Nechajte sa popliesť dvojičkami :-)

Judith Michael: 

Podvody & Sabrina a Stephania

Poriadne zamotať hlavu jednému chlapovi dokáže už aj jedna žena, nie to dve. No ak sa tak stane, môže to byť pekná pohroma aj bez toho, aby boli tie dve sestry, či dokonca dvojičky podobné ako vajce vajcu. No a ak ten chlap je ešte aj profesor, vedec s klapkami na očiach, o zamotaný, napínavý bestesler má každý autor postarané.
O pár dní je tu Silvester a s ním aj čas obzrieť sa za seba, za tých dvanásť mesiacov, čo nám boli tohto roku dopriate. Preto sa aj ja chcem s vami podeliť o jeden z mojich naj zážitkov, o ktorý sa mi v tomto roku postarali knihy. Prihodilo sa to v júli, keď som dostala chuť na tento román, skladajúci sa až z dvoch častí.
Bolo horúco a do príbehu jeho hrdinov sa mi nedostávalo ľahko, no len čo mi pár strán ubudlo, prvú knihu by ste mi z rúk už nedostali a do tej druhej som sa zažrala ani do svojich milovaných parených buchiet. Také to Vám boli knižné pochúťky.
Tá autorka nie je u nás až taká známa (aspoň ja som o nej doposiaľ ešte nepočula). Jej román z roku 1982, ktorý u nás vyšiel o dvanásť rokov neskôr v 1994 (druhá čas 1994, u nás 1996), ako sa zdá, už dávno upadol do zabudnutia. 
Ak ste ho vtedy pred rokmi mali možnosť čítať, azda si spomeniete, keď prezradím názov Podvody, to je prvá časť a tá druhá má názov Sabrina a Stephania (ang. Denceptions, 373 strán a druhá. A tangled web, 336 strán).
Nie je ťažké uhádnuť, že Sabrina a Stephania sú dvojičky, dcéry amerického veľvyslanca, ktorých rozdielne životné cesty sa opäť raz stretávajú v Číne, kam ich privádza spoločná láska k umeniu. Hoci sa podobajú ako vajce vajcu, ich životné osudné sú také odlišné, že kedysi duševne spriaznené dvojičky sa jedna druhej po rokoch odcudzili.
Sabrina sa po krachu svojho manželstva s anglickým šľachticom stáva nielen bohatou lady, ale aj vďaka svojej usilovnosti a pracovitosti si otvára obchod so starožitníctvom a stáva sa vyhľadávanou odborníčkou na umenie a dizajnérkou bytov anglickej spoločnosti.

V jej dokonalom živote jej nechýba vôbec nič. Len keby vedela, či sa má znovu vydať a či môže ešte stále dôverovať starému známemu obchodníkovi, okolo ktorého sa začínajú diať naozaj čudné veci.

Naproti tomu jej dvojička Stephania má úplne iné starosti. Je mamou dvoch násťročných detí Penny a Clifta, manželkou uznávaného profesora na univerzite, biológa Gartha a aj napriek svojím znalostiam zo sveta umenia, pracuje ako sekretárka na univerzite.

Svoj život pokladá za nudný, večierky s priateľmi ju už nebavia, úloha matky a slúžky vo vlastnom dome jej pripadá jednotvárna a ani jej manželstvo nie je to pravé orechové. Iskra z neho sa vytratila už dávno a Stephania túži po nejakom dobrodružstve.

Nuž, keby len tušila, že toho vzrušenia bude až až, zrejme by svojej sestre nenavrhla šialený plán, ktorý jej napadne až v ďalekej Číne. Svoju sestru totiž presvedčí, aby sa vymenili. Sabrina má ísť namiesto nej do Ameriky a vziať na seba úlohu matky a manželky a ona poletí rovno do Londýna, aby tam prevzala sestrin obchod. A keďže sestry sú si naozaj podobné ako vajce vajcu, nik si nič ani len nevšimne.

Pôvodne malo ísť len o jeden jediný týždeň, no ako to už v podobných prípadoch býva, do hry vstúpi osud a všetko ešte viac zamotá. Sabrina si zlomí ruku a sestry nevedia prísť na to akoby sa vymenili naspäť bez toho, aby si to niekto všimol. Pre rodinu by zaiste nebolo veľmi príjemne, ak by sa prišlo na to, že mamka ich vymenila za týždeň plný voľnosti a dobrodružstva.

Tá si to v Londýne naozaj užíva a napočudovanie sa to zapáči aj jej sestre, ktorá sa do svojej novej rodiny bezhlavo zaľúbi. Deti, s ktorými rieši problémy celkom inak ako ich skutočná mama, jej raz dva učarujú.

No čoraz hlbšiu lásku cíti aj k svojmu šľachetnému švagrovi Garthovi, ktorý sa len teší zo ženy, čo je zrazu taká iná. Len teraz sa plameň ich lásky naplno rozhorí a profesor nanovo spozná, čo je šťastie. Keby len tušil…

Nečudo, že Sabrina sa čoraz viac desí chvíle, kedy tých troch bude musieť opustiť a vrátiť sa do svojho sveta, a práve v tom najväčšom zmätku, aký môže narobiť len zamilované srdce, ju zastihne tá najhoršia správa: Stephania ako Sabrina zahynie pri havárii lode bez toho, aby jej skutočná rodina vôbec vedela, čo sa stalo…

Ako sa teraz zachová Sabrina? Povie Garthovi pravdu, ktorá ho môže zničiť? Alebo ho nechá v tom, že ho aj s deťmi Stephania sebecky opustila, aby mohla spravovať obchod nebohej sestry a tak sa vymámiť z nešťastného manželstva? Čo je káže zamilované srdce? A čo ak sa stal zázrak a Stephania nezahynula?

Poviem to tak, ako to je: mňa tento príbeh jednoducho dostal. Ani zďaleka to nie je len o osudnej zámene. Podvody na pokoji nenechajú ani váš um, ktorý dokonale precvičia priam dramatické situácie, a to na oboch stranách Atlantiku.

