Päť v jednej…

Je milá, láskavá, dobrosrdečná, nežná, prajná. Vždy ochotná pomôcť, hoci ona sama už potrebuje našu pomoc. Hrá sa s nami do sýtosti a rozpráva nám príbehy zo svojej mladých čias.

Presne ako v toľkokrát videnom filme 🙂

Jej očami ju vidíme ako malé dievčatko, čo sa hrá. O chvíľu je zasa dospievajúce dievča, čo miluje. Stáva sa ženou bez muža. Až nakoniec je z nej matka, čo bojuje o šťastie svojho dieťaťa.

Vidíme babičku, ktorou sa stala. Usadí si nás vôkol seba do trávy. Okolo nás šumí les a povetrím sa nesú zvuky lesnej zveri, čo si tiež prišli vypočuť ten príbeh. Každému zo svojej zásterky dá červené jabĺčko, pohladí naše hlávky a my uprene hľadíme na jej starú vráskavú tvár. Sedíme tíško ani myšky a čakáme, kedy začne rozprávať 🙂

Presne tak sa cítite, len čo otvoríte slávnu knihu Boženy Němcovej Babička (1965), ktorú som našla ako inak v knižnici svojej starkej. Čarovný folklór, magická príroda, krásne obrady počas celého roka, úcta k rodičom  či pánom, silná viera v Boha ale aj v silu prírody, to a ešte oveľa viac je čarovná Babička.

Aj povinné a nanútené môže byť krásne a jedinečné

Už je mi jasné prečo priamo v knihe svieti poznámka že román je schválený ako základné čítanie pre ôsmy ročník a tak sa stal neodmysliteľnou súčasťou školských lavíc. Němcová totiž odhaľuje deckám ten krásny a čistý magický život minulosti, ktorý sa k nám už viac nevráti.

Ukázala deckám život, akým sa žilo kedysi. Ťažký, no i radostný život ako ho poznali ešte i naši starí otcovia a staré mamy v samom lone panenskej prírody. Kadečo sa o ňom už popísalo a kadečo sa o ňom ešte popíše, no aj ja chcem prispieť svojou troškou do mlyna 🙂

Chcem napísať príbeh ženy. Ženy, čo žila hádam pred sto rokmi. Ženy, ktorej samá autorka dala rôzne mená a rôzny vek. Obyčajnej dedinskej ženy, ktorá milovala rodičov, muža i deti. Ženy z prostého ľudu, ktorej osud mohol byť pokojne osudom ktorejkľovek inej ženy po slnkom.

Život sa začína detstvom, no ja paradoxne začnem tam, kde sa končí, starobou. Začnem Babičkou, ktorá stojí na začiatku i na konci každého príbehu, čo vychádza z jej ust. Na staré kolená odpúšťa svoj milovaný domov, aby spoznala a vychovávala svojej vnúčaťa a tiež sa s nimi podelila o trpký príbeh svojej lásky.

Detstvo v Babičkinom údolí muselo byť priam nádherné 🙂

Rozpráva nám o Adelke, svojej najmladšej vnučke a stáva sa ňou. Aj ona sa kedysi hrávala a učila sa priamo zo zázrakov prírody. Je najmladšia a chráni si ju ako ružový púčik. Starenke neunikne, keď sa jej zapáči malý šuhajko z hory a rozochvie sa jej srdiečko.  Veď aj ona bola len malým dievčatkom, keď svojmu šuhajkovi dala svoje malé srdiečko 🙂

So svojou vlastnou dcérou prežíva trpkú bolesť. Tá si kvôli službe pri šľachte svojho muža väčšinu roka ani nevidí. Do jej náruče príde vždy len na leto, keď sa do zámku vracia aj pani kňažná. Zvyšok roka sa musí zaobísť bez neho sťa jej mater, ktorá ako mladá vdovica sama vychovala tri deti.

Vznešená pani tanec poddaným nezakazovala

Aj samotná pani kňažná, verná priateľka našej babičky, má svoje veľké trápenie. Jej chovanica ťažko ochorie a nik jej nevie pomôcť. Musí prísť babička, ženička z prostého ľudu, aby prišla na jej horko-sladké tajomstvo a vznešenej panej otvorila oči 🙂

Malé dievčatko, čo len začína ľúbiť, žena, čo sa musí deliť o svojho muža s krutou službou a matka, čo sa strachuje o milované dieťa. Chýba tu už len veľká a čistá láska, ktorej bráni nejedna prekážka. Bez veľkej dedinskej lásky, čo starenke pripomína tú jej, by to v tomto ľudovom románe ani nešlo.

Bez veľkej lásky a veľkého trápenia to nejde

Nad chudobnou krčmarskou dievkou a jej parobkom sa zmráka.  Žiarlivosť druhých sa stáva ich prekliatym a odsudzuje ich na dlhoročnú odluku. On sa bráni ako len vie, no i tak sa stáva regrútom a ju necháva samú, odpustenú bez kúska nádeje na spoločné šťastie.

Babičke ich zničené šťastie láme staré srdce. I za jej čias vlasť dievkam brala milovaných šuhajov. I jej zobrali šťastie a hoci ho potom vrátili, bolo to len na krátky čas. S mladou Kristou prežíva žiaľ i bolesť, no láskavá starenka to nemení nechať len tak.

Päť žien rôzneho veku v jedinej babičke – ženičke z prostého ľudu. Aj takto by sa dal zhrnúť román Boženy Němcovej jednou vetou. Bohatý folklór, ktorý kedysi prekvital u našich susedov, tento príbeh len nádherne dopĺňa.

Okrem knihy a filmu možno v Babičkinom údolí obdivovať aj túto sochu 🙂

Je mesiac október – mesiac úcty k starším. Ak sa chcete dozvedieť aký krásny, no ťažký bol ich život na slovenských či českých dedinách, táto stará česká klasika je presne pre vás.

Do jej čítania sa nútiť nemusíte

Vaša Juli 🙂

Severská loď na rozbúrenom mori :-)

Je to krajina snov, mojich snov. Dostať sa tam je ako lúskať ten najtvrdší oriešok na svete. I keď sa mi podarilo dostať do tesnej blízkosti jej hraníc, či vidieť aspoň kúsok z jej vôd, na jej územie moja noha ešte nevkročila.

Aj takúto nádheru môžete vidieť z jej brehov 🙂

Je to krajina tisícich jazier, aspoň tak to o nej hovoria. Krajina, z ktorých brehov vidieť jednu z najkrajších zvláštností sveta i vesmíru. Z jej brehov totiž vidno polárnu žiaru a nejeden našinec sa ta vyberie, len aby tento úžasný zázrak prírody videl na vlastné oči 🙂

Vikingovia, tí bojovní Vikingovia by mali z neho radosť, povedala som si asi tak pred rokom. Vtedy som totiž dočítala knihu Egypťan Sinuhe z pera ich  potomka. O slávnej škandinávskej kultúre, keď obávaný Viknig brázdil severné moria a vyvolával strach v krajinách starej Európy síce nie je, no i tak by mali byť títo mohutní kormidelníci na čo hrdí 🙂

Už asi viac menej tušíte, aký naberieme smer. Bude to sever Európy, ten magický polostrov navrchu, z ktorého vychádzajú tie skvelé mrazivé detektívky, čo jednoducho musíte milovať 🙂

No povedzte, neoplatí sa tam vycestovať??? Odhaľme dnes aspoň Príbeh jej knihy…

Bude to Fínsko a jeho škandinávsky Príbeh knihy 🙂

A keď už je to krajina obávaných mužov a žien zo severu, urobme to ich spôsobom a poďme dobývať tú nedobytnú pevnosť fínskeho Príbehu knihy, ktorú až do 16. storočia bránia iba ústna ľudová slovesnosť a folklór.

