Tam, kde sa možno aj Alchymista zrodil

Samba i futbal v jednom

Rok čo rok je to o tom istom a predsa nuda tam miesto nemá. V tomto kúte sveta vládne smiech a tanec, vážení. Jedna škola strieda druhú, ich žiaci predvádzajú nádherné kostýmy, no nielen to. V každom, kto sa príde čo i len na chvíľu podívať, rozprúdia krv svojím dravým i živelným, ale predsa nádherným tancom.
Slávna pláž, futbal veľkými menami preslávený, svetoznáme mesto, nad ktorým sa týči najvyššia socha Krista na svete. A možno práve tá obdarila túto krajinu na juhu Ameriky takým veľkým rodákom akým pápež František rozhodne je.
Brazília – krajina najslávnejšieho karnevalu na svete, krajina futbalu i domov letných olympijských hier 2016. O jej knihe našinec veľa nevie, jej autori sú u nás zväčša v menšine a ak už niekto prerazí, tak to už musí byť poriadna brazílska pecka.
Jej príbeh sa začína hneď po objavení tohto tanečného kúta Zeme. Už okolo roku 1500 tu vznikajú diela informatívne, náučné, historiografické i náboženské.
Najväčšmi sa tu v období baroka a klasicizmu prejavil vplyv portugalských literárnych zdrojov, z ktorých preniká nativístické cítenie a snaha o zobrazenie brazílskej reality.
Romantizmus, aj tu úzko spojení s počiatkami samostatného štátu, sa usiluje aj o vytvorenie národnej literatúry, ktorá by vlastným jazykom vyjadrovala národné témy. K slovu sa tu dostáva najmä literárny indianizmus (G. Diaz, J. Alencar). V jeho poslednej fáze išlo aj o vyslovenie ideí protiotrokárskeho a republikánskeho hnutia (C.Alves).

Portugalske vplyvy vystriedali tie francúzske, romantizmus na tróne nahradil realizmus s naturalizmom a v brazílskom Príbehu knihy sa začínajú diať veci. Začína sa tu čoraz viac dariť románu (A. Azevedo, M. Assis.)

No aj prvky symbolizmu a parnasizmu majú čo povedať. Veď sa im darí aj v prvých desaťročiach 20. storočia. Ale ešte skôr, niekde na prelome storočí, silnie národná orientácia, vracajúca sa k domácim koreňom.

Modernistické hnutie dvadsiatich rokov praje hlavne radikálnemu charakteru brazílskej tvorby, ktorý si prispôsobuje aj také európske avantgardné smery (M. Andrade, O. Andrade).

Aj politické či sociálne zmeny tridsiatich rokov narobili v brazílskom Príbehu knihu menšiu šarapatu. Do popredia sa totiž dostáva regionálny román, ktorý svoju pozornosť upriamuje na zaostalý severovýchod (J. Amado, G. Ramos). Avšak v päťdesiatich rokov sa regionálna próza kloní viac k univerzálnym témam (G. Rosa).

V psychologickej línii románovej a poviedkovej tvorby sa čoraz viac udomácňuje aj umelecké hľadačstvo (C. Lispectorová, O. Lins).

Najvýznamnejšie postavy brazílskej moderny a postmoderny sú Drummond de Andrade a Cabral de Melo Neto. Známa je tiež brazílska experimentálna konkrétna poézia.

Tematicky a formálne veľmi pestrá próza 2. polovice 20. storočia sa prejavuje v tých najrôznejších tendenciách od kritického pohľadu na politickú a spoločenskú situáciu, cez stvárnenie psychologických námetov zachytením života v rýchlo rastúcich veľkomestách i v amazonských pralesoch až po literatúru faktu a fantastiku.

Brazílsky Príbeh knihy a jeho hrdinovia – toto je on a toto sú oni, Že sú vám celkom neznámi? Nevadí, tento Veľký človek vám určite niečo napovie.

Brazília nie je len vlasťou nášho Svätého otca Františka, ale aj tvorcu svetoznámeho románu Alchymista, Paola Goelho. Myšlienky v jeho diele sú priam veľkolepé a jeho vlasť má byť na čo pyšná. A nielen naňho…

Navštívili sme domovinu jedného, nič sa nedá robiť, musíme navštíviť aj domovinu druhého, tú, ktorá je nám predsa len o čosi bližšia.

