak trochu zvedavá či aj tento jeho druhý román s názvom Kam zmizla Aljaška (ang. Looking for Alaska, NY 2005, u nás 2013, 219 strán)  bude mať ten istý nádych ako známy trpký ľúbostný príbeh.

Má ho. Má všetko, čo by mal mať, ak chce osloviť dnešných násťročných. Veselú mládež, ktorá sa ešte stále hľadá, alkohol, ktorý sa im tak zakazuje, sex, čo chcú stoj čo stoj vyskúšať, ale i otázky hlbokého duchovného charakteru.

Green práve ne stavia do popredia, akoby cítil, že akurát hlboké duchovno a veci s ním spojené je presne to, čo mládež hľadá a tak trochu aj potrebuje. Pokračuje si teda v téme života a smrti a dáva svojim mladým čitateľom odpovede, ktoré práve v dnešnom neistom svete tak zúfalo potrebujú.

Jeho hrdina Miles sa doma na Floride naozaj nudí a preto sa aj rozhodne študovať na strednej internátnej škole, ktorá sa nenachádza čuduj sa svete na vzdialenej Aljaške, ale iba v Alabame 🙂

O tom, že sa tu nudiť rozhodne nebude, sa chalan, čo si akoby zázrakom pamätá posledné slová významných osobností, presvedčí hneď v prvý deň. Spoznáva totiž svojho spolubývajúceho, ktorého všetci do jedného prezývajú Plukovník.

Je to veľmi svojrázny chalan, ktorý z duše nenávidí svojich bohatých spolužiakov, vie si robiť psinu takmer z každého a pravidlá obchádza jedna radosť 🙂

Miles sa od neho dozvedá nielen ako to v jeho novej škole chodí, ale aj o temnom živote  v jej útrobách, v ktorom alkohol, drogy, sex i napriek prísnym pravidlám priam prekvitajú 🙂

Aj toto dievča je divoké, nespútané…

Kráľovnou všetkých kanadských žartíkov na škole je Aljaška. Dievča do koča i do voza. Dievča, s ktorou je neuveriteľná psina za každých okolností. Pohodové dievča, do ktorej sa Miles zamiluje hneď na prvé pohľad. Dievča, ktoré však ukrýva temnú bolesť…

Decká prežívajú semester vo víre učenia a nekonečnej búrlivej zábavy. Majú niekoľko nápadov ako rozvíriť hladinu a neváhajú ich použiť. No každá i tá najväčšia psina na svete má svoj koniec a tento bude priam desivý…

Presne zajtra uplynie dvanásť rokov, čo som prvýkrát nastúpila na svoj prvý internát v živote. Nebol to príliš šťastný deň. Išla som prvý raz z domu a bolo mi skôr do plaču, ako do smiechu. Nevedela som do čoho idem, no keby som to čo i len tušila, v ten deň by som tuším celý celučký preplakala od šťastia 🙂

Pri nástupe na intrák sa raz dva zmení na šťastnú 🙂

Bolo to nádherných deväť rokov a táto kniha, ktorá vyšla presne v roku, kedy som sa dostala preč z domu i ja, mi ich len a len pripomenula. Síce od toho môjho príbehu, ktorý predsa len nebol až taký búrlivý, je dej dosť vzdialený, predsa len som tam čosi našla 🙂

Radosť, mladosť, pochabosť, nekonečný smiech na celú chodbu, psina či u nás haluze, ktorých nikdy nebolo dosť. Toto je ten pravý internát, toto je stredná, akú zažije len ten, čo je preč z domu a presne o tom je aj táto kniha. Kniha, ktorá oživuje sladké spomienky na sladké časy mladosti…

Majte ich naozaj sladké ako med

Vaša Juli 🙂