Folklórna pevnosť večne živá

Severania do tylu posielajú hlavne námety z predkresťanského obdobia, kde využívajú hojne aliterácie spolu s opakovaním. No tu krásne vidieť ich  bratskú lásku, keď nepohrdnú ani textami po švédsky, či dokonca zalovia aj v úplne cudzích vodách latinčiny.

Vlastný jazyk pre národ je ako dobrá dračia loď, bez nej sa vo svetových vodách na večné veky strácame

Každý národ chce mať to svoje, aby sa mohol brániť pred cudzím. Fín výnimkou nie je. Stavia loď svojho jazyka tak tvrdo, že ju nakoniec aj má. Postará sa o ňu biskup z Turku Mikael Agricola, ktorý už v rokoch 1537 až 1543 vydáva prvý fínsky šlabikár. Keď sa mu máli, vydá ešte v roku 1548 aj do fínčiny preložený Nový zákon 🙂

Vedecký záujem o národný jazyk a folklór rastie a konečne sa môže ísť dobýjať. Inak by Viking ani Vikingom nebol. Tentoraz si kormidlo lode do rúk vezme kapitán Príbehu fínskej knihy Porthan so svojimi dvoma veslármi Runebergom a Lonnrotom. A aby misia z pamäti fínskych bojovníkov a bojovníčok nikdy nevymizla, druhý menovaný na podklade karelských piesní píše aj národný epos Kalevala 🙂

Na tohto pána Fínsko len tak ľahko nezabudne – Aleksis Kivi 🙂

Boli to veru udatní bojovníci, bojovníci – kormidelníci fínskeho pera. Pripravili mu pôdu a na vlnách škandinávskych vôd sa pohojdal aj prvý skutočne významný po fínsky píšuci autor. Je to priam admirál vinkingskej literárnej lode a jeho meno je Aleksis Kivi. Román Sedem bratov ho okamžite pasuje za zakladateľa fínskeho realizmu.

Silné vetry z juhu

Keď sa vo vodách severu lámu storočia, nielen ľady, dujú z juhu silné nové vetry. Kormidelníci to nemajú ľahké a musia sa s nimi popasovať. Silné vetry ich však rozdelia.

Básnik Leino s prozaikmi Linnankoskim a Sillanpääm sa dajú zvábiť zdanlivo nežnejším novoromantizmom. Sú tu však aj takí, čo sa nechajú uniesť a strhnúť drsnejším kritickým realizmom. Prečítajte si Kianta s Lassilom a presvedčte sa na vlastne oči…

Prišli však 20. roky 20. storočia a na palubu fínskej literárnej severanky vtrhla významná literárna skupina, aby ešte viac rozdúchala vetry svojím večným ohňom. Nazývali sa tak symbolicky že Nositelia ohňa a mali čo dočinenia s expresionizmom. Okrem poetky Katry Valovej sa teraz kormidla statočne chytá aj nám dobre známy Nositeľ Ohňa Waltari 🙂

Ticho po búrke – aj tak by sa dalo nazvať obdobie po druhej svetovej vojne. Na fínsku loď sa nalodí tradičný realizmus Linnu, avšak v jej podpalubí určite so založenými rukami nesedia ani také moderné, či experimentálne postupy Meriho.

Viking je Viking, darmo

Pokoj len na istý čas

V dnešných dňoch je to už o čosi pokojnejšie. Fínska literárna severanka sa už tak búrlivo nekolíše. Bezpečne pláva do prístavu, aby mohla sledovať to, čo ju momentálne fascinuje azda najviac. Po všetkých tých námorných bitkách na rozbúrenom mori, kde aj vetry z juhu môžu narobiť riadnu kuca pacu, sa teraz venuje hlavne domovu. Metská tematika a generačná výpoveď, to sú dnes vlnky, čo ju v severských vodách jemne kolíšu 🙂

Zdá sa Vám to príliš divoké? Nuž Viking je Viking a Viking bol už odjakživa poriadne divoký. Bol to obávaný divoký búrlivák, ktorý si nikdy nedal skákať po hlave. Jeho kniha je presne taká istá.

Je búrlivá, je divoká a aj keď ju momentálne hojdajú mierne vlnky Fínskeho zálivu, nikdy nie je nič isté. Presne tie dnešné nežné vlnky sa už zajtra môžu premeniť v ten najdivokejší tajfún 🙂

Nechajte sa uniesť jesennou krajinou tisícich jazier 🙂

Radšej chytro preč, chytro do bezpečia, skôr než nás tá fínska tsunami strhne. Hoci aj tu je more búrlivé viac než dosť, predsa len to má k európskej kultúre o čosi bližšie. Spôsoby majú o čosi jemnejšie, vína dostupnejšie a módnych guru tam nájdete na každom kroku.

No ani dve staré dámy nie sú zárukou ospalej a nudnej minulosti.

Tešte sa na známu neznámu

Vaša Juli 🙂

Milovaná i nenávidená

Krásavica na Dunaji v plnej svojej kráse 🙂

Volajú ju aj Krásavica na Dunaji a ona ňou fakt aj je. Moje oči ju ako Krásavicu na Dunaji vnímajú už pekných dvanásť rokov. Vtedy som na jej územie vstúpila po prvý raz a začala som ju vnímať ako jej dočasná obyvateľka 🙂

Dovtedy to bolo mestečko celkom vzdialené, nikdy predtým nepoznané. Som z malého mestečka, oveľa menšieho akým Krásavica na Dunaji je. Moje skromné a krátkodobé návštevy jej končín by sa mohli zrátať na prstoch jednej ruky. Bola to len neznáma deva s majestátnym hradom uprostred, v ktorej som mala zrazu prebývať a študovať.

Štyri roky v živote človeka ubehnú ako voda a zrazu tá neznáma slovenská deva pre vás tak veľa znamená. Neľúbite ju preto, že na hlave nosí pyšnú korunu a v jej útrobách sa rozhoduje aj o vašom živote. Už ju neberiete len ako jedno škaredé mesto, kde je celá kopa škaredých budov, málo miesta na parkovanie a kde sú dopravné zápchy na dennom poriadku.

Bola to pre mňa len neznáma slovenská deva s korunkou na hlave

Za tie roky čo tam študujete máte čas porozhliadať sa. Zrazu objavíte miesta, o akých by ste nikdy nepovedali, že ich Krásavica na Dunaji môže ukrývať. Túlate sa uličkami Starého mesta, či len tak kráčate nábrežím Dunaja. Vyberiete sa do lesa, či na krátku prechádzku do predtým neobjavených zákutí vášho blízkeho okolia a zrazu máte pocit, že študujete v jednom celkom romantickom meste 🙂

Bratislavu som si fakt zamilovala. Ukázala mi svoju najkrajšiu tvár a ja sa do nej vždy rada vraciam, aby som svoje spomienky prežila opäť a opäť.

Keď som sa musela lúčiť, nebolo mi všetko jedno. Okrem priateľov a dobrých ľudí som musela zanechať aj mestečko, čo sa mi dostalo hlboko pod kožu. Vtedy ma úprimne potešil jeden milý darček na rozlúčku. Bola to kniha od Igora Janotu Legendy a mýty zo starej Bratislavy (2008, 145 strán).

