Tajomný svet mágie… Ilúzia či skutočnosť???

Tajomný svet. Svet mágie – bielej i tej čiernej. Svet víl, škriatkov, černokňažníkov, čarodejníkov. Svet rozprávkových bytostí, v ktorom sa vodné víly vydávajú za princov a na princezné si robia zálusk páni pekiel a rôzne iné strašidlá 🙂

Ktovie či existujú?

Tajomný svet. V ňom dýchajú chladné bytosti zvané upíri a práve v ňom sa z času na čas zamilujú do obyčajných smrteľníkov. V ňom sa neobyčajní smrteľníci pri svite mesiaca menia na strašných vlkolakov a útočia na nevinné ľudské bytosti. A práve v ňom sirény spievajú svoju pieseň smrti, aby nakŕmili Oceániu.

Rozprávky, poviete si, samé rozprávky pre deti. Nevinné príbehy, ktoré ich majú len pobaviť a zabaviť, hovoríte si vždy, keď o niečom takom čo i len začujete.

No predsa. Príde vám do ruky príbeh, pri ktorom si poviete – čo ak predsa len? Čo ak náš svet, svet, ktorý vidíme, nie je jediný, ktorý existuje? Čo ak to nie sú len nevinné rozprávky pre malé deti, ale čo ak je na tom aj kus pravdy?

Veríte tomu, že môže existovať ten tajomný svet mágie, v ktorý tak skalopevne verili naši predkovia???

Vyštudovala som vedecký smer, som teda vedkyňa. A ako vedkyňa by som o ilúzii tajomného sveta mágie nemala nielenže písať, ale ani v ňu veriť. No som aj literárna vedkyňa a ako literárna vedkyňa, čo sa hrabe v knižných príbehoch hocijakých diel mám povinnosť rozmýšľať nielen rozumom, ale väčšinou aj srdcom 🙂

Je možné, aby existovali slávni upíri???

A to srdce nás veľakrát núti pochybovať. Najmä ak čítame o niečom, čo by za normálnych okolností ani nemalo existovať a predsa. Kniha, ktorá je tak majstrovský napísaná, vás presviedča o opaku.

Je to už pekných pár rôčkov, čo som čítala slávnu upírsku ságu od Stephanie Meyer a vtedy mi neprišlo nič zvláštne. Hoci vás autorka skalopevne presviedča, že chladné bytosti naozaj existujú a živia sa naozaj krvou, či už ľudskou, alebo zvieracou, vtedy som sa nad tým vôbec nezamyslela. Jednoducho som celý upirí svet brala len ako ilúziu tohto sveta 🙂

Kniha, ktorá čo to napovie 🙂

Prišiel však na psa mráz a to doslova. Bolo to ešte v zime keď sa mi do rúk dostala kniha od Geralda Bissa s priam strašidelným názvom Kliatba vlkolaka (ang. Curse of the Wolfman, 2016, 188 strán), ktorá mi otvorila oči a prinútila ma dívať sa na tajomný svet mágie úplne inými očami 🙂

Tento príbeh anglickej desivej gotike teda nezostáva nič dĺžny. Je to príbeh, ktorý sa začína zločinom a to dosť vážnym zločinom. Z auta z ničoho nič zmiznú dvaja ľudia. Nezostane po nich ani stopa a vyšetrovanie sa ocitá na mŕtvom bode. Nijaké racionálne riešenie tu nehrozí a naši hrdinovia si musia zájsť po odpovede do sveta mágie, aby prišli veci na koreň…

Kliatba vlkolaka však nie je len desivý príbeh, ktorý naháňa hrôzu. Ide aj o unikátnu štúdiu, ktorej predmetom je práve lykantropia (premena človeka na vlkolaka). Je dopodrobna a na priam vedeckej báze rozpracovaná, že aj zarytého vedca musí nechať na pochybách.

Existuje ten dávny svet vlkolakov, či je to blud?

Aj z ľudí sa možno stavajú takéto tvory…

Nie tak ojedinelé prípady z vzdialených i blízkych krajov, ktoré sú považované len za mýty a legendy, slúžia Bissovi ako dôkaz, ktorým sa nás snaží presvedčiť. Vychádza pritom priamo z folklóru, kde sa vlkolaci tešili mimoriadnej popularite a povesť o nich sa ústnym podaním tradovala z pokolenia na pokolenie.

Z iného súdka je už príbeh, do ktorého som sa mala možnosť zahryznúť len prednedávnom. V podstate ide tiež o folklór, ibaže pre nás ešte vzdialenejší ako vlkolaci 🙂

O vodných vílach hovorí tento ľúbostný román 🙂

O aké magické bytosti ide napovedá opäť jeho názov Siréna, čo vyšiel z pera Keiry Cass (ang. The Siren, 2017, 288 strán), a ktorý nás vnára do hĺbok duše samotnej širokej Oceánie.

