Ach, tie deti…

Monika Kompaníková: Piata loď

Pokojne si zavrite oči a preneste sa trošku do vašich detských čias, keď ste sa mohli hrať od rána do večera a nik vás neotravoval nijakými hlúposťami tak ako dnes. Spomeniete si ešte ako ste sa hrali a s čím? Na školu? Na kuchárky? Na šoférov veľkých aut? Alebo azda len na mamičku a otecka?
Možno ste sa dohrali len pred malou chvíľkou. Tesne pred tým, ako ste zapli počítač a klikli na tento príspevok. A možno sa takto hráte deň čo deň, keď si prinesiete ratolesti z škôlky či školy. Stavím sa, že Vám nedajú pokoja, kým si s nimi niečo nezahráte. 
Ustúpite, pretože ste rodič a možno aj starý rodič a svojím potomkom sa chcete venovať čo možno najviac.
Mama desaťročnej Jarky sa s ňou zahrať nevedela. Poviete si, desaťročná slečna je už dosť veľká nato, aby sa vedela zahrať aj sama, lenže ona sa s ňou nehrala ani v útlom detstve, keď to malé dieťa tak bytostne potrebuje.
Bola veľmi mladá, keď ju mala. Veď nemala ani šestnásť. Otec jej zdrhol za hranice a mama riadna sekera sa za mladú tehuľku tak hanbila, že nemohla vystrčiť ani nos z domu. Svoju lásku však najviac dokázala, len čo sa malá narodila. Vyhodila ich z bytu a od tých čias sa jej dieťa muselo starať o svoje dieťa celkom samo.
Aj o týchto smutných udalostiach rozmýšľa len desaťročná Jarka, hrdinka románu Moniky Kompaníkovej  Piata loď (1. vydanie 2010, 2. vydanie 2017, 194 strán), na konci jedných prázdnin v svojej záhradnej chatke, ktorú jedinú jej tu zanechal starý otec.

Jarka nie je ako iné decká zo sídliska. Ba ani tie staršie sa jej vo voľnosti nevyrovnajú. Hoci je odkázaná viac menej sama na seba a je vychovaná v zmysle pomôž si, ako vieš, predsa len! Mnohí jej majú čo zavidieť. Napríklad keď ju ešte aj o ôsmej večer vidia behať po vonku, zatiaľ čo oni už musia byť o takom čase doma.

Jej kamarát Kristián je pravý opak. Mama si svojho jedináčika chráni ako oko v hlave. Neslobodno mu ublížiť. Nedajbože aby sa mu niečo stalo, mamina by mu asi na mieste skolabovala. Nečudo, že chalan musí chodiť k psychologičke, aby sa z toho nezbláznil. Katastrofe a úteku z domu sa však nezabráni ani tak.

Na konci prázdnin je už nuda a Jarka sa už zamýšľa nad školou. Už si robí zálusk na teplé obedy zo školskej jedálne, keď na vlakovej stanici zbadá ženu s kočíkom, ktorá si potrebuje na chvíľu odskočiť. Jarka neváha ani okamih a ponúkne jej pomoc. Veď aj tak nemá čo na práci, tak prečo nie?

Sú to päťmesačné dvojičky. Chlapček a dievčatko. Spinkajú pokojne, no Jarka má o ne aj tak strach. Slnko im praží do kočíka a dievčina sa bojí, že dostanú nejaký úpal. Nedočkavo čaká ich mamičku, ktorá akosi neprichádza a tak sa rozhodne konať na vlastnú päsť.

Vezme ich do chalúpky a začne sa o Jakubka a Adelku starať ako ich mamina. Vôbec to nie je také ľahké, ako si predstavovala. No keď sa na scéne objaví sedemročný Kristián, čo akurát ušiel z svojho bezpečného domova, hra na otecka a mamičku sa môže začať…

Teraz si možno lamete hlavu, či to náhodou nie je ten príbeh, ktorého filmová podoba len pred nedávnom získala nejaké ocenenie?Áno je! Bol to berlínsky Krištáľový medveď 2017 za Najlepší film sekcie Generation KPlus, prosím pekne. A verte či nie, ten príbeh je napísaný tak famózne, že si toto vzácne ocenenie fakt zaslúži.

Ach, tie deti, čo len všetko dokážu vymyslieť, poviete si po prečítaní príbehu, ktorý sa skutočne aj stal. No nie je to tak trochu aj vinou nás dospelých čo vyvádzajú? Román Piata loď je len jeden príklad za všetkých.

Nie je dobre, keď sa o ne nestaráme vôbec, no na druhej strane zase nie je ani dobre, keď sa o ne staráme príliš. Deti nám to všetko jedného pekného dňa zrátajú, možno aj preto nám Monika Kompaníková predostrela príbeh, ktorý ani nie je pre deti. Je to príbeh skôr pre nás dospelých. Príbeh, kde sa obyčajná detská hra stáva neobyčajnou.

Vaša Juli
0.00 avg. rating (0% score) - 0 votes

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*