Človek, čo svoje prvotiny zničil a potom vytvoril slávnu romancu…

Rudolf Jašík 

2.12.1919 Turzovka – 30.7.1960 Bratislava

Boli to veru smutné časy, o ktorých tento skvelý majster pera píše. 
Smutné pre našich starých či prastarých rodičov. Smutné pre katolíkov a ešte smutnejšie pre židov. Muži odchádzali do boja, ženy a deti za nimi preplakali nejednu noc a židia? Židia putovali do táborov, z ktorých nebolo ani návratu.
V tomto krutom čase, čase kedy neslobodno ani ľúbiť, sa zrodila veľká láska.
Stalo sa to v meste pod viničným vrchom. Mladý chudobný chlapec Igor je katolík, no ani kruté časy druhej svetovej vojny jeho srdcu nezabránia milovať židovskú dievčinu Evu. No beda! Židov prenasledujú čoraz viac a viac. Môže ju zachrániť, no zohnať peniaze nebude v krutých časoch, ktoré láske neprajú, také jednoduché…

Za túto trpkú ľúbostnú romancu môže prozaik, básnik, publicista Rudolf Jašík a jeho román Námestie svätej Alžbety.
Jašík začínal v Baťových závodoch v Zlíne a od roku 1938 žil v rodnej Turzovke. Dva roky nato narukoval do slovenskej armády. V septembri 1941 bol odvelený na východný front, kde ho za sabotáž odsúdili na smrť, dostal však milosť. I keď sa pokúšal dostať do sovietského zajatia, nepodarilo sa. Zúčastnil sa na SNP a v 1945 vstúpil do KSČ. Po vojne teda mohol pracovať v rozličných straníckych a verejných funkciách.

Jeho vstup do literatúry sa odohral v 40. rokoch minulého storočia.

Ako správny básnik začína najskôr s poéziou, neskôr prechádza aj na prózu, kde využíva ako byvalý vojak vlastné vojnové skúsenosti. Avšak väčšinu rukopisných prvotín sám zničil.

Knižne debutoval románom Na brehu priezračnej rieky z roku 1956.

Príbeh tohto románového debutu sa odohráva na Kysuciach v čase vrcholiacej hospodárskej krízy. Odkaz je jasný a potrebná sociálnej premeny viac než nutná. Ak chce byť človek skutočne šťastný, musí sa najprv „odkliať“. K tejto myšlienke výrazne prispieva aj Jašíkova lyrizácia či mýtizmus, ktoré sa mu podarili v románe uplatniť.

Námestie svätej Alžbety z roku 1958 je Jašíkovo umelecky najvydarenejšie dielo.

Aspoň je zaňho tento príbeh tragickej lásky považovaný. Nečudo, veď je v ňom stvárnená tragédia rasovo prenasledovaného židovského obyvateľstva počas druhej svetovej vojny na Slovensku. Je tu vytvorená celá galéria rôznorodých postáv, ktoré sa v konfrontácií s drsnou skutočnosťou nielen individuálne prejavujú, ale stávajú sa typmi, reprezentujúcimi vyhranené postoje.

Jeho najepickejšia a najvecnejšia próza je zase román Mŕtvy nespievajú (1961).

Práve vďaka nemu i my vieme do akej rozporuplnosti sa naši vojaci zväčša dostávali, keď museli bojovať na strane fašistického Nemecka. Román však zostal nedokončený a spolu s zbierkou noviel Čierne a biele kruhy a s torzom básnickej novely Povesť o bielych kameňoch, vyšiel až po autorovej smrti.

Komunista, čistý komunista, poviete si.

Rudolf Jašík možno nepatrí medzi tých najznámejších majstrov pera, akými sa na Slovensku pýšime. Počas svojho krátkeho života nestihol toho veľa, no aj tak sa stihol do slovenskej literatúry zapísať zlatým písmom, Jeho tragický príbeh lásky dvoch mladých ľudí, do ktorého zasiahne vojna tým najkrutejším spôsobom, má určite čo povedať aj v dnešných časoch.

Aj vďaka nemu by správny slovenský knihomoľ nemal na meno Rudolf Jašík nikdy zabudnúť.

Vaša Juli
0.00 avg. rating (0% score) - 0 votes

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*