Má žena moc svoje srdce oklamať? Tu sú dva dôkazy, že nie…

Dvakrát milovaná & Jediná noc

Vzťahy. Sú komplikované, sú trpké, prinášajú dilemy a nakoniec človeka vedia aj poriadne potrápiť. Hlavne, ak sú v tom vzťahu nie dvaja, ale až traja, to je vám hotová katastrofa a je úplne jedno, či sú v tom dve ženy a jeden muž alebo jednu ženu trápia až dvaja muži tak ako aj v dvoch jedinečných historických románoch. Čo keby sa niečo také stalo práve vám?
Čo keby ste tak boli ženou, ktorej snúbenec zahynul na vojnovom poli? Cítite sa naozajstnou vdovou, dvere svojej komnaty na bratovom zámku zatvárate pred svetom a jediné po čom túžite, je zostať celý život v ústraní. Len horko – ťažko vás vytiahnu na akýsi bál, kde už čaká kamarát z detstva, aby vám raz a navždy ukázal, kto je pánom vášho srdca. Ako sa potom zvítate s vaším domnele zosnulým snúbencom, ktorý sa jedného dňa vo vašom salóne zjaví živý a v celkom dobre kondícii?

A teraz z vás je hrdinka románu, ktorý veľmi milo prekvapuje. Ste teda ženou, ktorá po dlhých mesiacoch konečne uverila, že je vdovou. Svojho manžela, ktorého ste milovali dobreže nie od detských čias, ste stratili na mori. Zostalo po ňom malé bábo a kamarát, ktorého pomoc vám uľahčuje život. Keď vás požiada o ruku, neváhate ani chvíľu a skôr z vďačnosti ako z lásky po druhý raz si dáte nasadiť čepiec. Lenže naozaj je pravda, že váš manžel, vaša jediná láska, zahynul? Nestal sa len hrozný omyl, ktorý vo vašom živote spôsobí jeden obrovský zmätok?

Smrť milovaného, či smrť toho, komu je deva z vlastnej vôle sľúbená – to si na vlastnej koži prežili aj hrdinky dvoch dojemných historických románov.

Jedna svoj smútok prežíva v blízkosti londýnskej spoločnosti, tá druhá na malebnom ostrove menom Nantucket, kde sa život obyvateľov točí najmä okolo velerýb.

Jedna je sestrou divokých veľmožov a jej domovom je zámok, tá druhá s päťročným synčekom býva v malom domčeku.

Tá prvá smúti, presvedčená, že jej mladý život už skončil. Tá druhá sa stane ženou iného, no milovať ho tak ako svojho prvého muža predsa len nedokáže.

V oboch prípadoch by bolo čo dychtivo sledovať aj keby ich autorky ešte viac nezamotali. No Tracy Ann Warrenová v románe Jediná noc z roku 2014 (ang. Wicked Delights of a Bridal Bed z roku 2010 – 256 strán) svoju hrdinku krásnu Mallory dostáva do delikátnej situácie s dlhoročným priateľom Adamom Greshom, aby jej tak pomohla uvedomiť si, kto je jej pravou láskou.

Úplne inak to rieši Lavryne Spencerová v románe Dvakrát milovaná z roku 1997 (ang. Twice Lowed z roku 1984 – 316 strán).  Z pokojného manželstva s kamarátom Danom svoju hrdinku Lauru vyruší príchodom Ryea, jej manžela, o ktorom si myslela, že zahynul. Nezahynul však, len stroskotal. Teraz sa vracia a milovanú manželku nachádza vydatú za svojho najlepšieho priateľa. Milovanej ženy sa však vzdať nechce a Laura, ktorej synček za svojho otca pokladá Dana, sa jednoducho musí rozhodnúť. No nech porovnáva ako porovnáva, Dan Ryea v jej srdci tak ako ani v detstve, ani teraz tromfnúť nedokáže…

O románe Jediná noc, no i o románe Dvakrát milovaná by sa dalo popísať ešte strašne veľa. Sú to dva naozaj veľmi zaujímavé a aj napínavé príbehy, v ktorých láska a rozum zvádzajú vášnivé súboje. Čím sú také výnimočné? Azda tým, že i napriek rovnakému osudu hlavných hrdiniek, dokážu byť také rozdielne, až sa budete čudovať…

V čom? Skúste si nájsť čas vyhľadať a prečítať si ich oba a uvidíte, že práva láska sa môže skrývať naozaj kdekoľvek a ani žena nemá moc svoje srdce oklamať 😊

Krásne zážitky s knihou
vaša Juli

Toto zničilo tamto a tamto zničí zase ono…

Priam začarovaný kruh

Asi pred dvoma rokmi som sa dostala k jednému z najznámejších románov svetovej literatúry, ktorý svetu daroval práve francúzsky romantizmus. Bol to román Victora Huga Chrám Matky Božej v Paríži z roku 1831 (franc. Notre-dame de Paris). Okrem krásneho príbehu hrbáča Quasimoda a krásnej cigánky Esmeraldy ma zaujala najmä jedna kapitola, ktorá mala názov niečo v zmysle ako Toto zabilo tamto.

Už ani neviem, ktorá postava o niečo takom uvažovala (najskôr to bol asi kňaz Claude Frollo, ktorý vychoval aj Quasimoda), ale poviem vám, trafil klinec po hlavičke. Dovtedy som si túto záludnosť sveta umenia nevšimla, ale na tejto úvahe, ktorá sa mi ani neviem prečo vryla do pamäti, je kus pravdy, ktorá platila nielen v čase románu, ale platí i v dnešnej technologickej dobe.

O čo tu vlastne ide a čo platilo kedysi i dnes? Je to veľmi jednoduché. Ide o architektúru, knihy a internet. Že si to nijako neviete spojiť? Tak uvažujte spolu so mnou a raz dva pochopíte, čo to nám chcel ten Victor Hugo ústami Claude Frolla odkázať.

Kedysi dávno, keď bol svet ešte len v plienkach, ľudstvo zázrak menom kniha nepoznalo. No myslelo aj na nás, budúce generácie, ktorým chcelo samozrejme zanechať nejaké dedičstvo. Knihy však nepoznali, a tak svoje posolstvo zamurovali do stien kamenných múrov a vytvorili niečo tak jedinečné, že je to priam neskutočné – nádherné stavby vari v každom kúte našej Matičky zeme.

