Môže samota priniesť veľkú lásku? :-)

Človek je tvor spoločenský a už taká samota môže byť pre neho des a hrôza. Teraz sa nad tým iste pousmejete. Veď neraz je samota oveľa lepšia ako zlá spoločnosť. Nedbám, skutočne je to neraz tak 🙂

Keď som si zobrala do rúk túto knihu a pustila som sa do tohto románu, sama som sa necítila. Aspoň nie viac ako inokedy 🙂 Chcela som len zažiť ďalší skvelý príbeh z knižnice starej mamy.

Quebec – nie nadarmo sa mu hovorí srdce francúzskej Kanady

Tentoraz ma moja dychtiv-osť po dobrých príbehoch priviedla až do samej Kana-dy a to rovno do slávneho Quebecu, srdca jej francúz-skej časti, kam ma až tak často knihy, čo čítam, ne-unášajú.

Nečudo, že to bolo pre mňa tak trochu neobyčajné a dychtivo som čakala, aký príbeh sa v tomto magic-kom prostredí môže odohrávať.

Navyše autor ma uviedol krásnym opisom quebeckého vidieka, na ktorom tak majstrovsky pred-viedol svoje jedinečné umenie. Ejha, toto môže byť len predzvesť nie-čoho dobrého a veľkolepého, potešila som sa a s napätím prevracovala ďalšie a ďalšie stránky 🙂

Kniha, ktorú sa oplatí otvoriť 🙂

Román Dve samoty od Hugha MacLennana (ang. Two Solitudes, 1984, 394 strán), o ktorom je reč, ma ani trocha nesklamal. Avšak samota, akej sa dožili jeho hrdinovia by asi sotva potešila srdcia aj tých najbláz-nivejších rojkoch sveta…

Poviete si, že v tom musí byť prinajmenšom paradox, ak nie ešte čosi pochabejšie. Nie je predsa možné, aby sa samota v krásnom prostredí lúk a pasienok stala pre niekoho priam neznesiteľnou a predsa.

Ten zázrak sa udial a to rovno v prekrásnom kanadskom Quebecu. Svoje o tom vedia aj otec a syn z významnej aristokratickej rodiny francúzskych Kanaďanov – Tallardovcov, ktorých osudy MacLennan vo svojom diele tak majstrovsky vyrozprával…

Za všetko môže starý Athanas a jeho nikým nechápané názory vo vysokej kanadskej politike. V Európe zúri prvá svetová vojna a on je za to, aby sa na nej podieľala aj jeho quebecká domovina a mužov chce vyslať na front. Vraj tak sa najskôr zaostalý Quebec stane plnohodnot-nou súčasťou vyspelej Kanady 🙂

Kanada Quebec nikdy nepochopí 🙂 ….. alebo áno?

Jeho domovina na čele s jeho synom z prvého man-želstva je však zásad-ne proti. Francúzski Kana-ďania anglických Kanaďa-nov príliš nemusia a do jedného spolku sa vôbec nehrnú 🙂

Navyše Athanas urobil chybu, keď sa oženil s Angličankou, s ktorou má syna Paula. Ten sám na vlastnej koži musí znášať útoky otcových ne-priateľov. Poslednou kvapkou mori je keď sa Athanas zriekne viery, čo je v jeho domovine priam neodpustiteľný zločin a či chce alebo nechce z Quebecu musí odísť…

Athanas umiera a jeho syn Paul to má veru ťažké. Už to nie je syn boha-tého a vplyvného kanadského politika, ale robotník, ktorý sa musí živiť vlastnými rukami.

I hokej hráva iba preto, aby sa uživil a pretĺkol životom. Podarí sa mu vyštudovať a sníva o kariére spisovateľa, no sám dobre vie, že k tomu v jeho prípade vedie ešte dlhá a kľukatá cesta.

Nie je samota ako samota a táto prinesie aj veľkú lásku 🙂

A ako to už v takých romá-noch býva aj na nášho mla-dého chudobného hrdi-nu, ktorý je na svete sám ako prst, čaká veľká a osu-dová láska…

Po dlhých rokoch spolo-čenskej samoty stretáva svoju priateľku z detstva Heather, dcéru bohatých anglických Kanaďanov 🙂

Stačí len podobné zmýšľanie o pomeroch vo svete, jeden statočný, dobrosrdečný starý otec a už je aj v kanadskom dvojjazyčnom svete možné nerovné manželstvo z lásky…

…To už však za chrbátami našich hrdinov začína pomaly ale isto zúriť druhá svetová vojna.

Dve samoty od MacLennana, určite toto dielko kanadskej klasiky skúste 🙂 Nie je to iba prechádzka krásnym srdcom Kanady, krajiny dvoch nezlučiteľných svetov. Je to príbeh samoty dvoch mužoch z jednej nešťastnej  rodiny. Knižná lahôdka, v ktorej láska je silnejšia ako všetky predsudky sveta…

Nikdy nebuďte sami

Vaša Juli 🙂

Knihy nie sú dekorácia, knihy sú srdce izby

Marcus Tulius Cicero – veľký rímsky rečník

Izba bez kníh je ako telo bez duše“ povedal Marcus Tullius Cicero a vôbec sa nemýlil…

Tento významný rímsky rečník ma dnes donútil potrápiť si mozog nad čudom meno kniha a je životom v miliónoch izbách ako je napríklad aj tá moja 🙂 A naozaj, vo väčšine izieb, do ktorých som vstúpila či videla v telke bola aspoň nejaká, i keď len nedbalo pohodená na nočnom stolíku 🙂

Od maličká som milovala romantické seriály. Nehanbím sa to priznám, pre-tože možno seriály ma naučili milo-vať tie spletité osudy mnohých postáv, ktoré teraz nadchádzam v kni-hách. Deň čo deň som už netrpezlivo čakala, čo sa bude diať s ich hrdi-nami ďalej, no nech to bolo napäté už akokoľvek, nikdy mi neunikla istá maličkosť.