Táto super kniha mi dlhé roky ležala na poličke

Priznám sa úprimne, dlho mi ležala na polici, no raz keď som upratovala, vzala som si ju do rúk. V tej chvíli sa mi čosi pohlo v hrudi. Legendy a mýty mám rada od malička, Krásavicu na Dunaji od strednej školy považujem za jedno z mojich obľúbených miest. Lepšie spojenie si ani neviem predstaviť. Prečo sa teda nezačítať a opäť neobjaviť dávny kus histórie slávneho mestečka?

A veru som sa do týchto krátkych príbehov začítala a naozaj. Zažila som niečo podobné ako aj Laco v Bratislave, keď sa stal súčasťou dejín bratislavského hradu. I ja som sa v priebehu pár dní, čo som tie dávne príbehy čítala, stávala prirodzenou súčasťou tohto slávneho malého veľkomesta 🙂

Sťa nejaký pútnik času som sa vrátila do prastarých čias a spoznala som dávneho hradného ducha, čo zachránil šťastie dvoch mladých ľudí. Viem na čo slúžila dávna chodba pod Dunajom, či ako Devínska hradná pani vykúpila svojho milovaného muža z tureckého otroctvá.

Viem, čo za svetlo svietilo kedysi večer čo večer v starej židovskej synagóge i to, kto strašieval v radnej sieni. Ako sa alchymista z Bratislavy dostal k svojmu pokladu, či ako sa vodník z Dunaja stal majetným pánom, no i o krutom osudu líšky a zajaca , čo sa naháňajú v lesoch neďaleko hlavného mesta, o tom všetkom sa dočítate na stránkach tejto úžasnej knihy 🙂

Aj takto vyzerala stará Bratislava 🙂

Ak sa povie Bratislava, je počuť len dva hlasy. Tých, čo starý Prešporok milujú a narodili sa v ňom a tých, čo ho nenávidia. Hoci v ňom žijú celé veky, stále pre ich oči zostáva len jedno veľké, škaredé a špinavé mesto. Na internete nájdete celú kopu vtipov o „Láske“ medzi Bratislavčanmi a zvyškom Slovenska.

Je to len pár dní, čo som zachytila anketu či by Bratislava mala byť samostatným štátom. Výsledok bol pre mňa šokom. Fakt, že každý by chcel mať to svoje sa tu nepotvrdil ani zďaleka. Nepotvrdilo sa ani to, že ľudia nechcú dožičiť slobodu tomu druhému 🙂

Samotní Bratislavčania by svoj vlastný štát nechceli ani za svet, no zato zvyšok Slovenska, najmä jeho východná časť, by sa záťaže nášho hlavného mesta najradšej zbavilo a doprialo mu slobodu, po ktorej však netúži 🙂

Ja som asi taký slovenský unikát. Hoci som sa v Blave nenarodila a ani neprežila tam značnú čas svojho života, nenávidieť ju predsa len nemôžem. Mám tam kopec priateľov a ešte viac krásnych spomienok na miesta, čo mám hlboko v srdci.

Za tie roky si ju buď obľúbite alebo znenávidíte 🙂

Rozhodnúť sa medzi láskou a nenávisťou pomôže aj Janotová knižka Legendy a mýty zo starej Bratislavy, lebo darmo je. Ak chceme niečo milovať či niečo nenávidieť,  nemalo by to byť pre nás španielskou dedinou…

Nebojte sa spoznať Krásavicu na Dunaji

Vaša Juli 🙂

Ako knihu na zimu neodložiť tak ako letné šaty?

Je jesenný čas, slnko na oblohe sa nezdrží viac. Jeho čas sa neúprosne skracuje, čoraz skoršie zapadá za slovenské kopce a tmavá noc? Deň od dňa je ku nám bližšie a bližšie.

Nádherný poetický a predsa s jednou chybičkou krásy 🙂

Znie to tak trochu poeticky a ono to tak trochu poetické aj je, hlavne pre romantické duše, čo majú radi noc tak ako aj ja. Milujem tmu, hviezdy a pohľad na ne. Ľúbim aj mrazivú tmu, keď z neba padajú snehové vločky a ja sa vznášam ako v nebi. To môžem 🙂

No ako to už na tom svete býva, všetko krásne má svoju odvrátenú tvár a ani tá najkrajšia tma nie je žiadnou výnimku. Horšie sa čítajú knihy a pri dobrej knihe sa kazia oči.

Už to nie je len problém našich milovaných starkých, ktorí nám kedysi pri nočnej lampičke čítali rozprávky na dobrú noc a koľkokrát bez okuliarov. Týka sa to aj nás, či už nosíme okuliare alebo nie.

Možno to poznáte aj vy. Večer pred spaním si chcete prečítať ešte zopár strán z vašej knihy, lebo cez deň nemáte kedy a zrazu riešite, že vaše oči sú už unavené a písmená v knihe nie tak zaostrené ako za bieleho dňa. Navyše na svete nie ste sami a zapálené svetlo môže rušiť vášho miláčika. A keď už na to príde, druhý deň je pracovný a vy by ste sa mali vyspať, aby ste do práce prišli čerstvý a plný energie.

Zvážite to a zrazu zistíte, že sa vám čítať ani veľmi nechce. Len čo si pomyslíte na zajtrajší deň v práci, vaše srdce nie je ani také ťažké, keď odkladáte knihu na nočný stolík. Budem čítať zajtra večer, sľúbite si, hoci dobre viete, že sa na ďalší deň rovnaká situácia s najväčšou pravdepodobnosťou zopakuje a to samozrejme nechcete 🙂

Kedysi to bola jediná lampička v dome

Kedysi ešte za dávnych čias by ste s týmto problém ani nemali. Nepoznali by ste ho. Vtedy sa knihy čítali výhradne večer za jasného svitu sviečky. Neraz sa pri veľkom stole stretla celá rodina, sviečka v strede im osvetľovala stránky a oni veselo čítali svoje milované príbehy a oči? Tie mali zdravé až do neskorej staroby.

Kedysi však neboli počítače a televízie, ktoré či chceme alebo nie kazia oči. A možno ich práve výdobytky modernej doby kazia ešte viac ako večerné čítanie  dobrej knihy pred spaním, ktorého sa netreba vzdať ani v jednom ročnom období 🙂

Lenže ako na to???

Ráno je lepšie čítanie ako večer

Mať pohodové ráno s knihou v ruke je luxus, ktorý si zaslúžite 🙂

Viem, viem, pre mnohých je to luxus, ktorý si nemôžu dovoliť. Ale ak to čo i len trošku ide, ten luxus si určite doprajte. Rána sú hektické ako máločo, ale ak sa vzdáte desiatich – pätnástich minútach milovaného spánku, verte neverte stojí to za to. Skvelé to naštartuje deň  🙂

Ja si vždy rada pristanem aj o dve hodiny skôr a než sa pustím do nejakej roboty, prečítam si zopár strán. Niekedy mi to vyjde viac, inokedy je času menej, to je prirodzené. Možno je to výhoda, keďže som doma, môžem si to dovoliť, ale niečo na tom bude. Skúste to a uvidíte, či aj vám potom pôjde práca od ruky ako mne.

Dobrá lampa vždy zaváži

Bez dobrej sviečky v strede by naši predkovia neprečítali za tmy tak veľa kníh. Dnes je to lampa, ktorá osvetľuje stránky našich príbehov. Nerobte zo seba hrdinu, nekazte si oči pre nič za nič a kúpte si jednu na večerné čítanie.