Obdivujeme ich dodnes, stačí sa len pohnúť z pohodlia svojho domova a vyjsť si na výlete do sveta, alebo si len obuť túlavé topánky a túlať sa len tak po Slovensku. A vôbec nemusíme navštíviť Sedem divov sveta, aby sme sa mohli kochať obdivuhodnou prácou rúk našich predkov. Navštívte starobylý Rím, romantický Paríž, stovežatú Prahu, našu starú dobrú Bratislavu, či iné menšie – väčšie mestečká. Všade na vás historická architektúra dýchne, svoju precíznosťou očarí, do sŕdc sa vám hlboko zaryje.

Veru, architektúra minulých dôb vyráža dych aj dnešným obdivovateľom. V dnešnej dobe by už také niečo, čo by vydržalo dlhé veky, nepostavil nik, vravia si mnohí pri pohľade na úchvatné diela staviteľov minulých dôb. Márne by sme sa o to aj pokúšali. Žiaľ, časy dávnych majstrov staviteľov dávno pominuli a za všetko môže tak trochu aj vynález menom kniha…

Dôvod je opäť celkom jednoduchý. Steny starých kamenných múrov sa v tom čase naozaj mohli ponášať na listy starých kníh. Práve do nich sa mohlo vpísať dedičstvo toho či oného národa, tej či onej civilizácie, či kultúry. No a knihy so skutočnými listami a so skutočnými stránkami, do ktorých sa dali vpísať všetky tie múdrosti a skúsenosti našich predkov, všetko razom zničili.

Ľudia sa jedného krásneho dňa zobudili a bol tu vynález menom kniha. Kniha, ktorá im poskytovala oveľa väčšie možnosti než studené kamenné múry veľkolepých, ale aj náročných stavebných skvostov. Presne tá kniha naším predkom zrazu poskytla dovtedy nevídanú možnosť. Možnosť vyjadriť svoje myšlienky, pocity, či porozprávať svoje životné osudy jednoduchším spôsobom než namáhavo stavať mĺkve stavby.

Stačilo im na to husiace pero a papier, ktorý sa mal stať na dlhé stáročia najvýkonnejším prejavom kultúry. Práve papier v čase vynálezu knihy vykročil na svoju dlhú životnú pút a stavby, tie krásne veľkolepé stavby pomaličky začínali strácať na význame. Tie stavby, ktoré kedysi zosobňovali kultúru svojich civilizácii, teraz len živorili. Ľudia ich už pre svoje účely nepotrebovali a staviteľstvo minulých dôb postupne upadalo do zabudnutia.

Umieralo na úkor knihy, ktorá si vo svete len upevňovala svoj význam. Práve ona zasadla na ten pomyslený trón kultúry a jej moc len vzrástla, keď sa vzdelanosť rozšírila do všetkých vrstiev spoločnosti a čítať vedeli už i tí najchudobnejší. Knižnice sa našli takmer v každom dome a spríjemňovali chvíle, keď už bolo všetko porobené a obyvateľom domu nič nebránilo nechať sa unášať svetom príbehov.

No nič netrvá večne a zdá sa, že ani vláda knihy nie je žiadnou výnimkou. Deje sa s ňou presne to, čo sa udialo pred rokmi aj so staviteľstvom. Kniha chorľavie a jej moc ochabuje. Začalo sa to telkou, keď sme si ju zapli, namiesto toho, aby sme sa začítali do knihy. No moderná doba ide dopredu a telka posilňuje.

Mobil, internet, počítačové hry a rôzne iné výdobytky modernej doby predbiehajú knihu neraz míľovými krokmi. Možno by teraz mala padnúť otázka – Nie je to škoda? No kniha je skutočná bojovníčka, preto s úsmevom na perách sa pýtam – Dá sa im poraziť a vzdá sa bez boja?

To je len a len na nás a na tom, či jej v tom boji trocha pomôžeme…

Vaša Juli

Ako sa z dcéry diplomata lietajúca lekárka v austrálskej buši stala…

Barbara Bickmorová – Lietajúca lekárka

Povolanie lekára je isto jedno z najťažších na svete, a to ani zďaleka nie preto, že sa chudáci medici  musia naučiť celú anatómiu tela, či ovládať jeho dokonalý mechanizmus. Niekedy ešte oveľa horšie je zvládať priam nezvládnuteľné situácie, ktoré so sebou toto neľahké povolanie prináša.

Možno si ešte mnohí dobre pamätáte na seriál Medicoptér 117, ktorý bežal pred pred pár rokmi. Sympatickí leteckí záchranári z nemeckých Alp dostali aj mňa. Až tu som pochopila, čím je lekár  aj so svojou obetavou pracou pre celkom obyčajných ľudí, svojich pacientov.

Môže byť pre diváka ešte niečo napínavejšie ako dramatický letecký zásah v nedostupných Alpách? Román úspešnej autorky Barbary Bickmorovej vás raz dva presvedčí, že v práci lekára sú možné aj oveľa vzrušujúcejšie pôsobiská než nebotyčné Alpy.

Predstavte si takú Austráliu, síce najmenší, no i tak dosť rozsiahly a v prvej polovici 20. storočia ešte pomerne dosť neprebádaný kontinent. A teraz si predstavte Casandru, dcéru diplomata, ktorej detstvo sa odohrávalo v amerických, či európskych mestách. Čo môžu mať spoločné?

Aj vám sa zdá, že pre dcéru diplomata je drsné austrálske prostredie dosť nezvyklé? Román Lietajúca lekárka z roku 2012 (po angl. The Back of Beyond, 1994) vám ukáže, že toto na prvý pohľad nezmyselné spojenie, funguje priam dokonale a Casandra sa v tomto nehostinnom prostredí naozaj môže udomácniť. Neveríte a pýtate sa, ako je to možné?