Je to ľúbostný príbeh zakázanej lásky sirény a obyčajného smrteľníka. Veľkej nesmrteľnej lásky, ktorá aj Oceániu prinúti zamyslieť sa nad svojimi prísnymi pravidlami a zmeniť ich i keď prichádza o tú, ktorú miluje najviac. Lásky, jej nesmiernej lásky a obete v mene tejto hlbokej lásky.

Pred mnohými rokmi Kahlen zachránila pred istou smrťou, za čo jej dievčina musí slúži ako siréna. Je veľmi poslušná, aj keď sa jej zabíjanie nevinných protiví. Prejde osemdesiat rokov,  ona stretáva Akinliho a srdce jej vraví, že je to ten pravý 🙂

Jej hlas by ho celkom iste zabil. Dorozumievajú sa teda bez slov, no i tak sa medzi nimi vytvára prisilné puto, aby mohli jeden na druhého len tak zabudnú. Ak jeden umiera, umiera zákonite aj ten druhý a ich osud sa zdá byť viac ako beznádejný…

Aj ona možno sníva o láske, ktorú má však zakázanú

Tento román nám hovorí o fenoméne siren z toho  najkrajšieho pohľadu, pohľadu čistej lásky. Hlavná hrdinka nám rozpráva o postavení týchto vodných víl v ľudskej spoločnosti i v umení. Zaujímajú ju príbehy svojich predchodkýň a práve v nich sa snaží hľadať útechu pre seba i pre svojho milého, ktorému nemôže povedať ani len pravdu.

Rozpráva nám o Oceánii, ktorá je láskyplná i krutá zároveň. I keď svoje sirény miluje ako matka, neželá si, aby boli samými matkami či manželkami. Je to strašne kruté, ale robí to len pre ich dobro. Veľmi dobre vie, aké je ťažké opustiť milovaného muža a ešte ťažšie opustiť vlastné dieťa. Najhoršie je však tak veľmi milovať a musieť zabíjať zároveň…

Upíri, chladné bytosti, čo sa živia len krvou. Vlkolaci, na ktorých sa za splnu mesiaca menia ľudia, aby zabíjali svojimi čeľusťami. A napokon sirény, ktoré sa nesmú zamilovať, lebo ich smutným osudom je brať životy.

Sú to nevinné rozprávky pre deti, ktorá ich má len riadne vystrašiť, poviete si.

No čo keď predsa? Čo keď je to naozaj skutočnosť? Tajomný svet mágie, ktorý je pred našimi očami skrytý? Svet čarov a mágie, ktorý môže cítiť len naša duša…

Nedajte sa oklamať očami

Vaša Juli:-)

Hodina čítania robí hotové zázraky…

Charles-louis Montesqueiu – slávny francúzsky osvietenec

„Štúdium mi bolo najúčinnejším prostriedkom proti omrzelosti života, môj duch sa nikdy nezachmúril tak, aby ho hodina čítania nerozjasnila,“ povedal Charles-louis Montesquieu a azda mal pravdu 🙂

Či chceme alebo nechceme, august je pomaly ale isto na svojom konci a už ani nie o týždeň sa rozkrúti opäť ten nepríjemný kolotoč. Škola, práca, úlohy s deťmi a príprava na ráno, kedy sa to celé začne opäť odznova. Dokonalý kolotoč, rutina, ktorá sa veru nikomu nepáči.

Preto ma zaujal tento citát, citát, ktorý vlieva nádej, že všetko sa dá zvládnuť a ani začiatok školského roka nemusí byť takým veľkým strašiakom, ako sa na prvý pohľad zdá. Nie ak máte poruke dobrú knihu, čo vás prenesie do ďalekých krajín a aspoň na takú hodinu vás  odpúta od každodenného života 🙂

Lákavé, čo? I keď slovo štúdium naháňa v týchto dňoch skôr des a hrôzu ako potešenie a čistú radosť z malej chvíľky voľna. Možno sa niektorí čudujete o aký oxymoron sa tu teraz zúfalo pokúšam. Tiež by som sa asi veľmi čudovala, keby som nevedela akú relaxačnú silu môže mať kniha aj v takéto hektické dni, ktoré na nás už číhajú z kalendára 🙁

S knihou v ruke to až taký strašiak byť nemusí 🙂

Hovorí sa, že klin sa klinom vybíja a tak je to aj v tomto prípade. September značí kopu práce navyše. Zrazu treba to či ono a za všetko môže škola, čiže učenie,  no a v konečnom dôsledku aj tá kniha. Len čo si to človek a hlavne rodič uvedomí, zo všetkého obviňuje knihu ako pôvodcu všetkého zlého.

Prečo by som mal ja vziať do rúk niečo, čo mi spôsobilo toľko nepríjemnosti, poviete si v tých prvých septembrových dňoch, keď deti po dlhom dni zaspia a Vy budete mať konečne čas pre seba 🙂

Sladká predstava, čo? Sadnite si do kresla, opriete sa a nohy si vyložíte na stolík. Tajne, aby to decká, čo to majú prísne zakázané, nezistili 🙂 Konečne si vydýchnete. Zavrete oči a keď ich po chvíli otvoríte, zbadáte ju. Cítite ako vás volá, aby ste si z nej prečítali pár stránok. Kniha – strojkyňa všetko Vášho utrpenia.

