Jeden tvrdohlavý detektív: U mňa mobil nehľadajte ani náhodou :-D

Doba ide dopredu míľovými krokmi a to, čo bolo ešte včera IN a Wau, dnes akoby pochádzalo z doby kamennej. Ľudkovia stále hútajú ako nám zlepšiť život a hlavne ako nám dopriať bombastickú zábavu. To sa tvári akože cieľ dnešných čias.

Nejako takto vyzerala zázračná hračka tých rokov 90-tych 🙂

Nechce sa mi ani veriť, že si pamätám ešte na éru prvých mobilov. Ten úplne prvý u nás mal pred dobrými dvadsiatimi rokmi ocko. Bol to síce menší model, no čierna karbička pôsobila tak trochu ako sivá myška, ktorej aj tak nik nerozumel 🙂

Bol to taký malý zázrak. Pevnú linku mali len starkých a musela slúžiť až dvom domácnostiam odrazu. Vždy nás museli zavolať, keď nám niekto volať. Ako deti sme potom stáli na chodbe a hádali s kým to tá naša mamina asi volá.

U druhej starkej to však bolo ešte horšie a to o dosť. Verte či nie ale na ulici boli len dva telefóny a keď sa chcelo volať, muselo sa jednoducho otravovať susedov, inak sa ani nedalo. Ale to som bola ešte naozaj veľmi maličká a na začiatky deväťdesiatych rokov si pamätám len úchytkom.

Tá čudná čierna vec zmenila kopec životov, nielen ten náš. Z námestí sa z ničoho nič vyparili telefónne búdky, na ktoré bol inak vždy dlhokánsky rad. Zrazu ich vôbec nik nepotreboval a pre mestá a obce sa stali úplne zbytočnou záťažou 🙂

Mobil, naozaj znamenal skok v dejinách ľudstvá, ktorý všetko zmenil. Dnes ho potrebujeme ako soľ. Bez mobilu by sme z domu nešli ani na krok. Ich začiatky boli však čarovné a to nielen pre obyčajných ľudí, ale aj pre takého detektíva, ktorý sa tomuto čudu bránil ako čert svätenej vody.

Náš Dominik Dán si ich vynechať dovoliť jednoducho nemohol. To svojmu Richardovi Krauzovi proste nedokázal urobiť. Jedného krásneho dňa vstal a povedal si, že ho s týmto zázrakom modernej doby musí potrápiť, teda aspoň trochu 😀

Udeje sa tak v jeho novinke Cigaretka na dva ťahy (2017, 303 strán), v ktorej sa veru nemusíte tešiť len na tie cigaretky, ale tiež na nedávny pravek mobilných telefónov.

Nad mobilmi vtedy jednoznačne viedli, čo už 😀

Tie v marci 1995 ešte fakt neboli veľmi populárne a lásku niektorých ľudí si museli tvrdo vybojovať. Zato cigarety boli už úplne iný level. Siahalo sa po nich ako po cukríkoch a Dán si na úvod normálne vychutnáva plodný dialóg dvoch ujkov v kamióne, kde tabak hrá rovno hlavnú rolu.

Vyruší ich akurát kolega, ktorý sa práve stal obeťou policajnej hliadky. V kabíne náhle zavládne mier a radosť. Konečne budú aspoň raz v sklade prví a nebudú musieť čakať. Ach keby len tak tušili, chlapci, úplne inak by hovorili 🙂

Marec 1995 a chalani z oddelenia vrážd nemajú do čoho pichnúť. Vo vodách Nášho Mesta je už asi mesiac absolútny pokoj a oni sa v práci totálne nudia. Nudia a vymýšľajú somariny 🙂

Všetkým krásnym dňom je však raz koniec a keď ich návštevou poctí milovaný šéf zvaný Mayor, už vedia koľká bije. Koniec srandy, ide sa makať. Majiteľovi tabakovej firmy sa kdesi zatúlal inak spoľahlivý šofér a na nich je mladíka vypátrať.

Dá sa to vôbec bez mobilov???

Podarí sa im to rýchlo, možno až prirýchlo. Zo záhadného zmiznutia, kde nechýba ani pekná sumička peňazí sa stane zlomyseľná vražda v pekelne horúcich plameňoch. Motív je jasný, len ten, kto si to celé vymyslel, zostáva na počudovanie akosi neznámy.

Viete si vôbec predstaviť riešiť to bez čo i len jedného mobilu???

Aj skúsený Kolumbus by musel pochopiť, že to bez mobilov už nejde 🙂

Chosé a Krauz sa teda rozhodne nenudia. Dán si to na nich tentoraz dobre vymyslel. Prípad sa konečne rozbehne a oni sú už odvolaní rovno na tie najvyššie miesta. Vyskytol sa tam menší problemík s krádežou drog z policajného skladu a policajný prezident si akurát teraz zmyslel žiadať najlepších z najlepších 🙂

Môžu to chalani ustať úplne bez toho zázraku menom mobil???

Správne tušíte. Nie, nemôžu. Odmietnu raz, odmietnu druhý raz, no do tretice ich už ten výkrik poslednej doby dostane do pasce. Vyfasujú ho a keďže Krauz sa tej diabolskej vecičky nemieni ani len dotknúť, Chosé má novú hračku na hranie 😀

Podarí sa im s diabolským vynálezom poslať pravých vinníkov tam, kam patria???

Ja fakt netuším, čím to je, ale Dán s tou svojou partičkou vráždiarov ma baví stále viac a viac. Ešte pred pár rokmi som mala také menšie predsudky pustiť sa do slovenských detektívok a teraz? Teraz na ne normálne nedám dopustiť a každú jednu zhltnem za také tri štyri dni.

Tie prípady sú fakt zmaknuté a hlavu vám zamotajú teda dokonale. Cigaretka na dva ťahy je toho skvelým dôkazom. Z úplnej banality ako je zmiznutie šoféra s tučným balíkom prachov sa rázom vykľuje dômyselný zločin, na ktorý treba fakt poriadnu dávku dôvtipu.

Krauz na ne ešte stále nedá dopustiť….. zmení sa to vôbec???

Aj tu budete potrebovať logické myslenie, aby ste sa dopracovali k akému takému výsledku. Dán si tentoraz pripravil skutočnú výzvu a to všetko v čase, kedy svet prichádza na kúzlo mobilov, bez ktorého sa ani ten najlepší detektív na svete nezaobíde 😀

Podarí sa mu o tom presvedčiť aj svojho verného bojovníka za spravodlivosť Richarda Krauza???

Sledujte v skvelej dánovke

Vaša Juli 🙂

 

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Nokia_6110_Mobil_Telefon.jpg

https://pixabay.com/sk/telef%C3%B3n-box-anglicko-britsk%C3%A1-1034658/

https://pxhere.com/sk/photo/90071

https://pixabay.com/sk/portr%C3%A9t-mu%C5%BE-columbo-detekt%C3%ADv-osoba-2124045/

Ako zažiť romantický šepot pod mohutným bukom?

Je máj, no dobre asi trochu predbieham, ale skús si zavrieť oči a ten máj si predstaviť. Je máj a Ty sa ocitáš sa na rozkvitnutej lúke s krásnymi kvietkami. Na oblohe niet ani mráčika a slnce si veselo pláva po belasom nebi.

Pod stromom lásky milencov vidieť len sotva…

Rovno prostred lúčnych kvietkov si tróni majestátny mohutný buk. Jeho listnatá koruna vetví do široko-ďaleka a veľmi bedlivo chráni všetko, čo sa deje pod jej pyšnými konármi. Preto ich na prvý pohľad ani nevidieť. Navyše májové slnce ich svojím večne svetlým plášťom zahaľuje.

Musíš podísť bližšie, aby si ich v tomto jase objavila. Nevšímajú si ťa Sedia si opretí o bukový kmeň strom a svet vôkol nich ich vôbec nezaujíma. Ona a on.  Opretý je však iba on. Ona mu leží v náručí, mlčky pozoruje jeho vášnivú tvár, hľadí do jeho nežných oči a trpezlivo počúva ten milovaný mužný hlas.

Číta jej. Vidíš otvorenú knihu v jeho šľachovitý rukách. Zaiste nejaký román, kde sa píše o láske, alebo ešte lepšie, nejaká romantická báseň, v ktorej sa básnik vyznáva zo svojho vrúcneho citu.

A možnože on je sám autor tých ľúbostných veršov, čo číta práve tej vyvolenej, ktorej boli určené. Myslel na ňu, keď písmenko po písmenku kládol na papier svoje city a vymýšľal stále krajšie ódy na svoju lásku 🙂

Má šťastie, teraz už nik srdce do kôry nevyreže, alebo žeby áno? 🙂

Dievčina má jedno nesmierne šťastie. Má muža, ktorý by pre ňu vari zniesol aj modré z neba a ak jej už nečíta svoje vlastné verše, aspoň jej číta o tej veľkej a nádhernej láske, ktorú aj sám nosí v srdci.