Úplne jednoducho. Za jej osud môže celkom obyčajný príbeh, ktorý poznajú vari v každom kúte sveta. Casandra ako mladá lekárka sa snaží presadiť v austrálskom Sydney. Sľubnú kariéru jej však naruší milostný románik s príťažlivým, no ženatým kolegom. Samozrejme po čase sa milenka zunuje a keďže by bolo nevhodné pracovať v jednej nemocnici s ex, šéfstvo ju posiela do mestečka Augusta Springs, pôvodne len na dva roky.

V tomto malom zabudnutom mestečku niekde v austrálskom vnútrozemí ju čaká nejedno prekvapenie. No prvé z nich je určite frajerský pilot Leteckej lekárskej služby Sam aj so svojou mašinou – lietadlom.

Práve s ním má Casandra nielen prvý krát zaletieť k oblakom, ale aj pravidelne lietať za svojimi pacientmi, roztrúsených po rozsiahlej austrálske buši. No ak sa ešte k tomu pridajú výhrady Sama, ktorý ešte nikdy nepracoval so ženou, ich podarené začiatky si vieme veľmi ľahko predstaviť.

Len čo sa naša lietajúca lekárka aj vďaka novým priateľom v drsnom vnútrozemí udomácni a spolupráca so Samom sa stane nenahraditeľnou súčasťou neľahkého povolania, o slovo sa prihlási druhá svetová vojna.

Tá na potvoru vypukne práve v momente, keď mladá lekárka prežíva ľúbostný románik s bohatým farmárom Jackom. Ten však narukuje a Casandra stojí pred azda najťažším rozhodnutím ženy. Navyše, keď narukuje ešte aj Sam, lietajúca lekárka dostáva nového pilota, na ktorého si nie a nie zvyknúť…

Jasné, príde ničivá druhá svetová vojna, naši hrdinovia prežijú poriadne krušné chvíle a s vytúžením koncom vojny sa končí aj ich príbeh, poviete si. No s posledným výstrelom sa príbeh hrdinov Leteckej lekárskej služby neskončí ani zďaleka, lebo vojna všetko od základov zmení…

Osudy hrdinov z Augusta Springs a jeho vzdialenejšieho okolia – to je 484 strán napätých okamihov, dobrodružných lekárskych zásahov, nejeden zachránený ľudský život, či drsné životné podmienky Austrálie v prvej polovici minulého storočia. No predovšetkým sú to aj ľudské príbehy obyvateľov austrálskeho buša, do ktorých zasiahla napríklad aj taká veľká vojna…

Barbara Bickmorová v románe Lietajúca lekárka však zachytáva aj cestu dcéry diplomata do drsnej služby v zabudnutom kraji, kde sa neraz ocitá v kritických situáciach. Okrem svojich pacientov si musí riešiť aj svoje srdce, do ktorého sa dostanú až traja muži, avšak aj tu ten pravý môže byť len jeden…

Nechajte sa uniesť pôvabom krásnej neznámej krajiny, dobrodružným životom jej rôznorodých obyvateľov, no hlavne silným príbehom ženy, ktorá pohodlie vymenila za drsné, no predsa len nádherné prostredie buša, ktoré jej nakoniec prinieslo obyčajné ľudské šťastie…

Veselú cestu napínavým príbehom
praje Juli 😊

Letom svetom, literatúrou svetom smer Austrália

Mladucha knižnej mapy

Aj vás láka objavovať vždy nové a nové kúty našej krásnej zemegule a radi by ste sa niekedy zatúlali na jej opačný koniec zeme? Čo poviete na takú Austráliu, ten najmenší kontinent na našej planéte? Išli by ste? Ja hneď. No asi sa zo dňa na deň vybrať na opačný koniec zemegule nie je len tak. Ale taká dobrá literárna prechádzka austrálskym knižným svetom by mohla byť aspoň takou mini náhradou, čo vy na to? Tak sa pohodlne usaďte a poďte na ňu so mnou…
Ísť kedysi za starých čias do Austrálie neznamenalo užívať si báječné austrálske pláže, či pozrieť sa na to ako kengura nosí to svoje mladé vo vaku. Ísť do Austrálie znamenalo ísť navždy do vyhnanstva. Len čo by ste sa nedajbože dopustili nejakého zločinu, za ktorý by ste už nemohli byť členom vtedajšej spoločnosti, vyhnali by vás na opustený kontinent menom Austrália, kde by ste si mali aj s ostatnými trestancami odpykávať svoj trest…

Ale nebojte sa, nuda by vám iste nehrozila. Mohli by ste sa realizovať napríklad na takom literárnom poli. Povedali by ste, že austrálsky knižný príbeh má svoje korene práve v trestaneckých kolóniách? Naozaj.

Tunajšia literatúra sa vyvinula v prvej polovici 19. storočia práve z písomných pokladov úbohých vydedencov našej spoločnosti. Boli to rôzne úradne správy, opisy z objaviteľských ciest, pamäti väzňov, ich básne, či romány o živote vo vyhnanstve.

Od päťdesiatich rokov 19. storočia tu máme dokonca aj umeleckú prózu C. H. Spenceovej, či H. Kingsley, ktorí podľahli vplyvom anglickej literatúry.

Také osídľovanie vnútrozemia prialo najmä ľudovým výtvorom a prinieslo napríklad aj takú ľudovú baladu z buša. A ako ja u nás ľudová tvorba inšpirovala diela nejedného nášho autora, ľudová slovesnosť sa stala inšpiráciu pre spisovateľov aj na opačnom konci zeme. Práve táto ľudová balada z buša ovplyvnila poéziu austrálskych básnikov Gordona a Kendalla, neskôr si svojím čarom podmanila aj tvorcov austrálskej národnej literatúry 19. storočia Patersona a Lawsona.

Poviedky toho druhého menovaného ovplyvnili napríklad aj príbehy prvých farmárov (squatterov), ale i tiež dobrodružné romány R. Boldrewooda, inšpirované zasa životom zlatokopov. Osudy trestancov, či už plné dobrodružstva alebo romantiky, neboli ľahostajné zasa románom M. Clarka.

Niekde, v tomto období sa v Austrálii rozvíja aj literárna kritika, ktorá sa usiluje o svojbytnosť austrálskej literatúry, či o väčší kontakt so svetovou literatúrou.