No hlavne vám ukradne srdce, lebo Stephanin krušný príbeh a sila lásky Sabriny a Gartha sú určite zážitkom, na ktorý ešte dlho nebudete vedieť zabudnúť, tak ako to neviem ani ja…

Veľa šťastia v novom roku praje
vaša Juli

Od pohanských nadpisov až po búranie mýtov o blahobyte

Tam, kde má aj Santa blízko

A už je to tu! Ešte sa jedenkrát vyspíme a budú tu najkrajšie sviatky v roku. Pár hodín pred tým veľkým okamihom treba urobiť ešte tak veľa vecí. Doupartovať to, čo sa nestihlo. Upiecť ten posledný plech koláčov, ktorý v komore ešte chýba. Spraviť stromček i miesto pre štedrovečerný stôl. Ten prestrieť, slávnostne ho vyzdobiť, no a v neposlednom rade uvariť tradičnú večeru, ktorá sa na ňom bude krásne a lákavo vynímať. 
Veru, treba toho urobiť tak veľa, že možno tieto riadky čítate až po sviatkoch. No aj tak si vás z toho zhonu dovolím uniesť do krajiny, ktorá to k severnému pólu ďaleko nemá. Vládne tam kráľ so svojou kráľovnou, no v srdciach ich poddaných panuje aj hokej. Krásnu prírodu onej krajiny môže celkom ľahko spoznať aj našinec, i keď tam nikdy nevycestuje. 
Oko kamery totiž upiera svoj pohľad aj na úchvatné prírodné úkazy, ktoré tak neuveriteľne dopĺňajú ľúbostné osudy románových hrdinov. No pozor, nájdu sa tu aj kvalitné škadinavské kriminálky, ktoré sú hitom aj u nás.
Ak ste z týchto pár riadkov spoznali Švédsko, na ktorom území sa tiež rozprestiera Laponsko – domovina Santa Clausa, trafili ste presne do čierneho. Práve do tejto nádhernej severskej krajiny nás tentoraz vedie Príbeh knihy.
Tie úplne najstaršie pramene švédskeho Príbehu knihy by sme mohli nájsť v pohanských runových nadpisoch, ktoré sa nám uchovali najmä z 10. storočia. V katolíckej literatúre sa preslávila najmä vizionárka svätá Brigita, z tvorby na ľudovú nôtu sa zase zachovali tanečné balady, ktoré vynikajú svojbytným umeleckým prejavom.

Mamkou švédskej poézie sa stala prekladová rytierska epika (Eufemiine piesne), ale ku jej vývoju tiež prispela aj rýmovaná Erikova kronika. Zaujalo taktiež dielo O. Rudbecka, v ktorom vyvrcholilo nacionalistické dejepisectvo.

Ani obdobie luteránskej reformy nezostalo na hanbu, kedy najväčším hrdinom sa stáva humanistický učenec a spoluprekladateľ Biblie Olaus Petri.

Švédsko sa svojho označenia Veľmoc dočkalo v 17. storočí, kedy si môže blahoželať aj švédska kultúra, pretože nastáva aj jej rozkvet. No a tam, kde sa darí kultúre, sa zvykne dariť aj literatúre. Na scénu sa tu dostávajú práve renesanční básnici Lars Wivalius a Georg Stiernhielm, ktorí domácu poéziu dostatočne obohatili.

Svoj rozkvet si užilo aj švédske divadlo a teda aj švédska dráma. Vo veľkej miere za to možno vďačiť francúzskemu vplyvu za čias klasicizmu, kedy svoju slávu zažíva aj samotná veda. Nedáva sa však zahanbiť ani tradícia ľahkej príležitostnej poézie, a to v rokokových piesňach Bellmama.

Aj škadinávske Švédsko má svoje národné hnutie, ktorý v tomto momente Príbehu knihy dostáva svoj výraz hlavne v tvorbe romantických básnikov v Gótskom spolku. To boli jedni a tých druhých, tzv. fosforistov, ovplyvňuje romantická poézia až z Nemecká.

Niekde okolo roku 1830 sa na poli švédskeho knižného príbehu o slovo pomaličky, ale isto hlási kritický realizmus. Jeho prvým signálom sa stáva román Strindberga Červená izba, považovaný aj za akýsi predvoj diel skupiny prozaikov v osemdesiatich rokoch.

Avšak už v deväťdesiatich rokoch prišla reakcia v podobe historizujúceho novoromantizmu. Realizmus sa znovu uplatňuje po roku 1910 v podaní autorov meštianskych diel. Čosi podobné sa s týmto literárnym smerom porobilo aj u nás, kedy práve v tomto období prebieha jeho tretia vlna.

Výmena šatníka v prospech modernejších šiat sa na rad dostáva po prvej svetovej vojne, kedy do Švédska prichádza modernistická lyrika. Tridsiate roky sú však už v réžii proletárskych autorov, ktorým sa darí hlavne po druhej svetovej vojne, kedy väčšina z nich významne rozvíja svoju tvorbu.

V tomto období, teda po druhej svetovej vojne sa na poli švédskej literatúry darí aj existencializmu, ale nesmieme zabúdať ani na formálne experimenty (Johson, Dagerman).

V šesťdesiatych rokoch sa podstatná časť literatúry zamerala na kritickú spoločnosť. Darilo sa dokumentom, či románovým cyklom, ktoré prehodnocovali dejiny moderného Švédska. Populárnymi boli tiež aj diela boriace mýty o dokonalej blahobytnej spoločnosti. Avšak osemdesiate roky sú už rokmi všeľudských tém a fantázie.

Od pohanských runových nadpisov po búranie mýtov o blahobytu spoločnosti – aj to je cesta, cesta, na ktorú nastúpila švédska literatúra pred vyše tisíc rokmi, možno práve v tom čase kedy sa začína písať aj ten náš Príbeh knihy.

Príbeh knihy, ktorý je tak trochu spätý s knižným príbehom jednej z alpských krajín. Jej čarovná príroda uchvacuje a jej hudba omamuje. Jej melódiu je totiž počuť až do našej Bratislavy. Aj z jej vychýrených vianočných trhoch by som mohla napísať tieto riadky:

Zo srdca, z jeho najhlbšieho kúta, Vám prajem krásne sviatky v kruhu milovaných, pohodu a pokoj pri vianočnom stromčeku, lásku a šťastie vo Vašom srdiečku 😍

Vaša Juli

Dve klasiky a priam konská skúška osudu a pravej lásky

Danielle Steel – Palomino

Iste ich poznáte. Možno ste ich počuli, zavše aj videli a aj čítali. Dve klasiky, ktoré nájdeme nielen v románoch, ale napríklad aj v takých starých dobrých rozprávkach. Obe sú populárne a čas z nich spravil lákavé námety pre nejedného autora. No ak by ste čakali, že sa na seba budú ponášať ako vajce ku vajcu, odišli by ste veru s dlhým nosom.
Klasika číslo jedna – obyčajný láskyplný vzťah muža a ženy, dvoch manželov, sa z ničoho nič končí rozchodom. Muž si nájde inú a ženu táto zdrvujúca správa zasiahne ako blesk z jasného neba. I keď má ešte svoju prácu, ktorá ju predtým napĺňala, jej zničené srdce nevie utešiť ani tá a príliš sa to nedarí ani jej láskavým kolegom, ktorí jej pomôcť už nedokážu…
Pri klasike číslo dva je úplne jedno, či je chudobnou ONA alebo ON a či má vyššie postavenie ON alebo ONA. Vôbec nezáleží, či tomuto „nerovnému“ vzťahu bráni niekto tretí, alebo či len jeden z dvoch zaľúbencov sa rozhodol pokladať sociálne predsudky za dôležité a aj tej najhlbšej lásky sa v rámci ešte stále platiacich tradícii vzdáva.
Stret týchto dvoch klasik nie je až taký nezvyčajný, ako by sa zdalo. Príbeh, ktorý z toho vznikne má čaro, má potenciál a napokon má niečo do seba – povedala si aj populárna americká spisovateľka Danielle Steel a pustila sa do svojho ďalšieho bestselleru, tentoraz s názvom Palomino – príbeh ženy vzdorujúcej osudu z roku 1993 (ang. Palomino, 1981, 303 strán).

