Tri prísady v jednom chili hrnci

Kniha z kraja nekonečných seriálov

Priznám sa celkom dobrovoľne, kedysi som bola domased, mojou najvernejšou spoločníčkou bola telka a v tom čase tak veľmi populárne telenovely. Bolo mi úplne jedno, že nemali konca kraja a človek musel pri nich presedieť celé hodiny, než si jeho milovaní hrdinovia povedali svoje vytúžené Áno. Videla som ich strašne veľa a len čo sa jedna konečne skončila, s chuťou som si zasadla pred ďalší nekonečný príbeh. Verte či nie, trvalo to roky.
Najradšej som mala tie z krajiny, kde sa príroda každým jedným príbehom menila. Raz sa príbeh odohrával v prašnom prostredí púšte, inokedy si ONA a ON vyznávali lásku v malebnej dedinke, kde sa to len tak hemžilo zeleňou a kde nechýbal ani typický veľkolepý ranč, na ktorom kraľoval ten najväčší zloduch.
Raz to bol príbeh z pobrežia mora a krásnych pláží, inokedy sa zamilované serenády spievali priamo v City, ktoré vždy na mňa pôsobilo tak moderne. No nech to bolo tak, či onak, krajina bola vždy tá istá. 
Veľkolepá, nádherná, čarovná – pretože také je aj samotné Mexiko, krajina, do ktorej dnes smerujeme, aby sme odhalili jej Príbeh knihy. Ten možno nie je až taký rozsiahly, akoby sme čakali, no ak si ho spojíme so starými civilizáciami, ktoré existovali na tomto území, určite to bude stáť za to.
Jazyk, v akom je napísaný mexický Príbeh knihy, musíme opäť raz hľadať na našom starom kontinente. Je ním španielčina, čo nie je až také divné, veď pre každého Mexičana je tento temperamentný južanský jazyk jeho rodnou rečou.

Niet sa čomu čudovať, ak sa taká aztécka slovesnosť dochovala práve u španielskych misionárov. Alebo že bohatú koloniálnu literatúru tu tvorili práve španielski conquistadori.

Čo sa týka barokovej literatúry 17. storočia, tu bol vrchol dielo Juanny Inés de la Cruz. Prvé romány vydal po dosiahnutí nezávislosti Mexika aj J. J. Fernández de Lizzardi.

Národná literatúra Mexika vznikala v ovzduší romantizmu v tridsiatich až osemdesiatych rokoch 19. storočia (M. Payno)

A sme v 20. storočí a aj tu ako všade inde na svete si poézia po období modernizmu hľadá oslobodený, modernejší výraz. Túto obrodu poézie dovŕšili autori zo skupiny Súčasníci (C. Pellicer), či súčasní básnici (O. Paz).

Nemožno zabudnúť ani na tvorbu esejistov, na ktorú nadväzujú aj súčasní myslitelia. Po „románoch mexickej revolúcie“ (M. Azuela), vývoj románu vyvrcholil v dielach Rufla, Yáneza, či Fuentesa. Od štyridsiatych rokoch minulého storočia sa tu darí aj takej dráme.

A keď sme už v tom telenovelami zakliatom, no predsa tajomnom Mexiku, patrí  sa čosi povedať aj o Mayoch, či Aztékoch, ktorí toto krásne územie kedysi obývali.

Mayská literatúra

Tu sa, predstavte si, zachovala posvätná knihu napísaní v jazyku quiche s názvom Popol Vuh. Knihy v mayskom jazyku, nazvané podľa proroka Chiliama Balama, obsahujú rôznorodé texty. Môžete tu nájsť mytologické dokumenty, nechýbajú ani historické, či kalendárne texty, ale aj epické spevy.
Dochovala sa a ešte stále si možno prečítať aj mayskú drámu s názvom Rabinal Achí o konflikte dvoch bojovníkoch, ktorá sa úspešne tradovala a bola zapísaná až v roku 1850. Z neskoršieho obdobia nám starí Mayovia zanechali aj svoju lyriku s názvom Kniha spevov z Dzitbalché.

Aztécka literatúra

Táto starobylá civilizácia svoj Príbeh knihy vytvárala v období predcortézovského Mexika, pričom zapísaný bol až v časoch conquisty, ba aj neskôr. Dominuje najmä poézia, ktorá je aj vrcholom predkolumbovských indiánskych literatúr. Bola vytvorená v jazyku náhuatél a je jediná indiánska, v ktorej sa zachovali aj mená samotných básnikov (Nezahualcóyotl a iní).

Nájdeme tu reflexnú lyriku na tému pominuteľnosti života, či epický cyklus o Quetzalcóaltovi. Menej známa je už próza, či  už historická alebo didaktická, no dramatické texty sa nám od Aztékov žiaľ nezachovali.

Tri v jednom – aj to je príbeh Mexika a jeho knihy, knihy, z krajiny nekonečných seriálov. A keď sme už pri nich, pri mojej dávnej vášni, musím si spomenúť aj na tú nedávnu. Rozprávky – niekto by mohol pokojne povedať, že sme z nich už vyrástli, ale je to naozaj tak?

Táto krajina je niečo ako ich rodiskom. Je to priam fantázia. Sultány tam majú ešte i dnes svoje povestné haréme priamo pod krásnymi palmami. Ťavy si tam vychutnávajú zaslúženú vodičku v bohatých oázach a netancuje sa tam nohami, ale bruchom. Neznie vám už i to ako jedna z rozprávok Tisíc a jednej noci?

Vaša Juli 
0.00 avg. rating (0% score) - 0 votes

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*