Život na vidieku v jeho reálnej podobe si môžete predstaviť aj v humornej či tragickej próze J. Furpyho. Psychológia postáv, či postupy románovej kroniky sa zase do prózy tohto národa dostali v prvej polovici 20. storočia a to cez tvorbu Richadsonovej. Poéziu v tomto období reprezentoval Brennan, ovplyvnený najmä francúzskym symbolizmom.

Po druhej svetovej vojne sa v austrálskej poézii čoraz viac objavujú vlastenecké básne a to vďaka hnutiu Jindyworobak, no väčšina básnikov sa ešte stále spolieha na starú dobrú európsku tradíciu a hľadá miesto austrálskej kultúry v modernom svete.

Úspechy žne aj próza, najmä romány P. Whitea, ktoré cit pre austrálsku krajinu a jej obyvateľstva spájajú s mytologickou symbolikou cesty ku koreňom ľudstva. Zaujali aj básnické prózy D. Maloufa. Romány Steadovej zase pútali pozornosť svojou psychologickou analýzou, zatiaľ čo satirický obraz odcudzenej spoločnosti nájdete v tvorbe Hazzardovej.

Tam kde je poézia s prózou, vždy hľadáme aj drámu. Nechýba ani na najmenšom kontinente sveta, kde ju nájdeme v diele J. Hibberda, na ktorého vplýval opäť európsky dramatik B. Brecht aj so svojím absurdným divadlom. Stredobodom tu však bol všedný život obyčajných Austrálčanov.

Šesťdesiate roky so sebou okrem autobiografii prinášajú aj spoločenskokritické diela, ktoré zasa nájdeme v tvorbe domorodcov tzv. austrálskych černochov (C. Johnson), Papuáncov (V. Eri), či tých, čo hľadajú svoje dávno stratené korene ako napríklad S. Morganová.

Celkom slušný príbeh na takú mladuchu ako je austrálska literatúra, ktorej príbeh sa začal písať až v prvej polovici 19. storočia niekde v trestaneckých kolóniach, to sa teda musí uznať. Túto mladuchu by sa patrilo vystriedať nejakou staršou skúsenejšou dámou v rokoch a ja neviem o ničom lepšom ako o príbehu tej najstaršej spomedzi európskych knižných príbehov. No schválne, či uhádnete, ktorú myslím 😉 Snáď len napoviem, že jej domovom je krajina, ktorá býva cieľom dovoleniek mnohých z nás…

Letom svetom, literatúrou svetom aj o týždeň
vaša Juli 😊

Príbeh kráľovnej, kde neplatí jeden za všetkých – všetci za jedného…

Alexander Dumas – Kráľovnin náhrdelník

Dnes mám pre vás pripravenú skutočnú lahôdku, ktorá na prvý pohľad možno ako skutočná lahôdka ani nevyzerá, ale verte, či nie, skutočne to stojí za to. Neblufujem a ani nekecám.
Romantizmus ako jeden z mnohých literárnych smerov sa preberal v školských laviciach. Vždy mi príde na um slovko titanizmus, keď sa jeden jediný silný človiečik postavil zoči voči presile hoc aj celého sveta. Najlepšie sa to dialo v niektorom z minulých období, alebo ak už nie tam, tak na nejakom exotickom mieste určite. Alexander Dumas, jeden z francúzskych romantikov, ktorého meno ste už celkom iste počuli, si pre román, o ktorom bude reč, žiadnu exotiku nezvolil..
Vybral si totiž druhú možnosť, a tak sa román Kráľovnin náhrdelník z rokov 1849 – 1850 (po francúzsky Le collier de la reine), odohráva v čase Marie Antoinetty a Ľudovíta XVI. Tento francúzsky kráľovsky pár stretávame v čase pred Veľkou francúzskou revolúciou, kedy ešte síce sedia na kráľovskom tróne, no ten sa začína pod nimi pomaly ale isto kývať, hlavne pod dcérou Marie Terézie.

Ak bola reč o titanizme a silnom človiečiku, ktorý sa musí postaviť proti celému svetu, aby sa zachránil, tak Dumas túto úlohu nedáva nikomu inému ako kráľovnej samotnej. A to aj napriek tomu, že by sa mohlo zdať, že na francúzsku kráľovnú by si nemal dovoľovať nik, a ak náhodou áno, tak na dcéru Marie Terézie už vôbec nie. Žiaľ, opak je pravdou a táto nielen mocná, ale i dobrá žena musí o svoju česť tvrdo bojovať.

Za všetko môže jej náhrdelník, ktorý najprv pre svoju veľkodušnosť odmietla a potom pre ženskú márnivosť sa naňho dala nalákať. Kebyže ho odmietne, nič zlé by sa veru nestalo, alebo žeby áno? Nuž, závistlivá grófka Jean De La Motte, inak potomok starého kráľovského rodu Valois, ktorá sa chce z chudoby dostať práve krádežou spomenutého náhrdelníka, to má rozohrané veľmi dobre…

Najprv sa zapletie s dobráckym kardinálom de Rohan, ktorý je do kráľovnej už dávno hlboko zamilovaný a len čo ho obalamúti, milá grófka všetkými masťami zmazaná naivného zaľúbenca dostane do pekelnej pasce. Ak sa ešte aj na scéne zjaví krásna Oliva, verná kópia Marie Antoinetty, jej plán, ktorému praje aj tajná láska francúzskej kráľovnej, jej priam diabolsky plán má zelenú…

Príbeh plných zvratov, odhalení a nie vždy milých prekvapení, ktorý vrcholí veľkým kráľovským procesom, kde sa aj samotná kráľovná musí brániť proti nejednému vážnemu obvineniu, je taký rozsiahly, že má až dve časti. Kým jedna má 380 strán, tá druhá ich má až 396. No tie sa vďaka zaujímavému príbehu, kde hrá prim najmä napätie od začiatku do konca, v rukách prevracajú jedna radosť. Obe časti vyšli aj u nás v roku 1973.

