Nikto nikdy nevie, čo si objaví na púšti…

Krajina ako z rozprávky Tisíc a jednej noci

Boli ste už niekedy v púšti? V púšti, kde oko nevidí nič iné len samý hnedý piesok, ktorý sa z času na čas vďaka priaznivému vetru dostane až na naše autá a my sa máme potom veru čo čudovať. A pritom poriadneho auta tam ani nevidieť. Najpohodlnejším dopravným prostriedkom je tam totiž ťava, ktorá vás na svojom hrbte pohodlne odvezie z jedného konca na druhý.
Cesta naprieč púšťou môže byť veru veľmi zaujímavou turistickou udalosťou. Veď kde inde by ste mohli vidieť tie nádherné pyramídy, ktoré tu po sebe zanechali pred tisíckami rokmi starobylé civilizácie? Alebo by vás mohla prepadnúť nejaká púštna búrka alebo na púšti tak povestná fatamorgána?
Žeby ste radšej boli v nejakej púštnej oáze, kde by vás nemusel trápiť hlad ani smäd? To by bolo iste oveľa bezpečnejšie, ako sa na ťave trmácať nástrahami starej dobrej púšte. Sadli by ste si pod palmy a cítili by ste sa ako hrdinovia z rozprávky Tisíc a jednej noci, pretože inak to ani nejde.

Pri pohľade na tie palmy, veľkolepé paláce, výškové mrakodrapy, brušné tance ale i širokánsku púšť v arabskom svete sa jednoducho musíte cítiť priam rozprávkovo.

A možno by ste nechceli dopriať len očiam, ale taktiež obohatiť ducha i srdce. Veď arabský svet nie je len bohatý na viaceré krásy tohto sveta, ale aj na také umelecké skvosty. Aký asi jeho Príbeh knihy bude? Ak si myslíte, že v ňom nájdete iba rozprávky, ste na omyle.

Literatúru v spisovnej arabčine pôvodne písali len Arabi, no neskôr sa k nim pridávali rôzne iné národy ako Iránci, Turci Berberi. A to, že si tu každý prišiel na svoje, je viac než isté.

Dokonca aj v čase pred Islamom, kde hrá prim poézia, ktorej najvyspelejším útvarom sa stála kasida. Nesmeli chýbať ani hrdinské činy, ktoré uchvacovali, aj tak prózu tu tvorili hlavne rôzne rozprávania o kmeňových bojoch.

Islam a korán vznikli na začiatku 7. storočia. Nečudo, že sa s ním rozvíja aj tradícia o skutkoch a výrokoch Mohamedových. A aby toho nebolo málo, od polovice tohto storočia sa rozvíjajú nielen politické, ale i milostné básne, ktoré iste zapaľovali srdcia mnohých milencov.

To, čo sa dialo počas dynastie Abbásovcov, dobre poznáme aj my.  Určite sa vám niečo také aspoň marí z obdobia klasicizmu. Aj v Arabskom svete sa literatúra delila na vysokú, ľudovú, kde má svoje miesto arabský folklór.

Vedcov, no nielen ich by mohlo zaujímať, že spojenie helenizmu a islamu tu prialo rozmachu vedy, avšak až do 13. storočia islamská dogmatika bojuje so starovekou kultúrou.

Aj poézia počas Abbasovej doby je veľmi rôznorodá. Je frivolná, mysliteľská, mystická, prírodná a napokon aj ľudová.

Rýmovanú prózu tu možno nájsť v rôznych poviedkach. Pre nižšie vrstvy vzniká vzdelávacia literatúra, tie vyššie iste zaujala literárna kritika, poetika, či rétorika. Z islamskej tradície vychádzajú právne i náboženské štúdie.

Preklady sa sústreďujú najmä na grécke spisy, ktoré rozširujú arabskí matematici, fyzici lekári, botanici a iní učenci. Pomedzi to sa rozvíja aj kartografia, či geografia s históriou.

No a 14. storočie v arabskom Príbehu knihy už patrí literatúre ľudovej a známej zbierke Tisíc a jedna noc, či obsiahlym románom, ktorými by možno niektorí z nás nepohrdli ani teraz.