Vaša Juli

Klasika, čo sa mení v jedinečnú love story

Jojo Moyesová: 

Strieborný záliv

Mohol to byť celkom obyčajný príbeh, akých bolo prenesených na filmové plátna už stovky. Mohla by to byť len ďalšia filmová, či knižná klasika, v ktorej chladný rozum svoj večný boj s vášnivou láskou prehráva. Mohlo to byť len ďalší klasický príbeh. Mohol a predsa ním nie je…
Keď som si prečítala obsah tejto knihy, možno som bola aj tak trochu sklamaná. Tých pár viet na obálke knihy nijaký veľkolepý zázrak nesľubovalo. Síce žiadna nuda hroziť nemusela, predsa len! Prišlo mi to akési tuctové, ako príbeh, ktorý som videla, či čítala už mnohokrát predtým. Bol síce pekný a aj mal niečo do seba, ale od tejto autorky som predsa len čakala niečo viac.
Veď posúďte sami! Do nejakého nádherného kraja, ktorý obyvatelia milujú až tak, že si život na nijakom inom mieste predstaviť nevedia, príde votrelec s jasným zámerom. Chce tento raj na zemi raz a navždy zničiť a postaviť tam niečo, čo by jeho šéfom prinášalo ťažké prachy. 
Preráta sa však, zamiluje sa do krásnej domorodkyne a potom sám tvrdo bojuje za zachovanie tohto výnimočného miesta.
Táto stará známa klasika sa stala aj Mikeovi, hrdinovi ďalšieho románu Jojo Moyesovej Strieborný záliv z roku 2015 (ang. Silver Bay, 2013, 301 strán) a hoci obsah sľubuje tuctový príbeh, už po prvých stránkach som prišla na to, že tuctový nie je ani zďaleka.
Kroky Mikea Dormera, uhladeného anglického džentlmena, vedú do Austrálie, do Strieborného zálivu. Posiela ho tam šéf a otec jeho snúbenice v jednej osobe, aby tam jeho budúci zať pripravil pôdu na výstavbu turistického komplexu, ktorý im zarobí pekný balík peňazí.

Pre Mikea to nie je ťažká úloha, aspoň sa vyhne svadobným prípravám, ktoré ho otravujú viac než dosť. Ani na chvíľu nepomyslí, čo všetko sa môže v tomto bohom zabudnutom kraji stať a hoci mu je pôvodného obyvateľstva ľúto, tvrdo si ide za svojím, aspoň spočiatku.

Odpor, na ktorý narazí, je evidentný. Miestni si tento kraj chcú zachrániť stoj čo stoj, nie však len pre seba. Strieborný záliv je domovom aj samotných veľrýb, ktorých je tu neúrekom a sú také krásne, že sa na nich chodia pozerať turisti z celého sveta.

Netrvá dlho a tieto ušľachtilé tvory ukradnú srdce aj Mikeovi. Hlavne po tom, čo ho za nimi vezme krásna, no plachá Liv na svojej malej loďke. Práve na nej rozváža deň čo deň turistov a tak si zarába na živobytie nielen pre seba, ale i pre svoju desaťročnú dcéru.

Dievčatko Mikeovi doslova učaruje a do jej smutnej mamy sa tento chladný biznismen čoskoro vášnivo zamiluje. Klasika, hovoríte sa, ale je tu niečo, čo to celé robí akési výnimočné.

Liv je veľmi plachá, má za sebou drsnú minulosť, čo jej nedáva ani po takom dlhom čase spávať a Mike bude mať čo robiť, aby ju pred desnými tieňmi minulosti ochránil.

Otázka je viac než jasná – Môže sa chladný anglický suchár zamilovať do Strieborného zálivu až tak, že zabojuje nielen za toto krásne miesto, ale aj za krehké stvorenie, ktoré je mu najdrahšie na svete?

Nie je to obyčajný, a už vôbec nie tuctový príbeh. Toto na Jojo Moyesovej milujem. Prináša na prvý pohľad starú známu tému, z ktorej vytvorí bohovský príbeh, aký nemá páru.

Je jedinečný, je výnimočný a fakt hodný, aby ste sa doňho na prvý pohľad zamilovali.