Aby ste si oči šetrili, na dobrej lampičke nešetrite 🙂

Platí to aj keď izbu máte veľmi dobre osvetlenú. Svetla pri dobrej knihe nikdy nie je dosť a ak čítate pre radosť, myslite na budúcnosť. Knihy vás budú baviť vždy, neoplatí sa vyčerpať si oči už teraz. Len neurobte tú istú chybu, čo aj ja a vždy majte poruke funkčnú žiarovku 🙂

Choďte do druhej izby

Od malička som si pred spaním vždy rada čítala, nikdy som však izbu sama pre seba nemala. Vždy som sa o ňu delila a keďže nerada pre svoju vášeň niekoho ruším, riešim to celkom jednoducho.

Odchádzam do druhej izby, kde si zapálim svetlo, svoju lampičku a pred spaním sa ešte na pár minút ponorím do sveta svojich hrdinov bez toho, aby som svojich najbližších rušila 🙂

Čítajte spolu

Že je to síce veľmi pekná predstava, ale nereálna, lebo vy nemáte KAM ísť večer čítať? A čítať pri polovičke, to je des a hrôza, pretože ho to ruší? Tento navonok zložitý problém má veľmi jednoduché riešenie. Naučte ho alebo ju na knihy.

Stačí mu alebo jej kúpi niečo, čo ho/ju záujme a máte to. Jednak tak dokážete, že viete aký má vkus a jednak skvelá kniha v rukách vašej polovičky ručí za to, že už nikdy viac nebudete počuť to šomravé – Zhasni už to svetlo.

Umenie vedieť, kedy prichádza jeho čas 🙂

Nebuďte ráno ako neprebudení

To je večná dilema čítania pred spaním. Ak ste už vyriešili, či večer čítať alebo nie, začnete riešiť dokedy. Nikto predsa nechce prísť do práce nevyspatý a kvalitný spánok je pre každého z nás dôležitý, či už to je klasických osem hodín, viac alebo menej.

Unavené oči sú dobrým signálom od tela, kedy je treba spať. Ten správny čas tiež je keď jednu vetu čítajte viac ráz a dej už vôbec nevnímate. No mne sa osvedčila aj presná hodina, kedy mám končiť. Vtedy presne viem, že treba zavrieť knihu a ísť si trochu posnívať s hlavou na vankúši…

Ako teda knihu na zimu neodkladať tak ako letné oblečenie?

Neodkladajte knihu na zimu ako tieto šaty 🙂

Najväčší luxus vášnivého čitateľa je môcť si prečítať pár stránok ráno a naštartovať sa do celého dňa. Ak to nejde, na lampičke nešetrite, vaše oči sa vám odvďačia poslušnosťou v starobe. Ostatných nerušte, radšej im dobrú knihu kupujte. A ak poznáte svoje telo, potom poznáte aj čas kedy knihu odložiť na nočný stolík 🙂

Na zimu ju však neodkladajte

Vaša Juli 🙂

(Ne)vítaná spoločnosť opačného pohlavia :-)

Ach, tá šľachta. Žijú si životom, akým si žijú, vystrájajú si hlúposti jedna radosť, užívajú si plnými dúškami a tí mladší tým starším neraz spôsobia nejednu vrásku na čele. Nečudo, že keď príde na psa mráz a zjaví sa na ich bezstarostnej ceste nejaký malér, kam z konope nevedia 🙂

Dnes sú už iní, ale kedysi to bolo niekde aj poriadne divoké 🙂

Dajme tomu, že dnešní šľachtici a šľachtičné sú už iní, akýsi zodpovednejší, no kedysi to bolo poriadne divoké. Stačí si len dopriať pár historických románov, začítať sa do niektorých ľúbostných zápletiek a nepochybne mi dáte za pravdu.

Tento príbeh hovorí sám za seba. Veď posúďte sami. Tri devy a traja páni z vyššej spoločnosti sa niekedy na prelome 19. a 20. storočia vyberú ukryť na tajomný strašidelný hrad bez toho, aby čo i len tušili, že vo svojom novom domove budú mať celý rok nevítanú spoločnosť  opačného pohlavia 🙂

Čo len z tejto viac než komickej situácie môže vzniknúť rozpráva príbeh Juliany Grayovej s trochu dlhším názvom Vojvoda v láske nikdy neustúpi (ang. A Duke Never Yields, 2013, u nás 2015, 288 strán). Je vtipný, zábavný, svieži a miestami aj trochu pikantný.

Historicky románik, pri ktorom sa nasmejete ako už dávno nie 🙂

Odohráva sa na talianskom vidieku, na tajuplnom hrade, kam smerujú dve skupiny. Chcú tu študovať, teda aspoň to tak pred svetom tvrdia. Niekedy nás však život núti klamať a pravdu o sebe jakživ nezradiť.

Dve sestry so sesternicou sa snažia ukryť pred despotickým manželom jednej z nich. Potrebujú dobrý úkryt, aby ich nikto nikdy nenašiel a keď naďabia na inzerát, ktorý ponúka ubytovanie na opustenom hrade v Toskánsku, neváhajú ani sekundu. Najradšej by o mužoch za ten rok ani len nepočuli, no čo čert nechce, osud má s nimi iné plány…

Podobná situácia bola aj v rodine jedného mladého vojvodu. Keďže sa mu starý otec vyhrážal niečím takým odporným ako manželstvom, pristane na radu vlastného uja, ktorý je mimochodom asi v jeho veku, vezme svojho mladšieho brata a všetci traja sa na celý rok stratia zo vznešenej spoločnosti. A ako inak, útočiskom sa im stane opustený hrad niekde v Toskánsku.

Traja muži a tri ženy sa stretnú v nádhernom Toskánsku…

Traja muži a tri ženy sa stretnú už na ceste. Už na nej nie je núdza o komické situácie. Jeden pár sa na smrť poháda, druhý rozdúcha plameň svojej starej lásky a ten tretí? Nuž ten tretí sa privádza rovno do šialenstva, z ktorého sa pomaly ale isto rodí čoraz väčšmi silnujúca búrka vášne 🙂

Cesta sa však jedného krásneho dňa skončí a oni zistia, ako búdu na seba ušili. Smerujú totiž na jeden a ten istý hrad a ani jedni ani druhí sa nechcú tohto výhodného obydlia za nič na svete vzdať. Hádky nemajú konca kraja a môže ich ukončiť iba stávka o to, ktoré pohlavie je slabšie 🙂

Je to iba jedno jediné pravidlo. Ak niekoho prichytia, ako zvádza dakoho z opačného pohlavia, bude si musieť aj so svojimi spoločníkmi zbaliť svojich päť slivák a útočisko hradu raz a navždy odpustiť

Boj o tajomný toskánsky hrad sa začína 🙂

Zhýralý Lord Walligford a jeho pôvabná pokušiteľka mladá Abigail, ktorá o sebe nebojácne vyhlasuje, že sa nikdy nevydá a bude mať iba milencov, ešte netušia, že udržať poriadok na starom hrade bude mimoriadne namáhavé 🙂

Netušia ani to, že svojím večným súperením jeden druhého navždy zmenia. Večný casanova vojvoda sa panny, ktorá sa mu núka ako nad zlatom podnose, rozhodne ani len nedotknúť, kým sa zaňho nevydá. A ani ho veľmi nezaujíma, že jeho nekonvenčná divožienka sa vydávať vôbec nechce 🙂

Zmení jej názor jeho hlboká láska a vášeň, čo ju čoraz väčšmi spaľuje? A čo kliatba, ktorá visí nad toskánskym hradom a ktorú môže zlomiť len oddaná a verná láska?