Čuduj sa svetu, ale po vzore viacerých európskych krajín sa aj tu od 19. storočia objavujú snahy o literárne obrodenie, ale až po druhej svetovej vojne sa rodia samostatné arabské národné literatúry, ako napríklad marocká, alžírska, egyptská, iracká,sýrska, tuniská a iné.

Aj takto sa dá spoznávať púšť a život v arabských oázach, priamo cez jej Príbeh knihy. Nikto nikdy nevie, čo sa tam objaví. Skutočne krajina z Tisíc a jednej noci.

Jej Príbeh knihy je presne taký istý. Každý si tu nájde niečo. Raz je vážny a rozoberá svoju filozofiu. inokedy rozpráva príhody svojho ľudu, ktorý v púšti žije už od nepamäti. Sú to farbisté príbehy, ktoré poznáme a milujeme aj my.

Najbližšie to už také pestré nebude, ba ani také suché. Nakuknime na jeden ostrov, kde je suchý iba humor, no i tam majú krásnu prírodu. Prezident chýba ako aj hokej, no majú tam ešte čosi lepšie. Preslávil ich obyčajný puding a jeden smiešny profesor. A apropo, písali sa tam tie najlepšie divadelné hry, ktoré ešte i dnes vedia dojať celý svet.

Viete,  kde to je?
Vaša Juli

Vytopenie, opička, utopenec a piatok večer nuda nehrozí…

Dominik Dán: 

Smrť na druhom brehu

Je tmavá noc. Piatok sa pomaličky blíži k sobote a vy akurát nie ste na nejakej bláznivej oslave, kde sa skvelo bavíte. To môže byť len nuda, hovoríte si, teda ak na vás niekde vo vzdialenom kúte vašej mysle nestriehnu poriadne bujaré sny. 
No to ešte ani sami nevedia, že na ne akosi nezostane čas, lebo čírou náhodou vás vytopí, budete musieť letieť k jednej opici a nakoniec vás prekvapí ešte aj jeden takmer utopenec, ktorý vám poriadne zamotá hlavu.

Keby ste čo i len tušili, že je to len začiatok bláznivých udalostí, veru by ste si čo možno najrýchlejšie zbalili kufre a odišli niekam na dovolenku.

Že neexistuje, aby vás jedna piatková noc takto vykoľajila? Nuž, ak práve nerobíte na oddelení vrážd a za trest vás nenechajú slúžiť práve z piatka na sobotu, nemusíte sa veľmi čoho báť.

Ak vás náhodou nevytopí suseda, či neohrozuje nejaká tá opička, ste z toho vonku, iba ak by ste si dali pár chutných utopencov…

Detektívi z oddelenia vrážd Richard Krauz a Chosé Fischer také šťastie nemajú. Za jednu po papuli väčšiemu zvieraťu než títo dvaja pešiaci schytali nočnú v tom najneobľúbenejšom čas. A tak kým sa ich usilovní kolegovia venujú v piatok večer svojím partnerom a užívajú si pohodlie domova, oni dvaja riešia nie jeden, ale až tri nemalé problémy.

Všetko sa to deje v najnovšom krimi románe Dominika Dána Smrť na druhom brehu, ktorý vyšiel len pár dní pred Vianocami 2016. Román má 319 strán a v marci 1994, kedy sa tento príbeh odohráva, sa v Našom mieste objasňuje až päť nie veľmi poctivých praktík…

To vytopenie kancelárii oddelenia vrážd by sa dalo vydržať, teda pokiaľ chalani dostanú dáždniky alebo pršiplášte, aby ani náhodou nezmokli.