Toho sa ja nikdy nedožijem, lebo mne sa niečo také nikdy stať nemôže, povieš si možno trpko. Môj priateľ ledva zoberie cez rok do rúk knihu a keď sa aj tá udalosť pritrafí, určite to nie je kniha o láske.

A on a poézia??? Mám sa chuť zasmiať. Vôbec si totiž neviem predstaviť, že by mi niekedy recitoval verše o láske 🙁

Milenci spod buka ti vŕtajú v hlave a nedajú pokoja a nedajú. Ako ho len nahovorila a ešte k tomu v dnešných časov, keď sa čítanie poézie nenosí? Vtedy sa prizrieš bližšie a hneď máš v tom jasno. Podľa oblečenia to vyzerá na také 19. storočie a vtedy sa dali muži aj na romantiku nahovoriť.

Chcem to vrátiť späť a aspoň na chvíľu zažiť to, čo ona. Nechcem jej len zavidieť a v tichosti sa prizerať na tú galantnosť, ktorej sa ja jakživ nedočkám. Aj ja chcem so svojím drahým čítať. Čo ja viem možno by mi stačil aj ten jeho Dán, len nech sme spolu a robíme niečo spolu ako pár, lenže ako na to???

Čo vtedy bolo sladkou ružou, teraz je iba pichľavým tŕňom 🙁

Nič nie je také čierne ako vyzerá a ak sa chce, všetko sa dá. Len treba fakt vedieť ako na to, aby ťa na ceste za romantickým snom neprekvapil ani ten najmenší háčik a to ani v podobe super moderného partnera 🙂

Poznáš to, krok za krokom!

Kedysi sa dievky mali. Naším starým a prastarým mamám stačilo skutočne len málo a romantiku mali na dennom poriadku. Aj také romantické chvíle s milým, z ktorého pier počúvali príbehy o láske, či ľúbostne verše vášnivých sŕdc, zažívali oveľa častejšie ako by sa nám kedy vôbec snívalo.

Dnes sa však žije úplne inak. Máme tablety, smartfóny, telky a v nich vždy nejaké športové prenosy. A máme aj chlapcov modernej doby!!! Nemôžeme od nich predsa chcieť, aby v romantike predbehli svojich starých otcov teraz a hneď. Step by step tu funguje dokonale. Nepotrebuješ ho nútiť a tým pádom mu aj to pekne krásne znechutiť. Vedz, pomaly ďalej zájdeš 🙂

Niečo za niečo

A teraz nemyslím na mojkanie v postieľke, to si môžete nechať na neskôr. Sleduj svoj cieľ a kúp mu knihu, aby si ho na tú tvoju vysnenú romantiku naladila. No nie takú, čo sa páči tebe a ktorú by si si prečítala práve ty…

Priblíž sa ku nemu, neboj sa spraviť krok do jeho náručia a knižnice

Kniha by mala zaujať tvoju polovičku. Dokáž mu, že ho fakt poznáš ako vlastné topánky a kúp mu niečo z toho jeho súdka. Niečo, čo ho fakt, ale že fakt môže baviť. Čo prečíta na jeden šup a ty zaboduješ, lebo ťa ešte aj za skvelý výber pochváli…

Zlaď sa s moderným mužom

Kúpila si perfektnú novinku presne podľa jeho gusta a nič z toho? Tvoja rybka na háčik nezabrala a kniha zostala ležať na stole? Nič to. Nezúfaj a skús to trochu inak!

Nechce si ju prečítať ani za ten svet? Fajn tak si ju prečítať aspoň ty. Hovor mu o nej. Povedz, aká je skvelá a prečo by sa mu páčila. Rob to len tak medzi rečou, aby to ani náhodou nevyzeralo, že sa mu čosi vnucuje. Stavím sa, že ani nebudeš vedieť ako a už prichytíš pri čítaní 🙂

Zlaďte sa aj v čítaní

Aj on rád číta, len celkom inú literatúru než ty? A máš strach, že sa v četbe nikdy nezladíte, hoci ty by si tak veľmi chcela? Žiadny strach a opäť sa riaď heslom krok za krokom 🙂

Obyčajné čaro okamihu… nič krajšie nepoznám 😀

Skús ochutnať jeho knihy a aspoň o chlp sa k jeho čitateľského vkusu priblížiť. Určite máte toho spoločného viac než dosť a stopro naďabíte na knihy, v ktorých sa obaja nájdete. Potom je to už veľmi jednoduché. Stačí sa mu len večer uvelebiť do náručia a započúvať sa do milovaného hlasu.

Obyčajne čaro okamihu

Môže to prísť celkom nenápadne, len tomu nechaj voľný priebeh. Možno na tento článok dávno zabudneš a jedného dňa si len tak vezmeš do ruky knihu, možno nejakú zbierku básní.

Objaví ju a prečíta ti pár veršov len tak, lebo si jeho milovaná a ty sa budeš cítiť priam nádherne. Toto nie je žiadne sci-fi. Zažila som to na vlastnej koži a bol to ten najkrajší zážitok z čítania, aký som mohla kedy zažiť.

Ako teda prežiť romantický šepot pod mohutným bukom?

Pod takým stromom sa nedá iba bozkávať, aj čítanie vo dvojici je super 😀

Nepotrebuješ romantiku starých otcov, stačí len pár jednoduchých krokov.

Na niečo za niečo pristúp, bombastickú knihu svojej láske zakúp.

S moderným mužom zlaď sa, čítať jeho milované knižné lahôdky neboj sa.

A na záver to najlepšie, obyčajné čaro okamihu býva..

to najkrajšie,

Tvoja Juli 🙂

https://pxhere.com/cs/photo/950231

http://www.publicdomainpictures.net/view-image.php?image=41274&picture=&jazyk=CS

https://pixabay.com/sk/l%C3%A1ska-p%C3%A1r-p%C3%A1r-v-l%C3%A1ske-z%C3%A1pad-slnka-1683144/

https://pixabay.com/sk/l%C3%A1ska-zomrel-kr%C3%AD%C5%BE-t%C5%95nie-koruna-699480/

https://pixabay.com/sk/valentine-srdce-l%C3%A1ska-tvare-srdca-3061479/

https://pixabay.com/sk/ru%C5%BEe-kniha-star%C3%A9-knihy-kvet-ru%C5%BE%C3%AD-2101475/

Babský smiech cez slzy na Valentína: Júlia vyhlasuje konkurz na Rómea :-)

Predstavovať ho by bolo ako hrach na stenu hádzať. Veď ho pozná pomaly každé jedno decko na svete. I keď asi nie až tak dobre, ako starú dobrú a ešte stále veľmi populárnu Popolušku, ale aj tak. Už aj ono veľmi dobre vie, o čom je aspoň reč 🙂

Povestnú story na balkóne prinieslo svetu 16. storočie 🙂

Celé sa to začalo asi tak v 16. storočí. Popoluška bola už v tom čase pomerne dosť známa a nepochybne už o nej čosi začuli aj na kráľovských britských ostrovoch, kde o temné príhody nikdy nie je núdza. Stavím sa, že si scénu, kedy macocha reže prsty svojím drahým dcérenkam dokonale vychutnávali už vtedajších Angličania 🙂

Možno aj práve túto populárnu rozprávku svojim dvojičkám čítal aj William Shakespear. Bolo by fakt uletené myslieť si, že akurát vtedy ho napadla tá prevratná myšlienka s najslávnejšou divadelnou hrou všetkých čias. To asi nie, ale i tak sa mu podaril jeden z najväčších unikátov svetovej kultúry vôbec.

Veď si len predstavte! Postaviť proti sebe dva vznešené rody, ktoré sú na smrť rozhádané a vložiť medzi ne jednu nesmrteľnú lásku Rómea a Júlie.

Verona, 16. storočie a zásadná otázka: Čo je silnejšie? Nenávisť? Láska? Či smrť, ktorá prichádza, aby nie rozdeľovala, ale aby naveky spájala???

Príbeh je stále živý, ako aj tá jedinečná téma, ktorá dostala už samotnú kráľovnú Viktóriu. Existuje mnoho verzií a spracovania nesmrteľného námetu. Jedny sa priamo odvolávajú na slávnych veronských milencov, druhé sa len inšpirujú námetom dvoch znepriatelených rodín a pašujú medzi ne tú povestnú veronskú zakázanú lásku 🙂

Mohol by Rómeo zlomiť Júlii srdce akurát na Valentína?

Už ste však rozmýšľali nad tým ako by asi mal vyzerať dokonalý Valentín milencov z Verony??? Možno by vyzeral takto nejako, i keď sa to od dokonalých romantických predstáv poriadne vzďaľuje…

Celkom stačí letmý pohľad na obsah dielka od Alexandry Potterovej Hľadám Rómea (po ang. Calling Romeo, 2013, 367 strán) a hneď zistíte, že tu čosi nehrá. Pozrite sa ešte raz na názov a znovu na obálku knihy, kde kraľuje dosť slušný obsah a zrazu ste z toho úplne mimo.

