Povedz mi čo čítaš…

… ja ti poviem, kto si

Dnes som si pre vás pripravila toto prastaré a prazvyčajné príslovie, aby som sa s vami podelila s jednou svojou skúsenosťou. Ale pekne po poriadku! Neviem prečo, ale teraz mi chodia po rozume aj ďalšie notoricky známe slová, ktoré dávajú na známosť, že šaty robia človeka. Dosť sa mi totiž na seba ponášajú.
Šaty a knihy, človek by nepovedal, že sú z rovnakého cesta a predsa. Nejaký most medzi nimi predsa len bude. Aj keď to bude možno trochu uletené.
Ráno čo ráno si každý z nás oblieka šaty (a je úplne jedno, či nohavice alebo sukňu), aby sa mohol ukázať svetu na oči. Robíme to tak automaticky, ako sa už kedysi praveký človek obliekal ráno čo ráno do kožušiny. 
Možno sa hanbil, možno to robil, pretože tak konali všetci vôkol neho a patrí sa ísť s davom a možno cítil, že ukazovať svoju prirodzenú nahotu úplne každému nie je práve ten najlepší nápad na svete.
Na začiatku to bola možno len bezvýznamná strapatá kožušina na ľudskej koži, no časy sa menia a šaty sa stali jedným z najznámejších znakom ľudstva, ktorý možno aj najviac charakterizuje tú či onú ľudskú bytosť.
Už od základky je nám jasné, že každý sme iný, každý sme jedinečný. Na svete niet dvoch úplne identických ľudských bytostí. Ba ani dvojičky, ktoré sa obliekajú úplne rovnako, nehovoriac už o výzore, nie sú žiadnou výnimkou. 
Časom si aj oni hľadajú svoj vlastný štýl v obliekaní a práve šaty sú to, čo ich odlišuje. Aj šaty z nich robia individuálne ľudské bytosti.

Či už chceme alebo nie, móda nás charakterizuje. Aj keď z dvojičiek nie sme, každý máme predsa svoj štýl obliekania, ktorý najlepšie vystihuje čo za ľudskú bytosť vlastné sme. Šaty naozaj robia človeka.

V tomto sú zajedno aj s knihami. Ani tu sa nie nadarmo hovorí Povedz mi čo čítaš, ja ti poviem, kto si. Ak sú šaty obalom tela, podľa ktorého zistíme, čo sa len dá, tak knihy sú potravou samotnej duše. A vari nie je pravda, že sme to, čo jeme a konzumujeme?

Vidíte, ako to všetko na seba pekne nadväzuje? Ako keby sme skladali nejakú detskú skladačku. A teraz mi dovoľte podeliť sa s niečím, čo som okúsila na vlastnej koži.

Kedysi, keď sa knihy ešte len stávali mojou láskou, som milovala a snažila sa čítať len tie sladké zamilované romány, ktoré hltala asi každá z nás. Bez toho, aby sa ona a on nenašli, nevyznali si hlbokú lásku a príbeh by neskončili sladkým bozkom sa mi kniha ani nerátala.

Samá som vtedy bola mladé romanticky založené dievča, čo nesnívalo o ničom inom než o veľkej a nikdy sa nekončiacej láske. Dosť naivné, čo? Nuž, taká som bola a asi aj prečo som chcela čítať príbehy, v ktorých sa deje niečo také krásne, čo sa v skutočnom živote udeje iba niekomu.

Tie príbehy milujem dodnes a veľká láska dvoch hrdinov ma poteší ešte aj teraz. No už ich nemusím mať v každej knihe, ktorú chytím do rúk, naozaj. Som otvorená všetkým možným témam, ktoré mi len dobre a kvalitne napísaná kniha poskytne.

Nech už čítate čokoľvek, komiksy, romány, krimy, životopisy, či riadne brutálne krváky, vedzte, že vnímavému človeku dáte šancu odhaliť vás.

No nezúfajte a čítajte aj ďalej literatúru blízku vášmu srdcu, lebo nie je nič lepšie ako zostať verný tomu, čo nás baví, A to, čo nás baví, je verným zrkadlom našej duše.

Vaša Juli

0.00 avg. rating (0% score) - 0 votes

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*