A keďže rok 1973 je už dávno minulosťou, knihu som opäť raz našla u starkej, v jej knižnici. Len čo som si spojila autora s názvom, hneď sa stal omyl. Myslela som, že sa začítam do slávneho príbehu o troch mušketieroch, kde tiež išlo o kráľovnin náhrdelník. Darmo som však hľadala d´Artagnana, Athosa, Prothosa, či Aramisa. Namiesto nich som našla príbeh silnej ženy, ktorá nakoniec boj o svoju kráľovskú česť vyhráva, no platí za ňu stratou svojej veľkej lásky…

Krásny historický zážitok
praje Juli 😊

Záložky – verné sprievodkyne svetom kníh

Záložky, nielen pre prváčikov 😊

Iste si ešte všetci dobre pamätáme na naše školské začiatky, keď sme ako vystrašení prváčikovia sedeli v laviciach a pod vedením našej prvej pani učiteľky sa učili čítať, písať, počítať. Dostali sme nové šlabikáre s farebnými  obrázkami a textami, ktorými sme sa mali ten rok prelúskať. Aj vaša prvá pani učiteľka sa vám to snažila uľahčiť ako len mohla? Možno aj vám kázala priniesť si do šlabikárov také malé, no celkom užitočné pomocníčky, zvané záložky.
Pre tých, čo záložky volali inak, alebo sa nejakým zázrakom ich pomocníkmi nestali, rada vysvetlím. Záložky, to vám bola super vec. Úzky pas, či obdĺžnik z tvrdého papiera ste pichli medzi stránky šlabikára a to presne na tú stránku, ktorú ste práve študovali. 
Okrem toho, že ste vždy vedeli, kde sa nachádzate bez toho, aby ste museli pozrieť do zrkadielka, záložka vám pomáhala aj pri samotnom čítaní. Ukazovala vám, ktorý riadok máte práve čítať, takže aj keď ste už nevedeli obsedieť a chceli vybehnúť von za loptou, vďaka takej záložke ste sa nikdy nepomýlili.

Ak ste si práve nostalgicky zaspomínali na svoje nevinné prvácke časy, kedy záložka bola vernou sprievodkyňou stránkami šlabikára, nezúfajte. I keď sa tie časy vracajú už iba cez potomstvo, záložky môžete používať stále a bez hanby. Kto vraví, že medzi stránky dospeláckych kníh niečo také detinské nepatrí?

Záložka môže byť užitočnou, vernou sprievodkyňou svetom kníh aj keď vyrastiete zo šlabikára a ponoríte sa do sveta knihy aj dnes, keď už máte pár rôčkov navyše. I keď vám už nebude ukazovať riadok, či vetu, ktorú práve čítate, ešte vždy vám môže zlepšiť pôžitok zo samotnej chvíľky, kedy je váš nos strčený v knihe. Chceli by ste vedieť ako?

Je to veľmi jednoduché. Nepoznám krajší pocit, ako keď sa mi záložka v knihe hýbe ku koncu. Vždy si ju dávam tak, aby mi z nej trošku trčalo, nech sa môžem vytešovať z jej dobrodružnej cesty zo začiatku knihy na jej koniec.

A že je to dobrodružná cesta, to vám poviem, hlavne keď cestuje slimačím tempom a potom zrazu zrýchli na rýchlosť rýchlika, hneď na to je zase korytnačkou, čo sa vzápätí necháva zajacom predbehnúť… Nuž aj taká môže byť cesta záložky…

Záložka láka k čítaniu aj oveľa dômyselnejším spôsobom ako je jej cesta knihou. Ak sa pani učiteľke sťažujete, že váš prváčik nechce doma čítavať, nečudujte sa, ak povie vymeňte záložku, možno sa malému tá jeho už nepáči.

Čuduj sa svetu, presne to isté funguje aj na vás. Preto ak sa už rozhodnete nechať vo vašej knihe putovať záložku, nech je na nej obrázok, do ktorého sa zamilujete na prvý pohľad a budete ho chcieť vidieť opäť a opäť. Zaslúžite si, aby vás záložka lákala, a to nielen obrázkom.

Moja je napríklad až z Monaka. Kúpila som si ju za 1 euro namiesto magnetky. Je na nej prístav, autá budovy, kopce. Dokonca sa na nej hrdo vyníma aj červená formula. Tento malý zázrak menom záložka zakaždým len čo si knihu otvorím spôsobí, že sa ocitám v slávnom francúzskom Monaku, hoci iba na maličký okamih. To sa mi potom aj dobre dostávať do príbehu, keď dobrú náladu vyčari už len samotná záložka, že?

No super záložku nenájdete len v Monaku. Môžte si ju vyrobiť aj doma, v kuchyni. Ak máte malých pomocníkov tým lepšie. Vezmite si tvrdý papier, aby sa vám záložka nekrčila, vystrihnite z neho požadovaný tvar (nemusí byť symetrický) a popusťte uzdu svojej fantázii. Môžete kresliť, lepiť, maľovať, vystrihovať, alebo potiahnuť záložku nejakou zaujímavou látkou. A ak si k tomu pustíte ešte aj nejakú hudbu, práca vám pôjde naozaj od ruky…

Záložky sú naozaj super vec. Vrátia vás opäť do detstva svojou dobrodružnou cestou medzi stránkami knihy, ktorú čítate. Pozor, lákajú vás tiež svojím krásnym obrázkom, či si ich už kúpite, alebo vlastnoručne vyrobíte, čo môže byť ešte krajšie, hlavne ak sa do výroby zapojí celá rodinka 😊 a navyše vám spríjemňujú pôžitok z knižky.