O tom, ako sa tieto dve klasiky dajú spojiť v jeden príbeh, vás majsterka pera presvedčí životným príbehom mladej Samanthy Taylorovej. Ide o krásnu a kreatívnu asistentku umeleckého šéfa reklamnej agentúry, ktorú nestretávame práve v najlepšom období jej života.

Akoby nestačilo, že sa ako žena musí vyrovnať azda s tým najhorším, čo nás môže postretnúť, a síce nemožnosťou mať vlastné deti. Teraz sa jej neplodnosť stala príčinou, pre ktorú ju jej milovaný manžel opúšťa a odchádza za kolegyňou, ktorá čaká jeho potomka.

Sam sa zožiera samotou, trápia ju spomienky na šťastné roky manželstva a večer čo večer si masochisticky zapína správy, ktoré nemoderuje nik iný ako jej bývalý so svojou novou tehotnou priateľkou.

Kolegovia a priatelia v jednom sa už na Samino trápenie nemôžu pozerať a hoci si svoju robotu odvádza na sto percent, cítia, že potrebuje zmeniť vzduch a aj myšlienky. Šéf jej preto doslova nanúti pár týždňov dovolenky, aby sa im ďalej nestrácala pred očami.

Sam teda na svoje povinné prázdniny odchádza do Los Angeles, no nie preto, aby sa vyvaľovala na kalifornských plážach a myslela na svoje nešťastie. Samina dovolenková destinácia je ranč tety jej zosnulej kamarátky z univerzity Barbary. Práve tá sa ju rozhodla v ťažkých chvíľach prichýliť.

A keďže teta Caroline, majiteľka ranču Lorn, dobre vie, že na zlomené srdce je najlepšia fyzická drina, zo Sam sa stáva jeden z jej kovbojov. Z tohto ťahu svojej šéfky jej chlapi práve nevyskakujú dva metre do výšky. Značné výhrady proti mestskej paničke v sedle divokého palomina má hlavne zástupca správcu Tate Jordan.

Avšak Sam žiadna bábovka nie je a ráno čo ráno vstáva na svitaní a celé dni má nohy v konských strmeňoch, aby sa večer čo večer zvalila do postele celá mŕtva. Celkom dobrý spôsob, ako si získať úctu hrdého muža, čo poviete, milé dámy? Sam sa to očividne podarilo a Tate inú možnosť nemá ako jej odovzdať svoje šľachetné srdce…

Pozor, príde klasika číslo dva a hrdý Sam odmieta byť „len“ náhradou za populárneho a bohatšieho manžela. Ani za svet nechce pochopiť, že onen moderátor mu v očiach Sam nesiaha ani po prsty na nohách a z jej života odchádza.

Nuž, keby čo i len tušil, že jej sudičky určili vozíček, svieži vietor jej priveje detský rehabilitačný tábor, ktorý spraví z ranča Lorn a napokon ju čaká ešte aj tvrdý boj o chlapčeka s neľahkým životným osudom, iste by si svoj odchod dobre premyslel.

Neprečítala som všetky steelovky ani zďaleka. Možno som videla viac jej príbehov vo filmovej podobe než čítala v tej knižnej, ale nech rozmýšľam, ako rozmýšľam, príbeh palomina, ako Tate neraz nazval Sam, ma od autorky silných ľúbostných príbehov upútal rozhodne najviac.

Veď usúďte, čo môže s vami urobiť jedna baba, ktorú láska zocelí až tak, že ani ťažký úraz ju neskolí na zem, ale prinesie jej chuť a silu bojovať a nad všetkým víťaziť?

Táto silná žena by nám mohla byť aj celkom dobrým vzorom, ako aj napriek bariérám vzdorovať nepoddajnému osudu a hranice svojich možností míľovými krokmi posúvať.

Ako na to? To už vám povie Danielle Steel vo svojom Palomine.

Vaša Juli😍

Dve duše, jeden osudný skarabeus a päť ľúbostných príbehov medzi nebom a zemou

C. C. Bergius – Osudný medailón

Existuje legenda, podľa ktorej na druhom svete nás predošlý život je súdený. Súdi ho sám osud, ktorý na svojej bárke vynáša často nemilosrdné, ale zato spravodlivé rozsudky. Ak sa mu niečo znevidí, tak nás pošle raz dva naspäť aj s vymazanou pamäťou, aby sme sa pokúsili svoje omyly napraviť…
To je aspoň jedna z mnohých teórií o tom, čo nás čaká po tomto živote. A tak ako všetky ostatné, aj táto má už od počiatku sveta kopu zástancov. Neobchádza ani spisovateľov, ktorých sa snaží nalákať, aby ju zvečnili vo svojich románových dielach. Veď láska dvoch duší, ktorých príbeh sa odohráva nie v jednej, ale hneď vo viacerých epochách, by pokojne mohla byť medzi čitateľmi hitom.

A predsa, som sa s touto dychvyražujúcou témou stretla zatiaľ len jeden jediný raz. Stalo sa to len prednedávnom, keď som sa opäť raz hrabala v knižnici svojej starkej. Našla som knihu, čo sa volá Osudný medailón, hlási sa ku nej C. C. Bergius a u nás vyšla v roku 1980 (nem. Das Medilon, 1971).
Čo by ste možno v jednej knihe ani len nečakali je, to je v Osudnom medailóne. Predstavte si, že na 466 stranách románu sa skrýva až päť životných príbehov zamilovaných dvojíc, ktorých mená sa na seba až nápadne ponášajú.
Všetko sa to začína v momente, keď mladý nemecký študent psychológie Phill požiada svoju priateľku Isu o ruku. Na oslavu tohto významného dňa ju vezme do starožitníctva, kde jej chce kúpiť nejaký darček.

Keď však jeho snúbenica zbadá medailón so skarabeusom dostane šok. Je presvedčená, že medailón posvätného chrobáka už niekedy videla, lenže si nevie spomenúť kde. No a mená, ktoré vznešené zviera skrýva – Izis a Fiops – ju raz dva presvedčia, že to nemôže byť náhoda. To musí byť jedine osud…