A veru,  máte byť prečo. Žiadne dve rodiny, ktoré sa starajú o rozruch v malom talianskom mestečku. Ocitnete sa priamo na uliciach rušného Londýna, kde problémy jednotlivca vôbec nikoho nezaujímajú. Ešte aby ste sa bránili pred magormi v športových autách, čo vás bez ľútosti ošpliechajú 🙂

Na nekonečné hádky dvoch znepriatelených rodín, ktoré si vôbec nič nedarujú, sa tiež tešíte márne. Musia vám celkom stačiť len dvaja veční súperi. Júlia a Rómeo moderného Londýna sú možno jedno telo, ale k jednej duši im ešte čosi chýba.

Potterová si ich nazvala príznačne. Juliet a Will už nejaký ten čas žijú v jednej domácnosti. Povestná iskra sa už však kamsi vytratila a to ešte nie sú ani len manželia. Ona robí v jednej reklamke, on je záhradný architekt a momentálne ju poriadne, ale že poriadne štve 🙂

Je akurát deň svätého Valentína a okrem toho, že ich byt vyzerá vďaka nemu ako jedna veľká katastrofa, celkom na ňu zabudol. Mal ju vziať na jednu super romantickú večeru, kde by sa cítila opäť raz ako princezná, jeho princezná a ten somár si jednoducho na ich veľký večer zabudne…

No nevymenili by ste ho za šťastného majiteľa Ferrari 😀

Neporazilo by vás? Veď je to drzosť najhrubšieho zrna, ktorej sa môže dopustiť iba ak chlap. Typický chlap, pre ktorého je vlastné pohodlie na gauči oveľa dôležitejšie ako zlomené srdce jeho krásnej priateľky, no na porazenie.

Chlap je iba chlap, poviete si. Nepotrebuje ani byť Montekom a mať s Kaputelovcami vzťahy na nože, aby si svoju milú znepriatelil a v jej očiach upadol do krutej nemilosti. Na to stačí celkom sám aj bez výdatne pomoci svojej vznešenej rodinky 😀

Nie je však chlap ako chlap. Zavše sa nájdu aj milí, pozorní, elegantne oblečení gavalieri ako je aj Sykes, chlapík z konkurenčnej reklamky. Juliet by sa za ním nemala ani obzrieť. Avšak po totálne zničenom Valentíne a po čerešničke na torte, ktorú krásnej kolegyni uštedrí svojím červeným milovaným autíčkom, je z tohto muža hotové zakázané ovocie 🙂

Ide však o toho pravého Rómea, ktorého hľadá naša Juliet?

O pár hodín je tu opäť raz Deň svätého Valentína a keby žili slávni milenci z Verony práve dnes, možnože by bol aj presne taký, ako ho svojimi očami vidí Alexandra Potterová. Rómeo by zabudol a Júlia by sa rozhodla nájsť jeho nasledovníka, ktorý by bol aspoň o chlp lepší…

Nakoniec príde krásna Verona a všetko môže byť inak 🙂

Ak by sa fakt hľadalo podľa britskej autorky, bolo by to veru veľmi vtipné, veľmi svieže a hlavne skutočne veľmi zábavné hľadanie. Viedlo by až do samotnej Verony, aby Júlia v jej uliciach prišla na to, že aj na skazenom Valentínovi…

sa dá celkom z chuti zasmiať

Vaša Juli 🙂

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Romeo_och_Julia_vykort_ca_1900.jpg

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Verona_-_piazza_Erbe_from_Lamberti_tower.jpg

https://pixabay.com/sk/de%C5%88-sv%C3%A4t%C3%A9ho-valent%C3%ADna-srdce-valent%C3%ADn-2059929/

https://en.wikipedia.org/wiki/File:F40_Ferrari_20090509.jpg

Dvaja malí morskí vlci na nezabudnuteľných plavbách

Milujem zemepis. No dobre, na škole som ho až tak veľmi nemusela, teraz ho však úplne žeriem. Koniec koncov je mi ešte bližší ako taký dejepis, ktorý som ešte pred pár rokmi doslova zbožňovala. Teraz sa mi to celé nejako obrátilo a všetko je zrazu naruby 🙂

Normálne som sa nevedela dočkať, kedy sa konečne dozviem čo sa tu dialo kedysi 🙂

Ako lovím v pamäti, tak lovím v pamäti, ale deják bol presne to, na čo som sa ako malá z druhého stupňa tešila úplne že najviac. Už som sa nemohla dočkať, kedy aj ja ja budem počúvať o všetkých tých udalostiach, čo tvorili dejiny samého ľudstva.

Okey, možno som čakala  skôr rozprávky, kde vždy dobro zvíťazí nad zlom a v ktorých princovia porážajú drakov jedna radosť. Ako iste tušíte, veľmi rýchlo som prišla na takú maličkosť, že dejiny ľudstva rozprávkami nie sú a ani nikdy nebudú, žiaľ.

Trpké zistenie však až tak trpkým nebolo a ja som si ten svoj vytúžený predmet obľúbila. Aj bez rozprávok o princoch a princeznách ma bavil stále viac a viac. Zemepis ma však nebavil skoro vôbec a vždy som to nejako tam pretrpela a nejako som sa to už naučila. Čo mi iné zostávalo?

Viem asi kde bol pes zakopaný 🙂 Kým na zemepise sme sa bavili iba o miestach, ktoré môžem vidieť a zažiť aj na vlastnej koži, dejepis bol o čomsi inom. Tam to boli veci a skutočnosti, ktoré na vlastnej koži zažiť nikdy nebudem môcť, chvalabohu.

Ten zemák mi totálne počaril ani nejaký čarodej 🙂

Prešlo iba pár rôčkov, začala som trošku viac spoznávať nielen naše malé Slovensko, ale i starú dobrú Európu a zemepis ma dostal do svojich magických osídiel 🙂 Celkom ma omámil ako nejaký starý dobrosrdečný mág a už zo svojej moci nepustil 🙂

Začala som cestovať, spoznávať krajiny vôkol seba, bytostne vnímať toho dobráckeho ujka s menom zemepis. Začala som čítať romány z miest, ktoré majú s týmto dobrým čarodejom čo to dočinenia a nebudete veriť na akú dávno známu pravdu som prišla.

Dejepis a zemepis spolu veľmi úzko súvisia. Jedno nemožno milovať bez toho, aby ste čo i len trochu nemilovali to druhé, decká. Celkom jasne to vidieť aj na  dvoch plavbách, o ktorých som čítala romány len minulý rok. S dvoma malými výmyselníkmi som prežila len samé napínavé príhody a to rovno na dvoch nezabudnuteľných plavbách naprieč oceánom.

Že ktoré plavby sú to??? Nie, nie také ľahké to nebude. Trošku si vás potrápim a schválne… Uhádnete, neuhádnete?

STOPA ČÍSLO 1

Išli ste už niekedy na východ cez západ??? Oni to skúsili…

Cesta k sláve a úspechu je dlhá a namáhavá. Nie každý chce vidieť jej koniec a nie každý sa toho konca chce aj dočkať. Na strane druhej ľudia bažia po úspechu a sláve ako nik a pre večnosť svojho mena sú schopní všetkého i tých najväčších šialenstiev.

O týchto dvoch odvrátených stranách jednej a tej istej mince ľudskej povahy by vám vedeli naši malí hrdinovia rozprávať. Jeden by určite obhajoval skupinku opatrných skúsených morských vlkov, ten druhý zasa kapitána, ktorého všetci považovali iba za rojčivého blázna 🙂

STOPA ČÍSLO 2

Strašne veľa kilometrov čakalo na námorníkov z jednej i druhej lode. Vlastne dĺžky ich trás sa ani veľmi nelíšili. Hoci obe vyplávali z úplne iných končín a mali priplávať do úplne iných prístavov, predsa len. Obe lode mali jeden a ten istý smer plavby.

Znie to tak trochu divne, ale obe posádky mali za úlohu plaviť sa na východ cez západ. Takéto čudné plavby zažívajú aj Ján a Pedro. Jeden ako riadny cestujúci, druhý ako čierny pasažier, ktorý na loď nastupuje iba omylom.

Takmer toľko rokov od seba delí dve výnimočné plavby

STOPA ČÍSLO 3

A teraz trochu matiky. Tieto dve priam historické plavby delí až takmer 420 rokov. Jedna dokonca stojí na prahu významnej historickej epochy ľudských dejín, tá druhá takmer na pokraji jednej z najväčších katastrof v dejinách človeka.

V  dielach o malých morských vlkov Pedra aj Jána sa mená oboch lodí vyskytujú priamo v názve. Friedrich Feld, ba ani András Dékány sa  s tým príliš nehrajú. Zato však doprajú svojim malým hrdinom za priateľov statočných námorníkov, skutočných morských vlkov 🙂

STOPA ČÍSLO 4

Feld svojho Pedra pasuje do pozícii plavčíka na jednej najznámejších lodí všetkých čias. Plavbu na východ cez západ s poriadnou dávkou napätia sa tento Nemec rozhodol zvečniť v roku 1982 a tých 163 strán je teda riadna lahôdka pre malých i veľkých.