Ale keď ich zavolajú k prípadu jedného opilca, ktorý bol taký láskavý k svojmu otcovi a celého dobitého ho vyhodil z bytu, nech si ho berie sanitka, začína ísť naozaj do tuhého. Vzorný synček sa v byte zamkne a je na dvoch parťákov z mord partie, aby ho odtiaľ vytiahli…

Ešte sa z toho ani poriadne nespamätajú a už ich aj volajú k utopencovi na druhom brehu Moravy. Vyzerá to celkom jednoducho, ale také jednoduché to nie je ani zďaleka. Ten utopenec totiž vôbec nevyzerá ako utopenec a hoci je tam pekných pár mesiacov, zdá sa, že vôbec nikomu nechýba…

Ľahké to nemajú ani Hanzel s Burgerom, za ktorým prichádza susedka. Má strach o dcéru, ktorá sa začala správať fakt divne. Dala výpoveď v práci a začala robiť v kasíne krupierku. Keď príde domov opitá, starostlivá matka jej prehrabe kabelku a čo tam nájde? Pištoľ a slušný obnos peňazí, ktoré dievča poctivou prácou zarobí nemohlo…

Problémy sú aj doma. Ktosi im totiž kazí jednu akciu za druhou. O tom, že to je niekto z ich vlastných radov, niet pochýb a opäť je na našich detektívov, aby odhalili, kto je taký milý a podsvetiu odkrýva policajné karty.

Môže mať toto všetko jedného spoločného menovateľa? Ak si raz Richard Krauz zráta dve a dve a spojí si to s bývalými kamošmi, ktorí sa ocitli na druhom brehu, všetko je možné. Aj to, že sa tu pečie niečo poriadne veľké…

Bojím sa, ľudkovia moji, bojím sa, že som v tých dánovkách až po uši. Túto som fakt kúpila pre maminu, ale po pár stránok dostala aj mňa. Ide z toho napätie a dychtivo čakáte, čo na vás vyskočí z ďalšej stránky.

A ešte niečo, v marci 1994 som mala štyri a pol aj niečo. Neviem, čo sa dialo, ale ak skutočne to, čo sa deje v najnovšom krimi románe Dominika Dána Smrť na druhom brehu, muselo to byť teda v Našom meste, čiže v Bratislave poriadne divoké.

Dychtivé pátranie 
praje Juli

Osudová láska, zrodená v jeden svadobný deň

Danielle Stell: 

Hviezda – Tŕnistá cesta za slávou

Láska prichádza skoro vždy, keď ju ani len nečakáme. Bolo to na svadbe jej sestry a vojaka z jeho oddielu z druhej svetovej vojny. Bol už pokoj zbraniam, keď prišiel na ich ranč poblahoželať mladému vojakovi, s ktorým slúžiť v Tichomorí. Našiel tam však ju. 
Mala štrnásť, on dvadsaťosem. Bola krásna, inteligentná, mala dušu širšiu ako oceán a snívala o kariére herečky. A hoci ho zaujala na prvý pohľad, ani vo sne mu nenapadlo, že by toto dievčatko mohlo byť jeho osudovou láskou…
Vyzerá to ako ďalší z osudových príbehov veľkej lásky, a veruže aj je. Do rúk sa mi dostal už pred pár mesiacmi, no úplne ma chytil za srdce. Dnes by sa asi hlavný hrdina dostal do veru poriadnych problémov za lásku ku mladistvej, ale na sklonku štyridsiatich rokov minulého storočia na jednom z typických amerických rančov a s hlavne primeranou dávkou ľúbostnej rojčivosti, to vyznelo celkom nevinne.

Za takým príbehom veľkej osudovej lásky, by mal stáť aj veľký majster pera, poviete si. Možno vás ani veľmi neprekvapí, že ide o ďalšie dielo slávnej americkej spisovateľky a znalkyni ženských sŕdc, Danielle Stell. Reč je o jej románu Star, čiže Hviezda – Tŕnistá cesta za slávou z roku 1990 (román má 287 strán).

Keď sa mladá Crystal v deň svadby svojej sestry zobudí, ešte netuší, že to bude aj jej veľký deň, že spozná svoju veľkú lásku a že sa všetko rázom zmení. Netuší to veru ani Spencer, keď si k tejto nádejnej herečke, ktorej sa mimochodom zapáči, prisadne a v rozhovore s ňou zabudne vari na celý svet.