Skúste prísť na ich čaro
vaša Juli

O tom, aká hlboká môže byť láska rodiča k drobcovi s chybičkou krásy…

Helen Van Slykeová – Vždy nie je navždy

Sú knihy a sú autori, ktorých poznajú dobreže nie na celom svete. Mnohé klasické diela sme čítali ešte v škole, lebo sa ich prečítať nielenže muselo, ale poznať aj patrilo. Iné diela a ich autori sú takí notorickí známi, že ich spoznať jednoducho chceme a preto aj po nich siahame. Potom každý knihomoľ má tých svojich obľúbených majstrov pera, netrpezlivo striehne na vydanie každej jednej knihy a keď vyjde, hneď ju musí mať. Možno túto mániu dobre poznáte aj vy 😉
Helen Van Slykeová nie je ani klasik zo školských čias, v našich končinách nie je ani taká notoricky známa autorka, že by u sa nás jej tvorba tešila veľkej popularite. A keďže som od nej prečítala zatiaľ iba jeden jediný titul, netrúfam sa ešte označiť za jej vernú čitateľku. U nás je skôr neznáma a predtým ako sa mi dostal do rúk jej román Vždy nie je navždy z roku 1998 (angl. Always is not Forever, rok 1977), som o nej ešte nepočula, no keďže mi román prišiel pod ruku, bola som zvedavá.
Už po prečítaní obsahu na zadnom obale knihy som tušila hlboký zážitok z príbehu románových hrdinov. Dychtivo a nebojácne som sa teda pustila do 368 strán, na ktorých sa mal odvíjať tŕpkokrásny príbeh mladej novinárky Susan, ktorá prichádza do bohatého sídla významnej hudobnej rodiny urobiť rozhovor so svetoznámym mladíkom, klavírnym virtuózom Richardom, inak s notorickým sukničkárom…

Možno tušíte, že pri rozhovore sa to neskončí ani náhodou. Ich pracovné stretnutie prerastie vo vášnivý vzťah a ten v manželstvo, čo sa nepáči jeho chladnej a tajuplnej rodine, no hlavne panovačnej matke. Tá by si želala, aby sa jej najmladší syn naplno venoval hudbe a stal sa nesmrteľným a taká rodina by ho v tom mohla predsa len brzdiť, no nie…

Najmä teraz, keď mu Susan hluchonemú dcérku Katie porodila, ktorá potrebuje nielen lásku, ale aj mimoriadnu starostlivosť oboch rodičov, je situácia viac než nepríjemná. Okrem hanby, ktorá len len že nepadá na populárnu rodinu, je ohrozená aj Richardová sľubná kariéra, a to obetujúca matka nesmie dovoliť. Jej vplyv je ohromný a úbohá manželka s chorou dcérkou od začiatku ťahá za kratší koniec.

Je zaujímavé sledovať tento vzťah: lásku – nelásku úspešného otca k postihnutej dcérke, lásku – nelásku zaneprázdneho manžela voči nahnevanej žene, Ich mladá rodinka sa ocitá na horskej dráhe, raz je hore, no oveľa častejšie je dole, na dne.

Ak sa do toho motá ešte aj príliš horlivá svokra, iné ženy, publicita manžela, či nové tehotenstvo a strach z rovnakého výsledku, katastrofa je neodvratná a zúfalá manželka sa rozhodne osud vziať do vlastných rúk.

Žiaľ, nedeje sa to iba v románoch. Muž, ktorý opúšťa, alebo nezvláda starostlivosť o postihnuté dieťatko nie je ojedinelý jav ani v skutočnosti. Možno za to veľmi ani nemôže. Muž je predsa len slabší, citlivejší jedinec, oveľa náchylnejší na svoje dieťa ako sa zdá. Preto len čo sa vyskytne krízová situácia, ktorej ako rodič má čeliť, zuteká, hoci svoje bábo miluje najviac na celom svete.

Česť ockom, ktorí nevzali nohy na plecia, zostali pri kolískach, mamkám pomáhajú ako len môžu a svojim deťom dávajú deň čo deň celé svoje srdcia. Verte, nie je ich málo.

Román Vždy nie je navždy Helen van Slykeovej je príbehom ťažko skúšanej rodiny, je príbehom ocka, ktorého láska sa prejaviť bojí, mamky, ktorá je z neho zúfalá, a dcérky, ešte malej, aby chápala. Skúste si ho vyhľadať vo vašich knižniciach a pochopíte, aká hlboká môže byť láska rodiča k drobcovi s chybičkou krásy…

Krásny zážitok s mladou rodinkou
praje Juli 😊

Z krajiny do krajiny spoznávajme literatúry – dnes tú českú…

Príbeh našej sesterskej literatúry

Blog Radosť z knižiek to nie sú len príbehy skvelých kníh, či naše zážitky s knižným svetom, poprípade naše dojmy z neho. Sú to aj zaujímavosti, pikošky, infošky, o ktorých ste možno nevedeli, no ani netušili. A sú to aj výlety z krajiny do krajiny, bláznivá cesta svetom kníh, ktoré aj popri mnohým prírodným krásam majú čo povedať aj nám, obyčajným turistom. Vydajte sa na cestu z krajiny do krajiny a spoznajte príbehy knižných pokladov sveta, hoci už aj dnes…
Priznám sa, trošku ťažšie sa mi hľadalo krajinu, ktorou by som chcela našu cestu knihami svetom začať. Chcela som jednu, potom zase druhú, hneď na to tretiu. Hľadala som vo vzdialených zemiach a vôbec ma nenapadlo ísť k naším susedom sťa rodným bratom. No len čo som si spomenula na jednu blízku a určite aj nádhernú krajinu, bolo rozhodnuté o našej prvej zástavke na ceste svetom kníh. Ktorá iná krajina by to mala byť, ak nie to nám dobre známe Česko…

Kto si ešte zo školských lavíc spomenie na Veľkú Moravu a na staroslovienčinu, inak prvý jazyk aj našich predkov? Jazyk je z 9. storočia a nevznikali v ňom iba prvé písomné pamiatky na našom území, ale aj na tom českom. Už  v 10. storočí tu máme latinčinu a už v storočí 13, čoraz viac diel je písaných v domácom, čiže českom jazyku, to je vec čo? Pravdaže medzinárodná latina sa svojho postavenia nevzdáva, čoho dôkazom sú napríklad také rôzne odborné diela.

A opäť trochu dejepisu – čo by to boli za české dejiny bez slávneho obdobia majstra Jána Husa? Aj tu boli významné literárne pamiatky, ktoré si ešte aj dnes môžete prečítať v Budyšinskom rukopise, či v Jistebnickom kancionáli.

Keď pán Gutenberg vynašiel kníhtlač, o slovo sa tu čoraz viac hlási zábavná literatúra určená aj pre mešťana, či remeselníka A viete, ktorá česká kníhtlač sa môže pýšiť svojím prvenstvom? No predsa Trojanská kronika z roku 1468.