Dékány vás dostane ešte viac. S Jánom, ktorý na veľkej lodi cestuje úplne sám, zažijete kopec dobrodružstiev, ale i obrovský strach. Malý chalan očarí nejedného námorníka na veľkolepej pýche mora. 200-stranový príbeh z roku 1984 rozhodne stojí za to 🙂

Trikrát jednou vetou…

Jedna plavba druhú podmienila.

Ľadovec a domorodci sú vždy kameňom úrazu.

O aké výlety naprieč oceánom asi ide?

Bláznivé sny narážajú na drsnú realitu morských míľ.

Viete, či neviete? Dve historické plavby a dvaja malí morskí vlci. Jeden Plavčík zo Santa Márie, druhý SOS Titanic volá neustále. Čo ešte dodať k tomu??? Azda len, že za všetko asi ozaj môže práve on…

Admirál Kolumbus

Vaša Juli 🙂

https://sk.wikipedia.org/wiki/%C4%8Cesko-Slovensko#/media/File:Mapa_zem%C3%AD_%C4%8Deskoslovensk%C3%BDch.jpg

http://www.publicdomainpictures.net/view-image.php?image=175689&picture=&jazyk=CS

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:420_black.svg

https://pixabay.com/sk/kompas-sever-na-juh-v%C3%BDchod-z%C3%A1pad-2925824/

https://en.wikipedia.org/wiki/File:Colin_Campbell_Cooper,_Rescue_of_the_Survivors_of_the_Titanic_by_the_Carpathia.jpg

O nezabuditeľnom najjednoduchšom príbehu, ktorý v srdci zostal osamotený

O tejto postavičke som kedysi nevedela vôbec nič.

Jeho meno som mala dlhé roky pred očami. Mnohokrát som sa naňho dívala a mnohokrát som stála pred súborom jeho poviedok. Ja som ho však vôbec nevnímala. Toľko rokov mi titul jeho zbierky unikal. Toľko rokov mi svietil priamo pred očami a predsa mi to meno bolo úplne cudzie.

Bol nemý, až sa mi konečne jedného dňa rázne prihovoril 🙂

A potom sa to stalo 🙂

Na výške som ho vyfasovala. Nekompromisne som ho dostala a mala z neho urobiť umeleckú interpretáciu. Dobre že nie na odbornej úrovni. Vtedy som o ňom počula prvýkrát. Ba ani len vo sne mi nenapadlo, že nebudem musieť utekať do knižnice a tŕpnuť, či ho vôbec dakde zoženiem.

Joj, či som sa len potešila, keď som ho našla.

Bol v starkinej knihovničke. Spokojne si tam hovel dobre ukrytý priamo pred mojím zrakom, akoby sa ani nechumelilo. Okamžite som si ho vzala do rúk. Ani neviem akým zázrakom som sa zmocnila obsahu. Chápete, bola by priveľká smola, keby tam akurát tá moja poviedka nebola 🙂

To by ma už totálne zlomilo…

Šťastie však stálo na mojej strane a Ivan Horváth ma už po druhý raz nedostal. Teda dostal, ale úplne inak. Že ste ešte meno tohto prozaika a významného predstaviteľa slovenskej medzivojnovej prózy nepočuli ani vy???

Tak to treba čím skôr napraviť 🙂

Nám jeho meno omieľali v jednom kuse. Pochádza zo Senice. V kalendári svietilo 26. júla 1904, keď sa prihlásil na tento svet. V rodisku vychodil aj základku, no na gympli je už v Bratislave. Veľa cestuje a okrem Nemecka či Holandska blúdi aj po škandinávskych krajinách.

Právnická fakulta v Blave ho však príliš nebaví.

Paríž sa stáva jeho mestom snov…

Vydrží dva semestre a potom ho zláka diplomatická sekcia parížskej Sorbonny (1924 – 26). Po návrate do nášho hlavného mesta, kde aj ukončuje svoje štúdia, pôsobí v súdnictve a advokácií, stáva sa verejným notárom, no taktiež je z neho aj senický advokát.

Cez vojnu je členom ilegálnej Slovenskej národnej rady.

Ako člen komunistickej strany je zasa povereníkom sociálnej starostlivosti, neskôr aj podpredsedom SNR. Rediguje Kultúrny život. Je veľvyslancom v Maďarsku, avšak už v roku 1950 je protiprávne väznený za protištátnu činnosť. Prepustený je až v roku 1959 a o rok na to dňa 5.9.1960 v Bratislave zomiera.

Možno vám čosi hovorí meno Ivan Olšovský.

Presne pod týmto menom uverejňuje svoje ranné prózy. Najprv je to Vatra, ročník 1919, neskôr Mladé Slovensko, či Svojeť, ročník 1922. Už tu sa prejavuje Horváthová senzitívnosť,  asociatívnosť, no tiež i snovosť. Toto inak sedí aj na poviedkovú prvotinu s názvom Mozaika života a snov (1923).

S rokom 1928 prišla kniha Človek na ulici.

A spolu s ňou aj dve vynikajúce novely. V Bratoch Jurgovcoch tradičné sociálne zaradenie postáv však nehľadajte. Hľadali by ste ho totiž márne. Horváth totiž stavil na emocionálny svet postáv, či na ich pudovosť, najmä vo vzťahu k nežnejším polovičkám 🙂

Bolo to ozaj ako piť zo šálky plnej snov…

Tou „mojou“ sa stala novela Laco a Bratislava

Doslova a dopísmena ma očarila hneď od prvej vety. Nikdy predtým som takú životom nabitú poviedku, v ktorej sa sen a skutočnosť prelína jedna radosť, možnosť čítať nemala. Ak si dobre pamätám, robila som tú interpretáciu z pohľadu hrdinovho vzťahu k umeniu, kde som sa mohla dosýtosti vyhrať. Ten umelecký svet je totiž náramne bohatý 🙂

Najjednoduchší príbeh – tak znie jej podnázov.

Opäť, v jednoduchosti je krása. Vzťah Laca k Bratislavy sa prirodzene prelína s Lacovým vzťahom k žene. Je to majstrovské dielo, v ktorom možno vidieť aj pocity samotného autora, keď sa ocitá v samotnej mekke slovenskej kultúry a stáva sa obyvateľom nášho hlavného mesta.

Novela Strieborný prah z roku 1929 je už o úplne inej láske…

O láske brata k nevlastnej sestre. Ak by ste sa však sťažovali na prílišnú sentimentalitu, potom by ste mali svoju pozornosť skôr upriamiť na pôsobivú obraznosť tohto dielka.

Vízum do Európy (1930) vám naozaj ten pas poskytne 🙂

Päť noviel totiž všetko zariadi. Cez ne sa dostanete do rôznych európskych metropol v 20. rokoch 20 storočia, kde prim hrá láska, alkohol a vychutnávanie si života v podaní hrdinov rozličných národností.

Stať sa živou súčasťou dejín? Pre Horvatha úplná maličkosť 🙂

Tri v jednej, to je už dielko Tak sa to malo stať z roku 1944.

Ide o tri rozsiahlejšie novely. Prvá z nich Peter odíde rozpráva o rodine s adoptívnym synom. Očami milenky tvorí zasa príbeh o vernosti a zrade v španielskej občianskej vojne. A do tretice tu máme príbeh o naivnom úradníkovi, ktorý sa stáva hrdinom proti svojej vôli s názvom Nešťastný hrdina.

Za zmienku stoja určite ešte Návraty do Paríža (1946)

Sú to vlastne eseje, ktoré Horváth napísal ešte pred vojnou. A ide o také brilantné dielko, že je v našej literatúre dokonca považované za najpresvedčivejšie zobrazenie spoločenskej a umeleckej atmosféry tohto jedinečného mesta.

Tak skvelé to dokázal napísať len Ivan Horváth 🙂

Hlási sa k moderným európskym smerom, za čo si od kritiky vyslúžil mnoho lichotivých označení. Impresionista, expresionista, poetista, surrealista, dadaista.

Nezdá sa vám to lákavé?

Mne teda áno! Zavše ma trápi, že sa mi tá zbierka kamsi stratila a ja som z nej stihla ochutnať len jeden jediný kúsok v podobe najjednoduchšieho príbehu Laca a a Bratislavy. Iné mi už nevyšlo, škoda.

Zabudnúť by bol však jednoducho hriech 🙂

Dielko Ivana Horvátha sa zabudnúť jednoducho nedá. Ak môžem, tak ho s ľahkým srdcom nazvem jedným zo svojich najobľúbenejších prozaikov slovenskej literatúry vôbec. Hoci som od tohto chlapíka čítala iba jednu jedinú novelku, jej krásny, netradičný štýl ma celkom pobláznil.