Vaša Juli

Tak trochu veselá príhoda na apríl

Veľký knižný hit a ja

Správny knihomoľ by mal mať oči na stopkách vždy a za každých okolností. Nič, čo sa deje v knižnom svete, by mu ujsť nemalo. Mal by sledovať knižný trh a vedieť o každej knihe, ktorá je vopred predurčená stať sa bestellerom. A ak už nie o každej, tak aspoň o takej, čo by mohla byť jeho šálka kávy.
Aj takto by mohol vyzerať správny knihomoľ, čo má nos večné strčený v knihe. Mal by sa riadiť celkom jednoduchým heslom: Nestačí len čítať jeden titul za druhým, ale knihy treba aj sledovať, aby sme nebodaj o nejaký ten knižný bombónik neprišli.
Mať oči na stopkách vyzerať síce jednoducho, no jednoduché to nie je. To by človek hádam už knihám musel venovať svoj profesijný život a hoci by to možno nejeden knihomoľ uvítal, nie každému sa to aj podarí a z času na čas mu nejaký ten knižný titul aj unikne. Tak ako sa to stalo aj mne.
Bola som ešte na výške, akurát v druhom ročníku. Nebol to veru ľahký ročník. Predmetov bolo viac ako dosť, na každom chceli seminárku a navyše jeden ťažký predmet zo zimy striedal ešte ťažší z leta. Naozaj toho bolo viac než dosť a každá z nás mala roboty vyše hlavy.
Na čítanie kníh som nemala ani pomyslenie. Aj to povinné, kedy sme mali na každý týždeň  zdolať jedného slovenského klasika, sa čítalo len tak, aby bolo. Mrzelo ma to síce, lebo našich majstrov pera fakt môžem, ale nedalo sa nič robiť. Jednoducho nebol čas.  

Najťažšia skúška sa blížila a ja som fakt sedela od rána do večera nad zadaniami. Večery som trávila väčšinou pri telke. Vtedy som konečne vypla a dokonale si oddýchla. A vtedy to prišlo.

Sobota večer, pol deviatej a televíznu premiéru mal film, nakrútený podľa svetového bestelleru posledných mesiacov. Už som o ňom niečo začula, no riešila som kopu iných vecí, tak som ho jednoducho prehliadla. Teraz prišla tá chvíľa, kedy som si mohla tento verím, že ešte dlho nesmrteľný príbeh naplno vychutnať.

Čo vám poviem, dostal ma. Jednoducho ma dostal presne tak, ako milióny knihomoľov po celom svete. Tento príbeh veľkej lásky sa mi dostal po prvých minútach hlboko pod kožu a ja som hltala doslova každú jednu scénku, čo sa mi zjavila pred očami.

Musela som ho pochváliť aj na facebooku, inak som nemohla. A tam ma kamoška podpichla, že kniha je ešte krajšia. Neváhala som ani chvíľu a už som si ju aj objednávala.

Prišla a hoci by bolo krásne pustiť sa do nej hneď, čakala som. Juli, až keď urobíš poslednú a najťažšiu skúšku, sľúbila som svojej knihomoľskej duši. Mala som skvelú motiváciu, učila som sa ostošesť.

Skúšku som zvládla a hneď na druhý deň som si sadla k knihe. Kamoška mala pravdu. Kniha bola oveľa krajšia ako film. V tie prázdniny som prečítala všetky tri jej pokračovania a nemohla som z toho príbehu. Bol úplne nádherný a doteraz mi spomienka naň vyčarí úsmev na tvári.

Nečudujte sa, bol to Twilight a nesmrteľná láska Belly a jej upíra Edwarda, ktorá mi takmer unikla. mi z toho leta spravila leto, na ktoré nezabudnem nikdy.

Súmrak, Nov, Zatmenie a Úsvit mám v knižnici ešte stále a upíria láska v nich mi raz a navždy ukázala, že aj magický svet nadprirodzených bytostí a ich ľúbostný život majú čosi do seba.

Vaša Juli

Ako chutí slávny Hollywood?

