Príbeh sladkého víťazstva – skutočnej čerešničky na torte…

Začať nie je ľahké…

…viem to aj podľa seba, takže je mi dôverne známe, keď sa niekto ku knihe niet a niet nijako prinútiť. Hoci som svoju prvú knihu prečítala už pred rokmi, cesta ku nej nebola vôbec jahoda, ani malina, no čerešnička na torte to rozhodne bola. Veď posúďte sami…

Odmalička som žila medzi knihami. Doma – v detskej, i v ostatných izbách – ich bolo viac než dosť, podľa čoho usudzujem, že lásku ku knihám mi dali do vienka rodičia. No a s knižkami som sa stretávala aj u jednej, či druhej starkej. Obe mali také veľké knihovníčky (nie zasa až také veľké miestnosti plné kníh od dlážky až po strop, ale také normálne skrinky, ktoré asi kedysi dávno boli v móde) a v nich toľko kníh, že som sa nestačila ani len čudovať.

A tak mi vôbec nič nebránilo, aby som sa začítala do tej hŕby kníh vôkol seba, len čo som poznala všetky písmenká abecedy, vedela ich spájať v slová a z nich zase vyčariť akýmsi zázrakom vety. Mohla, a predsa som sa do našich knižných pokladov nezahryzla.

Áno, áno, vo svojich ôsmich rokoch by som asi ťažko pochopila taký Chrám Matky Božej v Paríži od Victora Huga, poviete si. No predsa len, mala som poruke množstvo kníh, ktoré by môj rozum v naivnom závoji mohol chápať, a predsa. Desiatky detských kníh zostalo u nás na polici a hľadeli na mňa smutne, vyčítavo, ja som však za to nemohla, naozaj…

Chcela som, no nemohla. Neveríte? Tak čo poviete na to, že vždy, keď som si nejakú knihu vzala do svojich detských rúk a strčila som do nej svoj zvedavý detský nos, nedočítala som ju. Alebo aspoň sa mi to z nejakých príčin nepodarilo…

Možno ma nebavila, možno ma nezaujal jej dej, alebo sa mi nepáčili jej postavy, či skôr ich konanie, alebo, alebo… alebo som nebola len dosť vytrvalá, že som nevyčkala ani na jej koniec a odložila som ju späť, na poličku. Na môj vtedajší čitateľský vkus to trvalo príliš dlho a každá kniha mala príliš veľa strán, že som si radšej zapla telku a pozrela si svoju rozprávku, či svoj seriál. A kniha zostala na poličke, nie jedna, ale vari hneď aj desať…

Až raz, mohla som mať asi tak trinásť či štrnásť, na mňa z police kuká výnimočná kniha. Bola už staršieho dáta, čo mi bol hneď jasné z jej ošumelého obalu. Bola dosť hrubá (pamätám si, že mala vyše 400 strán, alebo ich bolo až vyše 600? Neviem). Meno tureckého autora s zvláštnym menom Resat Nuri Guntekin mi síce nič nehovorilo, ale o to viac moje romantické srdce zaujal jej názov Krutá láska.

Zobrala som si ju teba, hoci som nevedela, či sa dopracujem až ku koncu. Dopracovala som sa a prvý raz v živote som knihu, ktorú som začala čítať, aj dočítala. Bol to skvelý pocit, sladké víťazstvo nad mojou lenivosťou – skutočná čerešnička na torte.

Môžete to skúsiť aj vy! Stačí len prekonať nechuť a pustiť sa do knihy, ktorá vás záujme svojím názvom a získa si vaše srdce na prvý pohľad…

A vy knihomoli viete presne o čom hovorím, ak poviem, že prvá dočítaná kniha je láska na celý život, láska, čo vás privádza k ďalším a ďalším skvelým príbehom.,..

Lahodný pôžitok z knihy, nielen z tej prvej
praje Juli 🙂

0.00 avg. rating (0% score) - 0 votes

Jeden komentár k “Príbeh sladkého víťazstva – skutočnej čerešničky na torte…”

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

*