Horvath je hlboko v mojom srdci aj vďaka tým neuveriteľným snom 🙂

Bola to hlboká láska na prvý pohľad 🙂

A aj to, že sa mi kamsi stratil, ma v našom vzťahu určite nejaký význam. Verím, že raz sa opäť stretneme, aby mi zase ukázal niečo zo svojej bombastickej hravosti a ja opäť nebudem vedieť čo je sen a čo skutočnosť. A ktovie, možno mi aj otvori dvere do celkom inej, pre mňa ešte neobjavenej litiky 🙂

Už teraz sa neviem dočkať,

Vaša Juli 🙂

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Bratislava,_Hrad,_Slovensko.jpg

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Paris_-_Eiffelturm_und_Marsfeld2.jpg

https://pixabay.com/sk/kniha-historicky-star%C3%A9-knihy-2005480/

https://pixabay.com/sk/duch-k%C3%B4%C5%88-jazda-na-koni-sen-obloha-579807/

https://pixabay.com/sk/sen-predstavivos%C5%A5-fantasy-cup-noc-1533613/

Vedec verzus literát (kto má pravdu?)

Môžeme veriť iba naším očiam a naším ušiam. Je iba to, čo vidíme a iba to, čo počujeme. Nič iné neexistuje. Nič iné nehľadaj. Nič iné hľadať ani netreba, pretože je iba to, čo odhalí naše oko, alebo naše ucho.

Prečo skúmať len to, čo vidieť naším okom a počuť naším uchom???

Ale čo ak predsa! Čo ak niečo také jestvuje a môže byť možné? Možno je to iba naša predstava, ale čo ak? Čo ak to skutočne môže aj byť, len my to nevidíme, lebo to ani nechceme vidieť? Čo ak sa v niečom totálne mýlime?

Odmietam a znovu opakujem, že nič čo okom nevidieť a uchom nepočuť neexistuje. Všetko ostatné je len totálne šialenstvo, číry vymyslel, prelud príliš bujnej fantázie. Blázon je ten, kto tým nezmyselným výmyslom čo i len trochu verí 🙂

Som teda asi totálny blázon a nedbám ak ma budeš považovať za pomätenca svojej doby, ale ja tým poverám skutočne aj verím, teda aspoň niektorým. Je mojou primárnou povinnosťou im veriť a byť otvorený tomu, čo ty tak ľahkovážne nazývaš iba hlúpym šialenstvom.

Čudujem sa ti, vážne sa ti teraz čudujem. Si predsa vedec a uvažovať  o tých veciach by malo byť pod úroveň každého jedného vedca. Ako sa len môžeš s niečím také vôbec zaoberať, keď vieš, že to nemôžeš nijako dokázať?

Vedec je predovšetkým človek ako ktokoľvek iný. A ako človek, celkom obyčajný človek má právo skúmať to, čo nie je preskúmané. A ak má človek právo, vedec má doslova povinnosť to preskúmať, inak to nie je ten pravý vedec a ani nikdy nebude.

Vedec má skúmať všetko bez výnimky, vraví literát 🙂

Ja neverím. Veď ty ani poriadny vede nie si. Si len literát, celý život sa hrabeš iba v tých svojich knihách. Z nich vieš aj o živote, prevažne len z nich. To len oni ti vymyli mozog, inak by si o tých veciach ani len necekol. No jasné, už mi je to celkom jasné 🙂

Môžeš sa čudovať, koľko len chceš, knihy ukážu občas viac ako tá naša exaktná veda. Či sme sa len pred nedávnom nerozprávali o knihe Neviditeľný od Herberta Georga Wellsa (po ang. The Invisible Man, 1987, u nás 1990, 168 strán)? Nebol si to vari ty, čo tak bezhranične obdivoval tú bezchybnú fyzikálnu povahu tohto dielka?

A ty si mi pritom oponoval ako vždy. Vraj hrdina bol akurát tak šialencom, čo tie svoje prevratné vedomosti využil na to, aby kradol a zabíjal. Ľudia sa tohto génia báli a pritom keby aspoň trochu pohol tým svojím geniálnym mozgom, všetko by mohlo byť úplne inak.

Jakživ to nepochopíš. Umelecké dielo je umelecké dielo a beletria je beletria. V nej sa nemôže diať to, čo chceš ty. Bol to v prvom rade dokonalý anglický horor a tam vedec, čo sa stane neviditeľným, nemôže byť dobromilom, čo pomáha všade navôkol. Kto to kedy videl, prosím ťa pekne?

Chlapíka nevidieť vďaka úspešnému fyzikálnemu pokusu 🙂

Tak to len preto kradol a utekal, aby potom mohol opäť kradnúť a už aj zabíjať. No už nie v Londýne, ale kdesi na anglickom vidieku. Možno tá fyzikálna pointa je fascinajúca, ale aj tak sa mi to vidí riadne pritiahnuté za vlasy. Je to len rozprávka, rozprávka pre malé deti 🙂

Deti by asi nevýskali od nadšenia, keby hlavný hrdina naháňal svojho bývalého kamoša a vyhrážal sa mu fyzickou likvidáciu, ale nech. Nechajme Wellsa Wellsom, radšej mi rýchlo povedz, čo si myslíš o tom Marshovi? Ver, že som už strašne zvedavý.

Opäť ten tvoj Richard Marsh a to jeho dielko Pomsta posvätného chrobáka (po ang. The Beetle: A Mystery, 2017, 287 strán)? Tak to som pre istotu ani len nečítal. Vážne mi to prišlo ako nejaká rozprávka.

To nehovor ani zo žartu. Vieš, že svojho času bola ešte populárnejšia ako samotný Dracula? To je už čo povedať. Ha a tam to aj pekne máš. Čierne na bielom. Ľudstvo už dávno zabudlo na rôzne mystérie a zvláštne javy tohto sveta, ktorým len pred pár tisícročiami ešte poctivo verilo. To je vážne tvrdenie, veľmi vážne.

A kto povedal, že tie tvoje zvláštne javy a zjavenia skutočne aj jestvovali? Alebo mi ich má dokázať nejaká bytosť ani žena ani chlap, čo sa mení na základe nejakého starodávneho kultu na chrobáka? To ti ďakujem veľmi pekne. Som vedec, nie nejaká baba, čo uverí každej hlúpej riekanke 🙂

V pomstu posvätného chrobáka veril aj uznávaný vedec…

Sydney Atherton bol tiež vedec a predsa mal dušu otvorenú aj tým záhadným veciam okolo milovanej Marjorie Lindovej. Vôbec ten človek je pravý vedec.  Nie ako ty, čo skúmaš len to, čo vidíš na vlastné oči a čo počuješ na vlastné uši.

Blázon číslo dva. Vedec, čo vyvíja smrteľnú bombu a jeho cieľom je ničiť cudzie armády. Navyše žiarlil. Nemohol zniesť, že sa jeho láska zaľúbila a chce sa vydať za nejakého poslanca Paula Lessinghama, čo ani nemá poriadnu minulosť.

Za veľmi sľubného poslanca a výborného rečníka, podotýkam. Nemôže za to, že vo svojej minulosti má jedno veľmi temné tajomstvo. Je to jeho smola, jeho smola a naša výhra. Len si predstav to úžasné napätie, či pred obludnou skutočnosťou dokáže ochrániť svoju lásku.

A ako ju ochránil? Asi tak, že najprv musela ošetrovať toho úbožiaka a potom s ním ešte aj absolvovať tú hroznú cestu, na ktorej si teda užila. Pripúšťam, že tá hypnóza by nejakého psychológa mohla aj fascinovať, no pre logicky zmýšľajúceho človeka je to iba taká nuda v Brne.

Nuda v Brne, ktorú si aj ty čítal. Už si to konečne priznaj. Jedno by mohlo očariť fyzikov a to druhé psychológov tohto sveta. A jedno i druhé fascinuje milióny ľudí na celom svete. Ba ani ten strach im až tak neprekáža, lebo nie je nič lepšie ako nechať rozum z času na čas o skutočnosti trocha zapochybovať 🙂

Zabudli sme na ne, no oni sú tu stále…

Fúha to si mi aj s tým tvojím Welsom i Marshom poriadne naložil. Ty asi tým svojím knihám fakt veríš. Toho Neviditeľného a tú Pomstu posvätného chrobáka by si si pokojne trúfol obhajovať aj pred Akadémiou slovenských vied, ako ťa poznám.

Celkom dobrý nápad, dík. Ak to ľudí presvedčí, aby skúsili veriť aj niečomu inému ako svojím očiam a ušiam, tak prečo nie? Možno fakt objavíme čosi nepoznané, čosi, čo tu bolo dávno pred nami, no zabudli sme na to, lebo veríme iba naším dvom zmyslom…

Oku a uchu,

Vaša Juli 🙂

https://pxhere.com/cs/photo/607834

https://pixabay.com/sk/vedec-lab-h%C3%BAsenica-762627/

https://pixabay.com/sk/tropick%C3%BD-chrob%C3%A1k-nosoro%C5%BEec-chrob%C3%A1k-199213/

https://pixabay.com/sk/les-tv%C3%A1r-hmla-hr%C3%B4za-znechuti%C5%A5-66291/

https://pixabay.com/sk/strach-cesty-noc-smr%C5%A5-zimn%C3%A9-sneh-1080546/

Ochudobnení o jeden z najkrajších zážitkov abecedy

Uraziť nechcel nikoho, iba povedať jednu celkom obyčajnú pravdu 🙂

„Človek, ktorý nečíta knihy, nemá žiadnu výhodu oproti tomu, ktorý nevie čítať,“ riekol raz americký spisovateľ a humorista Mark Twian a trafil úplne, ale že úplne do čierneho 🙂

Je január, okey je už takmer jeho koniec a pred nami sú jeho posledné dni, no i tak. Je to prvý mesiac v novom roku. Mesiac, v ktorom si zvykneme dávať rôzne predsavzatia, akože čo všetko budeme robiť a čo všetko robiť nebudeme.