A tu vstupuje do hry náš Montesquieu, ktorý odporúča knihu ako liek na zachmúreného ducha a totálnu vyčerpanosť duše. Vraj celkom stačí len hodinka čítania, aby sa náročný deň rozjasnil a to aj vtedy, ak sme už totálne vyšťavení a túžime len po posteli a dobrom spánku 🙂

Pochabosť, ktorá si chce z nás vystreliť alebo holá pravda, ktorá nám skutočne pomôže pozdvihnúť  ducha na akú takú úroveň?

Nuž je pravda pravdúca, že kniha sa nám v týchto dňoch môže javiť ako nepriateľ číslo jeden, no túžba po nej a úniku do jej sveta, to je už iná vec. Aj keď sme na ňu naozaj naštvaní, tá túžba je v nás a nedá sa oklamať. Naša kniha to veľmi dobre vie a láka nás, pretože vie aj to, čo momentálne potrebujeme.

Dajte si hodinku čítania a deň sa rozjasní aj Vám 🙂

Hodina čítania, ktorú v citáte spomína Montesquieu, je aj hodina s dobrou knihou a hodina s dobrou knihou sa rovná hodine kvalitného odpočinku. A hodina kvalitného odpočinku je presne to, čo naše telo ale i náš duch po dlhom a náročnom dni tak veľmi potrebuje a kniha to veľmi dobre vie 🙂

Len si spomeňte na ten úžasný pocit slobody a voľnosti len čo otvoríte nejakú knihu, začítajte sa do jeho príbehu a vaša myseľ zaletí niekam do diaľky. Na chvíľu problémy všedného sveta strácajú význam a vy sa ponoríte do osudov svojich hrdinov. Žijete ich životom a na malý okamih sa staviate niekým úplným iným – nemým pozorovateľom bez problémov, bez starostí…

A ani neviete ako a úplne sa pri knihe uvoľníte. Ťažoba uplynulého dňa rázom spadne a okovy sa uvoľnia. Zrazu sa Vám starosti javia ako malicherné prekážky na ceste životom. Vidíte ich ako celkom malé polienka, ktoré pozbierajte ako sladké jahody v lese.

Aj toto so starosťami narobí taká dobrá knižka 🙂

Skutočne sa to deje. Naozaj stačí len tá hodina čítania dobrej knihy a váš deň, nech je akokoľvek pochmúrny, sa rozjasní. Hodina čítania a ste nový človek, ktorý sa na svet díva novými očami 🙂

Skúste to a prvé septembrový dni ako aj celý školský rok bude pre vás malina, pretože akoby povedal Montesqueiu: hodina čítania a deň sa  načisto rozjasní…

Nedajte sa zastrašiť s knihou

Vaša Juli 🙂

Skvelý život hore nohami :-)

Mať tak skvelý život!

Kto by ho už nechcel? Človek by si žil ako by sám chcel. Mohol by si zariadiť život podľa vlastných predstáv a nikto by mu do toho zbytočne nekecal a svojimi dobre mienenými radami nekazil.

Danielle Steel – majsterka ženských osudov 🙂

Ten šťastlivec by mal prácu svojich snov, v ktorej by sa mohol kochať hoci aj od rána do večera. Mal by domov, v ktorom by sa cítil bezpečne a rodinu, na ktorú by mohol byť úplne pyšný. Cestoval by za zaujímavo-sťami zo celého sveta a milovala by ho celá krajina 🙂

Ak toto už nie je ten skvelý život, tak už naozaj neviem čo, zaiste si pomyslela aj hrdinka románu, ktorý vám chcem tentoraz predstaviť. Opäť sa mi totiž do rúk dostalo dielko z pera slávnej maj-sterky ženských osudov Danielle Steel 🙂

Potešila som sa a nebojím sa k obdivu jej diela priznať. V jej prácach ani zďaleka nenájdete len sladké ľúbostné príbehy, z ktorých môže človek dostať akurát tak cukrovku. Láska je tu samozrejme na prvom mieste, no Steelová ide vždy až pod povrch, kde objavuje duševnú silu svojich statočných hrdiniek.