Načo však zabudnúť nemôže, je práve ten rozhovor, tá chvíľa s dievčaťom, ktoré je primladé na to, aby sa o ňu mohol uchádzať. Navyše aj keby mohol, nemal by to veru ľahké. Jednoduché, rojčivé dievča s nie príliš jednoduchým osudom, by asi veľmi nezapadlo do úlohy elegantnej nevesty, akú si po jeho boku vždy predstavovala jeho rodina.

Na túto úlohu sa skôr hodí Elizabeth, dcéra z dobrej a slušnej rodiny, ktorej vplyv siaha až na najvyššie miesta. Práve ju sa rozhodne Spencer požiadať o ruku, no len čo ešte pred svadbou stretne svoju sladkú už dospelú Crystal, pochopí, že nerobí dobre. No ambiciózni kamoši radia, aby na svoju lásku zabudol.

Úbohá Crystal si od ich posledného stretnutia dosť vytrpela a to, že sa Spencer do jej života vracia, jej pripadá ako krásny sen. Stane sa jeho milenkou, no po krátkej ľúbostnej romanci ho opäť kvôli Vietmanu stráca.

Tu prichádza na rad jej veľký sen a mladé dievča odchádza do Hollywodu, aby si ho splnila. V tejto veľkolepej továrni na sny ju však nič dobré nečaká a dievčina len teraz bude musieť poriadne zabojovať, aby aj ona mala dôvod na úsmev.

Je to veru cesta plná tŕňov, ktoré na hrdinov číhajú doslova na každom kroku. Jej herecké sny sa nie vždy prekrývajú s politickými ambiciámi jeho rodiny, ktorých terčom sa ako naschvál stáva práve on.

Niekde v strede je však ich veľká osudová láska, zrodená v jeden svadobný deň, aby priniesla bolesť, žiaľ i smútok, ale i nesmierne šťastie v tak zriedkavých ukradnutých chvíľkach…

Vaša Juli

Mystika, fantázia, mesto a prekrásna vždy tajomná príroda

Droboslav Chrobák 

(16.2.1907 Hybe – 16.5.1951 Bratislava)

Kto by ho nepoznal? Je záhadný, tajomný a je to jednoducho čudák. Spokojne si žije na kraji dediny, pre ktorú je čosi ako zlý zloduch, vyrába si svoje hrnčeky v starej vyhni svojho otca a jediný, kto ho ešte ako tak chápe je pravé ONA, jeho životná láska, ktorú práve teraz už po druhý raz stráca. A to po veľmi hrdinskom čine, prosím pekne.
Spoznali ste ho? Alebo jeho rúškom tajomstva zahalený príbeh Vám vôbec nič nehovorí? No vedzte, tento literárny hrdina, ktorý má dôvod skôr na slzy ako úsmev, kráčal práve po slovenskej literárnej zemi. Jeho tvorca je z slávnych Hýb, no pozor. Nie je to autor generačnej Tisícročnej včely.
Napínať vás ďalej nebudem a prezradím, že tento smutne-krásny čudák je známy pod prezývkou Drak a môžete ho spoznať v jednej výnimočnej poviedke s príznačným názvom Drak sa vracia
Tú ešte v roku 1943 z pera vykúzlil Dobroslav Chrobák, známa to postavička na poli slovenskej literatúry. Že si ho už zo školských lavíc tak dobre nepamätáte a neviete ho nikam zaradiť? Tak potom ste na správnej adrese, lebo výprava za naším slovenským Chrobákom sa práve začína.

Tento prozaik, esejista a publicista v jednej osobe nevyštudoval literatúru ani nič podobné, ako by sme čakali. Po gympli v Rožňave, či v Liptovskom Mikuláši si to namieril priamo na České vysoké učení Technické v Prahe, kde získal titul inžiniera.

Po návrate na Slovensko pracoval v rozhlase, kde posledných päť rokov až do svojej smrti pôsobil ako riaditeľ Československého rozhlasu na Slovensku.

Jeho prvotinou sa stala poviedka Les, ktorú napísal ešte ako len 17-ročný. Už tu sa prejavujú vtedajšie dobové literárne tendencie, ktorým heslo sa stalo – preč od realizmu.

Do typického sveta realistickej slovenskej dediny už vo svojej prvotine Chrobák vnáša prvky mystiky. Prim tu hrá tajomná príroda, ako naznačuje už aj samotný názov poviedky Les.

