Zakliaty slovenský klenot u mňa na polici

Peter Jaroš – Tisícročná včela

Sú knihy, ktoré prečítate doslova za pár dní. Zaujmú vás svojím príbehom a niet tej sily, ktorá by vás dokázala od nich odtrhnúť. Potom sú knihy, do ktorých sa možno dostávate trošku ťažšie, no len čo príde ten moment, ktorý vás chytí za srdce, neľutujete, že ste sa do nich vôbec začítali.

A potom sú knihy, do ktorých sa pustíte možno aj viac ráz a ani raz sa vám nepodarí prečítať sa až na koniec. Presne tak to bolo aj v mojom príbehu s knihou Tisícročná včela od Petra Jaroša z roku 1979, ktorá mi pekných pár rokov poriadne žrala nervy.

Toto dielo zlatej slovenskej klasiky ani netreba nijako zvlášť predstavovať. Je to známy príbeh z Hýb, malebnej dedinky pod Tatrami. Ešte zo školských lavíc si ho môžeme spájať so slovným spojením generačný román, pretože príbeh Tisícročnej včely je síce príbehom jednej rodiny, ale až troch generácii. S našimi hrdinami sa stretávame na prelome 19. a 20. storočia, v čase tak významnom pre našu malú krajinu.

Každý maturant už iste počul meno Martina Pichandu, meno hlavy rodiny, členov ktorej Jaroš urobil hrdinov svojho veľkého románu. Je to veľmi múdry, už starší človek, ktorý v malej dedinke vychoval svoje tri deti – Sama, Kristínu a Valenta. Práve oni a ich deti sa budú musieť popasovať s obdobím plným veľkých zmien.

Najstarší Samo, zvaný Včela je členom murárskej partie, ktorá chodí za robotou po celej krajine. Ako otec mnohopočetnej rodiny sa musí poriadne obracať a aj do politiky sa chytať, ak chce, aby sa jeho deti mali o čosi lepšie, ako ich rojčivý ocko.

Jeho sestra Kristína sa po desiatich rokoch šťastného manželstva stáva vdovou, no smrťou jej drahého muža sa život mladej ženy ešte nekončí a jej srdce svoje posledné slovo ešte ani zďaleka nepovie…

Mladučký študent Valent, ktorému to páli z rodiny najviac, sa jednoducho musí rozhodnúť. Buď pôjde za hlasom svojho srdca a prepasie tak jedinečnú príležitosť dostať sa medzi elitou, alebo sa ožení s bohatou devou, zradí svoju lásku a nechá ju na milosť a nemilosť neľahkému osudu.

Všetko toto sa deje od deväťdesiatich rokoch 19. storočia až po koniec prvej svetovej vojny, a teda až do prvých dní Československej republiky. Máme to aj s politickými komentármi dedinských komentátorov, no nechýbajú ani obrázky neľahkého života slovenskej dedinky z tohto obdobia.

No nie je to len tragické, pretože smiech je soľou života aj v Jarošových Hybach, a teda veselých príhôd je viac než dosť. Možno aj preto Tisícročná včela patrí nielen k výkvetu slovenskej literatúry, ale aj sme sa o nej dosť napočúvali na hodinách sloviny a mali sme o nej čo to vedieť povedať aj na mature.

Priznám sa, so mnou si toto zlaté románové čudo robilo, čo chcelo. Už viac krát som sa začítala do časti, kde Samovi zabehla rybia kosti, no prečítať si poslednú vetu na 443. strane sa mi podarilo až prednedávnom. Nie, nebolo to na mňa príliš, veď je aj viac strán a žiadny ani ten najmenší problém na obzore.

A tak úctyhodný počet strán za to rozhodne nemôže, Keby sa mi ho zachcelo viniť ho za to, že Jarošov román bol pre mňa dlhý čas akoby zakliaty, vyhovárala by som sa. A to si žiadna kniha nezaslúži, tobôž nie zlatý bonbón národného dezertu.

Skôr si myslím, že som ho vždy začala čítať v tom nesprávnom čase, lebo keď som naposledy naň dostala chuť, prišlo to celkom samé od seba. Raz mi len tak napadlo, čo keby som to skúsila opäť.

Možno som predtým na taký veľký príbeh nebola dosť dospelá, aby som ho prekusla. Alebo nemala som vtedy toľko času, koľko som potrebovala. Akoby som ho teraz mala, veď sme o pár dní zase niekam odchádzali 😀

No i napriek tomu som si opäť prečítala epizódu s veľrybou v Hyboch, či o Jožkovej nešťastnej láske k židovskej krčmárovej dcére Marte. Nie, tentoraz ma od príbehu obyvateľov dedinky pod Tatrami v pohnutých časoch nik nedostal a ja som ho prečítala doslova na jeden šup,

Sama som sa čudovala, aký krásny a zaujímavý príbeh sa ukrýval v našej knižnici a dnes je jedným naj, aké som kedy čítala. Tak ma dostalo čaro príbehu, ktorý dostal aj širokú slovenskú verejnosť, i tú odbornú.

Tam kde som predtým videla len nudu, objavila som len pred nedávnom priam magický príbeh, ktorý mi dal riadnu príučku, to vám teda poviem, milí moji. Naučil ma, že žiadnu knihu netreba odsúdiť za nudnú, len preto, že nie a nie ju dočítať. V každej jednej sa môže skrývať nielen magický realizmus, ale aj nejaké iné podmanivé čaro…

Vaša Juli 😊

0.00 avg. rating (0% score) - 0 votes

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*