Herečky a ich ťažké začiatky

Hollywood, dokonalá továreň na sny. Ak Amerika je už raz tou krajnou neobmedzených možností, tak Hollywood tou dokonalou továrňou na sny jednoducho musí byť. Presne na toto magické miesto dennodenne prichádzajú stovky mladých dievčat a chlapcov, ktorí sa túžia stať zo dňa na deň miláčikmi celej Ameriky.
Avšak presadiť sa v tvrdej konkurencii jednoduché vôbec nebude. Bude to oveľa tvrdší boj, akoby tí chlapci a tie dievčatá čakali. Byť hercom, či herečkou nie je len tak. Je to drina, ktorú nedá len tak hocikto a ten, kto utrpí porážkou, sa veľmi rád uspokojí aj s miestom v nejakom bare, len aby v Hollywoode mohol ostať.
Týmto trom dámam sa to akýmsi zázrakom podarilo. No ani jedna to nemala len tak zadarmo a miláčikom Ameriky sa z večera do rána nestala ľavou zadnou. Mali šťastie? Neviem. No je šťastím prinášať tie najkrutejšie obete, len aby sme slávili úspech? 

Marlene Diertichová: Berte len môj život

Túto knihu som dočítala len pred nedávnom. Dovtedy som o tejto slávnej herečke minulého storočia veľa nevedela, ba ani zďaleka som jej filmy nepoznala a ešte stále ich nepoznám. Ale jej životopis ma predsa len niečím dostal. Píše si ho sama, svojou vlastnou rukou a to z veľmi jednoduchého dôvodu: jej životopisci ju podľa vlastných slov sklamali, keď si o nej vymýšľali len samé klamstvá a nepravdivosti.

Šťastím jej kariéry možno bolo, že nezačínala v Hollywoode ako jej slávne kolegyne, ale v rodnom Nemecku. Avšak ani tu nemá mladá herečka na ružiach ustlané. V divadle sa neujme a kým nepríde film, čo ju vystrelí do nebies, nakrúca jeden film za druhým. Príde však Hollywood, kde začína svoju slávnu púť, ale musí sa zaobísť bez svojej dcérky, ktorá matke veľmi chýba.

Sidney Sheldon: Cudzia tvár v zrkadle

A teraz pozor, pretože prichádza strhujúci príbeh dvoch mladých ľudí, ktorí sa rozhodnú slávnu továreň na sny dobyť stoj čo stoj, hlavne ona. Komik Toby Temple, ktorému sa to podarí a preslávi sa v celej Amerike a jeho žena Jill, ktorá sa až takému úspechu tešiť nemôže.

Jej sny o kariére slávnej hereckej ikony sa rozplývajú, len čo vstúpi do Hollywoodu. Je nútená začínať s filmom nie práve najvhodnejším pre detského diváka a na vrchol sa dostáva len postupne. Tobby ju spoznáva ako malú hviezdičku, ktorá vstúpila do jeho programu, ona ho však berie jednoducho ako šancu, ktorú dosiaľ nikdy nemala.

Danielle Stell: Hviezda – tŕnistá cesta za šťastie

Opäť sa dostávame k knihe, ktorú sme tu už mali, ale nedá mi a jednoducho ju musím spomenúť aj teraz. Jej hrdinka Crystal má v Hollywoode na málo. Namiesto splneného sna, ktorý by si za svoj neľahký osud celkom iste zaslúžila, ju čaká len ďalšie peklo a ďalšia tvrdá skúška ohňom, ktorou si musí nežné dievčatko prejsť, aby sa dočkalo vytúženého šťastia.

Crystal sa v továrni na sny stane doslova otrokyňou jedného chlípneho a veru aj dosť pochybného producenta. Sladké rečičky plné nesplnených sľubov sa čoskoro menia na krutú reťaz, ktorá môže raz a navždy spútať láskavú dušu mladého dievčaťa.

Viem, viem, vzala som vám ilúzie o americkej továrne na sny. No tieto tri príbehy sú ako život sám. Byť hercom nie je ľahké a stať sa ním je o to ťažšie. Možno aj preto je toto povolanie také sladké. Lebo je za ním tvrdá drina, ktorá je napokon za každým jedným snom, čo sa nám rodí v duši. Nebojme sa ísť za ním..