Kým v dedinskom prostredí je to hlavne naturizmus, v ktorom sa Chrobák vždy vie vyžiť, v jeho mestských mikropríbehoch je to najmä expresionizmus. A pritom čuduj sa svetu mesto má na Chrobákové postavy ten istý silný vplyv ako tajomná príroda.

Čo sa týka jeho raných diel, tu má Chrobák chuť experimentovať a hľadať nové výrazové možnosti, čo vrcholí v jeho knižnom debute Kamarát Jašek z roku 1937 aj so svojimi ôsmimi poviedkami. Každá je iná a pokiaľ sa do nich začítate, každá je hotový umelecký zážitok.

A tu malý bonbónik 🙂 Ide o samotný pôvod poviedok z Kamaráta Jaška, ktorý až do dnešných čias nie je celkom objasnený. Za všetko môže známy slovenský literárny kritik Jozef Felix, ktorý Chrobáka obvinil zo závislosti na dielach francúzskych regionalistov, či severskej modernej.

Jednu z týchto poviedok pretavil aj do svojho možno aj najkrajšieho diela Drak sa vracia, ktoré sa hrdo pýši titulom – typický prejav slovenskej naturistickej prózy. Skúste si ho niekedy opäť raz prečítať a uvidíte, v čom je také výnimočné.

Spolu so Švatnerom, Margitou Figuli a Hanou Zelinovou Chrobák našej malej krajine ponúkol jeden úžasný smer. Bol úplne iný než to, čo sa v našich knižniciach objavilo už predtým a nikdy potom už mýty, legendy, či tajomný svet fantázie v našej tvorbe neboli tak majstrovsky napísané ako práve v ich lyricky tvarovanej próze.

Ak ste ešte nič z tejto tajomnej, na prírodu bohatej skupinky diel nečítali, je najvyšší čas, lebo tu si naozaj každý môže nájsť to svoje.

A nakoniec pridám ešte aj tajomnú hádanku: Nože, či si pamätáte, kto bol najbúrlivejším básnikom všetkých čias?

Vaša Juli

Povedz mi čo čítaš…

… ja ti poviem, kto si

Dnes som si pre vás pripravila toto prastaré a prazvyčajné príslovie, aby som sa s vami podelila s jednou svojou skúsenosťou. Ale pekne po poriadku! Neviem prečo, ale teraz mi chodia po rozume aj ďalšie notoricky známe slová, ktoré dávajú na známosť, že šaty robia človeka. Dosť sa mi totiž na seba ponášajú.
Šaty a knihy, človek by nepovedal, že sú z rovnakého cesta a predsa. Nejaký most medzi nimi predsa len bude. Aj keď to bude možno trochu uletené.
Ráno čo ráno si každý z nás oblieka šaty (a je úplne jedno, či nohavice alebo sukňu), aby sa mohol ukázať svetu na oči. Robíme to tak automaticky, ako sa už kedysi praveký človek obliekal ráno čo ráno do kožušiny. 
Možno sa hanbil, možno to robil, pretože tak konali všetci vôkol neho a patrí sa ísť s davom a možno cítil, že ukazovať svoju prirodzenú nahotu úplne každému nie je práve ten najlepší nápad na svete.
Na začiatku to bola možno len bezvýznamná strapatá kožušina na ľudskej koži, no časy sa menia a šaty sa stali jedným z najznámejších znakom ľudstva, ktorý možno aj najviac charakterizuje tú či onú ľudskú bytosť.
Už od základky je nám jasné, že každý sme iný, každý sme jedinečný. Na svete niet dvoch úplne identických ľudských bytostí. Ba ani dvojičky, ktoré sa obliekajú úplne rovnako, nehovoriac už o výzore, nie sú žiadnou výnimkou. 
Časom si aj oni hľadajú svoj vlastný štýl v obliekaní a práve šaty sú to, čo ich odlišuje. Aj šaty z nich robia individuálne ľudské bytosti.