Pri čítaní románu Vojvoda v láske nikdy neustúpi som sa nasmiala tak ako už dávno nie. Nebýva veru zvykom, že historický príbeh je až taký komický, napísaný až s takou dávkou humoru.

Drobné mužsko-ženské súboje sú tým ozajstným korením tohto gulášu 🙂

Moja menovkyňa namiešala priam famóznu zmes štipľavého humoru, tajomného príbehu, vtipných rozhovoroch a jemne pikantných vášnivých scén. No mohla by sa snažiť, ako len chcela, nebyť toho delikatného korenia mužsko-ženských súbojov, nikdy by nebol tento toskánsky guláš taký chutný, aký je.

Skvelú zábavu

Vaša Juli 🙂

Dáma s veľkým ženským srdcom

Dni sa skracujú a noci citeľne predlžujú.

Máme krásnu jeseň, čas prečítať s našimi starkými nejakú peknú knihu 🙂

Čo už, užili sme si. Leto na tento rok svoju kapitolu dopísalo a pero podalo farebnej jesene. Zrazu je zo septembra október – mesiac úcty k starším a šedinám vôbec. Patrilo by sa teda vykročiť do minulosti a trošku sa tam porozhliadať 🙂

Možno by sa tam našiel aj nejaký človiečik, ktorému by sa zišlo poďakovať.

Táto dáma takým človiečikom rozhodne je. Jej meno sa omieľa na hodinách literatúry a to nielen na stredných školách a gymnáziách, ale aj na tých základných. Ak by ste si ju teraz chceli narýchlo nájsť v poznámkach, tak ju určite nájdete v realizme, konkrétne v jeho prvej vlne.

Aj ju totiž predstavuje naša Terézia Vansová.

Spisovateľka, redaktorka, poetka, dramatička, prekladateľka, dialektologička, či organizátorka kultúrneho života – to všetko zvládala. Narodila sa 18.4.1857 v Zvolenskej Slatine a zomiera 10.10.1942 v Banskej Bystrici.

Tereza Vansová ako starenka

Pochádza z rodiny evanjelického farára.

Chodila do dievčenskej školy v Banskej Bystrici a v Rimavskej sobote. Značný vplyv na jej osobnosť malo aj najbližšie rodinné prostredie. Jej veľký deň prišiel v roku 1875, kedy sa vydáva do Lomničky za evanjelického farára Jana Vansu 🙂

V tomto istom roku aj debutuje.

Píše po nemecky prózu i verše, v ktorých reaguje na smrť svojho malého syna. V roku 1882 sa rodina sťahuje na Pílu, kde sa Vansová púšťa do aktívnej spisovateľskej a organizátorskej práce. Napokon sa ocitá v Banskej Bystrici, kde sa po manželovej samovražde (1922) ocitá v existenčných ťažkostiach.

Ako spisovateľku ju vyznačuje žánrová rozmanitosť.

Po prvotných črtách či humoreskách sa pokúša o dramatickú tvorbu. Časopisecky publikuje svoju „činohru pre deti“ Potopa (1886), „veľkosvetskú komédiu“ V salóne speváčky (1889), či drámu z dedinského prostredia Svedomie (1897).

Sirota Podhradských – prvý slovenský román pre ženy 🙂

Jej tvorba je spojením raného realizmu s idealizujúcimi prvkami.

Krásne to vidno v jej novele Obete márnomyseľnosti (1890), no najmä nám babám v dobre známom románe Sirota Podhradských (1889), ktorý sa považuje za prvý slovenský ženský román. Vansová sa svojím čitateľkám snaží priniesť prózu, ktorá by konkurovala obľúbenému nemeckému a maďarskému ženskému čítaniu 🙂

Vo svojich textoch prináša samé pikantné témy.

Nájdeme tam rozvrátené manželstvá, neveru, nemanželské deti, či vraždy (napr. román Kliatba z roku 1926), nemoralizuje, práve naopak. Potláča i národnú angažovanosť v prospech dobrodružného deja.

Dodnes obľúbeným čítaním sú jej krátke prózy.

Nové šatočky, Julkin prvý bál, Prsteň, Milka mašamódkou, Ohlášky, Púť za šťastím – takmer verne etnograficky zachytávajú oblečenie, bývanie, stolovanie i spôsob života dedinskej inteligencie konca 19. storočia.

Jej obsiahle životopisné diela o najbližších majú význam dodnes.

O Matke (1900) a Môj muž (1926) – časopisecký publikované spisy na pokračovanie sa ešte i dnes využívajú na štúdium kúlturnohistorického života v druhej polovici 19. storočia.

Významná je aj jej práca pre Dennicu.

Tento časopis pre ženy vyprofilovala na tolerantné, rozdielnym názorom prístupné periodikum, čím význačne prispela k nástupu slovenskej moderny 🙂

No povedzte, máme jej byť za čo vďačné, alebo nie?

Keď sa povie meno Terézie Vansovej nevybaví sa mi len prvá vlna slovenského realizmu, ktorú som sa drvila na matury a potom i na štátnice. Terézia Vansová má pre mňa ako pre devu spod Tatier oveľa hlbší význam. Je to jej Dennica, ktorá otvárala naším pra-mamám kultúrny život i svet.

Tento mesiac je ich, venujme im svoj čas…….. Veď čas s nimi je taký vzácny

Hlavne je to však Sirota Podhradských , jej prvý slovenský román, ktorý venovala práve ženám 🙂

Máme október – mesiac úcty k starším. Mesiac lásky k tým, ktorým vďačíme za to, že sme. Venujme ho práve týmto láskyplným ľudom, ktorí nám dávajú tak veľa. Krásne by bolo napríklad zobrať knihu a čítať si vo dvojici. A  slovenské babičky by mohol potešiť práve prvý slovenský román, i keď už toľkokrát prečítaný…

Veselé spoločné čítanie so starkými

Vaša Juli 🙂

 

Môj najobľúbenejší medvedík :-)

Jeseň je v plnom prúde  a s ňou aj všelijaké hnusné choroby, ktoré nás môžu vyradiť zo života na pekných pár dní. Ak sa ich bojíte a máte des a hrôzu z ležania v posteli, tak žiadny strach.

Dnes Vám totiž predstavím jedného úžasného medvedíka, ktorý si aj s takou chorobou vie poradiť ľavou zadnou labkou 🙂

Aj my sme si vyhrnuli rukávy ako Tomáš Baťa 🙂

Nebudem preháňam ak poviem, že je to môj najobľúbenejší medvedík, pretože je tak trochu aj môj. Presne sa pamätám, kedy mi jeho mama Michaela Pribilincová prvýkrát povedala o nápade napísať jeho príbeh. Zapáčilo sa mi to, vyhrnuli sme si rukávy a obe sa pustili do práce.

Bola to zábava, aj keď bolo si treba toho strašne veľa naštudovať. No bez toho by to asi ani nešlo, keďže krásna a jedinečná Miškina myšlienka bola viac než jasná – priniesť jeden úžasný životným príbeh detským dušičkám 🙂

Predlohou medvedíka Toma mal byť sám velikán českého obuvníckeho priemyslu Tomáš Baťa, ktorý nám má čo povedať aj dnes po takmer storočí 🙂

Príbehy medvedíka Toma nájdete v slovenčine i češtine a to dokonca v jedinej knihe

Tak sa zrodili naše malebné Baťoviedky (2017, 116 strán) a keďže medvedík Tom nikdy nechcel patriť len slovenským deckám, rovno sa urobil dvojjazyčne. V jednej knihe môžete nájsť obe verzie – tú slovenskú i tú českú. Dokonca ak budete mať chuť, môžete sa v bratskom jazyku aj zdokonaliť, tak je to perfektne urobené 🙂

A to ešte nie je všetko ani zďaleka. Dvojjazyčnosť je len jeden z mnohých benefitov, ktoré náš sympatický a večne usmiaty medvedík ponúka.