Veľká či malá pracovňa plná kníh, ktoré síce nik nečítal, ale boli tam a vy ste mali zo zariadenia scény akýsi lepší pocit:-)

Každý krásny a štýlový seriálový dom musel mať predsa krásnu a štýl-ovú knižnicu, poviete si. Bez toho to jednoducho nejde a ani to nejde predstaviť. Hoci sa z tej knižnice knihy veľmi nevyberali a bola to viac menej len štýlová záležitosť, predsa len ste mali pocit, že to tam proste žije a dýcha 🙂

Aj takto sa dá priestor využiť 🙂

Taká navonok bezvýznam-ná maličkosť a pozrite, čo vám to narobí aj s takým prvým dojmom. Stačí len knižnica v dome a už vytvo-ríte pocit obývaného kúti-ka, v ktorom si užívate život plnými dúškami.

Ten starý dobrý Cicero veľmi dobre vedel o čom hovorí. A to žil v starove-kom Ríme, kde sa za knihy považovali ešte len zvitky papiera a prostý ľud o čudách nazvaných knihami ani len nechyroval 🙂

Zaľúbil sa do nich až oveľa neskôr, keď sa kniha stala naozaj tou knihou a dostávala sa k jednoduchým a prostým ľudom, kde sa rozchytávala ako teplé rožky 🙂

Zakladať si domáce knižnice sa stal módny hit a veru nejedna izbica sa príchodom knihy do jej kútov rozžiarila. Zaiste to bol znak kultúrneho ducha v jej dovtedy temných útrobách. Svetielko, po dlhých rokoch tmavých zákutí, ktoré malo rozjasniť nielen ju, ale aj tých čo, ju obývali 🙂

Priznám sa, že skôr než veľká pracovňa plná všetkých možných i ne-možných kníh, ktoré nik v dome nečíta, sú mi milšie jednoduché dreve-né police, možno aj z už trošku nepotrebného dreveného odpadu, ktoré sú samé knihy nášmu srdcu blízke…

V takýchto knihách so somárskymi rožkami a sem tam nejakou ošu-melou stránkou uprostred sa verte či nie dá vždy nájsť pravé srdce izbice. Tu a nikdy inde platí stará známa vec – povedz čo čítaš, ja ti poviem, kto si. Ak nám domáci dovolia nahliadnuť na ich knižné skvos-ty, potom je nám okamžite jasné, či sme blízke duše alebo nie 🙂

Môžete na nej ležať i čítať si z nej 🙂

Ja som napríklad v zajatí kníh už od malička. Doma sme ich mali toľko, že v každej z troch izieb boli nejaké. A poviem Vám bolo to super. Paráda bola, že len čo som ráno rozlepila oči, pohľad mi padol na akurát moju detskú knižni-cu 🙂

Od tohto okamihu ma ob-klopoval duch rozprávok a ja som sa tešila, ako si v ten deň vypočujem jednu z nich. No a stačilo mi prejsť do spálne, či do obývačky a už som ich mala na očiach opäť. Kni-hy, všade samé knihy a ich duchovia 🙂

Teraz to mohlo vyznieť desivo, ale až také desivé to zase nebolo. Tri izby plné kníh, v ktorých som prežila svoje detstvo, ma naučili tieto čudá milovať a tešiť sa z ich stránok popísanými príbehmi od výmyslu sveta.

Naučili ma milovať ten čarovný duch kníh, bez ktorého izba ani skutoč-nou izbou nie je. Izba je len vtedy izbou, keď v nej prúdi živý rozhovor, znejú zvuky láskavého smiechu, alebo kdesi v starom zaprášenom kresle sa hlce stránka za stránkou nejaká dobrá a zaujímavá kniha 🙂

Inak to je len chladná a neosobná miestnosť v dome, lebo ako by povedal Marcus Tullius Cicero „izba bez kníh je ako telo bez duše„, nežije, nedýcha a postupne chladne 🙁

Nedovoľte, aby sa to stalo aj u Vás

Vaša Juli 🙂

Dejiny píše víťaz, nie ten, čo chce zvíťaziť :-)

Ocitáme sa v blízkej budúcnosti. Svet má za sebou Hybridnú vojnu a v krajine tvrdou rukou vládne Veľký vodca – Syn. Nič už nie je také ako predtým a všetko ako by sa vrátilo v čase do čias neslobody a klamstvá…

Takéto niečo by ste v Trolovi hľadali márne…

Náš mladý hrdina, ktorého meno je zdá sa nepodstatné, si už ani nepamätá na svet predtým. Rusko už praktický neexistuje a ruský jazyk či ruská literatúra sú jednoducho veľké tabu…

Žije si v mestečku zvanom Čierna diera. Jeho tatko za slobodou emigroval do zahraničia a vzal so sebou aj jeho brata, z čoho jeho mama zošalela. Veľké problémy má však aj on sám.

Vďaka nesprávnej prírodnej liečbe ochorie a dlhé roky strávi pripútaný na  lôžku v nemocnici, kde neuveriteľne stučnie. Tu okrem Lizavety, starej učiteľky ruštiny spoznáva aj narkomanku Johanu, ktorá je už z tohto sveta poriadne zničená…

To, že príbeh týchto dvoch mladých ľudí sa po páde despotického režimu ešte len začína, je vám jasné len čo sa v románe Trol od Michala Hvoreckého (2017, 165 strán) prehúpnete do jeho druhej časti s výstižným názvom V sieti

To už náš hrdina úspešne vyštudoval toľko zatracovaný ruský jazyk a literatúru a spolu s Johanou, s ktorou tvoria jeden neporaziteľný tím, si hľadajú prácu, kde by mohli spoločne odhaľovať klamlivé lži ich temného sveta 🙂

Trol – kniha, čo vás raz dva vylieči 🙂

Cestičky osudu sú však nevyspytateľné a našu dvojicu privedú do ešte temnejšieho  sveta, kde pravda vôbec nič neznamená. Je to továreň na lži, ktorá má len jeden jediný cieľ: vyvolávať vo svete budúcnosti chaos a neistotu…

Stavajú sa trolmi. Najprv sa zaúčajú a potom, keď ich pustia do poriadne hnusnej akcie, ich už nič nezastaví. Nič im nie je sväté a rovnako ako ich kolegovia aj oni prepierajú na verejnosti špinavú bielizeň ľudí, ktorí nielenže im nijako neublížili, ale nikoho z nich ani len nepoznajú. Potrebujú ich len očierniť a skaziť im verejnú mienku.