Matka s dcérou si jednoducho musia poradiť 🙂

Inak to nie je ani v románe z roku 2014 Skvelý život (A Prefect life, u nás 2015, 293 strán),

Jeho hrdinka Blaise skutočne vie čo to je mať skvelý život, pretože ona ten skvelý život skutočne aj má. Okrem toho, že je to činorodá ženská v zrelom veku, je aj tvárou spravodajstva, známou naprieč celými Spojenými Štátmi. A je veľmi úspešná. Jej reportáže sú výstižné, trefné, vtipné a hlavne spontánne a prirodzené 🙂

Darmo je, Blaise vie ako na to. Jej práca je jej životom. Je jej vášňou, koníčkom i hobby dokopy. Lieta si po celej zemeguli, aby divákom priniesla len tie najlepšie infošky. Ráno je v Londýne, večer v Dubaji. Nuž taký je už skvelý život mediálnej hviezdy 🙂

Ale je naozaj taký skvelý, ako by sa mohol na prvý pohľad zdať?

Nuž, všetko má svoje väčšie či menšie trhlinky. Aj taká slávna mediálna hviezda musí o svoje miesto na slnku tvrdo bojovať. Ohrozujú ju stále mladšie a mladšie ročníky a jej nezostáva nič iné ako si robiť svoju prácu najlepšie ako len vie.

Niekedy ani toto jednoducho nestačí…

Jej život však nie je len o tvrdej robote. Blaise má dcéru Salimu, vážne chorú na cukrovku, ktorá mladú dievčinu už stihla pripraviť o zrak. Hoci ju nemá pri sebe, dobre vie, že ani doma by nebola šťastnejšia ako v milovanej internátnej škole, kde jej dovolili bývať aj po strednej škole 🙂

Teraz však Blaise so Salimou, ktorá je mimochodom veľkým speváckym talentom, musia čeliť ozaj veľkému problému. Školu pre epidémiu zavrú a matka si dcéru musí na istý čas vziať k sebe do New Yorku. No narušené rutiny, na ktoré sú obe naučené, ešte ani zďaleka nie sú to najhoršie, čo ich čaká…

Riaditeľ školy im na pomoc vysiela osobu, ktorá ich má vytiahnu z kaše. Je to asistent s výnimočnými schopnosťami, čo by bolo skvelé, keby to nebol muž. Muž, čo všetko zaraz mení a to v skvelom živote naše Blaise akosi nerobí dobrotu…

Aj vy si myslíte, že máte skvelý život???

Aj taká rodina môže zapadnúť do Vášho skvelého života 🙂

Aj ona ho mala. Mala všetko, o čom kedysi snívala. No stačilo, aby prišiel jeden muž. Muž, ktorý musí byť akurát mužom jej snov a všetko je hore nohami.

Simon sa vie postarať o jej dcéru, skvelé varí a vie ju nielen vypočuť, ale aj poradiť jej. Jednoducho ju učí, čo je to Skvelý život 🙂

Niekedy sa to stáva. S naším životom sme až príliš spokojní, aby sme zbadali, že šliapeme úplne vedľa. A možno ten Skvelý život fakt potrebuje len čas, čas, aby sme naňho vyspeli. Neveríte? Prečítajte si tento dojímavý román a isto iste pochopíte aj tento krásny odkaz Danielle Steel.

Dajte si pozor na Skvelý život

Vaša Juli 🙂

Ako dať farebným pastelkám v knihe navždy stopku?

Aj vy ste boli kedysi takí istí šibali ako ja a kreslili ste aj tam, kde nebolo treba – i na také stránky detských kníh?

Aj u nás to občas takto vyzeralo 🙂

Pamätám si, že sme sa ako deti veľmi radi hrávali na obchod a ja som vždy chcela mať akurát obchod s knihami. Nebolo nič ľahšie 🙂 Knihy sa rozložili na koberec, napísali sa do nich farebnou pastelkou ceny a kupovali sa jedna radosť. Naozaj nič ľahšie a jednoduchšie 🙂

Akurát teraz, keď tie svoje detské knižočky otvorím, je mi skôr do plaču ako do smiechu. Ceny vpísané farebnou ceruzkou by som ešte ako tak prežila, keby tam boli len ony. No zavše sa tam nájdu aj iné, nie veľmi šťastné zásahy farebnými pastelkami, ktoré priam bijú do očí a trhajú srdce 🙂

Ja viem, kniha ako kniha a pokiaľ sa dá ešte čítať, nič sa nedeje. Však čo tam po malej i keď neželanej okrase, keď kniha je ešte stále knihou a svoju funkciu plní i naďalej? No i tak, človeka to mrzí a správneho knihomoľa zavše i zabolí.

Aby detské knižky boli vždy krásne

Možno sa tie drobné, nešťastné okrasy nájdu aj niekde u vás na povale. Možno vás mrzia a možno si aj vy želáte vrátiť čas a byť viac šetrní ku knihám vašich detských rokov. No stroj času ešte stále nevynašli a nám nezostáva nič iné ako sa zmieriť s našimi rannými kresbami v detských knihách 🙂

Ako by sme mohli tomu vtedy zabrániť, aby sme to teraz, keď si knihy vážime viac, neľutovali?

Otázka, ktorá sa javí ako celkom zbytočná, predsa len dáva zmysel. Hlavne pre rodičov, čo majú doma malých šibalov a vymysleníkov, čo sa rozhodli čaro knihy akurát objaviť 🙂

Dá sa im vôbec zabrániť zničiť ten veľký objav menom kniha?