Dostávame sa do čias starovekého Egypta, do čias, kedy vládne Achnaton a s ním aj jediný boh Atón. V Neho verí aj kapitán telesnej stráže Fiops, ktorý práve našiel v rukách zavraždeného posla medailón skarabea, aký nosia len faraónoví vojaci. No náš kapitán je smutný z nešťastnej lásky.
Kvôli svojej viere prišiel o svoju milú Izis, dcéru veľkňaza Atóma. Teraz ju musí nájsť, prehovoriť ju, že ich šťastie od viery nezávisí a keď mu ju nedajú aj uniesť. Lenže človek je tvor omylný a ani v láske nie je nikdy bez chýb, čo Izis a Fiops pocítia na svojej koži.
Medailón skarabea na krku krásnej sochárovej ženy nás vedie do Nerovho Ríma, kde je senátor Philippus poverený byť cisárovým poradcom pre veci umenia. Mladý senátor sa do manželky sochára Izidory zaľúbi na prvý pohľad, akoby cítil, že k sebe patria odjakživa.
Ani tá, hoci je už matkou dvoch detí, si pomôcť nevie a vrhá sa do osídiel lásky. Len čo v Ríme vypukne požiar a Nero začína vymýšľať a robiť jedno šialenstvo za druhým, Phillipus zanecháva všetko tak a svoju milovanú Izidoru si z Ríma odvedie. Či nechať zvíťaziť ich lásku bolo až také šťastné riešenie, to im napovie už osud na svojej bárke.
Skarabeus putuje ďalej a okolo roku 1500 sa dostáva do rúk starca, ktorý ho na španielskom vidieku predáva chudobnému šľachticovi Felipemu, aby sa vzápätí ocitol na krku jeho snúbenice bohatej statkárky Isabel. Hrdinovia tohto tretieho príbehu žijú v silne kresťanskom Španielsku, v čase inkvizície, ktorej už nestačí pokrstený človek, ale prenasledujú ľudí, čo prijali kresťanstvo len nedávno.
Takto sa do väzenia dostáva aj Isabellin šafár. Cieľom však nie je jeho „nepravá“ viera, ale statok jeho panej. Mladá statkárka so svojím snúbencom, ktorý sa pre záchranu jej majetku medzičasom stáva kňazom, musia postúpiť súdny proces inkvizície, pri ktorom je však milencom osudný medailón ako pohanský symbol naozaj osudným.
Skarabeus sa dostáva aj do Francúzska a to v čase Veľkej francúzskej revolúcie, aj keď už nepatrí finančnému žralokovi Philippemu a jeho milovanej žene Isabelle, matke jeho dvoch detí. Mladá rodinka sa dostáva do Paríža potom, čo sa podarilo Philippemu vďaka svojím neuveriteľným schopnostiam zbohatnúť na burze.
Paríž však už bezpečný nie je, rodí sa v ňom totiž revolúcia proti kráľovskej rodine, ktorú finančný žralok zmeškať nechce. Veď, čo keby na nej opäť zbohatol? Isabelle však má z každodenného násilia strach a chce ísť do bezpečia. Nuž, keby jej muž čo i len tušil, čo sa stane, neváhal by a iste by ju poslúchol.
Osudný medailón si prešiel naozaj všeličím. Či už to bol Egypt, v ktorom usvedčuje z vraždy a tak spečatí osud Fiopsa a Izis. V Nerovom Ríme sa ho ako aj svojich detí musí Izidora vzdať, aby mohla byť so svojím Philipusom. Počas inkvizícii sa stane prekliatím španielskych milencov Isabely a Felipeho, aby sa počas Veľkej Francúzskej Revolúcie poškodil priamo pred očami Isabelle a Philippeho.
Každá z týchto dvoch dvojíc stojí v blízkosti veľkých udalostí svetových dejín, na ktoré hľadí vždy z inej pozície. V Egypte je to vojak a jeho pohľad, v Ríme spoznávame príbeh cez umenie, aby sme mohli v Španielsku naňho hľadieť cez jeho kresťanský rozmer. Paríž nás zasa privádza do sveta bankovníctva a finančných špekulácii. No a vzácny medailón, ktorý sa objavuje vo všetkých príbehoch, sa napokon nájde v nemeckom starožitníctve, aby priniesol šťastie čerstvým snúbencom.
Ale je osudný skarabeus naozaj to jediné, čo týchto päť ľúbostných príbehov spája? Nebude za tým naozaj ten osud?

Vaša Juli 

Spiaca šikmooká krásavica

Rozprávka z krajiny, kde je ryža nad zlato… 

Vôbec nepochybujem, že sa tak ako ja už tešíte na vianočné rozprávky. Možno práve aj na tú, kde sa hovorí, že soľ je nad zlato. No je jedna krajina, kde je nad zlato ryža. Hrdinkou tejto rozprávky by možno ani nebola princezná, ale gejša a jej milým by bol švárny samuraj, ktorý by ju svojím mečom mal ochrániť pred ohnivým drakom. 
Ak by chceli pozorovať romantické východy slnka a pritom popíjať svoje saké, museli by vstávať veru veľmi skoro, lebo slnko na svojej púti nečaká ani na oneskorených milencov. Nečaká na ne ani v krajine, kde samo vstávať, aby sa svojimi rannými zorami pokochalo krásnymi záhradami tajuplnej krajiny. Krajiny, do ktorej smerujeme dnes aj my, aby sme objavili síce trošku inou, no zaujímavou rozprávkou knižného príbehu Japonska, krajiny vychádzajúceho slnka.

Čakali by ste, že magická fomulka – kde bolo, tam bolo – v tejto rozprávke bola povedaná až v 8. storočí nášho letopočtu, kedy najstaršie japonské literárne pamiatky vznikali pod čínskym kultúrnym vplyvom? Teda len o jedno storočie skôr, ako ku nám prišli Cyril a Metód a začal sa písať náš príbeh knihy? Verte, či nie, ale naozaj tomu bolo tak.

Práve z 8. storočia sa dochovali aj dve kroniky Kodžiky a Nihonšoky, no nevytratila sa ani básnická zbierka Man´jošú, ktorá dala aj základy pre životnú púť japonskej poézie.

V tejto rozprávke hrá podstatnú rolu aj obdobie od 8. do 12. storočia, obdobie zvané Heian, kedy sa vytvorilo aj japonské slabičné písmo, či kodifikoval sa literárny jazyk. V poézii boli v tom čase v móde tridsaťjedenslabičné básne zvané tanka. Túto básnickú formu môžeme obdivovať aj v prvej cisárskej zbierke z roku 905 s názvom Kokinwašú.

Samozrejme, bez prózy sa to nezaobíde ani v krajine gejší a samurajov. Tá svoj čas využila na prelome 9. a 10. storočia. Jej vtedajší názov monogatari by sme mohli preložiť ako rozprávanie. K jej vrcholom patrí aj Gendži monogatari, čiže Príbeh princa Gendžiho od Šikibu Murasakiovej zo začiatku 11. storočia.

Tak ako každej správnej mladej hrdinke nielen rozprávky, aj japonskej literatúre učarovali zápisky i denníky, ktoré sa stali také obľúbené. No a ako japonská literatúra rástla, sťa v srdci mladej devy ani v nej nesmeli chýbať hrdinovia a hrdinská epika.

Tá zobrazovala boje medzi mocnými rodmi (Heike monogatari), či ľudové rozprávania v ilustrovaných zošitoch, niektoré dokonca boli aj s erotickou tematikou. Toto všetko sa v živote našej dnešnej hrdinky odohralo v 11. až 17. storočí.

Zošity boli v Japonsku populárne aj v 18. storočí. Respektívne bola populárna zošitová forma, v ktorej sa vydávali milostné, fantastické a satirické príbehy.