Postupne sa do toho bahna zabárajú hlbšie a hlbšie. Klamú a trolujú stále lepšie a lepšie, až vám z toho bude jemne povedané na grc 🙁

Je absolútne jedno ktorého nešťastníka si vezmú na mušku, vždy dosiahnu svoje a úbožiaka pred celým svetom totálne ale totálne znemožnia. Nezáleží na tom, akú tému im šéf na druhý deň zadá, trolovia sú schopní vyprovokovať akúkoľvek diskusiu o čomkoľvek na svete.

Podnecujú k nenávisti, burcujú verejnosť voči čestným a spravodlivým, vykresľujú ich v novom svetle, hrabú sa v ich špinavej minulosti, hatujú ich a maria ich úsilie niečo zmeniť k lepšiemu… a to všetko na objednávku, pre peniaze, pre čo iné? 🙂

Aj takto sa na vás môže škeriť Trol 🙂

Zdá sa, že tento život je ako droga. Ak sa do neho raz namočíš, nikdy viac z neho nevyviazneš. Ale môže sa stať zázrak a v tomto temnom svete, kde ako sa zdá naozaj dejiny nepíše víťaz, ale ten, kto chce zvíťaziť, vyhrať  zdravý rozum???

Sci-fi naozaj nie je nič pre mňa. Budúcnosť je príliš temná, aby som ju chcela odhaliť. Román Trol som preto do rúk brala s istými obavami, či mi má čo ponúknuť, no zaťala som zuby a pustila som sa do neho 🙂

A vôbec to neľutujem. Tento román je presne to, čo ľudstvo potrebuje, aby sa mu už konečne otvorili oči. Nesmiete veriť každej jednej blbosti, čo sa na nete z ničoho nič zjaví.

Dôveruj, ale preveruj. Net je ako oheň – je síce dobrý sluha, ale veľmi zlý pán. Nikdy by nám nemal nahradiť to, čo nosíme v hlave, inak naozaj hrozí robotická revolúcia, a tú určite nik z nás nechce 🙂

A ak náhodou sa vám niekedy bude zdať, že sa na net spoliehate akosi pričasto, stiahnite po Michalovi Hvoreckom a jeho Trolovi. Raz dva vás z toho vylieči…

Čestné slovo

Vaša Juli 🙂

Za literárnou krajinou slovenského mora :-)

Tejto krajine jednoducho neodoláte. Môžte robiť čo chcete, jednodu-cho jej neodoláte. Láka vás na spev mora a ako nejaká morská siréna vás vábiť do svojich nádherných osídiel 🙂

Či chcete alebo nie, musíte ju jednoducho navštíviť. Jednoducho le-gendy a mýty o morskej hladine, ktorú sme si už pred rokmi náročky privlastnili, Vám nedajú spávať a doslova Vás prinútia objavovať túto srdečnú krajinu s priam panenskú krajinou 🙂

Jedinečná nádhera slovenského mora 🙂

Je úplne fuk, či si na skúma-nie vezmete potápačské okuliare a rozhodnete sa preskúmať jej bohatý pod-morský svet. A či si len po-kojne ľahnete na jej kame-nisté pláže a budete sledo-vať jej malé vlnky na pokoj-nej morskej hladine.

Alebo radšej dvihnete kot-vy a vydajte sa na prieskum krásnej prírody, v lone kto-rej možno nájsť aj nádherné a jedinečné Plitvické jazerá, ktoré ja osobne vrelo odporúčam 🙂

Veru, veru, taká je už krajina s našich slovenským morom, také je už Chorvátsko. V týchto týždňoch tam cestuje kopec našincov, čo sa už tešia na jeho krásy 🙂  Možno tam čoskoro vycestujete aj vy a preto som si dnes pripravila niečo, vďaka čomu sa o kultúre tejto malebnej krajiny dozviete viac…

Prijmite pozvanie na výlet naprieč chorvátskou literatúrou, ktorá sa začína opäť kdesi pri stredovekom písomníctve. To sa popri tradičnej latinčine rozvíjalo aj v nám dobrej známej hlaholike.

Šíria ju priami žiaci Konštantína a Metóda v centrách slovanskej boho-služby na ostrovoch, na Istrii a Prímorí.  Z textov v hlaholskom písme sú najznámejšie Baščianska doska asi z roku 1100, Viedenské listy z 12. storočia, či Misál kniežaťa Nováka z roku 1368.

V čase, keď na literárnom poli vládne humanizmus a renesancia sa rozvíja písomníctvo na Dalmancií a Príbeh chorvátskej knihy svoje stránky píše hlavne v Dubrovníku. Deje sa tak zásluhou spisovateľov publikujúcich v latinčine, čo je inak jazyk humanistického vzdelávania (J. Šižgorić), nájdu sa však aj diela písané v chorvátčine (Š. Menčetić).

Chorvátski humanisti píšu o nábožensko-historických témach, pričom čerpajú z klasických rímskych a talianskych renesančných motívov,  no neobchádzajú ani prvky ľudovej poézie 🙂

Reformácia tu pôsobí len okrajovo, aj to iba na severe územia.

17. a 18. storočie patrí v Chorvátsku baroku, ktorý reflektuje ideolo-gický katolicizmus, za čo môže najmä skupina okolo I. Gundulića. No nechýba ani osvietenstvo, ktoré je zamerané na osvietené a vzdeláva-cie ciele (F. Grabovac).