Matkou ešte nie som, no myslím si, že ak im vlejete lásku ku knihám už v rannom detstve, azda nič nemôžete pokaziť. Že sa mi to ľahko hovorí, keď to nemusím riešiť s vlastnými šibalmi? Nech! No i tak mám pár rád, ako ich od nie veľmi vydarených kresbičiek v knižkách odhovoriť 🙂

Prezradím Vám, čo ľutujem, že som nemala poruke, keď som bola malá ja a čabrala si do knižky jedna radosť.

Ľutujem napríklad, že som nemala vždy čistý papier v knižke.

Keby som ho mala, možno by som si pri čítaní čabrala presne tam a nie  na písmenká v knižke. Robila by som si svoje krúžky a čiarky vždy, keď by ma čítanie prestalo baviť a potom zase, keď by ma pastelky už začali nudiť, vrhla by som sa opäť na čítanie 🙂

Nezabudnite, že dieťa pri jednej činnosti dlho nevydrží. Jeho hravý život je sama zmena a drobec meniť hračky jednoducho potrebuje. Ak si už vybral knihu, tak mu pripravte aj inú alternatívu, pri ktorej sa môže realizovať.

Mať tak knihu s omaľovankami..

Alebo s nejakými zábavnými úlohami, ktoré by ma dačomu priučili, to by bola iná káva. Nie sú na trhu pre nič za nič. A vôbec nielen preto, aby si drobci precvičili mozog 🙂 Odborníci dobre vedia, čo robia…

Čo sa v škôlke naučíš, na výške to akoby nájdeš 🙂

Určite takú máte doma. Okrem cvičenia mozgových závitov si môžete na nej cvičiť aj takú jemnú motoriku. Toto funguje aj na hocijakej inej knihe, aj na takej, z ktorej ste ako drobec čítali ešte vy. Jednoducho ak už farebnú pastelku pri čítaní mať musíte, učte sa podčiarkovať, krúžkovať a zvýrazňovať cielene a urobte si napríklad súťaž, kto to urobí krajšie 🙂

Krik tu nepomáha…

Keby na mňa aspoň poriadne nakričali, keď som sa hrala na knižnú výtvarníčku, povedala som si neraz, keď som listovala v starých detských knihách. No akosi sa mi zdá, že by som sa potom bála kníh čo i len dotknúť a z čítania dostala panický strach.

Strach z kníh je to najhoršie, čo môžete v drobcovi vzbudiť. Ak naňho za jeho umenie nakričíte, hoc aj z lásky ku knihám, nikdy u neho tú lásku nevzbudíte. Dosiahnite iba, že sa knižiek bude báť dotknúť a to by žiadny správny knihomoľ nemal nikdy dopustiť.

Láska ku knihe je cesta…

Aj toto sa nájde v našich knižkách 🙂 Originálna práca veru…

Všetko sa dá krásne vysvetliť, aj to prečo sa nemôže do kníh čabrať len tak, hala – bala. A keďže sa hovorí, že všetko zlé je na niečo dobré, toto je skvelá šanca ako naučiť drobca milovať knihy.

Stačí si len vziať jeho najobľúbenejšiu knihu a porozprávať si o knihárskom remesle i o knihách. Ukážte mu, čo všetko ujovia a tety museli urobiť preto, aby si ju mohol prečítať. Aká bola jej cesty do poličky v jeho detskej izbičke? A prečo by si ju mal vážiť a milovať?

Rozpovedzte mu príbeh…

Príbeh jeho obľúbenej knihy a nechajte pracovať jeho fantáziu. Nekričte naňho a na čistý papier si nakreslite knihu, do ktorej on sám bude môcť tvoriť. Pripravte mu súťaž o najkrajší umelecký počin v knihe a zahrajte sa aj na ten obchod. No ceny nech si určí on podľa vlastného srdiečka:-)

Budú drahé, či lacné?

Nech sú čo najdrahšie

Vaša Juli 🙂

Nebude zo psa slanina :-)

Kto by to nepoznal? Každý sa s tým už stretol a hoci sa nám to nie vždy páči a každý z nás vie, že to nie je fér, je to tu a existuje to. Márne pred tým zatvárame oči, je to všade okolo nás a len tak to zo sveta nevy-mizne…

Mať ich je sen a nočná mora zároveň 🙂

Už je to doslova všade. Začalo sa to v móde a nie všetci sme sa nad tým pohoršovali, ako sme možno mali. Veď kto by už nechcel mať špičkové značkové veci, ktorými by sa mohol pýšiť pred okoli-tým svetom? Je to až pri-veľmi lákavé, aby sme boli proti, nie?