Či už chceme alebo nie, móda nás charakterizuje. Aj keď z dvojičiek nie sme, každý máme predsa svoj štýl obliekania, ktorý najlepšie vystihuje čo za ľudskú bytosť vlastné sme. Šaty naozaj robia človeka.

V tomto sú zajedno aj s knihami. Ani tu sa nie nadarmo hovorí Povedz mi čo čítaš, ja ti poviem, kto si. Ak sú šaty obalom tela, podľa ktorého zistíme, čo sa len dá, tak knihy sú potravou samotnej duše. A vari nie je pravda, že sme to, čo jeme a konzumujeme?

Vidíte, ako to všetko na seba pekne nadväzuje? Ako keby sme skladali nejakú detskú skladačku. A teraz mi dovoľte podeliť sa s niečím, čo som okúsila na vlastnej koži.

Kedysi, keď sa knihy ešte len stávali mojou láskou, som milovala a snažila sa čítať len tie sladké zamilované romány, ktoré hltala asi každá z nás. Bez toho, aby sa ona a on nenašli, nevyznali si hlbokú lásku a príbeh by neskončili sladkým bozkom sa mi kniha ani nerátala.

Samá som vtedy bola mladé romanticky založené dievča, čo nesnívalo o ničom inom než o veľkej a nikdy sa nekončiacej láske. Dosť naivné, čo? Nuž, taká som bola a asi aj prečo som chcela čítať príbehy, v ktorých sa deje niečo také krásne, čo sa v skutočnom živote udeje iba niekomu.

Tie príbehy milujem dodnes a veľká láska dvoch hrdinov ma poteší ešte aj teraz. No už ich nemusím mať v každej knihe, ktorú chytím do rúk, naozaj. Som otvorená všetkým možným témam, ktoré mi len dobre a kvalitne napísaná kniha poskytne.

Nech už čítate čokoľvek, komiksy, romány, krimy, životopisy, či riadne brutálne krváky, vedzte, že vnímavému človeku dáte šancu odhaliť vás.

No nezúfajte a čítajte aj ďalej literatúru blízku vášmu srdcu, lebo nie je nič lepšie ako zostať verný tomu, čo nás baví, A to, čo nás baví, je verným zrkadlom našej duše.

Vaša Juli

Tri prísady v jednom chili hrnci

Kniha z kraja nekonečných seriálov

Priznám sa celkom dobrovoľne, kedysi som bola domased, mojou najvernejšou spoločníčkou bola telka a v tom čase tak veľmi populárne telenovely. Bolo mi úplne jedno, že nemali konca kraja a človek musel pri nich presedieť celé hodiny, než si jeho milovaní hrdinovia povedali svoje vytúžené Áno. Videla som ich strašne veľa a len čo sa jedna konečne skončila, s chuťou som si zasadla pred ďalší nekonečný príbeh. Verte či nie, trvalo to roky.
Najradšej som mala tie z krajiny, kde sa príroda každým jedným príbehom menila. Raz sa príbeh odohrával v prašnom prostredí púšte, inokedy si ONA a ON vyznávali lásku v malebnej dedinke, kde sa to len tak hemžilo zeleňou a kde nechýbal ani typický veľkolepý ranč, na ktorom kraľoval ten najväčší zloduch.
Raz to bol príbeh z pobrežia mora a krásnych pláží, inokedy sa zamilované serenády spievali priamo v City, ktoré vždy na mňa pôsobilo tak moderne. No nech to bolo tak, či onak, krajina bola vždy tá istá. 
Veľkolepá, nádherná, čarovná – pretože také je aj samotné Mexiko, krajina, do ktorej dnes smerujeme, aby sme odhalili jej Príbeh knihy. Ten možno nie je až taký rozsiahly, akoby sme čakali, no ak si ho spojíme so starými civilizáciami, ktoré existovali na tomto území, určite to bude stáť za to.
Jazyk, v akom je napísaný mexický Príbeh knihy, musíme opäť raz hľadať na našom starom kontinente. Je ním španielčina, čo nie je až také divné, veď pre každého Mexičana je tento temperamentný južanský jazyk jeho rodnou rečou.