Aj tu majú svoje národné obrodenie, ktoré do dejín vošlo ako ilýrske hnutie z rokov 1835 – 1848. Jeho takým hlavným vodcom bol L. Gaj, ktorý aj so svojimi druhmi žiada zjednotenie južných Slovanov pod vplyvom ideí nemeckého romantizmu, či slovanskej vzájomnosti, tak ako ju u nás chápali aj Kollár so Šafárikom 🙂

Nečudo, že sa zanedlho z ilýrizmu vyvinul práve romantizmus (S. Vraz).

K rozvoju chorvátskej kultúry prispieva aj založenie Akadémie vied a umení v Záhrebe v roku 1867. Stalo sa tak zásluhou biskupa J. J. Stros-smayera.

August Šenoa – muž chorvátskeho realizmu v plnej kráse 🙂

Prišli šesťdesiate roky 19. storo-čia a s nimi aj A. Šenoa. ktorý sa stáva hlavnou osobou vtedajšie-ho literárneho života v krajine slo-venského mora. Tento pánko pre-sadzuje realizmus a zdôrazňuje pozitívne pôsobenie literatúry na národ 🙂

Na prelome storočí v chorvát-skom Príbehu knihy prevláda rea-lizmus s prvkami naturalizmu, ktorý sa snaží o kritické zobraze-nie vtedajších pomerov (E. Kumi-čić).

Aj chorvátska moderna sa musí rodiť v rozpore. Na jednej strany sú tí starší, ktorí si samozrejme udržia-vajú konzervatívne názory na umenie a spoločnosť. Oproti nim už stojí nová, mladšia generácia, ktorá uprednostňuje skôr moderné európske umelecké smery (I. Vojnović).

Obdobie medzi dvoma vojnami bolo príznačné sociálnou angažova-nosťou, dôrazom na psychologickú a ideovú problematiku, či prítom-nosťou expresionizmu a moderného realizmu (M. Krleža, V. Nazor).

Nechýba ani autentická skúsenosť z boja proti fašizmu počas druhej svetovej vojny v podaní I. G. Kovačića a J. Kaštelána.

Bezprostredne po druhej svetovej vojne v chorvátskej literatúre dominuje socialistický realizmus, neskôr sa uplatňuje aj existen-cializmus.

Gričská čarodejnica je výzva, ale skutočne stojí za to 🙂

A keď sme už v tom Chorvátsku a kutá-me sa v jeho Príbehu knihy, nedá mi ne-spomenúť spisovateľku z tejto krajiny, ktorú mám hlboko v srdci 🙂 Hovorí vám niečo meno Marija Jurić Zagorka? Jej Gričská čarodejnica je priam úchvatná. Vrelo odporúčať tento nádherný histo-rický, skoro rozprávkový príbeh 🙂

Doprajete si ho možno aj na cestách za vašou vysnenou krajinou. Tá najbližšia vysnená rozhodne je, i keď sa ňou dá cestovať nielen priestorom, ale aj časom. A možno presne to je na nej najzaujíma-vejšie….

Vydajte sa za ňou spolu so mnou

Vaša Juli 🙂

Nie je brat ako brat

Minule sa mi stala naozaj divná vec…

Celé sa to začalo vo chvíli, keď som si zo starkinej knižnice vybrala útlu knižku od našej Eleny Čepčekovej s priam poetickým náz-vom Serenáda pre Martinu. Je to síce románik pre dievčatá, ale prečo sa nevrátiť do svojich dievčenských čias aj takýmto knihomoľským spôsobom?

Taký príjemný dievčenský románik 🙂

Na 127 stranách tohto dievčenského románu z roku 1978 sa odohráva prí-beh mladej dospievajúcej Martiny, ktorá sa zaľúbila do svojho brata. Nie do vlastného, do nevlastného práveže, no aj tak. O štyri roky starší Roman, syn manželky Martininho otca, jej súdený akosi nie je.

Vôla rodičov, ba ani jej vlastná dosť veľká vôla nestačí a Roman sa nako-niec ožení so spolužiačkou Lenou, s ktorou sa mu pritrafilo a teraz čakajú potomka. Čo na tom, že Roman je ešte len mladý nevyzretý chlapec a svojej rodine spôsobí viac starostí ako rados-tí, keď svadba musí byť stoj čo stoj 🙂

Na Martinu so zlomeným srdcom, ktorá navyše práve prežíva zložité obdobie dospievania, nik ani len nepomyslí. Rodičia majú dosť starostí s Romanom, ale aj samí so sebou a mladé dievča sa ocitá na okraji ich záujmov. Ako len môže z tejto situácie vykorčuľovať a neblázniť sa pri tom???

Láska je krutá, láska si nevyberá koho a ako potrápi…

Tak toto vrelo odporúčam 🙂

Asi o taký mesiac neskôr som sa dostala ku knihe s podobným príbehom. Opäť je z pera slovenskej spisovateľky, tentoraz ide o Kata-rínu Gillerovú a opäť je hrdinkou mladé dos-pievajúce dievča, ktoré si ešte len začína hľadať vlastnú cestu životom.

No a aby tých zhôd nebolo primálo, aj ona sa hlboko zamiluje do chalana, ktorý by jej nie-lenže mal byť navždy zakázaný, ale nikdy by sa naňho nemala podívať inak ako na brata 🙁

Stalo sa však a gymnazistka Dominika, hrdinka románu Láska si nevyberá, (2016, 256 strán) statočne bojuje s dilemou,  čo jej trhá srdce na tisíc márnych kúskov.

Svoju sestru Denisku miluje tak ako nikoho. Keď sa dozvie, že sa ide vydávať a čaká bábo, je v šoku. No to ešte ani zďaleka netuší, ako do-padne jej prvé stretnutie s Danielom, jej budúcim švagrom 🙂

Mala by ho nenávidieť. Veď jej kradne tú najdrahšiu osôbku, akú len má a navyše na istý čas si ukradne aj jej izbu. Mala by ho nenávidieť, no ona ho nenávidieť nemôže, na to ho má až príliš hlboko zakotveného v srdci.