Žiadali sa aj preklady diel spoza hraníc, ktoré vyplávali na povrch zemský v období Meidži (1868 – 1912), kedy sa aj japonská hrdinka menom kniha otvára knižným vetrom zo západu, a to hlavne realizmu a naturalizmu a jej starý klasický jazyk čoraz viac nahradzuje ten obyčajný hovorový.

Ako v každej dobrej rozprávke, ani tu nechýba malý či väčší súboj na okorenie príbehu. Do Japonska teda prichádza západný naturalizmus a prináša so sebou aj stotožnenie sa s postavou i špecifický subjektívny štýl. Tieto novoty sa samozrejme nie vždy stretávajú s pozitívnym ohlasom a najmä autorom, ktoré volia tradičné estetické postupy, sa to ktovieako nepáči.

No v dvadsiatich rokoch sa do hry silne mieša aj ľavicový prúd japonskej literatúry. Práve tej japonskej literatúry, ktorá počas druhej svetovej vojne takmer prestáva existovať a na pár rokov akoby zaspáva.

Mohlo by sa zdať, že dnešnej hrdinke, tak trochu spiacej šikmookej krásavici sudičky určili spánok aspoň na sto rokov, avšak po veľkej vojne ju humanistickí autori zo Spoločnosti novej japonskej literatúry opäť prebudia k životu. Ide o autorov povojnovej školy, ktorých prózy sa vyrovnávajú s neľahkými vojnovými zážitkami.

V súčastnosti sa na japonskej literárnej scéne objavujú originálny autori ako napríklad Abe Kóbó či Óe Kenzaburó.

Dobro víťazí a zlo je nakoniec porazené – tak je to aj v rozprávke, kde je hrdinkou literatúra krajiny, ktorej názov sa až nápadne podoba názvu domoviny najmilovanejšieho deduška na celom celučičkom svete. Čochvíľa opäť raz príde jeho čas a jeho večer, no ešte skôr, než ten slávnostný čas nadíde, je jedna úžasná krajina v blízkosti severného pólu.

Nájdete tam kráľa a kráľovnú, opäť raz skvelý hokej, krásnu prírodu a pár nepár koruniek, na ktorý je každý krajan hrdý. Je to aj zmeska romantiky a trošku drsnejšej krimi, ktorú však aj nejeden našinec miluje. Kde to len môže byť?

Hádajte, kde sa aj Santa môže cítiť tak dobre, že to pokladá za svoj domov 😍
vaša Juli

Zakliaty slovenský klenot u mňa na polici

Peter Jaroš – Tisícročná včela

Sú knihy, ktoré prečítate doslova za pár dní. Zaujmú vás svojím príbehom a niet tej sily, ktorá by vás dokázala od nich odtrhnúť. Potom sú knihy, do ktorých sa možno dostávate trošku ťažšie, no len čo príde ten moment, ktorý vás chytí za srdce, neľutujete, že ste sa do nich vôbec začítali.

A potom sú knihy, do ktorých sa pustíte možno aj viac ráz a ani raz sa vám nepodarí prečítať sa až na koniec. Presne tak to bolo aj v mojom príbehu s knihou Tisícročná včela od Petra Jaroša z roku 1979, ktorá mi pekných pár rokov poriadne žrala nervy.

Toto dielo zlatej slovenskej klasiky ani netreba nijako zvlášť predstavovať. Je to známy príbeh z Hýb, malebnej dedinky pod Tatrami. Ešte zo školských lavíc si ho môžeme spájať so slovným spojením generačný román, pretože príbeh Tisícročnej včely je síce príbehom jednej rodiny, ale až troch generácii. S našimi hrdinami sa stretávame na prelome 19. a 20. storočia, v čase tak významnom pre našu malú krajinu.

Každý maturant už iste počul meno Martina Pichandu, meno hlavy rodiny, členov ktorej Jaroš urobil hrdinov svojho veľkého románu. Je to veľmi múdry, už starší človek, ktorý v malej dedinke vychoval svoje tri deti – Sama, Kristínu a Valenta. Práve oni a ich deti sa budú musieť popasovať s obdobím plným veľkých zmien.

Najstarší Samo, zvaný Včela je členom murárskej partie, ktorá chodí za robotou po celej krajine. Ako otec mnohopočetnej rodiny sa musí poriadne obracať a aj do politiky sa chytať, ak chce, aby sa jeho deti mali o čosi lepšie, ako ich rojčivý ocko.

Jeho sestra Kristína sa po desiatich rokoch šťastného manželstva stáva vdovou, no smrťou jej drahého muža sa život mladej ženy ešte nekončí a jej srdce svoje posledné slovo ešte ani zďaleka nepovie…

Mladučký študent Valent, ktorému to páli z rodiny najviac, sa jednoducho musí rozhodnúť. Buď pôjde za hlasom svojho srdca a prepasie tak jedinečnú príležitosť dostať sa medzi elitou, alebo sa ožení s bohatou devou, zradí svoju lásku a nechá ju na milosť a nemilosť neľahkému osudu.

Všetko toto sa deje od deväťdesiatich rokoch 19. storočia až po koniec prvej svetovej vojny, a teda až do prvých dní Československej republiky. Máme to aj s politickými komentármi dedinských komentátorov, no nechýbajú ani obrázky neľahkého života slovenskej dedinky z tohto obdobia.

No nie je to len tragické, pretože smiech je soľou života aj v Jarošových Hybach, a teda veselých príhôd je viac než dosť. Možno aj preto Tisícročná včela patrí nielen k výkvetu slovenskej literatúry, ale aj sme sa o nej dosť napočúvali na hodinách sloviny a mali sme o nej čo to vedieť povedať aj na mature.

Priznám sa, so mnou si toto zlaté románové čudo robilo, čo chcelo. Už viac krát som sa začítala do časti, kde Samovi zabehla rybia kosti, no prečítať si poslednú vetu na 443. strane sa mi podarilo až prednedávnom. Nie, nebolo to na mňa príliš, veď je aj viac strán a žiadny ani ten najmenší problém na obzore.

A tak úctyhodný počet strán za to rozhodne nemôže, Keby sa mi ho zachcelo viniť ho za to, že Jarošov román bol pre mňa dlhý čas akoby zakliaty, vyhovárala by som sa. A to si žiadna kniha nezaslúži, tobôž nie zlatý bonbón národného dezertu.

Skôr si myslím, že som ho vždy začala čítať v tom nesprávnom čase, lebo keď som naposledy naň dostala chuť, prišlo to celkom samé od seba. Raz mi len tak napadlo, čo keby som to skúsila opäť.

Možno som predtým na taký veľký príbeh nebola dosť dospelá, aby som ho prekusla. Alebo nemala som vtedy toľko času, koľko som potrebovala. Akoby som ho teraz mala, veď sme o pár dní zase niekam odchádzali 😀

No i napriek tomu som si opäť prečítala epizódu s veľrybou v Hyboch, či o Jožkovej nešťastnej láske k židovskej krčmárovej dcére Marte. Nie, tentoraz ma od príbehu obyvateľov dedinky pod Tatrami v pohnutých časoch nik nedostal a ja som ho prečítala doslova na jeden šup,

Sama som sa čudovala, aký krásny a zaujímavý príbeh sa ukrýval v našej knižnici a dnes je jedným naj, aké som kedy čítala. Tak ma dostalo čaro príbehu, ktorý dostal aj širokú slovenskú verejnosť, i tú odbornú.