Naozaj sme prerozprávali príbeh Tomáša Baťa, ktorý sa z chudobnej obuvníckej rodiny vlastným úsilím vypracoval na váženého podnikateľa s veľkým srdcom, ktorý nikdy v živote nezabudol odkiaľ prišiel a aká ťažká bola jeho cesta na vrchol.

Dielko odráža reálny príbeh českého velikána 🙂

Chceli sme oprášiť jeho úžasné myšlienky a ponúknuť im deťom, ktorým sú aj Baťoviedky pôvodne určené. Tieto myšlienky sú nádherné, hodné nasledovania a decká ich vďaka usilovnému medvedíkovi uvidia uplatnené v reálnom živote, reálnom svete. Uvidia, že riadiť sa s nimi je nielen celkom osožné, ale aj ľahké a jednoduché 🙂

Medvedík Tom žije v lese. Jeho otec šije topánky pre rôzne zvieratká, pomáha mu pár zajacov a večne sníva o lepšom živote pre svoje mľaďatká. Tom je usilovný, pracovitý a rovnaký rojko ako on.

Nebojí sa ani veľkých vlkov, od ktorých si požičiava bobule, aby mohol splniť svoj sen a pomôcť tak nielen sebe, ale aj všetkým zvieratkám. Má svoje pevné zásady, ktorými sa riadi a ktoré ho dovedú k šťastnému cieľu.

Je to medvedík s veľkým srdiečkom na správnom mieste 🙂

Sú to také poviedky z jeho života, alegórie reálnych príhôd, ktoré zažil aj Tomáš Baťa. Na jeho ceste životom ho čaká nejeden obrovský problém, čo odráža aj životné strasti niekdajšieho zlínskeho starostu. Medvedík ich rieši rovnakým spôsobom ako český velikán 🙂

Za každou poviedkou sú aj reálie zo života Tomáša Baťu, zaujímavé nielen pre rodiča, ale aj pre dieťa. Takto si môže porovnať oba príbehy a povedať si – aha ten ujo to práve takto dokázal.  Zrejme to aj funguje. Pokojne to môžem skúsiť aj ja 🙂

Je nádherné, že drobce spoznajú práve jeho už zabudnutý príbeh. Ja som žasla, keď som čítala jeho životopis. Je v češtine a neprišlo mi to ako práve najľahšie čítanie, pre dieťa už vôbec.

To však nič nezmenilo na tom, ako som žasla nad tým. aký to bol veľký človek s ešte väčším srdcom, ktorý si vedel vždy za každej situácii poradiť a pre ktorého bolo šťastie druhých vždy na prvom mieste 🙂

Nepíšem to preto, že som na tej knihe tak trochu pracovala i ja, ale fakt je super, že jeho príbeh sa ponúkol aj deckám. Príbeh obuvníka Baťa je napísaný ako taká rozprávka. Rozprávka plná nádherných myšlienok, ktorej žiadny drobec neodolá.

Vďaka Ti, Miška

Na záver len pár slov osôbke, ktorá za to celé môže:

Miška, ak toto čítaš, tak veľká vďaka. Veľká vďaka za medvedíka Toma a za to, že sa jeho nádherný príbeh dostáva k deckám, ktoré si jeho nádherné veľkolepé myšlienky určite veľmi rýchlo osvoja. Život Tomáša Baťa bol ako jedna krásna rozprávka s tým najkrajším koncom.

Vďaka Ti za ňu

Tvoja Juli 🙂

Klasika či moderna naša knižná

Aj vy vidíte ten rozdiel, ktorý priam bije do očí? Aj vy ho cítite na stránkach kníh, ktoré čítate? Aj vy sa nad ním pozastavujete vždy, keď ste ponorení do knižného sveta svojich hrdinov?

Stará klasická kniha prináša všelijaké štedré dary 🙂

Aj vy sa pri čítaní nejakej knihy, čudujete čo sa deje s tým súčasným literárnym svetom, že je taký lakomec lakomý? Aj vy sa večne obzerajte po starých dobrých knihách a pozastavujete sa nad tým, že sú ku vám ako štedrý deduško, ktorý na návštevu nikdy nepríde s prázdnymi rukami?

Čítam veľmi veľa. Staré knihy, nové knihy, to je ako už viete moje. Všimla som si to už skôr. Celkom mi stačilo prečítať si niečo zo staršieho dáta a hneď vzápätí niečo z novšieho a bolo to.

Vtedy som to veľmi neriešila. Vôbec som to neriešila, brala som to ako fakt, s ktorým moje skromné úvahy vôbec nič nespravia. Jednoducho to je tak a nie inak. Neprekážalo mi to, lebo môj umelecký zážitok z dobre napísanej knihy to nijak neznižovalo 🙂

Ba ani teraz mi to vôbec neprekáža a umelecký zážitok mi to ešte stále nijako nekazí. V tomto príspevku sa nechcem sťažovať ani sa obháňať argumentami a protiargumentami, práve naopak. Dnes chcem iba trošku poukázať na ten do očí bijúci rozdiel medzi dnešnými dielami a dielami, ktoré sa písali kedysi. Možno by som chcela prísť tak trochu na to, či to čo sa deje v dnešnom svete knihy je dobré, ale zlé.

Ja viem. Toto asi nevyriešim. Už vopred mi je jasné, že sa mi to nepodarí. Je to príliš zložitá otázka, hodná nejednej odbornej diskusie. Bolo by treba problematiku súčasnej literatúry dôkladne preštudovať a potom zaujať nejaké zmysluplné stanovisko a to ja teraz nechcem.

Chcem sa s vami podeliť o svoje dojmy a pocity na základe svojej čitateľskej skúsenosti a z toho, čo sa mi z nej dostalo priamo do srdca. Lebo srdce jediné môže súdiť pri umeleckom diele a rozdávať pozitívne alebo aj negatívne kritiky 🙂

Stará dobrá klasika s realistickým príbehom

Ale poďme pekne po poriadku. Kniha, ktorá ma primäla uvažovať o napísaní dnešného príspevku je slávny ruský Doktor Živago z roku 1956. Moskvočan Boris Pasternak zaň v roku 1956 získal Nobelovku, ktorú však odmietol. Aj to svedčí o tom, že ide o jedno výnimočné dielo, ktoré sa zrodilo nie v práve najslobodnejších časoch ruskej spoločnosti.

O osudy moskovského doktora Živaga som sa začala zaujímať až keď som videla film. Uchvátil ma svojou ľudskosťou v neľudských časoch, kedy sloboda bola pre jeho hrdinov iba vzdialeným a bájnym pojmom. Dostal ma ten príbeh ťažko skúšanej lásky v drsnom prostredí, v ktorom  aj samotná láska akoby na večné veky vyhynula.

Film to až tak neukázal, kniha však áno. 495 strán ma v tomto románe ani trochu neprekvapuje. Kým sa film zameriava skôr na lásku a citový život hlavného hrdinu, kniha to je už celkom iná káva. Ona si teda servítku pred  ústa nedáva a ide si tvrdo za svojím 🙂

Obdobie po prvej svetovej vojne a to, čo sa deje bezprostredne po nástupe červených v ruskej zemi opisuje nanajvýš realisticky a s plnou krutosťou tejto temnej doby. Situáciu na Urále v tých pohnutých časoch vykresľuje do najtemnejších detailov až hneď máte pocit, že ste priamym účastníkom krutej a bezcitnej vojny, kde mier tentoraz neznamená slobodu a šťastie, ale des a hrôzu z toho, čo ešte môže byť.