A tak okrem školy a blížiacej maturity, rieši aj zakázanú lásku k mužovi, ktorý by mal byť pre ňu iba veľkým bratom 🙂

Tieto dve knihy s naoko podobným príbehom som čítala po mesiaci celkom náhodne. Niekedy sa to proste stáva a teraz to jednoducho tak vyšlo možno preto, aby som si mohla skrátiť horúce leto s ich porov-návaním 🙂

Necelých štyridsať rokov, ktoré romány delia a dva roky vo veku hrdi-niek  (Maťka je totiž o zhruba dva roky mladšia) urobili svoje a svoje urobila aj doba, v ktorej vznikali osudy dvoch nešťastne zamilovaných dievčat…

Kým Serenáda pre Martinu rieši rodinu ako celok a stredobodom je skôr postupný rozklad rodiny v socialistickom svete, kde citový život dievčaťa je až na  druhom mieste, Láska si nevyberá je presný opak. Epicentrom je už Dominika samotná a teda je aj skutočnou hrdinkou svojho vlastného príbehu, čo sa úbohej Martinke nie celkom podarilo 🙂

Braček so sestričkou – jedna najkrajších lások na svete

Možno za to môže aj fakt, že o dva roky mladšia Mať-ka je predsa len nevyzretej-šia a hoci je to rozumné dievča, predsa len to nie je maturantka Dominika. Tá sa snaží situáciu nekompli-kovať a na svoju veľkú lásku čo najrýchlejšie zabudnúť.

Zrelosť, či nezrelosť, podľa toho dopadnú aj ich ne-možné lásky. Martina si myslí, že bude svojho brata milovať až do konca života a predsa naňho pri prvej možnej príležitosti zabúda a má pokoj svätý 🙂

Nie ako Dominika. Tá vie, že jej láska je nereálna a verí, že za mesiac – dva si na ňu ani len nespomenie. No nemá ani poňatia, že sa jej v duši práve rodí tá veľká láska s názvom Pravá, Osudová…

Dva roky robia divy nielen v živote, ale hlavne v láske 🙂 Martina s Domi-nikou  by vám mali k tomu čo povedať. Že nie je brat ako brat, to je v ich prípade viac než jasné. A ak si prečítajte ich príbehy, naozaj si poviete, že:

Láska si skutočne nevyberá…

Skvelý zážitok

praje Juli 🙂

Ako si knihu na pláži dokonale užiť :-)

Iste to mnohých z vás dobre poznajú…

Ide sa na pláž, či  na kupčo a vy sa tešíte na príjemný letný deň s dobrou knihou v ruke. Ale čo to? Kniha je raz dva zamazaná od opaľovacieho krému, zamokrená od mokrých plaviek, piesok si raz dva nájde cestu na jej obal, či nebodaj na jej stránky.

Žiadny strach, kvôli knihe sa ich nemusíte vzdať 🙂

Výsledok je doslova hrozný. Vaša kniha, ktorú ste si vza-li v dobrej viere, je zničená a to zavše zabolí. A posledná kvapka v mori príde s drob-cami, ktorí ju ešte krásne vyzdobia kečupom z osú-cha.

Ako nevybuchnúť???

Nevybuchujete! Svojich šibalov predsa milujete viac než tu najvzácnejšiu knihu, akú ste v rukách kedy mali. Vyhrešíte ich, to áno, ale prejde malá chvíľa a vy si na incident ani len nespomeniete 🙂

Príde vám na um, až keď sa ku knihe opäť vrátite. Je úplne zničená z pobytu na pláži, čo zavše zabolí a už aj rozmýšľate, ako niečomu podob-nému v budúcnosti zabrániť, teda ak sa niečo také vôbec dá…

Nabudúce si beriem čítačku a basta!!!

Aj toto je riešenie 🙂

Najľahšie, najjednoduchšie riešenie v podobných situá-ciach. Vhodná na pláž, na to kupčo, ba aj do vane sa kedy tedy zíde. Má obal, ktorý ju chráni pred všetkými mož-nými i nemožnými katastro-fami.

Špina sa z jej displeja zotrie, kvapky vody i tej morskej utrú a aj  po pobytu na pláži vyzerá ako nová 🙂

Že ju ešte nemáte???

O dôvod viac si ju zadovážiť a to práve teraz v lete, keď je nielen nebez-pečenstvo rakoviny kože zvýšené, ale aj hrozba zničenia kníh je pod-statne vyššia než v ostatných ročných obdobiach 🙁

Čítačka je ako strážkyňa vašich knižných pokladov, ktoré stráži ako oko v hlave 🙂 Ručí vám za to, že budú fit aj po búrlivých letných radován-kach s rodinkou, na ktoré sa celý rok všetci tak tešíme 🙂

No dobre, ale čo keď papierová je predsa len papierová…

A vy na ňu nedáte dopustiť? Žiadny problém. Zoberte si k vode papie-rové vydanie, no chrániť ho ako oko v hlave, aby sa mu náhodou nič nestalo, je podľa mňa úplne ale že úplne zbytočné.

Kedysi som mala rovnaký problémik aj ja.

Bola som v strese, že sa mi kniha na pláži zašpiní. Vždy keď som si ju vzala do rúk a prevracala jej stránky, stala sa hotová katastrofa. Okraje sa zamokrili, stránky zavše tiež a ja som bola s nervami v koncoch, že som knihu totálne zničila.

Stálo mi to za to???

Nie je tomu tak dávno, keď bežala jedna super knižná hra. Deň čo deň sa objavovala na stránke Martinusu jedna knižná dilema, ktorú ste mali podľa vlastného svedomia a vedomia rozlúsknuť.

A dokonalý relax je zaručený….