Tam kde som predtým videla len nudu, objavila som len pred nedávnom priam magický príbeh, ktorý mi dal riadnu príučku, to vám teda poviem, milí moji. Naučil ma, že žiadnu knihu netreba odsúdiť za nudnú, len preto, že nie a nie ju dočítať. V každej jednej sa môže skrývať nielen magický realizmus, ale aj nejaké iné podmanivé čaro…

Vaša Juli 😊

Vyberavý pán vkus a kliatba nedočítanej knihy

Príbeh nedočítanej knihy

Kde bolo, tam bolo, nedávno sa to stalo, žilo raz jedno dievča, ktoré zo všetkého najradšej milovalo príbehy. Tie jej zväčša rozprávala stará mamka, ktorá vedela každý jeden tak dokonale oživiť a vytvoriť svet, v ktorom sa jej vnučka cítila tak bezpečne aj tak nádherne ako nejaká princezná. 
Raz keď sa dievka dožadovala nového príbehu, starká jej láskavým hlasom povedala: „Nech sa páči, dieťa moje, tam je knižnica. V nej je toľko príbehoch, ktoré ani ja sama neviem vyrozprávať tak dobre, ako ti ich rozpovedia knihy samotné. Ak chceš tie príbehy poznať, musíš sa len do kníh pustiť.“
Dievča nadšene poslúchlo starkú a pobralo sa ku knižnici. Nebolo jej ľúto, že starká už žiadny príbeh rozprávať nebude. Stará žena to myslela dobre. Chcela, aby aj jej vnučka spoznala to čaro, ktoré kniha ľudom ponúka už od nepamäti. Chcela, aby aj ona ocenila príbeh zo stránok kníh, ktorý do sveta jej fantázie nebudú púšťať jej uši, ale oči.

Dievčine sa to zapáčilo ešte viac ako počúvanie príbehov starej mamky. Za nejaký čas prečítala strašne veľa kníh, ktorých príbehy sa jej zarezali hlboko do srdca. Knihy si doslova zamilovala tak ako predtým príbehy starej mamy. No na jednu z nich sa predsa len krivo pozerala. Niežeby sa jej tá kniha nepáčila, ale nie a nie ju dočítať, takže ani len netušila, či sa jej páčiť bude alebo nebude…

Možno to aj vy poznáte. Snáď sa aj vo vaše domácej knižnici spoza skla kuká kniha s tou neobľúbenou nálepkou Nedočítaná. Nepochybujem, že ste po nej možno nie raz siahli, no stále s tým istým výsledkom.

Otvorili ste ju, prečítali ste z nej pár stránok a opäť ste ju odložili na miesto na neurčito. Možno ste sa už aj dostali do jej polovice, ak nie už ďalej a predsa to nevyšlo. Alebo ste ju už mali celkom dobre rozčítanú, no potom ste sa do jej stránok dlhší čas nepozreli až ste o jej príbeh stratili záujem a opäť raz ste ju odložili na policu, kde pomaly zapadá prachom.

Dobrému, vášnivému čitateľovi sa niečo také stať predsa nemôže, poviete si pri týchto vetách. No spomeňte si, že aj kôň má štyri nohy a predsa sa potkne. Ani ten najvášnivejší čitateľ na svete nie je najdokonalejší a hoci môže hltať jednu knihu za druhú, určite nie každú hlce s rovnakou vervou.

Jedna kniha sa mu páči viac, iná o čosi menej, presne tak, ako sa každá jedna kniha páči inak nám. Niektorá nás očarí, iná zaujme, tretia nás môže nudiť a tú poslednú, aj keď dobre napísanú knihu čítame len tak z dlhej chvíle a nie vždy ju aj dočítame.

Pozor, autor, ktorý usilovne pracuje, aby sme mohli my spokojne čítať príbeh jeho hrdinov, s tým nemá spoločné vôbec nič. Za všetko môže iba náš Pán vkus, ktorému sa niečo páči a niečo iné zase nemilosrdne odsúdi ako nudné, nezáživné. Aj to patrí k prirodzenej ľudskej povahe.

Presne to je aj koreň záhady nedočítaných kníh i za tú v našej knižnici môže jedine vyberavý Pán vkus. Tá kniha je nezaujímavá, povie si už už by nám ide radiť, aby sme ju navždy nechali  na polici zapadnutú prachom. Možno by sa mu tá lesť aj podarila, keby aj kniha nepoznala svoje fígle a neuvalila na nás kliatbu nedočítanej knihy.

Tá nepochybne postihla aj hrdinku nášho mini príbehu. Kniha, ktorú nie a nie dočítať, jej pokoj nedožičí. Irituje ju a vždy, keď si vyberá ďalšiu a ďalšiu knihu, vyškiera sa jej, že ju ešte nezdolala. Akoby ju po každý raz vyzývala na súboj. Dievčina si  ju zavše zoberie a pokúša sa prebojovať až ku koncu, no nejde to. Nech sa snaží, ako sa snaží, nejde to.

Ako to len dopadne? Kto z tohto súboja vyjde ako víťaz a kto ako porazený? Možno by naozaj vyhral udatný Pán vkus, keby dievčina nebola taká múdra a nepovedala: „Čo sa ja budem teraz trápiť? Počkám si pár rôčkov, môj Pán vkus sa umúdri a knihu raz dva zhltnem.“

A naozaj, prešlo pár rokov, dievča zobralo knihu do rúk a raz dva ju prečítalo. Samo sa čudovalo, že jej samotný príbeh pustiť knihu z rúk ani na chvíľu nedovolil. A Pán vkus? Ten sa vám z knihy tešil ako malé dieťa, ani samého konca sa dočkať ten huncút nevedel…

Preto nezúfajte, ak na vás spoza skla kuká nejaká tá nedočítaná kniha a sužuje vás jej kliatba. Doprajte tomu čas, kým váš Pán vkus na ňu nedorastie. Možno sa vám tak podarí zlomiť kliatbu nedočítanej knihy…

A príbeh mojej nedočítanej knihy? O tom až nabudúce…
vaša Juli 😊

Dve rozdielne krajiny v jednom…

Je možné, aby sa upršané kráľovstvo a krajina galského kohúta v jednom príbehu stretli?

Keď sa tam povie slovo šport, hneď sa všetci poberú na ľad, aby ukázali, aké čary vedia porobiť s pukom. Hlavu štátu na svojom území nemajú, tá je až za oceánom v chladnom a upršanom Anglicku. Majú tam však obľúbený sirup a ich národným symbolom je strom, ktorý máme napríklad aj u nás, na Slovensku. A hoci ich literatúra nie je žiadnou starou tetou, veď jej príbeh sa datuje len od 19. storočia, malebným zeleným domčekom stihla urobiť mnohým dievčatám na celom svete obrovskú radosť.
Kanada – štát na sever od Spojených Štátov Amerických, krajina výborných hokejistov, i svetoznámych kanadských lesov, či radšej žartíkov? Dnes vám tam trochu unesiem, aby sme sa nadýchali nielen krásnej zimnej kanadskej atmosféry, ale aj spoznali príbeh knihy v tomto kráľovskom kraji.