Láska v knihe ustupuje do úzadia, aby mohla vyniknúť realita

Ba ani keď sa s doktorom Živagom napokon vrátite do civilizácie a k jeho milej, nevydýchnete si. Hrôzy z priameho boja nahradia hrôzy z úradnej moci, ktorá čoraz viac číha na vaše šťastie. No vy sa nevzdáte. Ľudské hodnoty sú vo vás prihlboko zakorenené, aby ste o niečom takom vôbec uvažovali. Ak ste sa už stihli zoznámiť s týmto sympatickým doktorom, ktorý aj napriek prežitému peklu zostáva verný sám sebe, viete o čom to hovorím 🙂

V dnešnej dobe sa už niečo také rozľahlé nenapíše, čo? A aj keď napíše, máloktorý autor sa sotva pustí do opisovania takých desivých ale realistických detailov ako Pasternak vo svojom významnom diele.

Moderné spracovanie fiktívnej vojny

Možno. Keď som rozmýšľala o nejakom súčasnom diele, s ktorým budem môcť porovnať túto zlatú ruskú klasiku, napadla ma kniha, ktorú som dočítala len pred pár dňami. Je to kniha, ku ktorej by som sa asi v živote nedostala nebyť knižného predplatného. Volá sa to Svätý mäsiar zo Šamorína s podtitulom A iné príbehy z čias Malej Dunajskej vojny. Tento vojnový románik je z pera Petra Pečonku (2016, 250 strán).

Je to vlastne sci-fi, nazvime to politické sci-fi. Celý dej sa krúti okolo vojny v roku 2016 medzi Maďarmi a Slovákmi, ktorá sa odohráva na našich územiach. Pečonka si vytvoril fiktívnu vojnu, pred našimi očami vykresľuje jej drsný priebeh a maľuje príbehy ľudí, ktorí sú ňou priamo zasiahnutí. Robí to veľmi realisticky až mám človek naozaj pocit, že túto fiktívnu vojnu naozaj zažil na vlastnej koži.

V čase, kedy sa príbeh svätého mäsiara zo Šamorína odohráva, je už pár dní po vojne. Všade je chaos a na našom území máme vojská OSN, ktoré sa za každú cenu snažia udržať mier. Ľudia sú vystrašení a spomienky na vojnové časy sú ešte príliš živé. Práve na nich je postavený celý príbeh a autor práve prostredníctvom  spomienok priamych účastníkov bojov opisuje všetky zverstvá Malej Dunajskej vojne.

Aj tu sa odohrávajú príbehy z čias Malej Dunajskej vojny

Je to dosť drsné a realistické, ale aj tak. 495 strán proti 250 stranám hovorí  za všetko. Je to jeden z mnohých ukazovateľov, ďalší by pokojne mohol byť reálny príbeh oproti fikcii, no to len v tomto jednom prípade. Ak si však vezmeme nejakú inú dvojku s rovnakou témou, no rozdielnym vekom, vyjde nám to isté.

Pečonka má moju všetku česť. Svoju Malú Dunajskú vojnu opisuje moderným spôsobom a robí ju dôveryhodnou. Jeho kreatívny prístup je obdivuhodný a určite má miesto v súčasnej literatúre. No Pasternák je predsa len Pasternák. Je to stará klasická škola, ktorú obdivujú naši rodičia. Otázka je, či ju raz budú obdivovať aj naše deti.

A my? Čo si vyberieme my?

Vaša Juli 🙂

Tá najkrajšia univerzita sveta

„Vlastnou univerzitou života je zbierka kníh,“ riekol škótsky filozof a historik Thomas Carlyle a hádam sa nemýlil 🙂

Škótsky filozof a historik Thomas Carlyle a jeho vlastná univerzita života 🙂

Po začiatku školského roku sa ohlásil aj ten akademický a prázdniny sa skončili už aj naším vysokoškolákom. Keď som si hľadala pre Vás nejaký citátik, ktorý by rozjasnil tieto pochmúrne jesenné dni, narazila som práve na túto pre mňa neznámu osobnosť škótskeho života a jej slová, ktorým vzdáva hold hádam aj tej najkrajšej univerzite života.

Možno to vyznie ako výsmech. Predsa každá jedna univerzita na svete je vážená inštitúcia a snaží sa dať svojím poslucháčom čo najviac. Snaží sa im dávať určite viac ako nejaká kniha, či dokonca zbierka kníh.

Tak ako teda môže niekto povedať, že všetky tie vznešené univerzity sveta môže nahradiť obyčajná kniha? Že všetky tie roky vzdelávania strávené na akademickej pôde sa dajú vymeniť za hŕstku síce pekných a múdrych, ale predsa len prostých kníh?

A koniec koncov nie je to potom priame nabádanie študentov, aby si zbalili svojich päť slivák, zo svojich alma mater odišli a hajde do knižníc, kde sa naučia viac?

Nuž neviem. Asi by som sa veľmi smiala, keby tento článok spôsobil frontálny odchod z univerzít, ale verte, že nie tak, ako by som sa smiala, keby všetci tí utekajúci študenti začali obsadzovať knižnice po celej krajine a učiť sa priamo  z kníh 🙂

Ešte by som brala, keby sa sklady kníhkupectiev vyprázdňovali v snahe mať tú najlepšiu univerzitu rovno doma a vedomosti čerpať len z pohľadu na tituly krásnej knižnej zbierky 🙂

Dúfam, že frontálny útek nevyvolám 🙂

Skôr než sa tak stane a ja budem spoločnosťou nemilosrdne odsúdená za nehanebný úbytok štátnej inteligencie, dovoľte mi vžiť sa do kože Thomasa Carlyla a vysvetliť opodstatnenosť jeho možno trochu pritiahnutej za vlasy myšlienky…

Chcem nechcem vedie ma to do minulosti, do času, kedy slovo univerzita malo oveľa slávnostnejší cveng, ako je tomu dnes. Na jej pôdu sa dostával naozaj len výkvet spoločnosti. Múdra inteligencia, ktorá vedela vždy kde je sever a svoje vedomosti neváhala použiť pre blaho svojho ľudu, pre blaho svojich krajanov.

Bol tu však aj múdry človek. Obyčajný roľník, zručný remeselník. Chudobný ani kostolná myš, ktorý však vedel pohnúť rozumom a zdravý sedliacky um mu pomáhal pri každej jednej patálii. On nepotreboval univerzity na to, aby vedel o svete. Bol múdry aj bez nich, ba neraz aj múdrejší ako vážení páni magistri či vážení páni inžinieri 🙂

Možno aj tohto kosca čaká pri kozube jeho vlastná univerzita života 🙂

Všetko, čo potreboval vedieť, vedel zo svojich vlastných skúseností, alebo z kníh. Z kníh, ktoré si tak vytrvale čítal po práci na poli. Večer čo večer si unavený sadal ku kozubu a čítal. Čítal si všetko, čo mu prišlo pod ruku, beletriu i vecnú literatúru. Čítal pre vlastné potešenie, no aj preto, aby sa čo to dozvedel o svete, kde už jeho políčko nesiaha.