Počuli ste už o Kralickej biblii? Ide o prvý preklad knihy kníh do češtiny, ktorá spolu s jednotou bratskou má rozhodujúci vplyv na ustálenie jednotného spisovného jazyka.

Taká bitka na Bielej hore nemá pre českú literatúru práve najšťastnejší koniec. Do exilu po nej odchádzajú také mená českého písomníctva ako Komenský, Skála, Stránsky.

A sme v barokovom 17. storočí, kde vrcholné diela svetu dávajú páni Komenský, Bridel, Kadlický. Inak tu je badať i úsilie o katolícky preklad biblie.

Aby sa písomníctvo mohlo naplno rozvíjať, je potrebný jazyk, najlepšie ten uzákonený. No a ako sa základom slovenčiny stalo stredoslovenské nárečie, základ češtiny možno hľadať v tzv. veleslavínskej češtiny.

Vedeli ste, že českým romantickým majstrom pera je najmä K. H. Macha, ktorého vrcholné romantické diela ako napríklad Máj opúšťajú od vlasteneckej literatúry a stávajú sa základom už modernej českej poézie? Na tú dobu, poriadna revolta v českej poézii, to vám poviem 😊

Obdobie po roku 1849, ktoré u nás zaznamenalo mierny útlm našich literárnych počinov, v Česku, kde sú snahy o emancipáciu krajiny výraznejšie, praje hlavne žurnalistike, ktorá tiež prispieva k ďalšiemu vývoju českej literatúry. Tú už tvoria Erben, Němcová, či Borovský, na ktorých nadväzuje kritickorealistická generácia májovcov, zastúpená napríklad Nerudom.

A počuli ste už názvy ako Lumír a Ruch? Ide o dva najvýznamnejšie literárne časopisy vtedajšej doby, okolo ktorých sa združujú spisovatelia ako J. Čech, J. V. Sládek, J. Vrchlický. Ich cieľom je povýšiť literatúru svojho národa na európsku úroveň.

Určite si spomínate ešte na tie všelijaké izmy z prelomu storočí, ktoré sme sa drvili na hodiny litiky. Nebojte, bratia Česi sú na tom podobne a majú ten istý guláš izmov ako my. Tiež sa môžu chváliť takým realizmom, naturalizmom, alebo takou modernou, či symbolizmom. Skrátka nájdete tu všetko, z každého rožka troška, stačí len nazrieť do rozsiahlej českej svetovej knižnice.

To, že sa aj česká literatúra môže pýšiť prívlastkom SVETOVÁ, majú na svedomí Hašek, Čapek, Nezval ale aj iní páni, ktorých diela poznajú po celom svete. No pozor, Česi majú aj nobelovú cenu za literatúru. V roku 1984 ju získal J. Seitfert.

Úspechmi je ovenčené aj obdobie medzi dvoma svetovými vojnami. Básnici ako Jiří Wolker. J. Hora, F. Halas, prozaici Vančura, Poláček, Benešová, ale i mladšia generácia, zastúpená Havlíčkom, Benešom, ale i Hostovským sa niektorým vás určite vybavujú v pamäti.

I napriek literárnemu monopolu, ktorý aj tu na trón zasadol spolu s komunizmom sa českým bratom aj po roku 1948 darí nadviazať na rôznorodosť medzivojnovej tvorby, ktorá podnietila tých starších, ale aj novších autorov.

Samozrejme s rokom 1968 prišla aj normalizácia, vývoj umenia sa brzdil a majstri pera, nielen u nás, ale aj v Česku sa museli deliť na oficiálnych a exilových, ktorých vydávali iba za hranicami vlasti. Toto obdobie trvá až do roku 1989, kedy ako dobre vieme prišla nežná revolúcia.

Možno ste postrehli, že česká literatúra je sťaby sestrou tej našej, slovenskej. Ich príbehy sú si miestami podobné, miestami odlišné. Hádam je dobre, že sa stala našou prvou zastávkou na ceste svetom kníh…

Tak čo by ste povedali, keby sme si nabudúce pre zmenu zašli na úplne opačný koniec sveta 🙂

Tak teda o týždeň piatok Austrália, teším sa
vaša Juli 🙂

Dve silné ženy z dôb dávno minulých – spoznajte ich osudy

Rebelka a Krásna Hedviga – čo majú spoločné???

Na knihu, tak ako na život, možno nájsť kopec prirovnaní. Jedným z nich je určite aj dokonalý stroj času. To, o čo sa vedci z celého sveta usilujú celé desaťročia, taká kniha dokáže za pár sekúnd. Neveríte? Ani nemusíte. Celkom stačí, ak si zoberiete do ruky knihu a hneď ste hoc aj v roku 2153 a riešite problémy našich potomkov. A len čo tí pochopia, že môžu žiť šťastne až do smrti, knihu zavriete a zoberiete si ďalšiu, ktorá vás vezme na výlet do čias Rakúska – Uhorska, alebo hádam ešte ďalej?
Dvaja slovenskí autori vás svojimi krásnymi príbehmi ešte oveľa ďalej rozhodne vezmú . Vezmú vás do čias, keď ešte nad našou malou krajinou vládlo len Uhorsko samé, aby vás zoznámili s dvoma silnými a statočnými hrdinkami. Ak za tým tušíte nejakú ľúbostnú romancu, ktorá zasiahla do života týchto dvoch žien, nemýlite sa. No ako aj v našich časoch nebýva  cesta za šťastím vždy vystlaná ružami, nebola nimi vystlaná ani v dávnych dobách našej krajinky…

Tieto dve hrdinky s krásnymi starobylými menami Cecília a Hedviga sú z pera autorov tých najkrajších slovenských historických románov.

Cecília – dychtivá a nebojácna bojovníčka za svoju slobodu nielen na bojisku, ale aj v živote – je hrdinka románu súčasnej historickej románopisky Jany Pronskej s dosť výstižným názvom Rebelka a to len z tohto aktuálneho roku 2016.