Väčšina chce žiť zdravšie, zodpovednejšie voči sebe i voči svojím blízkym a hlavne chceme byť šťastnejší ako sme boli pred rokom.

Že čas týchto novoročných sľubov je už dávno za siedmimi kopcami a už dávno sa váš život vrátil do starých dobrých koľají? OK, beriem aj to. Naozaj už nejaký ten súmrak nad lesom prešiel a na našom živote sa zatiaľ nezmenil ani chlp. No schválne, pamätáte si ešte čosi z vašich novoročných predsavzatí?

Ja napríklad si ich ani pri istotu nedávam. Príde mi to také nasilu. Akože chcem teraz narýchlo čosi zmeniť a preto silou mocou tlačím na pílu a to len preto, že je tu nový rok a ja som si dačo sľúbila. Načo? Ak chcem fakt niečo zmeniť, tak to musí chcieť predovšetkým moje srdce a to sa žiadnym kalendárom neriadi 🙂

Ale ak by som náhodou neklamala, je tu jedna ambícia, ktorú si už pár rôčkov na ten Nový rok skutočne aj dávam. Je to také naozaj, lebo verte, či neverte ja skutočne viem, že ju môžem ten aktuálny rok aj splniť. Ešte ani jeden jediný raz ma totiž nesklamala.

S príchodom nového roka mám len jedno jediné – prečítať čo najviac kníh 🙂

Svoj prvý príspevok v živote nepíšem. Už nejaký ten mesiac ma poznáte a asi už tušíte, že tá moja ambícia na Nový rok bude súvisieť nejako s knihami. Ani trochu sa nemýlite a trafáte do čierneho hneď na prvý šup 🙂

Vyjadrím sa v duchu Marka Twaina. Viem čítať a chcem túto svoju dispozíciu čo najviac a najlepšie aj využívať. A chcem ju využívať čo možno najčastejšie. Veď predsa som sa netrápila s tým povestným veľkým a malým A len tak pre nič za nič.

Načo by som sa potom trápila s celou tou dlhou abecedou a vôbec celým tým šlabikárom, ak by to teraz malo vyjsť nazmar???

Pamätám si ešte, keď mi sused požičal svoj šlabikár a učil ma spájať prvé písmenká do slov a tie zasa do viet. Nič svetoborné a predsa. Bomba odstrelila dvere, doba temna skončila a ja som sa dostala do celkom iného sveta, do sveta kníh. Fakt som sa vtedy cítila ako nejaká Alica v krajine zázrakov 🙂

Viem čítať a ako povedal otec Toma Sayera, chcem čítať práve knnihy. Chcem ich čítať po celý rok a preto aj tá moja „súkromná“ stávka. Dokážem prečítať viac diel ako vlani? Podarí sa mi to, či nie? Ja viem, možno je to tak trocha úchylka, ale keby ste vedeli, aká je to aj zábava.

Nik nemá magickú guľu, aby vedel čo ho čaká a neminie. Ba ani ja neviem, čo sa stane a dokedy knihy zostanú mojou láskou. Môže prísť čas alebo obdobie, kedy aj ja budem čítať len nejaké tie úradné oznamy. Čas, kedy mi moja abeceda bude dobrá len na to 🙂

Zíde sa všade, pri knihách však je za hviezdu 🙂

Je to však jej pravý účel a zmysel? V niečom možno áno. Veď poznanie tých pár svetoznámych latinských znakov z nás robí rozumné bytosti, schopné sa brániť  pred akýmkoľvek svinstvom tohto sveta.

Celkom si stačí čo i len pomyslieť na to, že by sme tých pár znakov nepoznali a už nám behá mráz po chrbte.

Čítanie je však omnoho viac ako len obrana pred nástrahami tohto zlého sveta. Možno ste sa s príchodom nového roka zaviazali, že budete čítať viac kníh a možno ste už na tento svoj prísľub aj dávno zabudli. No vedzte toto predsavzatie do nového roka sa splniť jednoducho oplatí.

Nepoznám krajšiu formu čítania ako čítať práve knihy. Pri knihách si človek oddýchne, na okamih vypne, zabaví sa a nazrie do celkom iného sveta. Je to taká psychohygiéna 🙂 Krásny relax, pri ktorom sa abeceda využíva azda najlepšie, ako sa len môže.

Viem, vedieť čítať má dnes kopu významov. Je to v dnešnom svete priam nutnosť. Na povrch sa dostávajú praktické dôvody a ten úplne najkrajší sa nám kdesi pod nimi stráca, alebo na neho už nezostáva v dnešnej dobe toľko času, ako tomu bolo kedysi.

Ak knihy nečítaš, nikdy nespoznáš tú najkrajšiu stránku abecedy…

Aj vám to príde ako večná škoda? Žiadny strach, slová Marka Twaina majú platnosť i dnes. Kto nečíta knihy ozaj nemá žiadnu výhodu oproti tomu, kto čítať ani nevie. Ochudobňuje sa totiž o ten najkrajší zážitok, aký mu len abeceda môže dať…

A robí to celkom dobrovoľne,

Vaša Juli 🙂

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Mark_twain2.JPG

https://pixabay.com/sk/kalend%C3%A1r-mesiac-janu%C3%A1ra-janu%C3%A1r-2015-440579/

https://pixabay.com/sk/abeceda-text-typ-typografie-1207048/

https://pixabay.com/sk/kniha-%C4%8D%C3%ADtanie-diev%C4%8Da-diev%C4%8Da-s-knihou-982623/

https://pixabay.com/sk/kniha-%C4%8D%C3%ADtanie-diev%C4%8Da-diev%C4%8Da-s-knihou-982623/

Rodinná idylka v tieni temného tajomstvá dávnej minulosti

Boli celkom obyčajnou rodinou. Žili si v peknom prostredí francúzskeho Bretónska a tvorili to, čomu sa dnes hovorí stredná vrstva obyvateľstva. Napoleon zbrane zložil, už sa skončila i ďalšia vojna a oni si v mieri užívali život plnými dúškami.

Bola to celkom obyčajná rodinka, čo milovala bretónske more

Bola to celkom obyčajná rodina, akých na francúzskom pobreží nájdete tisíce. Bohatí neboli, no zato ani po žobraní nechodili. Mali dom, slúžku, čo sa im starala o pohodlie, malú loďku i priateľov, čo si ich vážili a navštevovali.

Otec, mama a dvaja synovia, ozaj nič zvláštne. Otec rád chodieval na ryby, mama zostávala zasa doma a venovala sa svojim priateľkám. Synovia obom robili len samú radosť. Obaja dokončili štúdium a vrátili sa domov z veľkého Paríža, aby sa usadili práve tu, pri svojich rodičoch 🙂

Ako vravím, celkom obyčajná rodinka, čo si žije pokojným životom malebného Bretónska. Chalani sú súťaživí, radi sa porovnávajú, ktorý z nich je lepší a zo všetkého najradšej sa vyťahujú pred mladými dámami. No bez štipky bratského súperenia by to nebolo snáď ani ono.

Idyla ako vyšitá z francúzskeho vidieka 18. storočia. Zdá sa, že ju nik a nič narušiť nemôže a predsa sa tak jedného zvláštneho večera stane. Možno je vzťah dvoch chlapcov, dvoch súrodencov, prikrehký a možno sa to tak stať malo. Možno sa im do cesty tá pochybnosť mala  postaviť.

Čo len urobí s bratmi nečakané dedičstvo???

Dnes to príde ako klasická situácia, avšak v rodine jedného z hrdinov Guya de Maupassanta to však až také celkom klasické nebolo. Poviedka Piere a Jean (vyšlo v rovnomernej zbierke poviedok z roku 1928, u nás 1968, 292 strán) je tým pravým obrazom krehkosti nielen bratskej lásky, ale i tej rodinnej.

Pierre a Jean, dvaja bratia, nemajú príliš blízky vzťah a nikdy ho ani nemali. Sú ako deň a noc. Jeden zodpovedný, dobrý, poslušný synáčik, ktorý, žiaľ je trochu naivný a inteligenciou príliš nevyniká. Ten druhý je tak trochu rebel, kedysi čierna ovca rodiny, ktorá si vie veľmi dobre zrátať, koľko je jeden plus jeden 🙂

Bratská idyla a s ňou aj rodinná pohoda tejto bretónskej rodiny skončí vo chvíli, keď starý rodinný priateľ v Paríži náhle zomrie. Do domu prichádza právnik a oznámi túto šokojúcu novinu.