Jedného dňa sa zjavila o-tázka – vzali by ste si knihu so sebou do vane??? Mož-nosti boli ako vždy dve. Buď v žiadnom prípade, kniha by sa mohla zničiť – to bola jedna z nich. Druhá hovorila prečo nie, vaňa je predsa relax ako vyšitý a kniha k tomu proste patrí 🙂

Pre správneho knihomoľa to nebola veru jednoduchá dilema!!!

I ja som sa s ňou dostatoč-ne potrápila, verte mi! No potom som si povedala, o čom to je?  Neviem, či by som si drahú knihu vzala do vane, ale inak prečo nie?

Knihu a knižný príbeh si treba užiť.

Nie ju chrániť ako oko v hlave a byť z pohromy jej možného zničenia večne v strese. Potom si treba na pláž vziať ozaj tú čítačku a nie mach-rovať s papierovým vydaním 🙂 To treba nechať doma, ak máte des a hrôzu z toho, čo sa môže stať 🙂

Drahé knihy na pláž neberiem.

Ak vyjdem z vody, počkám, kým sa trošku osuším a až potom beriem do rúk knihu. Ak mi padne do piesku, vytrasiem ho z nej a nič sa nedeje. Keď dočítam, zavriem si ju akoby to bola čítačka a idem do vody 🙂 Ak má obálku, na pláž ju ani neberiem. Tam mi je totiž na figu borovú .-)

To sú asi moje zásady života knihy na pláži 🙂

Inak z toho veľkú vedu už nerobím a čítanie pri vode si dokonale uží-vam. Veď o tom to celé je, no nie? Užiť si život a tým pádom aj knihu, ako sa len dá…

Nie sme tu pre knihu…

Kniha je tu pre nás. Áno, je vzácna a mala by sa čítať tak, aby si ju mohli po nás prečítať aj druhých, no voda, piesok, ba ani ten kečup z osúcha ju nečitateľnou nespravia 🙂 Takže žiadny stres a svoju knihu na pláži si len pekne krásne užite 🙂

Čítajte bez obáv

Vaša Juli 🙂

 

Prečo sa oplatí nebáť??? :-)

Leto a letné prázdniny to nie je len oddych a voľno. Je to aj čas letných dovoleniek a cestovania. Ľudia sa teraz chovajú ako sťahovavé vtáky. Migrujú sem a tam. Túlajú sa kade tade. Lietajú si hoc aj bez krídel 🙂

Leto je už raz také. Nik, kto nemusí, nesedí predsa doma. Každý chce niekam vypadnúť. Do mesta, k moru, do prírody, či iba tak nejaké pamiatky kuknúť. Ide autom, autobusom, loďou, lietadlom, vlakom. Možno je mu aj jedno kam, hlavne že vypadne.

Aj toto mohla byť parádna jazda. Nie pre všetkých síce dovolenková, ale jazda supermodernou japonskou strelou by mala všetko vynahradiť, no nie? Veď kto by už nepristal na takú úžasnú jazdu niečim takým úžasným ako je japonská strela???

Je júl presne ako teraz. Na stanici Tokio stred sa zhromažďujú rôzni tipkovia. Jedných sem doviedla práca, ďalších oddych a túžba po dobrodružstve, no sú tu aj takí, ktorí sa rozhodli razantne zmeniť svoj život.

Je to skutočne veľká masa ľudí, ktorých spája iba jedna jediná túžba – čo možno najrýchlejšie sa dostať z dusného tepla do príjemne vychladenej japonskej strely. Tou strelou má byť práve Hikari 109, ktorý má o 10:00 vyraziť do Hakaty.

Skutočne stojí za to

Verte, či nie v tej chvíli nik netuší, čo všetko sa stane. Aspoň nie v románe Josepha Rancea a Areiho Kata Expres smrti z roku 1980 (z ang. Bullet Train, u nás vyšiel v roku 1987).

Na 230 stranách strhujúceho románu sa rozpúta hotové peklo, keď anonym nahlási v Hikari 109 bombu. Spočiatku túto infošku neberú až tak vážne. Takéto a podobné klebety sú v tomto podniku na dennom poriadku a dosiaľ sa nikdy nič desivé nestalo.

Lenže predsa len je to tentoraz tak trochu iné.

Za normálnych okolností strelu zastavia, dôkladné ju prezrú a ak sa nič nedeje, strela pokračuje v spanilej jazde ďalej. No teraz ako na potvoru si to akosi nemôžu dovoliť 🙁

Hlas v telefóne totiž tvrdí, že ak strela spomalí, bomba sa aktivuje, nastane explózia a cestujúci zahynú na trati. Navyše im ponúka aj desivý dôkaz, že nehovorí len tak do vetra.

Nechá vybuchnúť menší vláčik v pustatine najmenšieho ostrova a všetci zrazu pochopia, že majú jeden obrovský problém. Problém, akému ešte hádam nik z nečelil, najmä nie mladý šéf dispečingu Hiroši, ktorý hoc je veľmi šikovný, teraz si rady dať nevie 🙁

Aj on si uvedomuje, že situácia je viac než desivá a ak nezaplatia mastné výkupné, škody budú obrovské. Vie to, no aj tak sa nevzdáva a so svojím tímom robí čo môže, aby sa stal zázrak a všetko nakoniec dobre dopadlo.

Jednoduché to však nemá. Ocitá sa pod paľbou kritiky médií a objasnenia sa dožadujú aj vydesení cestujúci, ktorí sa dívajú smrti priamo do očí.