No čože sa nestalo? Z módy to prešlo aj inde až máme pocit, že všetko v obchode je fejk. Zašlo to až tak ďaleko, že človek sa dostáva do pochýb, či naozaj kupuje pre svoju rodinu len to najlepšie. Ešteže sa to do knižného sveta nedostalo a my sa ešte stále môžeme spoliehať na kvalitnú slovenskú, či svetovú literatúru 🙂

Dokým sa mi nedostala do rúk táto kniha, spokojne som si to myslela i ja. Bola som spokojná, že si v dnešnej dobe fejkových a nekvalitných vecí, môžem čítať samé kvalitné aj pravé príbehy…

Nie je však kniha ako kniha a moju naivitu vyliečil aj tento dlhší citát, o ktorý by ste nemali prísť:

Neberte ju ako fejk. užite si ju inak 🙂

„Dostojevzskí, Tolsztoi, či Toorgenef sú lacné náhrady trvalých literárnych hod-nôt pre ľudí, ktorí si nemôžu dovoliť čítať skutočnú, čitateľsky náročnú ruskú klasiku. Hlavne na odľahlých gemerských a novohradských dedinách sa pomerne často stretneme s ľuďmi, ktorí majú na poličke nejakého Čehova a myslia si, že keď si prečítali tieto lacné zlataniny, sú kompetentní zasvätene diskutovať o veľkých témach ruskej klasiky…“

A práve tento citát je upútavkou, a myslím, že veľmi výstižnou upútavkou na dielko, ktoré sa mi dostalo do rúk len minulý mesiac. Vlastne ide o antológiu poviedok, ktorú zostavil a preložil Daniel Majling s názvom Ruzká klazika (2017, 118 strán). A myslím, že sa mu skutočne podarilo vytvoriť jedinečné dielko, ktoré vás rozosmeje toto leto 🙂

Jeho cieľom bolo odhaliť a poukázať na fejkovú literatúru, ktorá či už chceme alebo nie zaplavujú aj náš knižný trh. Je to jedenásť poviedok, hrajúcich sa na veľkú ruskú klasiku, ktoré sa ale vďaka novinárom veľmi rýchlo premenovali na ruzkú klaziku 🙂

Len čo ju otvoríte, nájdete príbeh o veľkom ruskom diele, čo Lev Ľvovič píše priamo na telo ženy, ktorú nie a nie získať. No jeho dosť čudný literárny počin skončí dosť tragický, keď žena na jeho následky zomiera.

Prečo ho len táto fešande nemilovala???

Bajkár Krylov sa tu normálne rozpráva s svojím psom a sám strašne trpí pre márnu lásku k svojej sliepke. Keby však čo i len tušil, čo má žiarlivý psí tvor v pláne, mal by sa veru väčšmi na pozore.

Je tu tiež príbeh väzňa, ktorý si vďaka cele uvedo-mil, čo všetko sa dá robiť s ľudskými výkalmi. Najprv sa mu pravdaže hnusia, no potom zisťuje, že sú skvelým stavebným materiálom a super sa na ne píše, keď človek vie ako na to 🙂

Alebo životný osud muža, čo žil a umrel v presvedčení, že ho ľúbi úplne neznáma žena, s ktorou sa stretol iba raz v živote. Tá je síce vydatá za iného, ale po smrti muža, ktorý ju dlhé roky miloval, vyjde s pravdou von a my sa dozvieme ako to bolo naozaj….

Toto a ešte omnoho viac je Ruzká Klazika. Nie je pravá, no za to je veľmi zábavná a dovolím si povedať, že aj originálna. Lebo každý literárny počin, i keď sa preoblieka za čosi úplne iné, je svojím spôsobom originálny a jedinečný.

Pozor!!! Budete si ťuťkať ruku o čelo 🙂

Smutné je však, že také vtipné poviedky, z ktorých budete padať z stoličky a chechtať sa na plné hrdlo, sa hrajú na to, čo nie sú a nikdy ani nebudú a ich autori, ktorých majstrovské umenie robí vtipu a srande česť, budú vždy označovaní za fejkárov. No nie je večná škoda vtipných majstrov pera?

Škoda ako škoda, ale poviedky z Ruzkej klaziky vrelo odporúčam. Netreba ich čítať ako veľkú ruskú klasiku a ani od nich čakať, že budú ako veľká ruská klasika, ale brať ich také aké sú. Ako samostatné a nebezpečne vtipné poviedky z ruského života.

Nedajte sa oklamať

Vaša Juli 🙂

Schlaďte sa s mladými hokejistami

Ešte stále neviete čo so zvyškom prázdnin, ktoré ešte voľajaké tie týždne deckám doprajú? Aj tie vaše sa už začínajú nudiť a vy máte hlavu v smútku, čím ich ešte zabaviť? Nič to! Dajte im túto knihu a z detskej budete namiesto hurhaju počuť len bláznivé výbuchy smiechu 🙂

Jej dej sa síce odohráva v zime, či skôr v skorej jari a ešte k tomu za plnej školskej prevádzky, teda s letnými radovánkami to moc spoločné nemá, ale nevadí. Jej príbeh v lete nielenže príjemne schladí, ale je aj dôkazom toho, že šibalstvá sa zvoncom na začiatku školského roka nekončia ani náhodou…

Našla som ho opäť raz v starkinej knižnici. Ten názov ma upútal hneď na prvý pohľad. Ako rojčivému dievčaťu sa mi zdal taký romantický. Veď posúďte sami…

Toto vás stopro raz dva schladí 🙂

Paula Sabotová, jeho autorka mu dala názov, ktorý nejedného rojka k romantike priam zvádza. Volá sa totiž Tréner sa zajtra žení (1979, 120 strán). No povedzte, nie je to priam slávnostný a rojčivý názov?