A práve tento múdry človek dychtivý po vedomostiach, ktorý sa učí len zo svojich vlastných skúseností a kníh zo svojej police, tento múdry človek azda stojí aj kdesi na začiatku Carlyleovej myšlienky. Myšlienky, čo povyšuje zbierku obyčajných kníh na niečo také vznešené ako je univerzita života.

Ja sama sa hrdo hlásim ako jej večná študentka. Deň čo deň si sadám do jej lavíc, aby som sa od nej niečo dozvedela. Koľkokrát sa mi stáva, že sa z jej prednášok podozvedám veci, o ktorých som nemala ani tušenia.

S každou ďalšou knihou odhalím čosi nové, čosi predtým neslýchané. S každým ďalším príbehom objavím vždy nové a nové zákutia nášho bežného života a čudujem sa, aké zaujímavosti máme na svete. Čudujem sa nad tým praktický neustále a vždy ma prekvapí, keď mi kniha pootvorí nové dvierka do sveta, ktorý je taký rôznorodý, taký pestrofarebný 🙂

Stačí ju len popísať a už je z nej vaša profesorka…

Aj toto je jeden dôvodov, prečo tak milujem knihy. Dejepis, zemepis, príroda, spoločnosť, rôzne odvetia nášho života a kniha. Vždy iné prostredie, ktorý ten či onen príbeh dotvára. Je to bonus knihy, ktorý si zaslúži nielen povšimnutie, ale aj aby sme si niečo zapamätali, aby sme sa niečomu priučili…

Niečomu sa priučiť, aj to je práca knihy, ktorú škótsky filozof a historik Thomas Carlyle právom povyšuje na vlastnú univerzitu života.

Dajme mu za pravdu

Vaša Juli 🙂

Strýkovia nepoznajú len posmech….

Je to kamoš, vážne. Je presne taký, akého ho potrebujem mať. Prísny, keď dačo vyvediem. Spravodlivý, keď ide ozaj do tuhého. Vždy ochotný pomôcť, keď s niečím pomôcť potrebujem. A zo všetkého najradšej si z mojej osoby uťahuje a robí si psinu na moju adresu 🙂

Jedno z najmilších strýkových miest 🙂

Presne taký je. Môj milovaný ujec. Brat mojej mamky. Učiteľ, čo ma na základke učil zemepis a fyziku. Človek, ktorého mám tú česť nazývať svojím priateľom, ochrancom na celý život. Nedala by som ho za nič na svete…

Keby mi niekto dal úlohu opísať toho najlepšieho strýka na celom svete, ani sekundu by som neváhala. Nemala by som totiž o čom a opísala by som práve toho svojho.

Možno preto ma táto kniha dosť zarazila. Keď som si prečítala jeho názov Strýko Siias od Josefa Voláka (čes. Strýc Silas, 1980, 301), drsný anglický horor som nečakala ani v tom najdivokejšom sne.

Kniha. čo teda vie nahnať strach

Úprimne som sa tešila na obdobu Šikulových Prázdnin u strýka Rafaela. Ako hrdinu som čakala malého loptoša, ktorý u strýka Silasa vyvádza jedna radosť. Alebo možno by som uvítala aj dospievajúcu hrdinku, čo sa na prázdninách u svojho ešte nikdy nevideného strýka zamiluje a prežije svoju prvú veľkú lásku v živote.

Vlastne niečo také sa aj stalo. Prvá veľká láska sa vo Volákovom príbehu skutočne aj deje. Lenže to, čo jej prechádza je hotový horor, hotový anglický horor…

Mladučká Maud sa po smrti svojho otca dostáva do poručníctva jeho brata Silasa, ktorý nielenže je čiernou ovcou rodiny, ale má aj za sebou temnú a desivú minulosť. Hoci ju mnohí odhovárajú, ona sa predsa len presťahuje pod jeho strechu a ani len netuší do akej kaše sa dostala.

Kto by už len tu chcel bývať???

Najprv ju chcú vydať, potom pripraviť o rozum a nakoniec aj dosť desivým spôsobom zabiť. A to všetkom na temnom a hrozivo vyzerajúcom anglickom zámku, ktorého obyvatelia sa stanú prisluhovačmi zla toho, kto ju mal chrániť až do jej plnoletosti.

Tí, čo milujú temnú anglickú gotiku a hororové anglické príbehy, kde strach a zimomriavky sú rozhodne na mieste, si prídu na svoje. Najmä ak ide o voľné prerozprávanie rovnomenného románu Josepha Sheridana le Fanu, jedného z priekopníkov detektívneho žánru vo svetovej literatúre…

Aj táto kniha je trošku desivá, no pre mamky a deti, ktoré sa boja, že ich unesú cigáni, desivá trošku dosť. Opäť raz sa to stalo. Spočiatku som pokladal Zlaté srdce od Kalinu Malinu (bul. Zlatno sarce, Sofia 1966, u nás 1976, 132 strán) za peknú rozprávku pre deti.

Smutná rozprávka s nádherným posolstvom…

Ono to rozprávka aj je, ale celkom iná, na aké sme v našich končinách zvyknutí. Síce aj tu dobro nad zlom zvíťazí, je to smutná rozprávka zo života. Smutná, trpká a predsa nádherná so silným posolstvom na svojom konci 🙂

Priznám sa, príbeh malého rumunského chlapca, rumunskej siroty, ktorý žije s dedkom a babkou vo veľkom domci, sa mi dostal hlboko pod kožu, dojal ma neraz k slzám a ešte k tomu sa mi vryl  navždy do srdca.

Aj za toto môže práve strýko, ktoré nemôže zniesť, že nepravý syn jeho sestry má zdediť všetko a on nič. Predá ho cigáňom, ktorým stačí jediné klamstvo, aby ho z bezpečia domova uniesli a prinútili ho viesť ťažký kočovný život.

Cigáni si malého Dimka osvoja, premenujú ho na Hasana a dajú ju novú mamku a nového otca. Mamka je mu skutočne mamkou, otec je však skutočný tyran. Namiesto školy ho núti kočovať z miesta na miesto, večne hladovať a keďže niet čo do úst aj ťažko drieť…

Aj takto vyzeral život chlapca so zlatým srdcom 🙂

Košičkár, paholok, nosič. Pánsky chlapček, ktorý sa vďaka ujcovej „láskavosti´“ stal skromným cigánskym chlapcom, je robotný. Usilovne drie kde sa len dá, aby uživil chorú mamku, slepého deda a večne opitého otca, za ktorého sa tiež musí riadne obracať.

No je to silný duch, ktorého len tak nič nezlomí. Potajme sa učí čítať a radšej akoby ho mal ukradnúť si peniaz tvrdo odmaká. Jeho túžba vrátiť sa k svojmu predošlému životu, je obdivuhodná a jeho cesta za šťastím a láskou taká dojímavá, že nenechá chladnými ani Vás 🙂

Keď som si prečítala tieto dve knihy – jeden dokonalý desivý anglický horor a smutnú tragickú rozprávku s nádherným posolstvom – ani vlastným očiam som nechcela veriť.

Môžu naozaj na svete existovať aj iní strýkovia ako ten môj, čo si večne robí z mojej osoby len a len posmech???

Svet je zmeska rôznych tipkov a aj v rodinách sa udeje všeličo, ba aj to, čomu naše oči ani uši nechcú veriť. Ak to poznáme len z kníh, či z filmov, tým lepšie pre nás. Po rozume nechodí nenávisť a nevraživosť a v srdci prekvitá láska a neha k blížnym a to aj k strýkom, ktorým sme večne na posmech…

Majme ich  vždy v srdci

Vaša Juli 🙂