Tu sa ukáže stará pravda: ak hľadíme smrtke do tváre, ukazujeme sa svetu takí, akí v skutočnosti sme. Inak to nie je ani v Hikari 109, kde sa slabší jedinci správajú ako zvery, kým z tých silnejší sa stavajú hrdinovia 🙂

Autori do tohto bombového zmätku s japonskou strelou priniesli aj silný ľúbostný príbeh. Jeho aktéri sú doktorka Laura, ktorá cestuje na lekársku konferenciu a jej manžel vojak Matt. Práve jeho si povolajú, aby bombu zneškodnil. No o tom, že ide aj o jeho osud, sa dozvedá príliš neskoro…

Hikari – v niečom podobnom sa to celé odohrávalo 🙂

Expres smrti som objavila v knižnici mojej starkej. Keď som si ju brala, ani som len netušila, že ide o príbeh, v ktorom ľudia čelia smrti. Je to príbeh z osemdesiatych rokov minulého storočia a hoci terorizmus bol v tom čase ešte len neznámy pojem, aj tak ide z toho mráz po chrbte.

Svet bol a je nebezpečný, no netreba sa báť a kade tade cestovať. Blázni tu boli vtedy a sú tu aj teraz, no ak im ukážeme, že strach je iba slovo, ktoré nám nič nehovorí, prestane ich to baviť a konečne dajú pokoj.

Aj príbeh japonskej strely Hikari 109 je príbeh víťazstva, víťazstva človeka nad takými bláznami. Prečítajte si ho a pochopíte, prečo sa oplatí nebáť 🙂

Bezpečné cesty

praje vaša Juli 🙂

Rozprávka o človeku, čo nám priniesol Vieru…

A predsa by sme mali poznať našu minulosť!!!

Darmo, ale skutočne je to tak!! Dejepis a história nie sú tu len tak pre nič za nič, ale aby sme sa čo to dozvedeli o tomto svete 🙂 Tak napríklad zajtra je sviatok. Je voľno. Do práce sa nejde  a môžeme si lebediť, koľko len chceme 🙂

Ale vedeli by ste povedať, prečo sme zajtra doma???

Príchod Konštantína a Metoda, o tom je predsa piaty júl. Rok čo rok ho slávime. Rok čo rok pripomíname. Rok čo rok sme v tento deň doma a užívame si voľno s našimi ratolesťami 🙂 Veď sa im práve začínajú dvoj-mesačné prázdniny, tak prečo to parádne neosláviť?

Prečo Ich nezačať tak, ako sa patrí – s rozprávkou?

Aj ja mám pre vás dnes jednu 🙂 Tú, čo záhadu okolo zajtrajšieho sviatočného dňa úplne vysvetľuje. Je to nádherná rozprávka pre malých i veľkých, až mám trochu strach, či ju nepokazím 🙂

Kde bolo, tam bolo, kde sa piesok lial a voda sypala…

Konštantín Filozof

Bolo to už dávno, ešte v 9. storočí. Bolo to okolo v roku 827, keď  v gréckom Solúne uzrel svetlo sveta malý Konštantín zvaný Filozof, ktorý prijal rehoľné meno Cyril.

Bola to veruže veľká sláva…

Veď sa narodil budúci jazykove-dec, prekladateľ, filozof a misionár, no vtedy to nik ešte ani len netušil. Všetci sa akurát mohli tak tešiť z najmladšieho syna v rodine vyso-kopostaveného byzantského úra-dníka.

Konštantín robil rodičom radosť už od narodenia 🙂

Navštevuje cisársku školu v Carihrade, neskôr sa stáva profesorom filozofie na cisárskej vysokej školy. Dokonca sa na istý čas utiahne k Metodovi do kláštora na Olympe.

Stal sa z neho cestovateľ – misionár 🙂

Zúčastnil sa politicko-náboženskej misii k Chazarom, počas ktorej viedol dišputu s predstaviteľmi židovskej viery a spolu s Metodom našiel aj pozostatky pápeža Klimenta.

Bol to panovník Michal III, kto ho vyslal až ku nám 🙂

Ten poveril oboch bratov christiaznizačnou misijnou úlohou na Veľkej Morave, kde dovtedy kresťanstvo šírili len franskí kňazi, čo nerobilo dobrotu. Silnejúci vplyv ich ríše bol totiž pre nás v tých časoch nebez-pečný 🙁

Filozof ešte v Byzancií zostavil prvé slovanské písmo – hlaholiku 🙂

Hlaholika – takto sa kedysi u nás písalo

To do nej i za pomoci svojho brata Metoda pre-ložil niektoré základné pí-somnosti ako napríklad Nový zákon, breviár, žaltár, ale i zbierku zákonov Zákon sudnyj ljudem, čo sa však pripisuje viac menej Meto-dovi.

A podarilo sa mu to 🙂 🙂

Všestranným použitím v prekladoch i vo svojej vlastnej tvorbe postavil slovanský jazyk na úroveň kultúrnych jazykov vtedajšej Európy. Pred-stavte si, aj my sme mali taký jazyk, na ktorý by sme mali byť patrične hrdí 🙂

Po príchode solúnskych bratov sa začali u nás diať veci 🙂

Založili nižšie (čítanie i písanie) aj vyššie (teológia) školstvo. Venujú sa domácemu duchovenstvu, organizujú cirkevný život, budujú štátny poriadok. Vďaka ním sa Veľká Morava postupne vymaňuje spod vplyvu Východofranskej ríše 🙂

To sa však Frankom nie celkom páči.

Bavorskí kňazi obviňujú bratov z heretického učenia a bezprávneho používania staroslovienčiny ako liturgického jazyka. Preto odchádzajú aj do Ríma, aby sa tam obhájili 🙂

Cestou ich príjme knieža Koceľ a dá im na výchovu svojich žiakov.

Benátky sa stali miestom známej Konštantínovej obhajoby slovanskej liturgie. Možno aj pre ňu ich v Ríme prijali priaznivo a pápež Hadrián II. napokon schválil starosloviensku bohoslužbu a vysvätil niekoľko čle-nov družiny za kňazov 🙂 Prinesené pozostatky sv. Klimenta sa pritom považujú za jednu z vážnych príčin náklonnosti  zo strany rímskej kúrie.