Literatúra v Kanade naozaj nemá veľmi dlhú tradíciu. Jej príbeh, či skôr príbehy, lebo sú naozaj až dva, sa začínajú písať až niekedy v 19. storočí, a to nielen v anglickom jazyku, ako by sme čakali. O slovo sa tu totiž hlási aj francúzština.

Kráľovský príbeh knihy

Tými naozajstnými priekopníkmi po anglicky písanej kanadskej literatúry sa stali satirické príbehy T. Ch. Haliburtona, ale tiež mala k tomu čo povedať aj taká poézia a historické romány Johna Richardsona, či prózy Sussany Moodielovej o živote v divokej prírode.

Predstava celokanadskej literatúry vznikla až v roku 1869. Niekedy v tomto období sa čoraz častejšie dostávajú do styku autori z rôznych provincií. Máme tu napríklad aj skupinu nazvanú Básnici Konfederácie (Ch. Robert, Isabella Grawfordová a iní), ktorá píše poéziu s prírodnou a vlasteneckú tematikou, ktorú ovplyvnili najmä anglickí a americkí romantici.

Prírodná ako aj spoločenská tematika v poézii prevládala ešte aj v prvej polovici 20. storočia. No a téma prírody vyniká aj v próze ako čitateľmi veľmi obľúbená.

Vyniká najmä satirik S. B. Leacoch a románopisci M. Callaghan, M. de la Rocheová a H. MacLennan, ktorí vyjadrili problém kanadskej kultúrnej identity. Ten je mimochodom aj jednou z tém najväčšej kanadskej autorky dneška M. Atwoodovej.

Aj v zemi kanadského javora sa snažia hľadať nové postupy v poézii, či próze. Je to Ondaatje, Findley. Davis, ktorí razia cestičky literárnym novinkám. Titulom najprekladanejšieho autora v súčasnej dobe sa môže pýšiť F. Mowat.

Kanadský príbeh knihy vo francúzskom štýle

Kto by to povedal, že taká kanadská literatúra nemá jeden príbeh, ale hneď príbehy dva? Kým ten prvý je zasvätený Anglicku, a teda ide o anglicky písanú literatúru, ten druhý patrí krajine galského kohúta a nazýva sa po francúzsky písaná kanadská literatúra.

Tá sa datuje od šesťdesiatych rokoch 19. storočia, za čo môže takzvaná québecká škola. Rozvíjala sa na prelome storočí, kedy aj tunajšia poézia nadväzuje na francúzsky symbolizmus.

Okrem toho sa rozvíja aj škola Rodnej hrude, v ktorej je cítiť náboženský nádych v poézii i próze (Hémon).

Zlom nastal po druhej svetovej vojne kedy sa do popredia dostáva téma mesta, sociálne i filozofické problémy. Silný národný podtext sa tu odráža i v jazyku (Y. Thériauld). Ohlas vyvoláva aj kanadská poézia, ktorá už nepodlieha francúzskym vplyvom. Zaujímavé sú aj historické romány A. Mailletovej, kde sa odráža aj ľudová tradícia, či psychologické romány M. C. Blaisovej.

Dve rozdielne krajiny v jednom – aj takto by sa dal nazvať príbeh krajiny, v ktorej slnko svoju každodennú púť pomaličky končí. Viete, kde sa na tú púť vydáva? Ak viete ktorej v ktorej krajine, táto hádanka bude malinou? Kde namiesto soli nad zlato je ryža a samuraji, či gejše sa tešia veľkej úcte? Kde to tak asi môže byť?

Viete? No predsa tam, kam budú smerovať naše kroky nabudúce
vaša Juli 😊

Kam sa hrabú dnešní romantickí upíri? Skúste českú Bielu pani

Zděnka Bezděková – Biela pani

Dnes je to už v knižnej móde – sympatický upír či vlkolak sa zamiluje do smrteľníčky a ich láska sa pohybuje na hranici života a smrti. Všetci to poznáme a ak niekto náhodou nečítal, tak aspoň videl prostredníctvom telky príbeh, kde ruka v ruke vedľa seba kráča smrť a láska, horor i romantika.

Niekto ich zbožňuje, niekto má z nich strach a nájdu sa aj takí, ktorí temným ľúbostným príbehom nevedia prísť na chuť. Ak ich milujete, táto kniha vás záujme, A ak to nie je vaša šálka kávy, nebojte sa. Román Biela pani nie je fantasy v dnešnom slova zmysle a ak znesiete trochu temnejší príbeh, dajte tomu šancu.

Tento príbeh sa neodohráva v dnešnej Amerike, ale v 15. storočí v Čechách. Berta ani Ján sa nepohybujú na hranici života a smrti. Berta smrteľníčkou síce je, avšak Ján nie je žiadny upír, čo sa ju rozhodol vycicať. Je to obyčajný človek, ktorý by svojej panej zniesol aj modré z neba, keby mohol, lenže nemôže. Hoci obaja sú smrteľníci, no klasika. Ona je bohatá a vydatá, on jej chudobný sluha. Ich lásku v drsnom prostredí českej šľachty opisuje na 319 stranách román českej autorky Zděnky Bezděkovej Bíla paní z roku 1979.

Príbeh sa odohráva po Husitskom odboji, keď u našich susedov tlie plameň náboženskej nenávisti, aby sa opäť naplno rozhorel v požiar, ktorý zachváti celú krajinu. Ale vojna katolíkov a Jiřího z Podebrad je ešte v nedohľadne, keď Oldřich Rozenberg svoju mladučkú dcéru Bertu zo zištných dôvodov vydá za Nemca Hansa z Lichtenštanjska, ktorý najlepšiu povesť práve nemá (prezývajú ho totiž Divočiak, čo hovorí za všetko).

Mladá nevesta z Českého Krumlova v dome svojho čerstvého manžela len trpí. Švagriné sa jej vysmievajú, že sa nechce baviť tak ako ony, svokra ňou opovrhuje, lebo prišla z prostredia nenávidených husitov, no a situáciu jej neuľahčuje ani jej manžel – Divočák. Lásky vo vynútenom manželstve niet, iba ak urážky a násilie. Mladej žene nepomáha ani otec, ktorý nemá z čoho vyplatiť veno nenásytnému zaťovi.

A aby to nebolo málo, Divočák chce byť voľný a aby sa naplno mohol venovať svojej nádhernej sesternici, a tak teda neváha použiť všetky možné i nemožné prostriedky ako sa nechcenej manželky zbaviť. No aj keď ju i jej verné komorné necháva poriadne trpieť a svojím bezohľadným cieľom neváha obetovať ani svoje ratolesti, zbaviť sa drahej ženušky také jednoduché veru nebude.