Niet sa čomu čudovať, ak sa taká aztécka slovesnosť dochovala práve u španielskych misionárov. Alebo že bohatú koloniálnu literatúru tu tvorili práve španielski conquistadori.

Čo sa týka barokovej literatúry 17. storočia, tu bol vrchol dielo Juanny Inés de la Cruz. Prvé romány vydal po dosiahnutí nezávislosti Mexika aj J. J. Fernández de Lizzardi.

Národná literatúra Mexika vznikala v ovzduší romantizmu v tridsiatich až osemdesiatych rokoch 19. storočia (M. Payno)

A sme v 20. storočí a aj tu ako všade inde na svete si poézia po období modernizmu hľadá oslobodený, modernejší výraz. Túto obrodu poézie dovŕšili autori zo skupiny Súčasníci (C. Pellicer), či súčasní básnici (O. Paz).

Nemožno zabudnúť ani na tvorbu esejistov, na ktorú nadväzujú aj súčasní myslitelia. Po „románoch mexickej revolúcie“ (M. Azuela), vývoj románu vyvrcholil v dielach Rufla, Yáneza, či Fuentesa. Od štyridsiatych rokoch minulého storočia sa tu darí aj takej dráme.

A keď sme už v tom telenovelami zakliatom, no predsa tajomnom Mexiku, patrí  sa čosi povedať aj o Mayoch, či Aztékoch, ktorí toto krásne územie kedysi obývali.

Mayská literatúra

Tu sa, predstavte si, zachovala posvätná knihu napísaní v jazyku quiche s názvom Popol Vuh. Knihy v mayskom jazyku, nazvané podľa proroka Chiliama Balama, obsahujú rôznorodé texty. Môžete tu nájsť mytologické dokumenty, nechýbajú ani historické, či kalendárne texty, ale aj epické spevy.
Dochovala sa a ešte stále si možno prečítať aj mayskú drámu s názvom Rabinal Achí o konflikte dvoch bojovníkoch, ktorá sa úspešne tradovala a bola zapísaná až v roku 1850. Z neskoršieho obdobia nám starí Mayovia zanechali aj svoju lyriku s názvom Kniha spevov z Dzitbalché.

Aztécka literatúra

Táto starobylá civilizácia svoj Príbeh knihy vytvárala v období predcortézovského Mexika, pričom zapísaný bol až v časoch conquisty, ba aj neskôr. Dominuje najmä poézia, ktorá je aj vrcholom predkolumbovských indiánskych literatúr. Bola vytvorená v jazyku náhuatél a je jediná indiánska, v ktorej sa zachovali aj mená samotných básnikov (Nezahualcóyotl a iní).

Nájdeme tu reflexnú lyriku na tému pominuteľnosti života, či epický cyklus o Quetzalcóaltovi. Menej známa je už próza, či  už historická alebo didaktická, no dramatické texty sa nám od Aztékov žiaľ nezachovali.

Tri v jednom – aj to je príbeh Mexika a jeho knihy, knihy, z krajiny nekonečných seriálov. A keď sme už pri nich, pri mojej dávnej vášni, musím si spomenúť aj na tú nedávnu. Rozprávky – niekto by mohol pokojne povedať, že sme z nich už vyrástli, ale je to naozaj tak?

Táto krajina je niečo ako ich rodiskom. Je to priam fantázia. Sultány tam majú ešte i dnes svoje povestné haréme priamo pod krásnymi palmami. Ťavy si tam vychutnávajú zaslúženú vodičku v bohatých oázach a netancuje sa tam nohami, ale bruchom. Neznie vám už i to ako jedna z rozprávok Tisíc a jednej noci?