Naproti tomu, Hedviga – taktiež statočná bojovníčka, ktorá ale vedie nerovným boj so svojím vlastným srdcom – sa stala hrdinkou autora známeho z minulého storočia Jožka Nižnánského a jeho románu Krásna Hedviga ešte z roku 1935.

V tom, že obe robia svojím drahým otcom vrásky na čele, sú tieto dve devy úplne za jedno. Hoci sú to devy súce na výdaj, ani jedna nad týmto vážnym krokom ani len nepomýšľa. Aj keby sa už patrilo nasadiť si čepiec a stať sa manželkami, či matkami, aj Cecília, aj Hedviga sú radšej slobodné ako vtáky na oblohe, ako divoké a nespútané vtáčiky. No aj do ich života príde a srdce úplne ochromí ten najväčší nepriateľ nezávislých žien – pravá láska…

Naše dve hrdinky sú si podobné nejednou vlastnosťou, no ich osud sa predsa len v niečom poriadne, ale že poriadne odlišuje. V čom? Asi za to môžu ich vyvolení, či skôr muži, ktorí si ich vyvolili 🙂 Tí sú ako dve strany jednej mince. Obidvaja sú rytieri, no jeden čestný a šľachetný hrdina svojej vlasti – presne taký, akého by sme dopriali každej šľachetnej deve. Druhý surový lúpežný rytier, ktorý aj so svojím bratom žije z lúpežných výprav, ale ak si myslíte, že nejaká lesť mu pomôže získať srdce poctivej devy, tak ste na omyle…

No a aby toho nebolo dosť, o obe naše hrdinky majú záujem aj iní muži. A tak kým Cecília so svojím rytierskym hrdinom Štefanom musia obalamutiť pomstychtivého Vavrinca, Hedviga sa radšej rýchlo zasnubuje s čestným Jánom, aby sa ochránila pred láskou k lúpežnému rytierovi Rafaelovi. No to, či sa jej to aj podarí, je už iná vec…

Ak chcete vedieť ako sa Cecília na zlosť svojho muža do boja s Turkami dostala a zároveň by vás zaujímalo ako sa krásnej Hedvige podarilo odolávať láske lúpežného rytiera, začítajte sa do historických románov Jany Pronskej a Jozefa Nižnánskeho. 255 strán Rebelky a 230 strán Krásnej Hedvigy za tieto dva jedinečné príbehy rozhodne stoja.

Veselú prechádzku do dávnej minulosti
praje Juli  🙂

Príbeh sladkého víťazstva – skutočnej čerešničky na torte…

Začať nie je ľahké…

…viem to aj podľa seba, takže je mi dôverne známe, keď sa niekto ku knihe niet a niet nijako prinútiť. Hoci som svoju prvú knihu prečítala už pred rokmi, cesta ku nej nebola vôbec jahoda, ani malina, no čerešnička na torte to rozhodne bola. Veď posúďte sami…

Odmalička som žila medzi knihami. Doma – v detskej, i v ostatných izbách – ich bolo viac než dosť, podľa čoho usudzujem, že lásku ku knihám mi dali do vienka rodičia. No a s knižkami som sa stretávala aj u jednej, či druhej starkej. Obe mali také veľké knihovníčky (nie zasa až také veľké miestnosti plné kníh od dlážky až po strop, ale také normálne skrinky, ktoré asi kedysi dávno boli v móde) a v nich toľko kníh, že som sa nestačila ani len čudovať.

A tak mi vôbec nič nebránilo, aby som sa začítala do tej hŕby kníh vôkol seba, len čo som poznala všetky písmenká abecedy, vedela ich spájať v slová a z nich zase vyčariť akýmsi zázrakom vety. Mohla, a predsa som sa do našich knižných pokladov nezahryzla.

Áno, áno, vo svojich ôsmich rokoch by som asi ťažko pochopila taký Chrám Matky Božej v Paríži od Victora Huga, poviete si. No predsa len, mala som poruke množstvo kníh, ktoré by môj rozum v naivnom závoji mohol chápať, a predsa. Desiatky detských kníh zostalo u nás na polici a hľadeli na mňa smutne, vyčítavo, ja som však za to nemohla, naozaj…

Chcela som, no nemohla. Neveríte? Tak čo poviete na to, že vždy, keď som si nejakú knihu vzala do svojich detských rúk a strčila som do nej svoj zvedavý detský nos, nedočítala som ju. Alebo aspoň sa mi to z nejakých príčin nepodarilo…

Možno ma nebavila, možno ma nezaujal jej dej, alebo sa mi nepáčili jej postavy, či skôr ich konanie, alebo, alebo… alebo som nebola len dosť vytrvalá, že som nevyčkala ani na jej koniec a odložila som ju späť, na poličku. Na môj vtedajší čitateľský vkus to trvalo príliš dlho a každá kniha mala príliš veľa strán, že som si radšej zapla telku a pozrela si svoju rozprávku, či svoj seriál. A kniha zostala na poličke, nie jedna, ale vari hneď aj desať…

Až raz, mohla som mať asi tak trinásť či štrnásť, na mňa z police kuká výnimočná kniha. Bola už staršieho dáta, čo mi bol hneď jasné z jej ošumelého obalu. Bola dosť hrubá (pamätám si, že mala vyše 400 strán, alebo ich bolo až vyše 600? Neviem). Meno tureckého autora s zvláštnym menom Resat Nuri Guntekin mi síce nič nehovorilo, ale o to viac moje romantické srdce zaujal jej názov Krutá láska.

Zobrala som si ju teba, hoci som nevedela, či sa dopracujem až ku koncu. Dopracovala som sa a prvý raz v živote som knihu, ktorú som začala čítať, aj dočítala. Bol to skvelý pocit, sladké víťazstvo nad mojou lenivosťou – skutočná čerešnička na torte.

Môžete to skúsiť aj vy! Stačí len prekonať nechuť a pustiť sa do knihy, ktorá vás záujme svojím názvom a získa si vaše srdce na prvý pohľad…

A vy knihomoli viete presne o čom hovorím, ak poviem, že prvá dočítaná kniha je láska na celý život, láska, čo vás privádza k ďalším a ďalším skvelým príbehom.,..

Lahodný pôžitok z knihy, nielen z tej prvej
praje Juli 🙂