Názov, pri ktorom predstavivosť nemá hranice. Ba ani tá moja nie je žiadnou výnimkou 🙂 Vždy som si pri ňom predstavovala nejaký futbalový alebo hokejový tím, ktorý chce svojho trénera počas jeho veľkého dňa potešiť veľkým víťazstvom 🙂

Zdanie však môže niekedy klamať a názov ma síce nesklamal, ale zato riadne pomýlil. Kresba puku a hokejky na obálke  mi prezradila, že o žiadnom futbalovom  tíme sa tentoraz nedočítam.

Taktiež som mohla predpokladať, že dej sa nebude odohrávať celé roky, či mesiace, ale len dva dni – piatok a sobotu. No a keďže ide o hokejové družstvo mladších žiakov, našim mladým hrdinom sa nevyhnú ani tie známe školské trampoty 🙂

Vziať hokejku a vyhrať….. Malina??? Nie však vždy

Celé sa to začne už v piatok ráno, keď malý brankár Robo Robinský vláči ťažkú tašku s výstrojom na ranný tréning. Akurát zajtra majú dôležitý zápas, ktorý rozhodne o majstrovi na túto sezónnu.

No v meste akurát zúri krutá chrípková sezónna a na tréningu sa ich zíde iba dvanásť. Ba aj kapitán leží v posteli a vôbec nie je isté, či na tento veľký zápas nastúpi a svojím spoluhráčom pomôže 🙂

V úplnej pohode nie je ani Robo. Okrem majstráka rieši aj slovenčinu, z ktorej mu hrozí štvorka, čo by znamenalo, že sa s korčuľami môže rozlúčiť. Učí ho totiž otec jeho najväčšieho súpera, ktorý mu dáva góly jedna radosť a vyradenie brankára by sa mohlo hodiť. No jeho krásna dcéra to je už iná káva a mladému brankárovi, čo rád kreslí, sa jednoducho dievčina z súperovho tábora páči…

Dostať ho do brány nebude také ľahké…

Choroba, škola, rady múdrych rodičoch pred zápasom s veľkým Z, ani zakázaná detská láska nie je taká veľká bomba ako to, čo sa naši mladí hokejisti dozvedia len piatok  večer.

Ich tréner sa zajtra žení, čo im akosi zabudol povedať a ich veľký majstrovský zápas je zrazu ohrozený. Je najvyšší čas, aby naši mladší žiaci dali hlavy do kopy a vymysleli plán, v ktorom ani taký únos nevesty nie je nemožný…..

Aj toto je sen našich hrdinov 🙂

Ak sa vám už toto zdá smiešne, tak vedzte či nie kniha Pauly Sabolovej takýchto smiešnych príhôd ponúka ešte viac. Chlapci, žijúci v socializme a snívajúci svoje veľké sny, sa už o úsmev na vašej tvári postarajú. Ja som ho mala po celý čas od začiatku do konca 🙂

Možno ten príbeh poznáte, možno sa aj Vám  vybavujú smiešne príhody tých dvoch dní a možno túžite po tom, aby ste sa na nich zasmiali aj s vašimi drobcami. Urobte to.

Dožičte im príbeh, čo posilní ich športového ducha, v horúcich dňoch schladí im telo a zaručí bláznivé výbuchy smiechu v detskej izbe 🙂

V zdravom tele, zdravý duch

Vaša Juli 🙂

Pánko, ktorý vie čo s prázdninami :-)

Ten čas tečie ešte rýchlejšie ako voda..

Aspoň tak sa to musí zdať väčšine deciek naprieč celou našou malebnou krajinkou. Ešte sa nestihli ani poriadne začať jašiť a už je polka veľkých letných prázdnin za nimi. Dokonca ubehli už aj prvé dni z augusta a rodičia už len tak čakajú, že ich začnú otravovať so školou a hlavne prípravou na nový školský rok…

No ešte nie je všetkým krásnym a voľným dňom koniec 🙂

Mesiac august je tiež dlhý mesiac a rovnako ako júl aj on patrí vám, decká. Hry a zábava, to je celý on a na školu sa počas neho ešte myslieť nemusí. Teda možno trošku na jeho konci, ale rozhodne nie na jeho začiatku. August totiž velí leňošenie a šantenie a to všetkým decká, čo v septembri opäť raz zasadnú do školských lavíc…

Tento pánko o tom vie svoje.