Vaša Juli 

Temný zbojnícky folklór od Huculov

Hnat Chotkevyč: Kamenné srdce

Folklór a jeho hrdinovia. Kto by si z času na času nespomenul na tie prastaré príbehy, ktorým dnešný človek ani veriť nechce? Ten náš ospevuje hádam najznámejšieho zbojníka všetkých čias, ktorého meno dobre poznajú ešte aj dnešné decká. V nejednej detskej knižke sa ešte i dnes dočítate, že slávny zbojník Juraj Jánošík bohatým brával a chudobným dával. Teda vraj.
Málokto však vie, že nie ani tak ďaleko od našich hraníc vznikol príbeh, ktorý práve týmto hôrnym chlapcom veľmi nelichotí a stavia ich veru do nie príliš priaznivého svetla. Odohráva sa v kraji hrdých Huculov a to v čase, kedy je ľudová slovesnosť ešte stále živá a zvyky či tradície sa v dome každého Hucula doslova a do písmena dodržiavajú.
Takéto krásne ľudové prostredie vytvoril ešte v roku 1970 aj ukrajinsky autor Hnat Chotkevyč v románe s názvom Kamenné srdce (ukr. Kaminna duša, u nás 1981, 266 s.)
Ľudové prostredie, ktoré sa už v dnešných románoch nezjavuje tak často. Huculská ľudová kultúra, ktorú mnohí ani veľmi nepoznáme, no predsa môže byť zaujímavá a iste aj veľmi bohatá. Zbojníci, tí chalani z hôr, ktorí trestali krivdy páchané na chudobe a sami sa neraz stávali štvancami vo vlastných domovinách. 
A keď sa ešte do toho zamotá aj krásna mladá žienka Popu (farára), ktorá sa do jedného takého huculského zbojníka zahľadí – z toho nemôže vzniknúť nič iné ako jeden nádherný ľúbostný príbeh.

Nejako takto si to vysnívala aj naša Popovka Marusia, hrdinka románu Kamenné srdce. Napriek tomu, že je to už čerstvo vydatá žena, je to ešte len mladé naivné dievčatko, ktoré život s nudným manželom a jeho prehnane starostlivou matkou nemôže poriadne uspokojiť.

Preto niet ani divu, že keď jej cestu skríži Marusiak, slávny huculsky zbojník, aj napriek mnohým varovaniam raz dva uverí jeho sladkým rečiam a podľahne priam magickému čaru švárneho šuhaja.

Netrvá dlho a mladučká žena svojho popa a pohodlie jeho domu opúšťa a nasleduje svoju lásku do drsných hôr bez toho, aby vôbec vedela do čoho sa vlastne púšťa.

Začiatky bývajú vždy krásne a mladá popovka je zbojníkom doslova očarená. V tie prvé dni v nehostinnom prostredí verí, že aj napriek trpkému osudu má ešte stále čisté a dobré srdce. Veď aj on trpel, keď musel opustiť svoju milú v tom najhoršom, čo ju ako sirotu mohlo postretnúť a Marusia si ho idealizuje naďalej.

Čas však letí ako voda a mladé dievča pomaličky prichádza na to, čo je jej milovaný zbojník zač. Jeho brutálne zločiny jej otvoria oči zalepené slepou a veľmi naivnou láskou a mladá popovka by rada všetko vrátila späť. No na útek je už príliš neskoro a Marusiak sa prestížnej frajerky vzdať nechce. A tak sa z romantického hrdinu zo dňa na deň stáva surový tyran.

Príbeh zbojníkov z huculského kraja nie je krásnou romantikou pri mesiačiku, ako by sme po prečítaní prvých stránok čakali. I keď sa môže pýšiť krásnymi obrazmi huculskej slovesnosti, drsné prostredie, krutosť a brutalita tých, pre ktorých by mala byť česť nadovšetko, núti rozmýšľať, ako to vlastne s tými zbojníkmi bolo.

Boli skutočne takí dobrí, čestní a spravodliví, ako sa o nich povravia? Ale boli krutí, bezohľadní a takí bezcitní, že bez mihnutia oka využívali naivitu mladých dievčat, okúzlili ich svojím neodolateľným čarom a potom zmenili ich život na hotové peklo, presne ako sa to stalo popovke?

Nuž, je to hotový príbeh na zamyslenie, ktorý som opäť objavila u starkej v knižnici. Zase raz jeden predchodca dnešných temných príbehov, ktoré si našli svojich milovníkov aj u nás. No nezľaknite sa. Ak máte radi folklór a veci s ním spojené, spoznať túto jeho temnú stránku nie je nikdy na škodu.

Skúste a uvidíte
Vaša Juli 😁