Vaša Juli

Ach, tie deti…

Monika Kompaníková: Piata loď

Pokojne si zavrite oči a preneste sa trošku do vašich detských čias, keď ste sa mohli hrať od rána do večera a nik vás neotravoval nijakými hlúposťami tak ako dnes. Spomeniete si ešte ako ste sa hrali a s čím? Na školu? Na kuchárky? Na šoférov veľkých aut? Alebo azda len na mamičku a otecka?
Možno ste sa dohrali len pred malou chvíľkou. Tesne pred tým, ako ste zapli počítač a klikli na tento príspevok. A možno sa takto hráte deň čo deň, keď si prinesiete ratolesti z škôlky či školy. Stavím sa, že Vám nedajú pokoja, kým si s nimi niečo nezahráte. 
Ustúpite, pretože ste rodič a možno aj starý rodič a svojím potomkom sa chcete venovať čo možno najviac.
Mama desaťročnej Jarky sa s ňou zahrať nevedela. Poviete si, desaťročná slečna je už dosť veľká nato, aby sa vedela zahrať aj sama, lenže ona sa s ňou nehrala ani v útlom detstve, keď to malé dieťa tak bytostne potrebuje.
Bola veľmi mladá, keď ju mala. Veď nemala ani šestnásť. Otec jej zdrhol za hranice a mama riadna sekera sa za mladú tehuľku tak hanbila, že nemohla vystrčiť ani nos z domu. Svoju lásku však najviac dokázala, len čo sa malá narodila. Vyhodila ich z bytu a od tých čias sa jej dieťa muselo starať o svoje dieťa celkom samo.
Aj o týchto smutných udalostiach rozmýšľa len desaťročná Jarka, hrdinka románu Moniky Kompaníkovej  Piata loď (1. vydanie 2010, 2. vydanie 2017, 194 strán), na konci jedných prázdnin v svojej záhradnej chatke, ktorú jedinú jej tu zanechal starý otec.

Jarka nie je ako iné decká zo sídliska. Ba ani tie staršie sa jej vo voľnosti nevyrovnajú. Hoci je odkázaná viac menej sama na seba a je vychovaná v zmysle pomôž si, ako vieš, predsa len! Mnohí jej majú čo zavidieť. Napríklad keď ju ešte aj o ôsmej večer vidia behať po vonku, zatiaľ čo oni už musia byť o takom čase doma.

Jej kamarát Kristián je pravý opak. Mama si svojho jedináčika chráni ako oko v hlave. Neslobodno mu ublížiť. Nedajbože aby sa mu niečo stalo, mamina by mu asi na mieste skolabovala. Nečudo, že chalan musí chodiť k psychologičke, aby sa z toho nezbláznil. Katastrofe a úteku z domu sa však nezabráni ani tak.

Na konci prázdnin je už nuda a Jarka sa už zamýšľa nad školou. Už si robí zálusk na teplé obedy zo školskej jedálne, keď na vlakovej stanici zbadá ženu s kočíkom, ktorá si potrebuje na chvíľu odskočiť. Jarka neváha ani okamih a ponúkne jej pomoc. Veď aj tak nemá čo na práci, tak prečo nie?

Sú to päťmesačné dvojičky. Chlapček a dievčatko. Spinkajú pokojne, no Jarka má o ne aj tak strach. Slnko im praží do kočíka a dievčina sa bojí, že dostanú nejaký úpal. Nedočkavo čaká ich mamičku, ktorá akosi neprichádza a tak sa rozhodne konať na vlastnú päsť.

Vezme ich do chalúpky a začne sa o Jakubka a Adelku starať ako ich mamina. Vôbec to nie je také ľahké, ako si predstavovala. No keď sa na scéne objaví sedemročný Kristián, čo akurát ušiel z svojho bezpečného domova, hra na otecka a mamičku sa môže začať…

Teraz si možno lamete hlavu, či to náhodou nie je ten príbeh, ktorého filmová podoba len pred nedávnom získala nejaké ocenenie?Áno je! Bol to berlínsky Krištáľový medveď 2017 za Najlepší film sekcie Generation KPlus, prosím pekne. A verte či nie, ten príbeh je napísaný tak famózne, že si toto vzácne ocenenie fakt zaslúži.

Ach, tie deti, čo len všetko dokážu vymyslieť, poviete si po prečítaní príbehu, ktorý sa skutočne aj stal. No nie je to tak trochu aj vinou nás dospelých čo vyvádzajú? Román Piata loď je len jeden príklad za všetkých.

Nie je dobre, keď sa o ne nestaráme vôbec, no na druhej strane zase nie je ani dobre, keď sa o ne staráme príliš. Deti nám to všetko jedného pekného dňa zrátajú, možno aj preto nám Monika Kompaníková predostrela príbeh, ktorý ani nie je pre deti. Je to príbeh skôr pre nás dospelých. Príbeh, kde sa obyčajná detská hra stáva neobyčajnou.