Vincent Šikula – otec Veroniky Šikulovej 🙂

Volá sa Vincent Šikula, narodil sa 19.10.1936 v Dubovej a jeho životná púť skončila dňa 16.6.2001 v Modre. Bol to náš významný prozaik, básnik, tvorca literatúry pre deti a mládež a čo je najhlavnejšie – patrí medzi najvýznamnejších predstaviteľov slovenskej prózy druhej polovici 20. storočia.

Spisovateľské remeslo má jednoducho v krvi 🙂

Najprv študoval v Nitre, po zrušení kláštora Spoločnosti slova Božieho štúdia dokončil na meštianskej škole v Modre. Neskôr sa dostáva na Hudobnú pedagogickú školu do Bratislavy. Keď zrušia aj tú, študuje lesný roh v Štátnom konzervatóriu v Bratislave.

V roku 1959 svoje štúdia končí a stáva sa učiteľom hudby…

Pôsobí v Ľudovej škole umenia v Modre, potom získava tvorivé štipendium. V rokoch 1967 až 68 sa stáva redaktorom Romboidu, do 1973 je dramaturgom Slovenskej filmovej tvorby a potom sa stáva redaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ. 1994 – 1999 predseduje Spolku slovenských spisovateľov 🙂

Učarovala mu tradícia 40. rokov a naturizmu.

Práve na ne v svojich literárnych začiatkoch nadväzuje, no jeho literárne korene nie sú ďaleko ani od takých velikánov ako Hronský, Kukučín, či Tajovský 🙂

Jeho prvotiny mu predurčili prívlastok „Majster poetickej skratky´“ 🙂

Tento no aj „Rodený  netradičný rozprávač“ či „Sujetový básnik“ platia tiež pre jeho detské prózy ako napríklad Pán horár má za klobúkom mydleničku  (1965), či dobré známe Prázdniny so strýcom Rafaelom z roku 1966.

Slávna kniha o prázdninách v slávnom filme 🙂

A tie boli sfilmované v 1980 pod názvom Otec ma udrie tak či tak 🙂

Je to dielko s dôrazom na detský aspekt, bez zbytočného autorského didaktizmu, ktoré nahrádza práve detská hravosť. Šikula sa vďaka nemu zaradil k obrodnej vlne detskej literatúry 60. rokov 🙂

Prichádza novela S Rozárkou (1966, televízny film – 1970)

Ide o tragický osud duševnej postihnutej dievčiny s myslením na úrovni dieťaťa, ktorej sa po smrti matky ujíma starší brat Ondrej. Nie div, že o komplikované situácie nie je núdza, no brat Ondrej ich rieši svojsky – ak sa vyskytnú svojej sestre rozpráva rozprávky 🙂

Až tri pásma dokázal spojiť v ďalšej novele Nebýva na každom vŕšku hostinec (1966)

Sú to Šimon, Žobráci, Chlapec. Zachytáva tu obraz chudoby jednej západoslovenskej rodiny spolu s postavením žobrákov v spoločnosti, no nechýbajú ani základné sociálne procesy doby…

Možno vám čosi hovorí aj táto triológia 🙂

Román Majstri a známy trojlístok má zelenú 🙂

Svetlo sveta uzrela po osemročnej prestávke – román Majstri (1976) a jej dve voľné románové pokračovania Muškát (1977) a Vilma (1979). Ide o príbeh tesárskej rodiny zo západného Slovenska, ktorý je rámcovaný obdobím prvého Slovenského štátu.

Šikula sa pokúša aj o poéziou zbierkou básni Z domu na kopci (1983).

Väčšinou ide však o epické básne, ktoré sú len veršovaným záznamom autorových spomienok a úvah.

Ako skutočný básnik sa prejavuje v svojej prozaickej tvorbe.

Ukazuje to aj druhá zbierka básni Zo zanedbanej záhrady (1993) a potvrdzujú to aj tri knihy poviedok a noviel – Heroické etudy pre kone (1987), Pastierska kapsička (1990) a Pôstny menuet (1994).

Aj on bol rebelom 🙂

Môže za to aj na istý čas zakázaný román Ornament z roku 1991, ktorý je kritikou totalitných pomerov a praktík Štátnej bezpečnosti. Jeho ústrednou postavou je študent Matej Hróza, ktorý k sebe prichýli politicky prenasledovaného kňaza.

Nech je už tak, či onak, jedno je isté…

Vincent Šikula je raz plodný autor. Od prvotiny Na koncertoch sa netlieska na jeho konte by ste našli nejeden zaujímavý príbeh pre malých, ale aj pre tých veľkých.

Zaujalo vás niečo?

Žiadny problém 🙂 Prázdniny sú ešte dosť dlhé na to, aby ste od Vinca Šikulu ešte dačo skúsili 🙂

Času je ešte kopec

Vaša Juli 🙂