Tento priateľ sa zachoval naozaj šľachetne a za svojho jediného dediča uzákonil toho mladšieho z bratov, Jeana. V rodine vypukol smútok za zosnulým, ale i veľká radosť. Veď naozaj nebýva zvykom, že sa z syna chudobného otca stane z minúty na minútu taký veľký pán, ktorý je zrazu finančne zabezpečený do konca života.

Jediný, kto z nečakaného bohatstva svojho brata nemá radosť, je Pierre. Akože pánko dedičstvo odkázal jeho bratovi, keď on je ten starší? Prečo to nepodelil rovným dielom? Alebo prečo on dokonca nedostal aj o čosi viac, keďže to len vďaka nemu spoznal aj jeho rodičov?

Jedno malé pokušenie a všetko je zrazu hore nohami…

A hlavne ako je možné, že ten pán sa rozhodol urobiť dediča práve z jeho mladšieho brata? No dobre, deti nemal, nemal ani žiadnu inú rodinu, ktorá by po ňom mohla dediť. Lenže spomenúť si na svojho starého priateľa, ktorého už dlhé roky nevidel a odkázať všetko jeho mladšiemu synovi, je predsa len tak trochu netradičné.

Mladý lekár Pierre nežiarli, iba ak tak trochu závidí. Nevie to dostať z hlavy a ten červík pochybností sa stáva jeho neodbytným tieňom. Ani trochu sa mu nepáčia reči, čo sa šíria po kraji a on či chce alebo nechce musí prísť veci na koreň.

Kam vedú jeho myšlienky sa mu nepáči už vôbec. Rád by ich zastavil, no je neskoro. Čosi tajomné ho ženie vpred a nedovolí mu zastať v polke cesty. Maupassant mu žiadnu inú možnosť nedáva, mladý hrdina musí iba sledovať stopy a odhaliť bolestivú pravdu aj keby to malo znamenať, že zo srdca vyženie tú, ktorú mal na tom svete najradšej …

Život nie vždy hrá fér. Niekedy nás tak zaskočí a dá nám takú facku, že ani poriadne nevieme, z ktorej strany prišla. Spamätáme sa, no neskoro. Plávať proti prúdu sa už nedá a my musíme hrať s takými kartami, aké nám osud nadelil.

Nedajte si vziať svoju idylku, väčšina vecí za to aj tak nestojí…

Presne v tomto je Maupassantova poviedka Pierre a Jean jedinečná. Na 142 stranách strhujúceho deja autor dáva svojmu hrdinovi na známosť, že kto raz pandorinu skrinku otvori, už cestu späť nenájde a nezostáva mu nič iné iba sa zmieriť s osudom, čo si vybral sám.

Tento príbeh sa pritom vôbec nemusel odohrávať len niekde v Bretónsku. Mohol by byť z ktoréhokoľvek kúta našej Zeme a veľakrát aj je. Mnohokrát temné tajomstvo minulosti je pokušiteľ s veľkým P. Má však naozaj silu zničiť všetko, čomu sme kedy verili?

Môže sa mu to podariť?

Vaša Juli

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:A_storm_at_Pors-Loubous.jpg

https://pxhere.com/cs/photo/635420

https://commons.wikimedia.org/wiki/File:Adolf_Liebscher_-_%C4%8Cernohorsk%C3%A1_idyla.jpg

https://pixabay.com/sk/poklad-zlato-mince-pir%C3%A1t-hrudn%C3%ADk-303487/

Tam, kde je nos kráľom a oko cisárom, čo sa rád červená :-)

Po tichej morskej hladine sa plaví loď. Tú vôňu cíti už z diaľky sto morských míľ. Je lepšia ako tá najlepšia mapa sveta, je presnejšia ako ten najlepší kompas sveta. Každý na palube vie, kde je a to aj bez toho ujka na stožiari 🙂

Nie, ostrov nie je voňavý pre ruže, ale pre čosi úplne iné 🙂

Mladý slovenský námorník je na mori prvý krát. Vybral sa do sveta, pretože mu nechceli dať jeho milú. Stará kmotra mu predpovedala cestu do kraja, kde nos bude ešte viac ako bystré oči. A podľa toho čo cíti a čo vidí, nemýlila sa.

Po mori sa šíria rôzne klebety. Vraj ide o voňavý ostrov. Ostrov rôznych podmanivých aróm i tých najpestrejších farieb, aké si len viete predstaviť. Ostrov, z ktorého pobrežia vanie tá najlahodnejšia zmes korenín od výmyslu sveta.

Tá vôňa vraj prerazí aj morský dych. Na jeho vlnách sa nesie až ku námorníkom. Preniká im až do pľúc a oni zaraz vedia, že sa ocitli v blízkosti voňavého ostrova menom India. Ich nosy už neklamú Santa Máriu, ktorá tú opojnú zmes korenín necítila a preto sa vo svojich domnienkach zmýlila 🙂

Kotvia, páni idú na rokovania, námorníci porobia, čo treba a až potom ich pustia na ten opojný breh metafory a exotiky. Ba i náš mladý šuhaj sa tam ponáhľa. Túži spoznať všetky tie opojné koreniny, aké jeho nos jakživ nezacítil. Spoznať všetky tie farby, aké jeho oko ešte ani len nevidelo.

Aj on zatúžil spoznať príbeh tohto voňavého miesta…

Túži spoznať všetky tie opojné zmesi indických stránok kníh, to zmysluplné čaro indickej literatúry, o ktorom ucho dosiaľ neslýchalo.

Najskôr si zájde na slávny anglický trh Indie. Jeho vône rozvoniavajú už zo široko-zďaleka. Tie úplne prvé sa na voňavom ostrove rozvoňali koncom 18. storočia, kedy prvé korenisté skvosty so sebou prináša rozvoj britského školstva a žurnalistiky.

Svojou vôňou vábila najmä poézia, ale nos námorníka neraz pošteklila i táká dobrá dráma. Bola druhá polovica 19. storočia, kedy vôňu čierneho korenia vzduchom niesol aj slávny indický román 🙂

Len o čosi neskôr to Briti konečne pochopili a pokorne šli za hlasom svojho konzervatívneho nosíka. Vôňa korenistej zmesi indickej knihy ich totiž až tak očarila, že neváhali ani chvíľu a začali ju pripravovať na veľkolepý európsky trh.

Svetoznáme koreniny, či neznáme opojné esencie anglickej Indie lákajú i dnes

Mladý námorník tu nenašiel len slávne kari korenie od Gándhiho, či Nehrú, ktoré až do ďaleka voňalo svojou typickou zmesou autobiografie, memoárov, či esejí.

Objavil tu aj originálnu esenciu románu, ktorý sa sťaby horčicové semiačka preslávil na celom celučičkom svete. Tá teda hovorila za všetko, za ten celý voňavý ostrov.

Útočila doslova na všetky zmysli a bolo z nej jasne cítiť sociálne, náboženské a kultúrne otázky, ako ich v tom čase prezentoval Ánrad, či Narayan.

Stačilo mu prejsť len pár krokov a zrazu sa objavilo korenie bez britskej ochrannej známky. Okamžite si pár zrniečok kúpil a šup do úst. Bol strašne zvedavý ako len tento rýdzo domáci produkt môže chutiť, pretože tá jeho opojná vôňa bola presne tá istá, ako všetky ostatné vône na trhu.

Ba aj ten koriander chutí akosi rovnako. Veru tak. Briti odišli, ich myslenie však v koreninách voňavého ostrova zostalo. Indovia totiž stavia na tradičné receptúry a je im úplne jedno, či ide o tie koloniálne alebo domáce. Nuž čo, tradícia je tradícia aj v takej Indii 🙂

Rushdí by vám vedel rozprávať. Jeho prozaické kukurmy absolútne popierajú spojenie s domácou tradíciou, či kultúrou, ba i s tou európskou.

Trh látok starých indických literatúr má tiež čosi do seba 🙂

Slovenský mladík si zašiel i na iný trh, ktorý nemal  už počariť čuchu. Zato však úplne očaril zrak. Bol to trh s látkami, kde chcel svojej milej nájsť tú najkrajšiu čipku a obmäkčiť tak starého gazdu, aby mu ju dal za ženu.

Na tom trhu videl čosi dovtedy nevídané. Toľko látok a toľko rôznych farieb tam bolo, že aj on, taký tvrdý chlap spod Tatier, ich jednoducho musel obdivovať. Tie úplne najstaršie boli až zo starovekej Indie a ako sa na ne tak díva, dozvedá sa veru veľmi čudné veci. Sú až z druhej polovice tisícročia pred Kristom.

V období vzniku novoindických literatúr ich utkali jedinečným spojením náboženstvá a mýtov. Za všetko môže písmo zvané sanskrit. To z neho utkali aj prvé literárne védy.

Tkáči budhizmu a tkáči džinizmu až potom vytvorili krásne epické plátna známe ako Mahábhárata a Rámájana. Krosná budhistov preslávili všelijakými farbami hyriace rozprávačské cykly z drobných príbehov a bájok.