Z utrpenie Berta z Ruže nielen bledne, ale otrasné zaobchádzanie s krehkou dušičkou šľachetnej hrdinky nezostáva bez následkov. Mladá žena v noci vychádza zo svojich komnát a blúdi po hrade, za čo si od poddaných vyslúži jednoznačnú prezývku – Biela pani.

Predaná nevesta, vynútené manželstvo, trpké postavenie v mužovom dome, ponižovanie na dennom poriadku, surové týranie, bezmocnosť strápenej matky a nakoniec aj strach o holý život – to všetko si musí mladá Berta pri svojom divokom manželovi vytrpieť. Nechýba vám v tomto príbehu ešte niečo? V každom utrpení sa musí predsa nachádzať aspoň malý ostrovček šťastia z veľkej lásky a tento príbeh ťažko skúšanej ženy z 15. storočia si veľkú lásku priam pýta.

Tá prichádza v podobe panoša jej muža Jána z Hartmanic, ktorý ju ako jeden z mála v znepriatelenom svete pokladá za svoju pani, z ktorej zaraz urobí aj pani svojho srdca. Ľúbostná romanca nešťastnej pani z vysokej šľachty a obyčajného chudobného sluhu, ktorý sa len má stať rytierom, sa rozvíja presne tak ako láska ich dvoch milovaných hrdinov – Tristana a Izoldy.

Ale splní veľká láska Bielej pani túžbu po šťastnom živote naozaj? Neskončí sa jej zakázaná láska tak trpko ako v slávnom príbehu? Neprinesie namiesto šťastného života po boku milovaného len ďalší ťažký hriech, ktorý ešte zhorší jej už i tak krehké zdravie?

To sa už dozviete, ak stiahnete po tomto strastiplnom ľúbostnom príbehu, ktorý jasne dokazuje, že ani bohatstvo ženy v 15. storočí nie je zárukou šťastného a láskyplného života. Práve naopak, bohatá žena, ktorej život sa podobá peklu, musí tvrdo bojovať o lásku, ktorá sa nakoniec ukazuje len ako ďalšie prekliatie.

Pozor, Biela pani je v češtine, ale určite tento tak trochu temný ľúbostný román skúste.
Vaša Juli

Pohodlne sa usadiť, vziať si do rúk knihu, obrátiť tých pár stránok…

Úlet do neznáma

Kniha je naozaj taký malý zázrak. Stačí sa len pohodlne usadiť, vziať si do rúk knihu, obrátiť tých pár stránok a začnú sa diať priam úžasné veci. Rovno pred vašimi očami sa začne odvíjať ten najrozmanitejší príbeh, aký si len viete predstaviť. Naozaj stačí len tak málo a ste úplne v inom svete, kde vaše problémy všedných dní majú vstup prísne zakázaný.
Predstavte si, že keď sme spoznávali písmenká, spájali ich do slov a tie zase skladali do viet, ani sme len netušili, aké vzácne kúzlo sa učíme. Vtedy sme to vnímali len ako strašne otravnú povinnosť, ktorú sme samozrejme vinili, že sa nemôžeme ani poriadne zahrať, no len čo sme dospievali, všetko to nepríjemne čítanie sa ukazovalo úplne v novom svetle.
Možno za to môže naša prvá kniha. Okamih, kedy sme sa začítali do jej príbehu, možno práve ten okamih všetko zmenil a väčšina z nás zrazu zbadala, že aj to tak otravné čítanie môže mať krásne poslanie. Možno sme to nevedeli pomenovať, možno sme si to vtedy ani neuvedomovali, ale len čo sme sa zažrali do príbehu našej prvej knihy, použili sme vstupenku z prvého ročníka základnej školy a svetu všedných dní sme takpovediac drzo uleteli.
Vtedy sa stalo presne to isté, čo sa deje aj teraz, len čo si nájdeme čas pohodlne sa usadiť, vziať si do rúk knihu, obrátiť tých pár stránok a začítať sa do riadkov jej príbehu. Vtedy sa jednoducho stávame cestovateľmi a to aj vtedy, keď nevystrčíme ani päty z nášho domova. Neveríte? Tak sledujte…

Vlastne ani nemusíte, celkom stačí, ak si spomeniete na ten pocit, keď sa začítate do príbehu nejakého románu. Ani si neuvedomíte ako vaše myšlienky rýchlo balia kufre, veselo berú svoje nôžky na plecia a s bezstarostným úsmevom sa stávajú cestovateľkami nevšednými svetmi.

Určite sa vám úsmev na tvári vyčarí pred predstave, že tie vaše myšlienky vyplazia jazyk všetkým problémom, ktoré vás sužujú, drzo sa im vysmejú a nasadnú na prvé lietadlo do ďalekých krajín. Sú nedočkavé a dychtivé po tajomnom dobrodružstve, ktoré ich v cieľovej destinácii čaká. Sú plné napätia podobne ako aj my keď sa vyberieme na dovolenku za oddychom, za dobrodružstvom, za romantikou, či len za celkom obyčajným úletom do neznáma…

Čo tie naše zatúlané myšlienky v príbehu, do ktorého ich sami vyšleme, asi tak čaká? S akými ľuďmi sa tam stretnú? V akom historickom období sa s nimi ocitnú? V akej krajine? S akými príbehmi svojich hrdinov sa zoznámia? Budú sa smiať nad ich veselými príhodami? Budú po niekom alebo po niečom pátrať? Alebo budú musieť držať svoje malé palčeky, aby sa dvaja milenci nakoniec predsa len dočkali vytúženého šťastia?

A tie naše myšlienky sa veru majú čo čudovať. Raz sú v Amerike a riešia milostné problémy tamojších párov, inokedy v Francúzsku sa zase raz stávajú svedkami nejakého vážneho sporu medzi vznešenou šľachtou.

Z času na čas si zájdu na skusy aj do Starého sveta, alebo si ich na pomoc prizve nejaký vynaliezavý autor, aby mu opäť raz pomohli odhaliť závažný super zločin.

Raz sú svedkami príbehu slovenských dev a ich šuhajov, aby hneď na to sa zapojili do odhaľovania nejakého záhadného tajomstvá, ktoré v románoch tak dramaticky mení osudy hlavných hrdinov.

Nech je ako už chce a nech sa už naše myšlienky zatúlajú kamkoľvek, na naše problémy si ani len nespomenú. Pri tých všelijakých záludných príbehoch im na ne jednoducho čas neostane. Márne by sme to vyčítali. Ony jednoducho majú pravdu. Pri obyčajnom výlete do neznámeho sveta knižných hrdinov získajú odstup a s odstupom sa rieši každý problém akosi jednoduchšie. To je predsa stará známa vec. Neveríte???

Tak skúste si nájsť čas pohodlne sa usadiť, vziať do rúk knihu, otvoriť ju, obrátiť pár stránok, začítať sa do riadkov a uletieť spolu s myšlienkami niekam do neznáma…

Vaša Juli 😊