Vaša Juli

Človek, čo svoje prvotiny zničil a potom vytvoril slávnu romancu…

Rudolf Jašík 

2.12.1919 Turzovka – 30.7.1960 Bratislava

Boli to veru smutné časy, o ktorých tento skvelý majster pera píše. 
Smutné pre našich starých či prastarých rodičov. Smutné pre katolíkov a ešte smutnejšie pre židov. Muži odchádzali do boja, ženy a deti za nimi preplakali nejednu noc a židia? Židia putovali do táborov, z ktorých nebolo ani návratu.
V tomto krutom čase, čase kedy neslobodno ani ľúbiť, sa zrodila veľká láska.
Stalo sa to v meste pod viničným vrchom. Mladý chudobný chlapec Igor je katolík, no ani kruté časy druhej svetovej vojny jeho srdcu nezabránia milovať židovskú dievčinu Evu. No beda! Židov prenasledujú čoraz viac a viac. Môže ju zachrániť, no zohnať peniaze nebude v krutých časoch, ktoré láske neprajú, také jednoduché…

Za túto trpkú ľúbostnú romancu môže prozaik, básnik, publicista Rudolf Jašík a jeho román Námestie svätej Alžbety.
Jašík začínal v Baťových závodoch v Zlíne a od roku 1938 žil v rodnej Turzovke. Dva roky nato narukoval do slovenskej armády. V septembri 1941 bol odvelený na východný front, kde ho za sabotáž odsúdili na smrť, dostal však milosť. I keď sa pokúšal dostať do sovietského zajatia, nepodarilo sa. Zúčastnil sa na SNP a v 1945 vstúpil do KSČ. Po vojne teda mohol pracovať v rozličných straníckych a verejných funkciách.

Jeho vstup do literatúry sa odohral v 40. rokoch minulého storočia.

Ako správny básnik začína najskôr s poéziou, neskôr prechádza aj na prózu, kde využíva ako byvalý vojak vlastné vojnové skúsenosti. Avšak väčšinu rukopisných prvotín sám zničil.

Knižne debutoval románom Na brehu priezračnej rieky z roku 1956.

Príbeh tohto románového debutu sa odohráva na Kysuciach v čase vrcholiacej hospodárskej krízy. Odkaz je jasný a potrebná sociálnej premeny viac než nutná. Ak chce byť človek skutočne šťastný, musí sa najprv „odkliať“. K tejto myšlienke výrazne prispieva aj Jašíkova lyrizácia či mýtizmus, ktoré sa mu podarili v románe uplatniť.

Námestie svätej Alžbety z roku 1958 je Jašíkovo umelecky najvydarenejšie dielo.

Aspoň je zaňho tento príbeh tragickej lásky považovaný. Nečudo, veď je v ňom stvárnená tragédia rasovo prenasledovaného židovského obyvateľstva počas druhej svetovej vojny na Slovensku. Je tu vytvorená celá galéria rôznorodých postáv, ktoré sa v konfrontácií s drsnou skutočnosťou nielen individuálne prejavujú, ale stávajú sa typmi, reprezentujúcimi vyhranené postoje.

Jeho najepickejšia a najvecnejšia próza je zase román Mŕtvy nespievajú (1961).

Práve vďaka nemu i my vieme do akej rozporuplnosti sa naši vojaci zväčša dostávali, keď museli bojovať na strane fašistického Nemecka. Román však zostal nedokončený a spolu s zbierkou noviel Čierne a biele kruhy a s torzom básnickej novely Povesť o bielych kameňoch, vyšiel až po autorovej smrti.

Komunista, čistý komunista, poviete si.

Rudolf Jašík možno nepatrí medzi tých najznámejších majstrov pera, akými sa na Slovensku pýšime. Počas svojho krátkeho života nestihol toho veľa, no aj tak sa stihol do slovenskej literatúry zapísať zlatým písmom, Jeho tragický príbeh lásky dvoch mladých ľudí, do ktorého zasiahne vojna tým najkrutejším spôsobom, má určite čo povedať aj v dnešných časoch.

Aj vďaka nemu by správny slovenský knihomoľ nemal na meno Rudolf Jašík nikdy zabudnúť.

Vaša Juli