No aj džinisti, či hinduisti sa činili, aby nám tu zanechali čosi zo svojho majstrovského umenia. Sinddháta, súbor 45 náboženských diel a Bhagavadgíta určite stoja za to, aby sa pri obidvoch nádherne farebných látkach mladý námorník zastavil a obdivoval tú majstrovskú zručnosť 🙂

Aj takúto farbu nájdete v knižnici indického ostrova 🙂

Oči sa mu opájali nádhernou farebnou kompozíciou. Hladila mu smutnú dušu, tešila neradostné srdce a zrazu to prišlo.

Uvidel ju. Jasne žiarivú červenú farbu látky zvanej Kámasútra, ktorá bola ale že taká červená, že takú červenú jakživ ani nevidel.

Celkom spokojne si tam stála medzi zlatým atlasom dvorskej literatúry a zeleným hodvábom prírodnej epiky, spoza ktorej vykúkala Kalidása, ale i tiež taká Amaru, či Bilhana.

Hnedý satén epickej poézie tvorila zväčša mytológia, plátno tradičnej epiky začína však dýchať oranžovým leskom zábavnej poviedky a postupne naberá až ružovkastý nádych erotiky.

Slovenský námorník sa mal veru čo červenať, keď mu núkali také sýte čipky. Boli to ozaj krásne kúsky. Odolať nemohol, jednu hneď a zaraz kúpil svojej milej a skôr než by ho mohlo čosi iné zlanáriť, stavil na istotu.

Čo sa dá robiť, keď ťa more zavolá domov k milovaným???

Vrátil sa na svoju loď a zostal na jej palube až kým opäť nenabrala kurz starý kontinent a neodviezla ho späť do malej krajinky. Do malej krajinky, z ktorej už mnoho moreplavcov na svoje dobrodružstva vyplávalo. On však už medzi nimi nebol, lebo ako sa vraví…..

 

Všade dobre, doma najlepšie

Vaša Juli 🙂

 

https://pixabay.com/sk/farby-korenie-%C5%A1afran-pr%C3%A1%C5%A1ok-ta%C5%A1ky-1028713/

https://pixabay.com/sk/oh%C4%BEadu-na-to-farebn%C3%A9-farebn%C3%BD-vzor-43354/

https://pixabay.com/sk/okvetn%C3%A9-l%C3%ADstky-ru%C5%BE%C3%AD-ru%C5%BEe-v%C3%B4%C5%88a-2446716/

https://pixabay.com/sk/pozadia-%C4%8Derven%C3%A1-farba-v%C3%ADr-1884790/

https://pixabay.com/sk/n%C3%A1morn%C3%ADk-ryb%C3%A1r-lo%C4%8F-more-voda-2735959/

https://pxhere.com/sk/photo/1148931

Nádherná snehová vločka v dňoch sivej depresie :-)

Bolo to škaredé ráno. Svetlo z okna izbu osvetľovalo len veľmi opatrne, i keď už dávno bolo po dni zimného slnovratu. Niečo na okne bubnovalo. No jasné, dážď akoby niečo ako sneh v januári bolo viac ako nevhodné.

Bol to deň, kedy sa skúpe zimné slnko ukázalo len na pár minút

Deň nebol ani o snehovú vločku, ktorej apropo nikde nebolo, iný. Pršalo takmer bez prestávky. Slnko, to skúpe zimné slnko, sa ukázalo len na obed aj to len na pár minút.

To aby sa naňho náhodou nezvyklo a ono na nás nemuselo vykúkať z tých ťažkých mrakov dlhšie ako musí. Nečudo, veď aj jemu musela byť po tom otravnom dáždi hrozná zima.

Muselo sa ísť makať. Dni pokoja, hojnosti a radosti boli už dávno za horami za dolami a človek musel už pekných pár týždňov žiť v sivej realite všedných dní. Ba ani na dovču sa teraz nik ani len pomyslieť neodváži, lebo je po sviatkoch a roboty je viac než dosť.

Teraz sa voľno jednoducho neberie, a keby ak áno, teraz sa voľno proste nedáva. Mal si sviatky, bol si doma, oddýchol si si a teraz makaj, povie ti v týchto dňoch každý jeden šéf na svete, ba i ten najlepší.

Jediné, na čo sa môžeš ako tak tešiť je oddych po práci. Vtedy, keď decká konečne zaspia a ty si konečne po tom depresívne šedom dni vydýchneš, príde konečne Tvoja chvíľa. Sadneš si do kresla a začneš uvažovať do akej knihy sa pustiť, aby aspoň ten večer stál za to 🙂

Skúste to s krásnym zapadnutým domčekom niekde v horách 🙂

Ak to chceš zobrať fakt že športovo, tak si vezmi knihu o Vianociach 🙂 Nie, nemá to byť čistá provokácia, ba ani len výsmech.  Ide len o starú dobrú vec s klinom, ktorý sa klinom vybíja.

Skús to v zmysle Kto sa smeje naposledy, ten sa smeje najlepšie a skús to s Modrým domom od našej Táni Kelleovej-Vasilkovej (2006, 198 strán). Ber to  športovo, smej sa aj cez slzy a s touto romantickou spomienkou na tie magické dni ten nepríjemne sivý deň  konečne pošli kade ľahšie 🙂

Tento príbeh je vari o tom, čo máme všetci do jedného najradšej. Je o Vianociach, na ktoré sa už teší aj stará pani Zlatky. Má päť detí, ktoré aj so svojimi rodinami vyrazia zavčas ráno, len aby s ňou v jej modrom dome strávili najkrajšie sviatky v roku.

Zas ich bude plný dom, no starej pani to ani trochu sviatočnú náladu neskazí. Vypeká, vyvára, upratuje, aby všetkého bolo a aby nikomu nič pod jej strechou nechýbalo. Už teraz sa nevie dočkať svojich detí a vnúčat a bojí sa len toho, aby ich sneh, čo padať neprestáva, na ceste nezdržal.

Jej život ľahký nebol. Musela sa starať o babku i o rodičov. S milovaným mužom mali štyri deti a bolo sa treba veru poriadne obracať. Vychovala svoju malú sestričku Máriu a po jej náhle a nečakanej smrti si prisvojili i jej dcérku Janku. A akoby toho nebolo dosť, jej manžel ju pred dvoma rokmi odpustil práve na ich milované Vianoce.

Teší sa, že sa jej napriek všetkému darí rodinu držať pokope a že ich ohrieva spoločná láska, láska, ku ktorej ich so svojím Ľubošom vždy viedla. Alebo by si to len vrúcne želala? Lebo keď už konečne dorazia, všetko je zrazu hore nohami 🙂

Veľké rodinné tajomstvá vyjdu na povrch práve na Vianoce 🙂

Zlatka odhalí neveru svojho manžela. Lena je ešte zatrpknutejšia ako obyčajne a zase si  to odnáša len jej tehotná dcéra Silvia. Renátka s Jankou majú nehodu, čo navždy zmení Renátkin pohľad na svet. A Maroš, jediný syn a večný rebel, odmieta prebrať zodpovednosť za svoje ďalšie dieťa.

Ba ani vnúčence nie sú žiadne neviniatka a svojej babke dajú zabrať rovnako ako ich nie vždy poslušní rodičia. Jedna utajovaná láska a jeden utajovaný sobáš a veľké rodinné tajomstvá vyplávajú na povrch ako tie najväčšie snehové vločky….

Kedysi som Táňu Kelleovú-Vasilkovú čítala oveľa viac ako dnes. Niežeby už nepatrila k mojím obľúbeným spisovateľkám, ale asi ma teraz  baví trošku iný štýl. To však neznamená, že medzi jej príbehmi nemám svoje topky. Mám a Modrý dom určite je jedna z nich 🙂

Čítala som ho už druhý raz a opäť ma dostal. Jeho vianočný príbeh ma naladil viac ako sviatočne. Stačilo ho len otvoriť a skutočne som bola pri modrom domčeku zaviatom snehovými vločkami a cez maličké okienko som videla ako v rodinnom kozube horí oheň.

Jedna dokonalá spomienka a svet vidieť cez úplne inú snehovú vločku 🙂

Videla som lásku jednej veľkej rodiny, smiech detí, hundranie ich rodičov a starú pani, ktorá na všetko dohliada svojím láskavým okom.

Možno to bol ozaj ťažký deň, deň, kedy depresia dosiahla svoj najvyšší bod. No stačí jediná dokonalá spomienka na krásne dni prežité v kruhu svojich najbližších a všetko zrazu vidieť v úplne inej snehovej vločke…

 

V snehovej vločke lásky,

Vaša Juli 🙂

https://pixabay.com/sk/da%C5%BE%C4%8Fovej-kvapky-okno-d%C3%A1%C5%BE%C4%8F-sklo-2250739/

http://www.publicdomainpictures.net/view-image.php?image=129103&picture=&jazyk=CS

https://pixabay.com/sk/dom-chalupa-zimn%C3%A9-red-cottage-2151102/

https://pixabay.com/sk/rodina-family-rodina-harm%C3%B3nia-%C4%BEudia-1976162/