Filozof sa však už na Veľkú Moravu nevracia…

Pre podlomené zdravie zostáva v Ríme, utiahne sa do kláštora a prijíma rehoľné meno Cyril. Zomiera 14.2. 867 a so všetkými poctami ho po-chovali v chráme  sv. Klimenta.

Z množstva jeho diel Proglas vyniká!!!

Proglas – prvá slovanská báseň

Táto prvá slovanská báseň je predslovom k pre-kladu evanjelia, v ktorom poukazuje na vzájom-nú podmienenosť vzdelanosti a pravej zbožno-sti, kde vidno aj jeho kultúrnu rozhľadnosť.

Kedysi som jeho diela musela vedieť vymenovať 🙁

Natlačiť si ich všetky do hlavy, nebola až taká fuška, ako sa zdá. Celkom ľahko si ich zapamä-táte podľa jeho životných ciest. Práve oni mu boli prameňom, z ktorých literárne čerpal. To čo zažil, dal aj na papier, aby sa so svojimi pocitmi mohol aj podeliť.

Urobil pre nás strašne veľa.

Jazyk, písmo, škola, súdny poriadok, liturgia, i preklad liturgických tex-tov – za to možno ďakovať aj Konštantínovi Filozofovi. Bol to veľký člo-vek. Veľký učiteľ našich predkov, ktorým prináša nielen hlaholiku, ale aj vieru.

Vieru, ktorá je v mnohých našich srdciach až dodnes..

Pekné zajtrajšie voľno

praje Juli 🙂

Mladá láska medzi životom a smrťou

Pubertiaci. Aké tí môžu mať len problémy, teda okrem školy 🙂 Svet je pre nich gombička, minulosť nevinné detstvo, budúcnosť neriešia. Žijú si pohodovo. Tu a teraz. Svet patrí im a chystajú si ho aj naplno užiť 🙂

Preto aj ťažko veriť, že tí ktorí majú celý život ešte len pred sebou, mávajú čierne myšlienky. Život je dnes pes. Vládne depresia a neistota. Už ani oni nevedia, čo so sebou. Nevedia, čo si o tom všetkom myslieť 🙁

No čo keď osud je ku nim oveľa, oveľa krutejší, ako by sa zdalo a ich čierne desivé myšlienky sú predsa len na mieste?

Mladučká Hanzel Grace  je chorá. Má rakovinu. V trinástich jej osud nadelil rakovinu štítnej žľazy v štvrtom štádiu. Teraz má sedemnásť, dýcha za ňu len kyslíkový prístroj a žije len vďaka medicínskemu zázraku. Okrem prednášok na univerzite je zavretá doma a s mamou čumí do telky.

O rok starší August Waters je zdá sa víťaz. Je jeden z tých šťastnejší, ktorý má rakovinu na ústupe. Stála ho „len “ nohu. Tento bývalý basketbalista má svoj štýl, je dobrý kamoš a najviac zo všetkého sa bojí, že svet, ktorý tak miluje, naňho zabudne 🙂

Na vine sú hviezdy – kniha o láske medzi životom a smrťou

Ani jeden, ani druhý to v románe Johna Greena Na vine sú hviezdy (ang. The Fault in Our Stars) nemá ľahké. Román je z roku 2012, na našich pultoch ho možno nájsť od roku 2013 a hoci by ste to nečakali, má len 235 strán. Takže aj keď nemáte radi dlhé príbehy, tohto sa báť nemáte prečo :o)

Priznám sa, túto knihu registrujem už veľmi dlho. Chcela som ju mať už pred rokmi, no akosi sa mi to nepodarilo. Zabudla som na ňu a do môjho života sa vrátila až keď v telke dávali upútavky na jej filmovú verziu.

Film som si pozrela len pred pár týždňami. Trošku depresívny, ale nádherný príbeh lásky dvoch dospievajúcich pubertákov na hranici života a smrti ma dostal až tak, že som opäť raz dostala chuť na tú knihu.

Hanzel Grace a August Waters sú na prvý pohľad dvaja úplne rozdielni  ľudia, že by ste ich ani nedávali dokopy. Ona je uzavretá baba, ktorá si s rovesníkmi nemá veľmi čo povedať. On je spoločenský, šarmantný, obklopený kamošmi, bez ktorých si život nevie ani predstaviť.

Jej najobľúbenejšou knihou je tak trochu nedokončený román o rakovine, s ktorým sa vo svojom súčasnom stave azda najviac stotožňuje.

On má najradšej počítačové hry, v ktorých dobrí zabíjajú tých zlých a miluje metafory, ako napríklad tú s nezapálenou cigaretou v jeho ústach, ktorá ho však zabiť nemôže 🙂

Vymenia si svoje knihy a vzplanie láska na pomedzí života a smrti. Láska, čo je ako tá sopka, čo raz zničí všetko. Láska, ktorej ani jeden neunikne.

Hanzel Grace a August Waters vo filme

Môže za to jej obľúbená Kráľovská trýzeň a márne pátranie po ďalších osudov jej hrdinov? Či iba Holandsko, krajina, ktorá im dá viac ako čakali?

Keď som ten román čítala, miestami mi bolo do plaču, ešte viac ako pri filme.

Nie je to klasický román o mládeži. Je to román na hlboké zamyslenie a veľa si z neho môže vziať aj dospelý.

Miestami plač, no nájdu sa aj miesta, kde vás ovládne smiech lebo Hanzel Grace a Aucust Waters si nič nedarujú 🙂

Je to román o živote a smrti a o dvoch rôznych pohľadoch mladých ľudí na ne. Je zaujímavé sledovať túto ich konfrontáciu a veľká škoda  by bola nechať si ju ujsť 🙂

Román Na vine sú hviezda je okrem iného aj najlepšia kniha roka 2012 podľa časopisu Time.

Ak ste videli film, určite sa ponorte aj do knihy. Jej filozofia je úžasná a láska dvoch umierajúcich pubertákov otvára nielen oči, ale i dušu 🙂

Krásny zážitok

vaša Juli