Spiaca šikmooká krásavica

Rozprávka z krajiny, kde je ryža nad zlato… 

Vôbec nepochybujem, že sa tak ako ja už tešíte na vianočné rozprávky. Možno práve aj na tú, kde sa hovorí, že soľ je nad zlato. No je jedna krajina, kde je nad zlato ryža. Hrdinkou tejto rozprávky by možno ani nebola princezná, ale gejša a jej milým by bol švárny samuraj, ktorý by ju svojím mečom mal ochrániť pred ohnivým drakom. 
Ak by chceli pozorovať romantické východy slnka a pritom popíjať svoje saké, museli by vstávať veru veľmi skoro, lebo slnko na svojej púti nečaká ani na oneskorených milencov. Nečaká na ne ani v krajine, kde samo vstávať, aby sa svojimi rannými zorami pokochalo krásnymi záhradami tajuplnej krajiny. Krajiny, do ktorej smerujeme dnes aj my, aby sme objavili síce trošku inou, no zaujímavou rozprávkou knižného príbehu Japonska, krajiny vychádzajúceho slnka.

Čakali by ste, že magická fomulka – kde bolo, tam bolo – v tejto rozprávke bola povedaná až v 8. storočí nášho letopočtu, kedy najstaršie japonské literárne pamiatky vznikali pod čínskym kultúrnym vplyvom? Teda len o jedno storočie skôr, ako ku nám prišli Cyril a Metód a začal sa písať náš príbeh knihy? Verte, či nie, ale naozaj tomu bolo tak.

Práve z 8. storočia sa dochovali aj dve kroniky Kodžiky a Nihonšoky, no nevytratila sa ani básnická zbierka Man´jošú, ktorá dala aj základy pre životnú púť japonskej poézie.

V tejto rozprávke hrá podstatnú rolu aj obdobie od 8. do 12. storočia, obdobie zvané Heian, kedy sa vytvorilo aj japonské slabičné písmo, či kodifikoval sa literárny jazyk. V poézii boli v tom čase v móde tridsaťjedenslabičné básne zvané tanka. Túto básnickú formu môžeme obdivovať aj v prvej cisárskej zbierke z roku 905 s názvom Kokinwašú.

Samozrejme, bez prózy sa to nezaobíde ani v krajine gejší a samurajov. Tá svoj čas využila na prelome 9. a 10. storočia. Jej vtedajší názov monogatari by sme mohli preložiť ako rozprávanie. K jej vrcholom patrí aj Gendži monogatari, čiže Príbeh princa Gendžiho od Šikibu Murasakiovej zo začiatku 11. storočia.

Tak ako každej správnej mladej hrdinke nielen rozprávky, aj japonskej literatúre učarovali zápisky i denníky, ktoré sa stali také obľúbené. No a ako japonská literatúra rástla, sťa v srdci mladej devy ani v nej nesmeli chýbať hrdinovia a hrdinská epika.

Tá zobrazovala boje medzi mocnými rodmi (Heike monogatari), či ľudové rozprávania v ilustrovaných zošitoch, niektoré dokonca boli aj s erotickou tematikou. Toto všetko sa v živote našej dnešnej hrdinky odohralo v 11. až 17. storočí.

Zošity boli v Japonsku populárne aj v 18. storočí. Respektívne bola populárna zošitová forma, v ktorej sa vydávali milostné, fantastické a satirické príbehy.

Žiadali sa aj preklady diel spoza hraníc, ktoré vyplávali na povrch zemský v období Meidži (1868 – 1912), kedy sa aj japonská hrdinka menom kniha otvára knižným vetrom zo západu, a to hlavne realizmu a naturalizmu a jej starý klasický jazyk čoraz viac nahradzuje ten obyčajný hovorový.

Ako v každej dobrej rozprávke, ani tu nechýba malý či väčší súboj na okorenie príbehu. Do Japonska teda prichádza západný naturalizmus a prináša so sebou aj stotožnenie sa s postavou i špecifický subjektívny štýl. Tieto novoty sa samozrejme nie vždy stretávajú s pozitívnym ohlasom a najmä autorom, ktoré volia tradičné estetické postupy, sa to ktovieako nepáči.

No v dvadsiatich rokoch sa do hry silne mieša aj ľavicový prúd japonskej literatúry. Práve tej japonskej literatúry, ktorá počas druhej svetovej vojne takmer prestáva existovať a na pár rokov akoby zaspáva.

Mohlo by sa zdať, že dnešnej hrdinke, tak trochu spiacej šikmookej krásavici sudičky určili spánok aspoň na sto rokov, avšak po veľkej vojne ju humanistickí autori zo Spoločnosti novej japonskej literatúry opäť prebudia k životu. Ide o autorov povojnovej školy, ktorých prózy sa vyrovnávajú s neľahkými vojnovými zážitkami.

V súčastnosti sa na japonskej literárnej scéne objavujú originálny autori ako napríklad Abe Kóbó či Óe Kenzaburó.

Dobro víťazí a zlo je nakoniec porazené – tak je to aj v rozprávke, kde je hrdinkou literatúra krajiny, ktorej názov sa až nápadne podoba názvu domoviny najmilovanejšieho deduška na celom celučičkom svete. Čochvíľa opäť raz príde jeho čas a jeho večer, no ešte skôr, než ten slávnostný čas nadíde, je jedna úžasná krajina v blízkosti severného pólu.

Nájdete tam kráľa a kráľovnú, opäť raz skvelý hokej, krásnu prírodu a pár nepár koruniek, na ktorý je každý krajan hrdý. Je to aj zmeska romantiky a trošku drsnejšej krimi, ktorú však aj nejeden našinec miluje. Kde to len môže byť?

Hádajte, kde sa aj Santa môže cítiť tak dobre, že to pokladá za svoj domov 😍
vaša Juli

0.00 avg. rating (0% score) - 0 votes

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*